Správa

Neviem, ako dlho som tu zatvorený, lebo už dávno som stratil pojem o čase. Moja smutná existencia je čo raz živšia. Tma nado mnou vykonáva pomstu, hoci neviem za čo. Neviem či je noc, či deň. Nevidím kam píšem, strany obraciam, len keď sa perom dotknem chladnej podlahy. Možno sa tuha už dávno vypísala. Prepáčte mi, ak prepisujem riadky, alebo slabo tlačím na prehnitý papier. Read the rest of this entry »

Sylvia

Ulica je prázdna, bez domov, ľudí, akoby to ani ulica nebola, skôr len dlhá nikde nekončiaca cesta. Nesvieti slnko, nie je svetlo, ani tma. Vzduch je vlhký a teplý, hoci neprší, ani nepáli slnko. Zatvorím oči. Read the rest of this entry »

Zrkadlo

Ticho ťažko padá k zemi a pochováva noc. Chladná tma preniká prázdnom a obloha si sadla na mesto. Zavesené hviezdy sú jediným zdrojom svetla. Zem akoby sa skrývala pod večne sa topiacim nekonečným ľadom. Mesto je prázdne a smutné. Read the rest of this entry »

Momentky

Zamknem bránu, kľúče vložím do vrecka a premýšľam, čo ma dnes čaká. Na plno vdýchnem vzduch. Šliapem po lístím zasypanom chodníku. A tu zrazu, prvé prekvapenie. Včera som si na telefónnej búdke pred vchodom prečítala úmrtné oznámenie zamestnanca firmy, v ktorej externe pracujem. Dnes leží na chodníku. Načo sa vzrušovať? Veď aj tak je už mŕtvy. Asi ho len preparkovali. Možno do pôvodného hrobu pochovali iného človeka, lebo za miesto jeho pozostalí zaplatili viac. Zajtra bude ležať celkom inde, možno v odpadkovom koši v inej krajine. Mohla by som ten oznam zodvihnúť a zahodiť, ale načo zabíjať mŕtvych. Read the rest of this entry »

Srdce ducha – časť II

Nechápavo som na ňu hľadel. Chcel som vstať, ale nešlo to. Vlak bol obrátený nabok. Cez náš vagón prechádzal starý elektrický stožiar. Všimol som si, že drôty mi siahali až k nohám. Zaskočilo ma to, čakal som nejakú bolesť, nejaký šok. Snažil som sa nohy pritiahnuť, no nemohol som sa pohnúť. Zľakol som sa. Z drôtov ešte šľahali iskri. V pozadí niečo syčalo. Hukot praskajúceho dreva v plameňoch. Všade tmavý dym. Read the rest of this entry »

Srdce ducha

1.Kapitola. Vykoľajený vlak

Šiel som domov zo školy. Sedel som vo vlaku a opieral som sa lakťom o podperu pod oknom. Prstami som si búchal o líce a nahlas som zívol. Len tak som sledoval les, ktorý sa hompáľal vo vetre. Vysoké jedle, ktoré som sledoval každý deň, sa udierali o seba a vlnili v priestore. Vlak sa hlučne pohyboval a nárazy o koľaje som cítil až niekde hlboko v hlave. Vo vagóne nebolo veľa ľudí. Jedna stará pani sediaca za mnou, dvaja vysoký muži pri dverách a celkom pekné dievča vedľa môjho sedadla. Snažil som sa rozmýšľať. Už ani neviem o čom. Read the rest of this entry »

Lajla

Vravia, že v ten deň, keď uzrieš tento svet, niekto alebo niečo ti prihrá tvoj osud. Ja som tomu vežmi chcela veriť. Potom by všetko dávalo zmysel a to býval môj večný problém. Neschopnosť nájsť zmysel vo veciach, ktoré pre iných zmysluplné boli.
To som až taká iná? Read the rest of this entry »

Zabíjal som upírov

Babie leto prepadlo tento deň celkom nečakane. Deň predtým sa nedalo vonku fajčiť, lebo dym vychádzajúci z cigarety sa okamžite menil na srieň. A dnes sa dievčatá vlnia v kratučkých letných šatočkách, ktoré vzbudzujú príjemné spomienky na leto. On leto neznášal, slnko mu na koži vytváralo škaredé fžaky. Nie, že by ho boleli, ale bol typ chalana, ktorý o seba dbal a niečo takéto mu jednoducho vadilo. Keď ostatní nosili vypasované tielka a ukazovali svaly, on mal na sebe dlhý čierny kabát. Ale zvykol si, na teplo, na zvláštne pohžady, na to, že on bol iný. Read the rest of this entry »

Braxis 2

Dnes sa to opäť chystáme roztočiť. Semtex ešte nechodí tak ladne a so vztýčenou hlavou ako zvykne, ale rany sa rýchlo hoja. A to ani nevravím o tom, ako horlivo nás presviedča, nech už konečne vyrazíme na ľudí. Nenávisť voči tomuto živočíšnemu druhu u neho ešte nevyhasla. Read the rest of this entry »

Braxis 1

Húštinami sa ozýva kvílenie vetra. Je skoré ráno a práve svitá. Otváram oči a vykúkam na svet z jaskyne. Hlasno zívnem a pretiahnem si kĺby. Už aby vyšlo slnko. Túžim sa ohriať v jeho lúčoch. Poklepkávam pazúrmi po kameni a netrpezlivo plieskam chvostom.
- Slnko, slniečko…. Ukáž sa. – privolávam ohnivý kotúč. Dnešná noc bola dosť studená. Premrzol som až na kosť. Read the rest of this entry »