Ochranca
Posted by Phil | Filed under Horor, Phil
Marián sedel pri železnom plote a mlčky sa cezeň pozeral. Bola prestávka, väčšina detí behala po školskom dvore alebo sa rozprávali medzi sebou. On však radšej sedel ďalej od ostatných.
Všetci o ňom vedeli, že je čudný. Mal už jednoducho takú povesť. Dnes už si nikto nepamätal, či to začalo tým incidentom, alebo skôr. Incidentom, pri ktorom skončili traja starší študenti dobití do krvi a bezvedomia. Vtedy si nič nepamätal, len zrazu prišiel domov zo školy celý od krvi, ktorá ani nebola jeho. Tí chalani neskôr tvrdili, že ich zbil, no on si nespomínal na nič, okrem obrovského strachu, ktorý dostal, keď sa zobudil krvavý od hlavy po päty. Poznačilo ho to tak, že ho dokopy museli dávať psychologičky a psychiatri. No aj tak z neho už nikdy nebol tak zhovorčivý chalan, ako predtým. Len vyvrheľ, ktorého sa ostatní buď báli kvôli jeho povesti, alebo z ktorého si robili posmech, pretože sa im na tom niečo nezdalo a skrátka odmietli uveriť, že by ich zmlátil on.
„ Hej, nechaj to.“ Počul zrazu hlások. Jeden jediný hlások ktorý bol preňho krajší, než čokoľvek iné. Rozpoznal by ho hocikedy, pretože patril Nike. Bolo to dievča z tej istej triedy ako on. Dlhé hnedé vlasy nosila vždy v copoch a usmievala sa jemne no milo úzkymi perami hneď pod jej nebíčkovo-modrými očami. Často si ju kreslil do zošitov, keď s na hodine nudil.
„ Daj ho sem.“ Skríkol na ňu chalan z ich triedy, tiež ôsmak. Volal sa Mišo a často mal v obľube posmievať sa či už Mariánovi, alebo niekomu inému.
Teraz vytrhol Nike mobil z rúk a nechcel jej ho vrátiť.
Vtedy sa v Mariánovi niečo vnútri pohlo. Normálne by asi bol sedel, no teraz vstal a vykročil k nim s jasným úmyslom. Prišiel k nemu zozadu a mobil mu zobral. Než stihol zareagovať, vrátil ho Nike. Nato ho Mišo sotil do ramena.
„ Čo to do riti robíš? Myslíš, že si môžeš robiť, čo chceš?“ vyštekol po ňom, „ Kto si myslíš, že si?“ sotil ho znova.
Nika sa pozerala so strachom v očiach, zvierala mobil v rukách a nevedela, čo urobiť.
„ Normálne mi odovzdala papier a povedala, že to nevie, že nech jej dám päťku.“ smial sa učiteľ Sándor. Bol opretý o stôl a zhováral sa s telocvikárom v kabinete. Potom si však niečo všimol vonku, na dvore.
„ Vidíš toho Mariána? Zase sa mu smejú. Mišo a spol.“ ukázal na dvor a vrátil zrak na kolegu.
„ Toho? To nechaj tak, radím ti dobre.“ Mávol nad tým rukou, „ To nie je tvoja starosť.“
„ Ale zase sa mu smejú pre veci, za ktoré nemôže. Chápeš, aké sú tie deti kruté?“
„ Pozri, keby sme boli platení za riešenie sporov, tak prosím, ale prečo si to tí malí smradi nemôžu proste…“
„ Oni sa bijú!“ skríkol zrazu Sándor a obaja vybehli z kabinetu. Preleteli niekoľko chodieb, kým sa konečne dostali vonku, no keď vybehli von, Marián ani Mišo už tam neboli. Všetci, čo tam boli, však zdesene pozerali hore. Keď tam obrátili zrak aj oni, zbadali ich.
Sándor nemohol uveriť vlastným očiam. Na kraji strechy stál Marián a držal Miša za krk nad niekoľkometrovou výškou. On, vždy ustráchaný Marián, sa teraz smial diabolským smiechom. V očiach mal pohľad psychopata, ktorý na ňom nikdy nikto nevidel a to len zvýrazňovalo, ako hrôzostrašne vyzeral. Rehotal sa a držal jednou rukou metajúceho sa Miša, ktorý sa nemohol dostať z jeho zovretia. Mariánovi navyše stekala po tvári krv z nosa a škaredého zranenia na čele.
„ Do riti, rýchlo hore!“ zakričal telocvikár a obaja učitelia sa rozbehli späť do školy. Tušil, že si to obaja zliznú najviac, keďže mali dozor.
Dvere na strechu sa otvorili. Vyšla cez ne ženská postava. Bola to Nika.
„ Marián, prestaň, prosím ťa, prestaň!“ vyhŕkla zadychčaným hlasom.
Marián na ňu obrátil pohľad. Zaškeril sa ešte viac, no potom sa jeho úsmev stratil. Jeho zvraštené obočie sa vyrovnalo a zmätene sa pozrel na svoju ruku zvierajúcu niečí krk. Zapotácal sa dozadu a uvoľnil zovretie. Na strechu dopadli dve telá v bezvedomí. O chvíľu dorazili učitelia a zavolali sanitku.
„ Čo si zač?“
„ Som tvoj ochranca. Vždy som tu bol a ochraňoval ťa. Odkedy si pamätáš.“ Marián stál pred človekom zavesenom v reťaziach. Mal spálenú kožu na celom tele a šialený výraz v tvári. Všade okolo nich bola tma.
„ Ochraňoval?“
„ Jasne, čo myslíš, kto zbil tých troch grázlov, čo sa do teba navážali? Prečo si neskončil v stave, v akom nakoniec boli oni? Kto ťa zachránil, keď si sa ako malý stratil v lese? A kto ťa teraz ubránil, keď si dostal do brucha od rozbesneného idiota?“
„ To ty?“
„ No jasné, a kto iný?“
„ Ale čo si zač?“
„ Veď ma vidíš.“
„ Ale neviem kto si.“
„ Otázka je skôr kto si ty.“
„ Čože?“
„ Pretože ja som ty a ty si ja. Chápeš? Som tvojou súčasťou. Vždy som tu bol a vždy som ťa ochránil, keď šlo do najhoršieho.“
Marián to zrazu naozaj pochopil. Sledoval, ako sa postava pred ním začala meniť. Zrazu jej dorástla koža, vlasy, aj oblečenie. Na prstoch dorástli nechty a pomaly sa z nej stal niekto, kto aj vyzeral ako človek. Marián neveril vlastným očiam. Pred ním visel on sám v reťaziach, no s vycerenými zubami v širokom úsmeve a šialeným pohľadom vo vypúlených očiach.
„ No to ma už nebaví, už mi to nestačí.“ Pokračoval jeho zrkadlový obraz, “ Už nebudem iba sedieť a prizerať sa, ako sa nechávaš zatláčať do kúta. Pochopil som, že tieto zámky sa dajú povoliť. Že tieto okovy viem oslabiť. A teraz, keď to viem, využijem to naplno. Načo by som tu mal stvrdnúť? Mám toho tu dosť.“
Mariánom prešlo zdesenie.
„ Nie.“ Hlesol potichu a klesol na kolená. Vytušil, čo sa stane. Oči mal plné strachu.
Jeho obraz pred ním napol svaly a zreval. Reťaze, ktorými bol omotaný a v ktorých visel, sa začali rozpadávať na prach a on dopadol na neviditeľnú dlážku na všetky štyri. Postavil sa a podišiel k Mariánovi, okolo ktorého sa z ničoho nič vztýčili štyri veľké sklenené tabule. Marián cítil, že ich neprerazí, ani keby sa o to pokúsil. Postava pred ním sa zachechtala, otočila a odkráčala.
„ Je čas, aby som si tie roky väzenia vybral naspäť.“
Marián sa nedokázal pohnúť. Hruď mu zvieral strach, ktorý mu nedovolil nič viac ako posledný zúfalý výkrik.
„ Nie, nie, nieeeeeeeeeeee…“
6 Responses to “Ochranca”
-
Mirabi Says:
September 4th, 2012 at 12:11Malo to niečo do seba, aj keď veľa originality príbeh nepobral. No nejak mi stále vadia tie tvoje dialógy, aj keď neviem presne definovať, čo je na nich zlé. Nemôžem si pomôcť, ale ide ma poraziť z toho, ako sa tvoje postavy vyjadrujú…:D Tak nejak strašne vecne alebo čo…
V každom prípade fajn, že si po dlhom čase dal niečo dokopy
-
Phil Says:
September 4th, 2012 at 22:49aha… takže postavy by mali rozprávať od veci… mhm…
smejem sa, ale teraz vážne, v skutočnosti to chápem, mne samému to niekedy nesedí, keď to po sebe čítam, ale nechápem, čo robím zle, keby si napr. skúsila prepísať nejaký dialóg tak, ako má byť, alebo aspoň uviedla príklad na správny dialóg, dosť by mi to pomohlo 
-
Marcus Says:
September 5th, 2012 at 10:45heh, pekné. zaujímavý nápad, len to možno chcelo viac… prepracovať . strohý dialóg mi až tak nevadil, ale je pravda, že takto by si to nemohol písať pri dlhších príbehoch.
možno ešte doplníť, prečo to zlé ja, prebralo odrazu kontrolu, len tak pretrhlo reťaz? muselo to tam byť niečo ako spúšťač. bolo to velmi priame a rýchlo ukončené. -
Spisos Says:
September 10th, 2012 at 16:04Ja mám z tých tvojich dialógov pocit, ako by si všetky písal rovnako. Akoby si nebral do úvahy vlastnú psychológiu, život, minulosť postáv a situáciu. Preto pôsobia neprirodzene. Skúsim ti prepísať ten dialóg učitešov, ako by som ho napísal ja.
„ Normálne mi odovzdala papier a povedala, že to nevie, že nech jej dám päťku,“ smial sa učiteľ Sándor. Bol opretý o stôl a zhováral sa s v kabinete s telocvikárom. Potom si však všimol, čo sa deje na dvore.„ Pozri,“ ukázal na Mariána uprostred hlúčika detí.
„ Prosím ťa, nechaj to tak.“ Mávol nad tým rukou telocvikár
„ Zase si ho doberajú. Ako môžu byť tie decká také kruté?“
„ Nech sú na ministerstve radi, že tu za ten smiešny plat učím. Nemienim robiť aj psychológa, mediátora a…“
„ Bijú sa!“ skríkol zrazu Sándor a obaja vybehli z kabinetu.
Napísal som to narýchlo, štylisticky to správne byť nemusí. Ide však o to, aby si pri písaní dialógov skúsil vnímať psychiku jednotlivých postáv, predstaviť si tú situáciu a dialóg, ako by sa naozaj odohrával pred tvojimi očami a potom tie vety napísať prirodzene. Aspoň ja to tak teda vnímam. Tiež si všimni, že som trochu pozmenil rovinu rozprávača. Nemusíš nechať postavy všetko priamo vysvetľovať. Môžeš nechať mnohé veci nedopovedané, nechať na čitateľovi, nech si ich domyslí. Prípadne niečo naznačiť rozprávačom, alebo to s jeho pomocou dopovedať.
-
Mirabi Says:
September 12th, 2012 at 14:13Spisos to veľmi dobre vystihol.
-
Mirabi Says:
September 12th, 2012 at 15:52Ok, Phil, tak som si aj ja dala námahu a zamyslela som sa nad tým prvým rozhovorom medzi žiakmi. Určite by si to vedel vymyslieť aj lepšie ako ja len potrebuješ trochu nakopnúť
Pozmenila som trochu aj iné vety, to už tak podľa seba.
—“Nič také sme si o tebe nepísali, daj mi pokoj!” počul zrazu hlások. Jediný, ktorý bol preňho krajší, než čokoľvek iné. Rozpoznal by ho hocikedy, pretože patril jeho spolužiačke Nike. Dievčaťu s dvomi copmi dlhých hnedých vlasov a jemným úsmevom pod nebovo-modrými očami. Často si ju kreslil do zošitov, keď sa na hodine nudil.
“Kata mi všetko povedala, ukáž sem mobil!” kričal na ňu chalan z ich triedy, tiež ôsmak. Volal sa Mišo, nechvalne známy bitkár, ktorý sa rád posmieval, či už Mariánovi alebo niekomu inému. Násilím vzal Nike mobil a začal sa jej v ňom hrabať.
Vtedy sa v Mariánovom vnútri niečo pohlo. Za iných okolností by zostal sedieť a nemiešal by sa do ničoho, teraz však vstal a vykročil k nim s jasným úmylsom. Mišo ani nestihol zareagovať, keď mu niekto odzadu vytrhol mobil z rúk a vrátil ho Nike. Prekvapenie sa ešte zväčšilo, keď zbadal svojho tichého spolužiaka. Prudko ho sotil do pliec.
“A ty tu čo chceš, debilko!? Kto ťa sem volal! Prišiel si sa hrať na hrdinu alebo si vypýtať jednu do zubov!?” Znovu ho sotil.
Nika pozerala so strachom v očiach, zvierala mobil v rukách a nevedela, čo urobiť.
