Rozprávač

Posted by Spisos | Filed under Fantasy, Spisoš

Jegran sedel pri ohni a znechutene čistil meč. Bol unavený po dni plnom zabíjania netvorov a zachraňovania vystrašených dedinčanov, ktorí sa zatúlali príliš hlboko do temného lesa. A lepkavá krv obrích sršňov páchnuca na jeho zbrani mu náladu rozhodne nedvíhala.
„To svinstvo mi tam snáď ostane navždy,“ vyprskol nahnevane.
„Ale no tak, hlavu hore,“ ozval sa čarodej Mephystos: „ohník veselo pukoce, vetríček si mierne vanie, obloha je krištáľovo čistá, hviezdičky na nás žmurkajú. A nezabúdaj, že sme dnes vypálili dve hniezda obrích sršňov.“
„No práve,“ precedil Jegran medzi zuby. Keď sa vybral do sveta s mečom a štítom, očakával dobrodružstvá hodné rytiera a nie riešenie problémov s prerasteným hmyzom.
„Čo ťa žerie?“ opýtal sa Mephystos nechápavo. Chodil s Jegranom po svete už rok aj pár dní a stále nepochopil, čo tomu chlapovi chýba. Jegran iba mnohoznačne pokrčil ramenami a ďalej sa venoval márnym pokusom o čistenie lepkavého meča.  Mephystos sa nahneval. Rázne k nemu podišiel, vytrhol mu meč z ruky a skôr, ako stihol Jegran niečo namietať, už mal meč nazad očistený a vyleštený, akoby ho práve kúpil.
„Raz ma ten trik budeš musieť naučiť,“ zamrmlal.
„Nie je to také ťažké. Možno by si to zvládol,“ odvetil mu Mephystos, keď si sadol späť na svoje miesto.
„A teraz, keď už sa nemusíš venovať meču, hovor, čo ťa trápi?“

Jegran sa naňho zahľadel, potom pozrel do ohňa a hlbokým zádumčivým hlasom prehovoril: „Povedz, nikdy si netúžil vykonať niečo naozaj veľké?“
„Záleží od toho, čo si predstavuješ pod pojmom „veľké“. Môj najväčší životný výkon bolo úspešné ukončenie štúdia v Telúrskej akadémií mágie.“

„No práve. To chceš vážne raz svojim vnukom hovoriť, že si doštudoval v treťotriednej magickej akadémií, aj to ako najhorší študent, a odvtedy si nevykonal už nič zaujímavé?“
„Bol som až druhý najhorší!“ ohradil sa Mephystos.
„Pochop! Ja by som skrátka chcel naozaj vykonať niečo, čo by mi zabezpečilo česť a slávu. Niečo významné, niečo také, čo by mi zaistilo aspoň jeden riadok v nejakej historickej knihe, alebo spise, alebo aspoň brožúre.“
Mephystos sa zamyslel: „Priateľu, pozri sa. Máš čo jesť, máš čo piť, občas si zarobíme aj nejaký ten peniaz. Možno sa o nás nehovorí v hlavnom meste Ríše, ale tých pár dedinčanov, ktorým sme dnes pomohli, na nás nezabudne do smrti.“
„A tebe to stačí?“ opýtal sa Jegran pozrúc na čarodejovu ohňom osvetlenú tvár.
„Netúžim po sláve. Na to sú iní blázni. Nepotrebujem mať meno napísané v žiadnej knihe. Bohato mi bude stačiť, ak ho raz uvidím napísané na vlastnom hrobe.“
„Uvidíš leda tak veľký trt, keď už budeš po smrti,“ zasmial sa Jegran.
„Ale uvidia ho moje deti. Ty s takýmto prístupom ani žiadne mať nebudeš.“
Jegran odrazu vystrel ruku pred seba a v umeleckom sede vznešene predniesol: „Tu leží Mephystos, človek ako taký. Mizerný čarodej a ešte mizernejší manžel a otec.“
„Hm, to by aj sedelo,“ odvetil kúzelník, smutne pozerajúc do ohňa.
„Vidíš? Neznelo by lepšie napríklad taký…“ Jegran sa na chvíľku odmlčal: „drakobijca a hrdina Tešváru?“

„Draky už vymreli,“ odvrkol Mephystos.
„Ale páčilo by sa ti to, že?“ podpichoval ho bojovník.
„Daj pokoj.“
„Mephystos udatný, hrdinský obranca Stegraldilu, odvážny čarodej z Telúru, vládca elementov, pán mágie…“
„Dobre, dobre, páčilo by sa mi to, spokojný?“ vykríkol čarodej.  Jegran sa usmial.

Mephystos musel priznať, že hlboko vo vnútri tiež túžil po sláve a všeobecnej úcte. Spomenul si na študentské časy. Ako sa mu všetci rovesníci smiali, lebo v treťom ročníku stále nevedel ani len sformovať malý plamienok na dlani. Keď sa jeho spolužiaci v zime miesto guľovačky veselo obhadzovali ľadovými strelami, on sa len ukrýval, lebo nevedel správne vykúzliť ani len jednoduchý štít. A keď konečne dokázal na niekoľko sekúnd vytvoriť ohnivú guľu, študenti z jeho ročníka boli už dávno kdesi inde. Ale čistenie zbraní, riadu, nábytku, čohokoľvek, to mu vždy išlo najlepšie. Iba raz pohol rukou a všetko sa lesklo ako nové. Vyslúžil si preto prezývku Mečistoš, ale to ho netrápilo. Aspoň pre niečo mal prirodzený talent.
„Démoni z minulosti?“ prerušil Jegran jeho myšlienkový pochod.
„Ako vieš?“
„Už ťa za ten rok trochu poznám. Vždy, keď sa vážne zadívaš do ohňa a začneš rýchlejšie dýchať, spomínaš si na študentské roky. Už len čakám, kedy sa mi tu zosypeš.“
„Aspoň ma nezmlátilo dievča,“ oplatil mu Mephystos rovnakou mincou.
„Bola fakt silná! A bola o niekoľko rokov staršia!“ bránil sa Jegran, ale čarodej už vedel svoje.

Jegran vyrastal v malej dedinke vo vrchoch. Jeho starý otec deťom každý večer rozprával hrdinské príbehy o démonoch, príšerách, duchoch, odvážnych rytieroch, múdrych čarodejoch, šikovných zlodejoch a presných strelcoch. Čo malý Jegran vtedy netušil bolo, že starý otec si tieto príbehy nielenže nevymýšľal, ale sám ich zažil. Naplnený odvážnymi myšlienkami, rozhodol sa aj on stať rytierom. A začal okamžite.

Raz, keď sa hral so svojimi rovesníkmi na odvážnu družinu z príbehov starého otca, uvidel, ako sa skupina starších chlapcov vysmieva dievčaťu. To predsa čestný rytier nemohol nechať len tak.
„Nechajte ju na pokoji!“ zakričal na nich odvážne.
„Lebo inak čo?“ posmešne sa opýtal najstarší z nich a demonštratívne strčil do dievčaťa. Jegran v ruke pevnejšie zovrel drevený mečík a rozbehol sa proti nemu mysliac si, že jeho kamaráti sú mu v pätách. Netreba dvakrát hovoriť, že odvážna družina sa namiesto podpory svojho vodcu skrývala po všetkých kríkoch a vystrašene sledovala, čo sa deje. A čo bolo ešte horšie, Jegran ani nestihol dobehnúť k svojmu „nepriateľovi“, a potknúc sa o kameň, natiahol sa na zem aký bol dlhý, taký široký. Na túto komickú scénku sa nedalo reagovať inak, ako obrovským výbuchom smiechu. A chlapci sa smiali, až sa za bruchá chytali.

Keď sa Jegran konečne pozbieral zo zeme, chlapčiská odchádzali, stále sa strašne smejúc.
„A už jej dajte pokoj!“ zakričal ešte za nimi so slzami v očiach, šermujúc vo vzduchu malým dreveným mečom. Potom sa otočil k dievčaťu. To naňho pozrelo a podišlo k nemu. Úbohý Jegran sa, očakávajúc slová vďaky, usmial. Keď ho po silnej facke opäť podržala až matička zem, naučil sa prvú lekciu životnej kapitoly s názvom Ženy.
„Ďakujem pekne, ty hrdina,“ povedala nahnevane, „teraz sa mi budú smiať ešte aj za to, že ma prišiel zachraňovať taký trubiroh, ako ty!“
Nahnevane sa otočila a rozbehla sa za chlapcami. Malý Jegran s opuchnutým lícom a zlomenou dušičkou nechápal, prečo sa znova snažila votrieť do ich priazne. Myslel si, že je len hlúpa. Čím bol však starší, tým mu bolo jasnejšie, že niektoré veci skrátka nepochopí.

„Ale starý otec ma vtedy pochválil,“ vyprskol Jegran urazene.
„Čo stále nemení nič na fakte, že si dva týždne nevyšiel z domu a niekoľkokrát si sa neúspešne pokúšal zlomiť svoj drevený meč,“ odvetil Mephystos a zasmial sa.
„Tým skôr chápeš, prečo by som chcel naozaj vykonať niečo veľké.“
Mephystos iba zahmkal. Vedel o niečom, čo by im isto vyslúžilo česť a slávu, ale nebol si istý, či o tom chce Jegranovi povedať. „Ale čo! Poviem ti to!“ vykríkol odrazu.
„Čo mi chceš povedať?“
„Buď ticho a počúvaj. V jednej z učebníc o pôvode mágie sa písalo o Rozprávačovi.“
„Kto je to?“ opýtal sa Jegran.

„Vravím ti, aby si bol ticho!“ okríkol ho Mephystos.
„Dobre, už mlčím.“
Čarodej zapálene pokračoval: „ Vraj je to stvorenie, ktoré stojí nad všetkými ostatnými. Riadi osudy ľudí, určuje čo sa stane a čo nie, kto bude žiť a kto umrie. Vraj vidí všetkých a všetko a každú činnosť zapisuje do obrovskej knihy sveta.“

„A to je všetko?“
„Musíš stále kecať?“
„Prepáč! Ja len, že si sa odmlčal,“ bránil sa Jegran.
„Neviem ako vy, bojovníci, ale my, čarodeji, musíme občas medzi rečou aj dýchať. Buď ticho a počúvaj!“
Jegran prikývol a Mephystos pokračoval: „Nikto presne nevie, kde sa Rozprávač nachádza. Jedni vravia že ďaleko na severe, iní že kdesi v Južných krajoch. Sú takí, čo tvrdia, že žije na vysokej hore, ale aj takí čo vraj počuli, že sídli hlboko pod zemou. Isté je však jedno. Kto Rozprávača nájde, stane sa slávnym po celom svete a získa moc nad vlastným osudom.“
Jegran dlho nepremýšľal: „Takže je to jasné. Musíme nájsť Rozprávača!“
„Bál som sa, že to povieš,“ povzdychol si čarodej, ale v skutočnosti sa tiež tešil na poriadne dobrodružstvo.

Ukázalo sa, že Mephystos mal pravdu. Mnoho ľudí vedelo o Rozprávačovi ale nikto presne nevedel, kde sa nachádza. Chodili z dediny do dediny, z mesta do mesta, vyhľadávali známych i neznámych dobrodruhov, kartografov, hrdinov, boháčov, mudrcov, skrátka kohokoľvek, kto by mohol vedieť čosi o Rozprávačovi. Prechádzali celým známym i neznámym svetom, putovali z úrodných dolín až na zasnežené štíty hôr, prechádzali nekonečnými púšťami i zaľudnenými oblasťami a cestou zažili nejedno zaujímavé dobrodružstvo. Pomohli zabiť lesného netvora, ktorý vraždil drevorubačov, zbavili šľachtickú rodinu z Arkézie smrteľnej kliatby, vyčistili mesto Danroh od lupičov, chytili pirátskeho kapitána plieniaceho pobrežné mestá v krajoch Kibibraku, zastavili mocného čarodeja Terbora Ocifa skôr, než stihol zdecimovať krajinu, ale o Rozprávačovi sa nedozvedeli nič nové. Mephystos sa zlepšil v zosielaní kúziel a pár nových sa aj naučil, Jegranov meč sa stal jeho predĺženou rukou a štít nepreniknuteľnou hradbou. Ich mená nabrali váhu, povesti o nich sa šírili závratnou rýchlosťou po celom svete. Tak prechádzal rok za rokom, desaťročie za desaťročím. Vlasy im začínali šedivieť, sily odchádzať a stále nevedeli o Rozprávačovi o nič viac, ako v ten večer, keď sa ho rozhodli hľadať.
Až raz, v jeden horúci letný deň kdesi v krajoch Oksnevolsu, keď unavene oddychovali v tieni mohutného stromu na kraji lesa, podišiel k nim zhrbený starček opierajúci celú váhu svojho vetchého tela o silnú dubovú palicu.
„Vy ste slávni Jegran bojovník a jeho verný druh Mephystos čarodej z Telúru?“ opýtal sa ich.
„Či sme slávni, to neviem, ale mená nám patria,“ odvetil pomaly Jegran pozrúc na starca.
„Dopočul som sa, že hľadáte Rozprávača.“
„Tak veru. Hľadáme. Už tri desaťročia,“ pritakal Mephystos.
Starec sa k nim sklonil ešte viac zapierajúc palicu do zeme: „Mám niečo, čo by vám mohlo pomôcť,“ zašepkal.
Obaja náhle ožili.

„Čo je to?“ opýtali sa takmer súčasne. Starec pomaly vložil ruku do vrecka a vytiahol odtiaľ malý predmet. Vyzeral ako menšia verzia husacieho brka na písanie, ibaže bol vyrobený z lesklého kovu.
„Tento predmet,“ začal starec rozprávať, „sa dedí v našom rode z otca na syna. Ja som posledným z nášho rodu. Vedel som, že príde čas, kedy ho odovzdám do správnych rúk. Ak ho použijete správne, zavedie vás k Rozprávačovi. Má to však háčik.“

„Aký?“ opýtal sa Jegran.
„Nesmiete nikomu prezradiť, kde sa nachádza.“
Obaja nadšene súhlasili. Mephystos vzal predmet do rúk a pozorne sa naň zadíval. Ani si nevšimol, kedy starček odišiel.

„Tak čo?“ pýtal sa Jegran už asi po stý krát.

„Vravím ti, že neviem,“ odvetil mu naštvane Mepyhstos keď ani po troch dňoch neustáleho skúmania nevedel prísť na to, ako predmet použiť. Nič mu nebolo platné, že sedel v dobre vybavenej dielni miestneho alchymistu. Skrátka mal v hlave prázdno.
„Niečo nám uniká, ale čo,“ premýšľal nahlas.
„Ja ti poviem, čo ti uniká. Uniká ti rozum tými stareckými vráskami čo ti stále pribúdajú. Ak si vôbec nejaký mal.“

„Nebuď taký napaprčený,“ ohradil sa Mephystos: „čakali sme tri desaťročia, pár dní to hádam ešte vydržíme, nie?“
„Asi máš pravdu,“ povzdychol si Jegran a zničenie si sadol na stoličku. Vtom náhle vyskočil, akoby ho niečo uštiplo.
„Čo sa ti porobilo?“ pozrel naňho čarodej.

„Mephystos? Napadla mi taká somarina. Ale taká strašná somarina, že by to mohlo fungovať,“ odvetil starý bojovník.
„No, hovor. Osvieť ma svojou múdrosťou.“
„Pozri sa. Je to brko. Čo sa robí s brkom?“
„Dobre sa s ním šteklí?“ opýtal sa čarodej.

„To patrí do sekundárnych vlastností, ale zameraj sa na primárne!“
„A ty si sa kde naučil takéto cudzie výrazy?“
„Vedľa teba, ty trdlo,“ odvetil Jegran a pokračoval: „s brkom sa predsa píše. Tak zober nejaký zdrap papiera, namoč ho do atramentu a napíš niečo!“
„Ale čo mám napísať?“ nechápal Mephystos.
„A to ti mám ja povedať? Ja som len obyčajný bojovník, oháňam sa mečom, písať neviem. Skrátka skús niečo napísať.“
„No dobre,“ povedal čarodej a namočil brko do atramentu. Zdalo sa mu to ako strašná kravina, ale lepší nápad nemal. A tak napísal: „To je ale kravina.“

Odrazu, z ničoho nič, sa papier, na ktorý pred chvíľou písal, zmenil na obrovský zapáchajúci kravinec.

„Čo to je?“ opýtal sa čarodej zmätene.

„Mám ti slušne povedať?“ vyhŕkol bojovník.

„Viem čo to je, ale prečo sa to tu zjavilo?“

Jegran sa naňho pozrel akýmsi vyčítavým pohľadom a opýtal sa: „Čo si tam napísal?“

„Že je to kravina.“

Jegran urobil rukami významné gesto a Mephystovi to v tej chvíli došlo.

„Takže to pero,“ začal „Má moc urobiť čokoľvek, čo napíšeš,“ dokončil Jegran.

Mephystos okamžite zobral nový papier a nevšímajúc si šíriaci sa zápach začal písať: „Jegran a Mephystos našli vchod do Rozprávačovej skrýše priamo pod podlahou alchymistovej dielne, v ktorej sa práve nachádzali.“
Jegran sa odrazu pohol smerom k stene, pozorne sa zahľadel na drevenú dlážku a povedal: „Vieš že sú tu padacie dvere?“
„Teraz som ich tam napísal,“ odvetil mu čarodej a podišiel k nemu.
„Si pripravený stretnúť sa s Rozprávačom?“ opýtal sa. Jegran si zobral do rúk meč a štít.

„Som pripravený už tridsať rokov,“ odpovedal svojmu druhovi a otvoril dvere v podlahe.

Obaja hrdinovia postupovali tmavou chodbou nachádzajúcou sa kdesi mimo svet. Niekde v priestore, ktorý by nemal existovať a predsa tam bol. Nevedeli to, ale cítili. Kráčali chodbou už dlhý čas až narazili na dvere. Obyčajné drevené dvere. Jegran ich otvoril. Vošli do obrovského bieleho priestoru bez kútov a stien. A uprostred toho veľkého nič ma zbadali stojaceho na kamennom podstavci, nahlas čítajúceho z knihy všetky ich myšlienky, všetky ich činy, všetky ich vnemy.

„Zdá sa mi to, alebo ten chlap práve číta o sebe?“

Nezdá sa ti to, Memphystos.
„Takže, ty si rozprávač?“

Áno, ja som rozprávač, Jegran.
„Ty riadiš naše osudy? Rozhoduješ o tom, čo sa deje?“
Nie, Memphystos. Tak ako vy, aj ja iba plním vôľu toho, ktorý je nad nami.
„Vôľu toho, ktorý je nad nami? Kto je to? Ako môžem plniť jeho vôľu, keď mi nerozkazuje?“

On je tvorcom tohto sveta, priestoru, váš i môj stvoriteľ.

„Takže to je ten hajzel, vďaka ktorému mám spackané detstvo?“
„A vďaka ktorému dodnes neviem vyčarovať poriadnu ohnivú guľu?“

Áno.

„Ale prečo? Načo to všetko?“

Aby sa pobavili, Memphystos. Aby s vami prežili vaše dobrodružstvo.

„Kto? O kom zase hovoríš?“
O tých, čo nie sú z tohto sveta.

„Vieš čo? Nech si naserú! A nech si naserie aj ten magor! A ak sa mi ešte raz bude montovať do života, tak mu mečom rozpáram brucho!“

A tak odišli. Nahnevaní na mňa, na autora aj na vás. Chcel by som prezradiť, ako žili ďalej, čo sa s nimi stalo potom, ale nemôžem. Získali kontrolu nad svojim osudom. A tak od momentu, ako sa cez obyčajné drevené dvere vrátili späť do svojho sveta, už o nich neviem nič. Ale zato poznám všetky príbehy, ktoré zažili počas ich tridsaťročného hľadania Rozprávača. Raz ich možno rozpoviem. Ak sa autorovi bude chcieť.

 

Marek Čabák

Permalink | November 17th, 2012

6 Responses to “Rozprávač”

  1. MMM Says:
    November 18th, 2012 at 19:16

    Marek, klobúk dole. Úžasné rozprávanie.
    Tvoj štýl mi veľmi vyhovuje, dobre sa mi to číta. Vyjadrovanie máš na úrovni a to je dôležité, pretože úroveň jazyka môže celé rozprávanie pochovať.
    Chválim originálnosť príbehu.

  2. MMM Says:
    November 18th, 2012 at 19:24

    A ak chceš aj trošku kritiky, tak len maličkosť, a to, že mám taký jemný pocit, že ten záver sa ti už veľmi nechcelo “šperkovať”, tak si s tým rýchlo sekol. :) Ale to je len môj pocit.

  3. Mirabi Says:
    November 19th, 2012 at 9:13

    Tak to je pre mňa dosť nezvyk čítať od teba fantasy, okrem Bielej zeme samozrejme :) Vtipný záver, ale ten zvyšok mi prišiel mierne nezáživný. Zaplnil si to prevažne rozhovorom, ktorý mi pripadá, ako že sa pridlho rozprávajú “o ničom”. Nie je to zlé, ale skrátila by som to. Alebo aspoň nejaké zaujímavosti do toho povkladať a nie len také ustavičné prekáranie sa hlavných hrdinov. Napríklad lepšie je to v úvode, kde sa bavia o obrích sršňoch.
    V sci-fi si o kus lepší, ale zas nechcem ťa od fantasy odrádzať :)

  4. Mirabi Says:
    November 19th, 2012 at 9:55

    A ešte mohol by si trošku viac odlíšiť charaktery postáv. Je vidno, že si nezanedbal ich charakterizovanie, ale obaja hrdinovia na mňa pôsobia takým podobným dojmom. Ono je to asi ťažké, človek má sklon tvoriť postavy podľa seba, vyjadrujú sa tak, ako by si sa ty vyjadril na ich mieste. Raz som rozmýšľala na tým, že pri písaní by mal mať človek aj určité herecké vlohy, vedieť sa vžiť do kože rôznych charakterov postáv, aby nepôsobili jednoliato.

  5. bloodxxx Says:
    November 20th, 2012 at 13:56

    Odomňa nečakaj kritiku. Som amatér. Ale táto poviedka je vynikajúca. Moc sa mi páči :)

  6. Phil Says:
    November 26th, 2012 at 0:48

    Wow… skvelé… vážne, Spisos, genialita :D

    Doobre, možno sa tam dali viac dotiahnúť tie postavy a ten koniec, ale myslím, že ono je to úžasné už takto, keďže na zážitku z čítania som ani jedno z toho nepocítil (len okrajovo všimol). Hlavne pointa bola originálna, čo ja vždy veľmi oceňujem.

Leave a Reply