Blízko človeka – Kapitola 3: Dôvera
Posted by Bloodxx | Filed under Bloodxx, Nezaradené, Ostatné
Zmrazil som sa pred dverami. Teraz som si uvedomil, že tu nie je stráž. Neviem, či sa niečo nestalo. Možno Strihman ich poslal preč. On je toho schopný. Natiahnem ruku na tlačidla a píšem kód. Akosi sa myseľ urovnala. Keď bude Strihman vo vnútri, zlámem mu kosti. Dvere sa otvárajú a vidím…. Alana. Aspoň tak. Idem dovnútra. Cez sklo vidím Jessicu ale niečo je zle. Prečo má na sebe obväzi? Alan sa otočí. „Joseph, dobre že si….“ Prečo má obväzi?“ skočím do reči. Alan nadýchne a vydýchne hlboko. Asi ma toto teraz porazí. „Joseph, bol tu Strihman. Za chrbát kapitánky robil na nej pokusy. Jeden vojak ho praskol a on pred chvíľou odletel späť na Zem a bude mať súd.“ dopovie Alan. Tak Strihman. Dalo sa to od toho hajzla čakať. Priblížim sa k oknu. „To si Strihman zaslúži ale určite sa z toho dostane.“ poviem. Jessica je v troskách. Vidno na jej pohľade. Počula o Strihmanovi veľa dobrých veci a nečakala, že ju takto doriadi. Moc ľudí by to nečakalo. Ja určite. „Ideš za ňou?“ pýta sa Alan. Hmmmmm keby som trocha teraz zatlačil na jej predošli názor o Strihmanovi, tak by sa možno vyjadrila. „Áno, troška ju skúsim presvedčiť. Potom idem naspäť do ordinácie.“ odpoviem. Určite dneska bude v ordinácii. Idem ku dverám a….. kde sú tie tlačidlá? Však tu minule boli. „Joseph, menilo sa to. Teraz ta musí niekto odtiaľto pustiť dovnútra aj von.“ upozorni Alan. Načo to furt menia? „Dobre, tak otvor.“ poviem. Stlačením malého tlačidlá sa otvoria dvere. Niekedy sa pýtam, či je to tu normálne. Idem dovnútra a dvere sa za mnou zatvorili. Jessica zdvihla pohľad ale potom ho dala dole. Čo to asi znamenalo? To je jedno. Idem ku stoličke a sadnem si. Teraz alebo nikdy. „Viem, čo ty spravil Strihman.“ poviem rázne. Pohla hlavou doprava ku stene. Obáva sa. „Netreba obavy. Ta sviňa sa tu neobjaví.“ dodám. Zdvihla hlavu hore. Pohľad hovorí za všetko. Pomalé upokojenie. Dobre teda je čas to roztočiť. „Odkiaľ si toľko vedela o Strihmanovi?“ nezabudnem na jej záujem, keď ho videla prvýkrát. Vidno na nej prekvapenie ale tiež, že o ňom vie. „Z rozhovorov?“ pýtam. Nič. „Z novín?“. Nič. „Z internetu?“. A….zásah. Kútiky úst sa zdvihli. To je bod. „Tak z internetu. Ako dlho si študovala nás ľudí?“ spýtam sa rázne. Jessica sa prekvapila. Zdvihla vrchné viečka. Asi o tom internete. . „Jeden rok?“ pokračujem. Je rozrušená. Ona je až moc blízko človeka. „Dva roky?“ „Tri.“ zašeptá. Ona prehovorila. Nesmiem dať na sebe prekvapenie lebo si bude myslieť, že to neberiem vážne. „Tak tri. Čo všetko o nás vieš?“ posledná otázka. Ešte niečo musím dokončiť a Jessica si musí odpočinúť. „Všetko čo sa tam dalo nájsť.“ zasa šeptá. Ona nemá strach ale hanbí sa, že ukáže slabosť. „Dobre, potom prídem. Mám ešte niečo na prácu.“ poviem, postavím sa a idem ku dverám. Neviem aký ma pohľad ale možno ma sleduje. „Alan, otvor.“ „Nie som pes, Joseph.“ varuje Alan. Dvere sa otvoria a ja idem ďalej. „Aspoň, že prehovorila. Toto ste chceli celú dobu dokázať?“ spýta sa Alan. Tento chlap nie je obyčajní. Je smrteľné bystrý. „Áno, teraz nemám toľko času pokračovať. Idem robiť svoju prácu.“ Dopoviem a otváram dvere s tlačidlom. Vonku sa ,ako normálne, potulujú vojaci a ďalší. A ja musím do práce.
„Neudržím zbraň v rovine kde strieľam. Nemal by som isť na ďalší boj ale domov.“ „Si hlupák a nováčik. Viem moc dobre, že sa bojíš ale si schopný bojovať tak bež trénovať.“ zasyčím. Niekedy treba byť hrubý a tohto bolo jasné, že klame. Celý prekvapení vstal a odišiel dvermi preč. Nižšie dané ramená je sklamanie. Ešte jeden a potom idem spať. Musím požia… no skôr prinútiť kapitánku aby som si zmenil ordináciu. Šedé steny, stôl ako z papiera a sedačka kde sedia pacienti je hnedá. Absolútne od veci. Na stole papiere, mobil, perá a káva. Kto by neodolal káve? Pozriem na strop. Na lodi je hybrid. Prečo o onom nikto nič nevedel? Ako prešla kontrolami? Riešiť to budem potom. Niekto otvoril dvere. Dám pohľad na osobu. Je to žena, asi 38 rokov, štíhla, vlasy má červené, modré oči a čistú pleť. Vždy si najprv analyzujem postavu s ktorou budem rozprávať. Prečo má červené vlasy? Trocha psycho ale zažil som aj horšie. „Dobrý.“ pozdraví slušne. Skôr trocha nervózne. „Dobrý, kto ste?“ pýtam sa. „Olívia Perk, teší ma. Som tu aby som vám niečo povedala.“ dopovie a sadne si. Som zvedavý, čo vytiahne. Už tu bol aj chlap, ktorý povedal, že ma miluje. Jedna z mojich najhorších nočných mory. „Dobre, začnite.“ prizvem. „Chcem sa vyjadriť toho hybrida.“ tieto sa ma prekvapili a ona to určite vidí. O čo jej ide? A prečo jej pohľad hovorí, že ma študuje? „Má pocity ako človek a…“ „To vieme.“ skočím do reči. „Aha, dobre. Nikomu som to nepovedala ale zaujímam sa o to, aké je to byť hybrid. Viete bez citov, chladnokrvne zabíjať to je zaujímavé.“ rozpráva tak jasne. Toto si pripravovala. Ale prečo? „Ja cítim hlad, únavu a niekedy aj slabosť ale hybrid ne. Ten sa o takéto veci nestará. Ale Jessica je až moc blízko človeka tak ta sa mi nepáči.“ dopovie. Do háje. Začnem hľadať po stole papier o nej. Kto je vlastne? A tu je. Zdvihnem papier a silno čítam. Olívia Perk, vek 36, problém so spaním. Pacient má sny, že je hybrid ale verejne sa nevyjadruje. Ľavým okom pozriem na ňu. Nevšimol som si, že sa postavila a skúša sa pozrieť na papier. Otočím sa a zakryjem papier. Dám ho do poličky v stole a pozriem na ňu. „Ste psychopat ale vy to moc dobre viete. Užívate si to a myslíte, že bude lepšie keď hybridy vyhrajú. Dajte sa liečiť.“ dopoviem. Upreným pohľadom na ňu pozerám. Ona vykazuje pasivitu. Dobre ako chce. Zoberiem mobil a posielam správu vedeniu nech sa ide liečiť. Ona medzitým, čo som písal, odišla. Je nebezpečná ale určite ju dajú preč. Položím mobil a odpijem si studenej kávy. Fuj, to je najhoršia káva akú som kedy mal. No, môj čas skončil. Postavím sa a idem spať.
Čudné. Som sám na chodbe a svetlá slabo svietia. A prečo sa cítim tak dobre? „Joseph, ona zdrhla!“ kričí…. Alan? Otočím sa a vidím ho. „Kto?“ poviem prekvapene. „Ona.“ odpovie a zmizne. „Alan? Alan, kde si?“ kričím. Čo som šialený? Ona je kto? „Joseph.“ ten hlas.
Celý spotený ležím na zemi vedľa postele. Tak to bol sen, do háje. Zhodil som aj poličku ktorú som mal vedľa postele. Mal by som sa postaviť a umyť sa. Ale nechce sa mi. Pomaly sa postavím. Cítim sa, ako keby ma prešla loď. Vtom mi zazvoní mobil. Ale v kapse. Ja som spal oblečení? Čo som bol, nafetovaní? Vytiahnem mobil a zdvihnem hovor. „Joseph.“ poviem ospalo. „Dr. Joseph, tu veliteľ Evansen. Zaistili sme osobu zvanú Olívia Perk na liečenie. Kradla z lekárne lieky.“ už chápem. „Rozumiem.“ Poviem a zvesím. Keď som sa otočil ona mi hodila nejakú drogu do kávy. Niekedy stačí aj sekunda a niečo sa stane.
Dneska skúsim presvedčiť Jessicu nech hovorí. Otvorím dvere do cely kde je a vstúpim. Vo vnútri je Alan a nejaký dvaja vedcova na stoličkách. Dvere sa za mnou zatvoria. Alan stojí a pije kávu. Otočí sa. „Ahoj, Joseph. Kávu?“ ponúkne. „Nie, mal som.“ odvetím. Nejakú dobu piť kávu nebudem. „Dobre. Dúfam, že dneska od nej dostaneš nejaké informácie. A to si zo sebou nenosíš aspoň papier a pero aby si si poznačil?“ pýta sa. Dneska to bude otravné. „Nepotrebujem. Toto je veľká vec. Z nej nič nezabudnem.“ odpoviem. „Dobre a prečo vyzeráš nafetovane?“ znova sa pýta. „Neveril by si čo spraví káva.“ zo zábavy odvetím. Alan vyzerá, že to myslí vážne a položí kávu na stôl. „Otvor dvere nech môžeme začať.“ prikážem. Alan stlačí malé tlačidlo a dvere ku Jessice sa otvoria. Ja idem do vnútra a dvere za mnou sa zatvoria. Jessica je dnes iná. Pozerá na mňa priamo. Idem ku stoličke a sadnem si. Len čo si sadnem počujem: „Zlá noc?“ to ona. Prekvapene na ňu pozriem. Ona rozpráva. Ale musím sa upokojiť. „Hrozná. Káva s niečím na viac vie robiť zlé veci.“ odpoviem. „Už mám dosť toho mlčania.“ sťažuje sa. Neboj sa aj my toho mame dosť. „Budem rozprávať lebo mam vo vás dôveru.“ povie. Myslí to vážne. Pozerá na mňa priamo a výraz očí hovorí svoje. Ale musím si dať pozor. Dôvera sa dá zneužiť a to veľmi ľahko.
One Response to “Blízko človeka – Kapitola 3: Dôvera”
-
Mirabi Says:
August 12th, 2012 at 18:02Bloodxx, možno by si mal skúsiť písať viac v minulom čase. Alebo možno by si mal na nejaký čas zanechať písanie a venovať sa viac čítaniu. Čo takto prečítať napríklad všetky knihy Harry Pottera a uvidíš, ako ti to potom pôjde
