05 Vrahom je vždy záhradník
Posted by Spisos | Filed under Sci-fi, Spisoš, Vesmírne dobdrodružstvá pána Kováča
Po udalostiach prechádzajúcich dní sa pán Kováč už cítil istejšie a tak mu neveľmi prekážalo, že ho nakoniec vysadili na úplne neznámej planéte kdesi v zadnej časti tráviaceho traktu vesmíru, ľudovo povedané, v riti. Ako je totiž všeobecne známe, vesmír má hneď niekoľko tráviacich traktov a vývody z nich sú z pochopiteľných dôvodov osídlené veľmi riedko. Okolitá doprava je samozrejme taktiež takmer nulová a Nulová je nakoniec aj názov planéty, na ktorú sa pán Kováč dostal.
Len čo vypadol z kozmickej lode na hlavnom kozmodróme pripomínajúcom vidiecke letisko, zbadal dvoch mužov v ružovo-zelených uniformách, ktorí viedli spútaného tretieho. Všetci boli humanoidní a veľmi podobní ľudom, snáď až na tretie oko hojdajúce sa na tenkom výčnelku vyrastajúcom z čela. A nebyť práve získanej sebadôvery a kvapky Vermailského Dunihlavu, ktorú si lizol hneď po pristátí, pán Kováč by sa nikdy do tejto situácie nezamiešal. Lenže svedomie, vedomie a alkohol v krvi mu nedali, a tak podišiel k tej zvláštnej trojici a opýtal sa ich: „Kam toho chlapa vlečiete?“
„Vy ste tu nový?“ opýtal sa jeden z uniformovaných chlapíkov.
„Len teraz ma vykopli z poslednej rakety.“
„To je samozrejmé. Do tejto diery ľudia nelietajú dobrovoľne,“ povedal chlapík v uniforme pričom tretie oko sa nenápadne tvárilo, akoby s ním nemalo nič spoločné.
„Stále ste mi neodpovedali na moju otázku,“ podotkol pán Kováč.
„Na akú otázku?“
V tom sa do rozhovoru vložil druhý uniformovaný chlapík: „Ospravedlňte môjho kolegu, je zvyknutý otázky klásť, nie na ne odpovedať. Tohto pána vezieme na policajnú stanicu.“
„Ale prečo?“
„Je to sprostý vrah!“ vykríkol zrazu prvý policajt.
„No tak páni, sprostý možno, ale vrah?“ nedal sa chlapík v strede.
„Len sa nevykrúcaj. Vieme že si u pána Dona Tela pracoval ako záhradník. A ako je všeobecne známe, záhradníci sú vždy vrahmi.“
„Len škoda,“ ozval sa opäť druhý z policajtov „že detektív je mimo mesto. Bude nám musieť smrdieť v cele aspoň týždeň, kým sa vráti.“
V pánovi Kováčovi sa zrazu prebudila túžba po spravodlivosti: „Ale, páni, to proti nemu nemáte iné dôkazy okrem faktu, že je záhradník?“
„No máme, máme veľa dôkazov…“ začal prvý policajt ale na vyzvanie pána Kováča, aby vymenoval aspoň jeden, nedopovedal.
„To je jedno, máme očitého svedka.“
„Svedka?“
Druhý policajt vysvetlil: „No, stálo pred ním také čudné indivíduum v rozťahaných teplákoch, mikine, na hlave malo kapucňu, v ruke mikrofón, ukazovalo naňho prstom a povedalo ,Si zabil!‘“
„Aha,“ odvetil pán Kováč a chcel sa pobrať svojou cestou, avšak novonadobudnutá sebadôvera ho zvnútra silno kopala do žalúdočných stien. Alebo bol iba hladný. Pripisoval to však tomu prvému prípadu a tak navrhol: „Viete, kedysi som čítal veľa detektívok a v mnohých z nich záhradník nebol vrahom.“
„To museli byť čudné detektívky,“ poznamenal druhý policajt.
„Moment, ale keď je taký sčítaný, možno by to mohol vyriešiť on. Veď detektív od nás z oddelenia čítal za celý život iba jednu detektívku a ako mu to dobre išlo.“
Pán Kováč sa nestíhal zamyslieť nad čudnou logikou policajtovho výroku pretože jeho ústa ho predbehli v kladnej odpovedi.
A tak, ani sa nenazdal, bol na policajnej stanici spolu s oboma policajtmi a prezeral si dôkazový materiál.
„Toto je obeť? Ten sadistický bastard, to čo s ním spravil?“
„To nie je obeť. Bohužiaľ ide o svokru obete ktorá sa teší výbornému zdraviu. Obeť je tu,“ odvetil jeden z policajtov podávajúc pánu Kováčovi ďalšiu fotografiu.
„Z čoho má tie podliatiny na hlave a zvyšku tela?“
V tom sa z ničoho nič objavilo podivuhodné indivíduum v rozťahaných teplákoch, špinavej mikine, s kapucňou na hlave a mikrofónom v ruke. Pozrelo na pána Kováča a povedalo: „Chcel by som len vypichnúť, že obeť bola zabitá tupým predmetom.“
Než sa ho pán Kováč stačil čokoľvek opýtať, tvor náhle zmizol rovnako rýchlo, ako sa predtým objavil.
„Vidíte? A toto sa nám tu v poslednom čase stáva čoraz častejšie,“ povedal jeden z policajtov ktorému dal pán Kováč v duchu meno Fero.
„A skúste si pri tom robiť svoju prácu,“ sekundoval mu Ďuri, ako si pán Kováč nazval druhého policajta.
„Povedzte mi, páni, bol v čase vraždy v dome pána Tela prítomný aj niekto iný okrem záhradníka?“
„Pán Dona Telo žil dlhé roky len so svojou dlhovekou svorkou. Okrem nej nemal už žiadnu rodinu a záhradník je jediný človek, ktorý chodil k nemu domov. V deň vraždy bol v dome sám. Zo záznamu bezpečnostnej kamery je vidieť, ako záhradník vychádza z domu držiac v ruke kladivo tesne po vražde. O hodinu neskôr prišla domov svokra, našla jeho telo, zavolala políciu a psychicky sa zrútila.“
Pánovi Kováčovi v tom niečo nesedelo: „Ako môžete vedieť, kedy obeť umrela?“
Fero vytiahol z vrecka malý prístroj. Bol na ňom malý displej a niekoľko kontroliek, ktoré blikali snáď všetkými farbami dúhy. „Medicínsky skener,“ vysvetlil, „dokáže určiť presnú príčinu smrti aj jej čas.“
„V tom prípade nám ostáva jediné,“ povedal pán Kováč a vytvoril dlhšiu rečovú pauzu aby navodil dramatickejšiu atmosféru, „musíme vypočuť záhradníka. Priveďte ho do vyšetrovačky!“
O pár minút už záhradník sedel oproti nemu vo vyšetrovacej miestnosti a jediná vec, ktorá pánu Kováčovi chýbala k dokonalosti, boli štýlové slnečné okuliare. Jemne sa naklonil k podozrivému, oprel ruky o stôl a uprene sa mu zahľadel do prostredného oka. To sa od strachu pokorne skrčilo a zúfalo sa snažilo pozerať na niečo iné. Nebolo mu to nič platné, pretože novopečený detektív začal behať po celej miestnosti, aby bol neustále v zornom poli tretieho oka.
„Baví vás to?“ ozval sa odrazu záhradník, ktorého toto divadlo už unavovalo, „Naše tretie oči si žijú vlastným životom. Nevidím cezeň ani ho…“
„…vorte!“ skočil mu do reči pán Kováč, „zabili ste ho?“
„Prečo by som niečo také robil?“ opýtal sa záhradník nechápavo. Pán Kováč nevedel, čo na to povedať. Chvíľku habkal no rýchlo sa vynašiel.
„Tu sa pýtam ja!“ vyhŕklo z neho a v duchu sa poďakoval Horaciovi z CSI Miami, od ktorého sa tak veľa naučil.
„Pozrite sa, ja som toho chlapa nezabil.“
„Takže tieto zranenia si podľa vás urobil sám, čo?“ opýtal sa Pán Kováč a hodil na stôl fotku.
„Pre zmilovanie všetkých galaktických božstiev, dajte to preč!“ vykríkol záhradník zúfalo, vyskočil od stola a schúlil sa v rohu miestnosti do maličkého klbka.
„Oh, prepáčte. To je svokra,“ ospravedlnil sa vyšetrovateľ a rýchlo fotku skryl za najposlednejšiu stranu fascikla. Vtom však dostal nápad.
„Hm. Mám pre vás návrh. Vy mi poviete pravdu a ja vám tú fotku už neukážem.“
„Robte si čo chcete, mám zakryté oči!“
Pán Kováč sa naštval. Znova vybral fotku z fascikla, ráznym krokom podišiel k schúlenému záhradníkovi a podržal fotku Dona Telovej svokry priamo pred tretím okom. Úbohý tvor bez mozgu to zistil, až keď už bolo neskoro a nedokázal sa tomu hroznému pohľadu vyhnúť. Začal so sebou kmásať na všetky strany a zúfalo sa trieskal o najbližšiu stenu.
„Au, au, au, to bolí! Kurník šopa, to bolí. Dobre, dobre, poviem vám všetko, len tú fotku, au, auu, niekde, au, skryte kým mi to nevymláti, au, mozog z hlavy, auuu!“
Pán Kováč sa pousmial a skryl fotku za chrbát.
„Chcete sa niečoho napiť?“
Od tej chvíle to šlo ako po masle. Ukázalo sa, že Záhradník pána Dona Tela skutočne zabil a to tým najbrutálnejším spôsobom, aký si mohol vybral. Utĺkol ho kladivom na smrť.
„Ale jedno nechápem,“ pýtal sa pán Kováč záhradníka, „aký ste mali motív? Prečo ste to spravili?“
„Naozaj vám musím odpovedať aj na toto?“ zdráhal sa obvinený.
Vtom sa v miestnosti opäť z ničoho nič objavilo to podivuhodné indivíduum v rozťahaných teplákoch, špinavej mikine, s kapucňou na hlave a mikrofónom v ruke. Sklonilo sa nad záhradníkom, povedalo mu: „Tak to pochop už je konec!“ a opäť zmizlo.
„Tak teda?“ opýtal sa znova pán Kováč, ktorého podobné veci už vôbec neprivádzali do rozpakov.
„Viete, pán vyšetrovateľ,“ povzdychol si vrah, „keď máte v ruke kladivo, všetko vám pripomína klinec.“
„Zdá sa,“ povedal novopečený detektív a po miernej odmlke pokračoval, „že ste to poriadne zaklincovali! YEEEEAH!“
A tak sa šťastne skončilo ďalšie dobrodružstvo pána Kováča. Podarilo sa mu nasadnúť na jednu z mála medziplanetárnych rakiet, ktoré sa na planéte Nulová objavili. Ešte predtým však pomohol policajtom rozriešiť ďalšiu záhadu.
„Chlapci, myslím, že viem, čo je to divné indivíduum, ktoré sa vám pletie do vyšetrovania.“
„Vážne?“ opýtal sa Fero neveriacky.
„Jasné. Poznám ho. Je to Paťo Vŕba, od nás zo Zeme. Myslel si o sebe že je ťažký raper, ale skoro všetci ho s tým posielali do riti. No a tak sa tu asi začal zjavovať.“
„Zaujímavé. Tým sa vysvetľuje aj to množstvo ilegálnych imigrantov, ktoré tu stále nachádzame.“
„To je jasné. Však do tejto diery ľudia nelietajú dobrovoľne, že?“ povedal pán Kováč na rozlúčku a rýchlo naskočil do práve štartujúcej rakety.
3 Responses to “05 Vrahom je vždy záhradník”
-
Mirabi Says:
August 20th, 2012 at 20:37Skvelé ako vždy, a svokra bola najlepšia
-
Spisos Says:
August 23rd, 2012 at 13:53Ďakujem. Poteší ťa, keď ti poviem, že už mám nápad na ďalší diel?
-
Mirabi Says:
August 24th, 2012 at 19:44To je pekné, že si sa tak rozbehol.
