Braxis 1
Posted by Galadriel | Filed under Fantasy, Galadriel
Húštinami sa ozýva kvílenie vetra. Je skoré ráno a práve svitá. Otváram oči a vykúkam na svet z jaskyne. Hlasno zívnem a pretiahnem si kĺby. Už aby vyšlo slnko. Túžim sa ohriať v jeho lúčoch. Poklepkávam pazúrmi po kameni a netrpezlivo plieskam chvostom.
- Slnko, slniečko…. Ukáž sa. – privolávam ohnivý kotúč. Dnešná noc bola dosť studená. Premrzol som až na kosť.
Všetko sa už dlhšiu dobu prebúdza k životu. Stromy už pomaly odkvitajú, no kvety, tie kvitnú tisícimi farbami. Ľudia tomuto obdobiu hovoria jar. Vtáctvo stavia hniezda, jelenia zver privádza na svet svoje potomstvo. A tú ja mám rád.
To lahodné mäsko… Drak si doň môže schuti zahryznúť.
Alebo diviaky, či občas nejaký ten medveď. Ďalší pôžitok pre môj prázdny žalúdok. Nie ako vtáctvo.
Celé dni sa to predvádza a doslova provokuje. Akoby tým svojim spevom vraveli:
- Tu sme, zjedz nás…
A keď ich drak chytí za slovo, má pocit, akoby preglgol muchu. Žiadny chuťový pôžitok z toho malého tvora, akurát čo perie sa zadrháva v krku.
Výnimkou sú sťahovavé vtáky. Tie sú poslami nových správ a nažívam s nimi v mieri. Dokonca im dovolím stavať si hniezda v blízkosti mojej jaskyne.
Keď už som pri vtáctve. Moji blízki príbuzní menších rozmerov ich konzumujú radi. O ich vajciach ani nehovoriac. Ale aby mi zachutila hydina, zrejme by musela byť väčších rozmerov.
Pri mojej výške, dĺžke a úctyhodnej váhe si vážne vyberám ako potravu radšej väčšie sústa.
Mimochodom, mám krásnych 520 rokov. Povedali by o mne, že som akurát v rozkvete, alebo v najlepších rokoch, ak chcete.
Prvý slnečný lúč mi práve pošteklil tlamu. Ach, ako príjemne hreje moju studenú kožu. Opäť rozospato zívnem a vyliezam z chladných útrob jaskyne. Vystrčím moje skrehnuté údy na lúku a ponaprávam si zhúžvané krídla. Celý sa poriadne ponaťahujem a hneď sa cítim lepšie.
Takto zrána by som sa mohol vydať na lov. Aspoň môj škvŕkajúci žalúdok ma na to nahovára.
Zavetrím a rozhliadam sa do okolitých húšťav. Pravdou je, že my draci nemáme bohvieaký zrak. Zato čuch nám slúži skvele. A sluch nápodobne.
No počkať, aby som zase nezavádzal… Sú aj draci s dobrým zrakom, ale osobne ani jedného z nich nepoznám. Sú to strážcovia pokladov a tajomstiev. Neprichádzam s nimi do styku. V našej zemi sú zriedkaví, ak vôbec sú.
Ja som z tých obyčajných. Ničím veľmi výnimočný, nie ktovieaký krásavec, ale nesťažujem si.
Vlastne, predsa sa len posťažujem.
V poslednej dobe mám problém sa nasýtiť. A nemyslím tým, že by sa mi nejako zväčšil apetít, alebo niečo podobné. Skôr by som povedal, že v lesoch ubúda potravy.
Presne. Zveri je zrazu menej ako po iné roky. A určite to nie je tým, že by rapídne stúpli populácie drakov.
Je za tým niečo iné. Sú za tým tie malé drzé tvory, ktoré sa odvažujú sami seba nazývať korunou tvorstva.
Tfuj, to je trúfalosť!
Kým tu len tak občas pobehovali s oštepmi a lukmi v rukách a ulovili z času na čas nejakú srnku, aby sa nasýtili, nevadili mi. Ale teraz si to u mňa pokazili. Ako má drak prežiť, keď mu pred nosom vychytajú celé čriedy.
Zveri ubúda, ja mám prázdny žalúdok a ľudia sa vyhrievajú pri svojich peciach. Spievajú, tancujú, hostia sa… Až mi slinky začali stekať z papule.
Dlhšie som premýšľal, čo s nimi. A nepremýšľal som sám. Mám niekoľko priateľov a dokonca aj rodinných príslušníkov roztrúsených po okolitých lesoch. Nikomu z nás sa vyčíňanie ľudí príliš nepáči. A dnes by sme im konečne mali dať príučku. Nech si spomenú, že tu nie sú sami.
Lenže zraz máme až večer a dovtedy je ešte dosť času, aby som si pozháňal niečo chutné k jedlu.
Počkať! Ó, áno. Myslím, že som zavetril čerstvú stopu po diviakovi. Statnom, veľkom a šťavnatom. Ulahodí mojim chuťovým pohárikom.
XXX
Postávam pred jaskyňou a sledujem posledné lúče slnka. Zbohom deň, vitaj noc.
Nad hlavou mi zakrúži teleso veľkých rozmerov. Zrejme niekto z našich. Zdvihnem zrak k oblohe a uvidím dračiu siluetu. Dobre som si myslel. Už prichádzajú.
Drak zosadne neďaleko mňa a uškerí sa od radosti, že ma vidí. Je to totiž môj brat Anxis. Na oplátku aj ja na neho vycerím dva rady ostrých zubov.
- Braxis, braček, veľa vody pretieklo od vtedy, čo sme sa videli naposledy. – prehovorí na mňa.
- Pravdu máš. Ale vôbec si sa nezmenil. – zalichotím mu. Rád to počuje, to viem. Je odo mňa o nejakých 80 rokov starší. Musím sa hlbšie zamyslieť. Hej, presne o 84 ľudských rokov.
- Možno som sa veľmi nezmenil, ale cítim, že pomaly starnem. To vieš, kĺby ma už neposlúchajú tak ako kedysi. – zamyslí sa.
- Posledných pár rokov boli tvrdé zimy, drahý Anxis. Niet sa čomu čudovať. – prisvedčím mu.
A ako sa tak rozprávame o svojich trápeniach a radostiach, nad hlavami sa objaví ďalší okrídlený tvor. Zakrúži a pristane obďaleč. Za ním ďalší. Pristane tesne pri ňom. Obaja sa hlboko poklonia na znak úcty. Spoznávam v nich Semtexa a Lornix. Podarený to párik, len čo je pravda.
No a nedá na seba dlho čakať ani ďalší z nás. Zakrúži nad nami a hrdo týči hlavu. Má pred sebou pristávací manéver. Všetci sa s očakávaním obzrieme jeho smerom. Dráčik zakrúži a vletí plnou parou do neďalekej húštiny. Ozve sa tupý náraz a okolo sa zdvihne prach. Lornix sa nezdrží výbuchu smiechu. No my ostatní sa snažíme tváriť chápavo. Vtom z húštiny vykukne zafúľaná dračia hlava a hlasno si kýchne. Opäť sa okolo dráčika zdvihne vlna prachu a ten sa nemotorne snaží vymotať z kríkov. Dôjde k nám, hlava poklesnutá od hanby a otrasie sa od zvyšného prachu a zeme, čo na ňom ostali. To je náš mladý Mantax. Nedávno oslávil 105 narodeniny. Je od prírody trochu neohrabaný, ale zrejme aj preto mi celkom prirástol k srdcu.
Čakáme ešte chvíľu, no keď už nikto nepriletí, dáme sa do snovania plánov. Ľudia sú tvory spoločenské a pomstychtivé. To znamená, že musíme byť opatrní. Počul som už veľa historiek o tých, čo sa postavili drakom. Drakobijci. Tak ich nazývajú. Ja by som ich nazval obyčajnými vrahmi nevinných tvorov. Zúžitkujú jedine srdce, krv a jazyk. Ostatné ich temer nezaujíma. Niektorí si berú ako suveníry hlavu, či pazúry. Ale mäso, to nechajú tak, nech zhnije.
Ale dnes sa im postavíme na odpor. Dnes sa všetko zmení.
Ešte raz si zopakujeme náš plán a keďže by sa nemali vyskytnúť žiadne väčšie problémy, začíname vzlietať k oblohe, posiatej tisícimi hviezdami. Mesiac je v nove. Je dostatočná tma, aby sme ľudí poriadne prekvapili.
Letíme ponad les. Naokolo len tma a ticho. Teda relatívne ticho. Počuť mávanie našich krídel. Blížime sa k dedine. V diaľke vidno malé svetielka. Ako som vravel, nemám dobrý zrak. Ale toľko jasu v tak tmavú noc! To musí zazrieť aj slepec. A k tomu zachytávam vôňu dymu. Zrejme si v tých svojich malých príbytkoch nakládli ohňa, aby sa ohriali. Mrknem očkom na Anxisa a ten sa potmehúdsky usmeje.
Začneme krúžiť nad dedinou. Slamené strechy. To sa mi začína páčiť. Lornix a Semtex zlietavajú nižšie a začínajú chŕliť oheň v strede dediny. Mantax a Anxis letia na jeden koniec dediny, ja na druhý. Ľudia začínajú kričať a vybiehať z domov. To je pôžitok.
Niekoľko párov očí sa na mňa zdesene upiera a od strachu sa takmer zabudli hýbať. Vyzerá to na ľahké predjedlo. Letím priamo na nich, s otvorenou papuľou. Schmatnem do zubov naraz dvoch a vyviniem mierny tlak. Ozve sa krátky ston a potom už len praskot kostí. V rýchlosti ich preglgnem a chystám sa na ďalší nálet. Ľudia nevedia, čo skôr robiť. Hasiť horiace strechy, či utekať o život. Najviac sa mi páčia tí nerozhodní. Pobehujú sem a tam. Zosadnem na zem a po jednom ich pekne odchytávam. Tí múdrejší pobrali do rúk vidly, sekáče, kosy a veci tomu podobné. Začínajú byť nepríjemní. Jeden ma štuchne do stehna. Otočím sa a horúcim dychom ho spálim na popol. Škoda jedla, ale bol neodbytný. Je na čase opäť vzlietnuť. Na zemi to prestáva byť bezpečné. Letím do stredu dediny. Anxis a Semtex krúžia a čakajú na nás ostatných. Mantax sa snaží chytiť si niekoho a Lornix zase chytá ľudí do zubov a z výšky ich púšťa dolu. V očiach sa jej zračí zadosťučinenie. Neviem, prečo je taká krutá, ale teraz nie je čas na otázky. Mantax nakoniec vezme do papule jedného z tých padnutých, čo sa ledva hýbe a vysmiaty letí k nám. No a konečne sa pridá aj Lornix, ktorá sa navyvádzala až až.
Odlietame. Po nás len plač a spúšť.
Bez jediného slova letíme až k mojej jaskyni. Tam spoločne zosadáme a Mantax havaruje, ako vlastne vždy. No otrasie sa a položí si k labám tú polomŕtvolu.
Na moju otázku prečo ho nezožral už po ceste, mi len ticho odpovedá, že si ho chce pekne vychutnať. Niečo na tom bude. V dedine som sa ich naglgal a vlastne ani neviem, ako tí ľudia chutia.
Mantax zahryzne. V papuli sa mu ocitne horná polovica trupu. Pár krát zamliaska a prevráti očami. Nakoniec preglgne.
- Tak ako? – horím zvedavosťou.
- Šťavnatí sú dosť, ale tá divná pachuť! Asi je ozaj lepšie narýchlo ich zhltnúť. – riekne Mantax a dojedá zvyšky.
Podídem k Lornix. Je so sebou úplne spokojná, ale mne sa veľmi nepáčilo, ako sa chovala.
- Takto predsa zabíjajú len ľudia. – osopím sa na ňu.
- Hej, presne to robili, keď objavili našu jaskyňu. – povie nahnevane a pozrie sa na Semtexa. Potom sa bez ďalšieho vysvetľovania vzdiali. Môj spýtavý pohľad teraz smeruje na neho.
Semtex skloní hlavu, inak vždy hrdo vztýčenú a prešľapuje z miesta na miesto. Potom na mňa konečne uprie zrak a prehovorí:
- Vtrhli akurát, keď som bol na love. Drakobijci. Bolo ich asi pätnásť. V rukách dlhé kopije, meče a štíty. Na sebe brnenie, aby sa do nich ťažšie hrýzlo. Lornix sa v to ráno necítila vo svojej koži a išla sa napiť k nášmu jazeru. Začula krik našich detí. No keď dobehla späť, našla len niekoľko ohorených ľudských tiel a najstaršieho syna…
Odmlčí sa, lebo sa snaží potlačiť slzy. Pozriem sa na Anxisa a aj tomu sa lesknú oči, ako nás počúva.
- Uniesli nášho maličkého a aj vajce. Ak ešte žijú, iste ich kdesi väznia.
- Najstarší to prežil? – opýta sa Anxis.
- Stále bojuje. Lornix spravila hojivú masť, ale rany boli príliš hlboké. Vzali sme ho k našej známej. Stará sa o neho.
Potom Semtex skleslo odíde stranou.
Teraz už chápem, prečo bola Lornix taká nadšená, keď mohla nezmyselne zabíjať každého, kto jej skrížil cestu. Pomsta je veru sladká.
Neostaneme s Anxisom dlho von, pod holým nebom. Len na seba pozrieme a poberieme sa do útrob jaskyne, zložiť tam svoje údy. Treba načerpať sily na nový útok.
XXX
Je čas vyraziť. Prešlo sotva 24 hodín od našej návštevy v ľudskej osade. Ak chceme byť úspešní, musíme zaútočiť čo najskôr. Zvesti o nás sa totiž rýchlo šíria a akonáhle prídu drakobijci, skomplikujú nám život.
Naše krídla pretínajú nočnú oblohu. Na čele je Semtex. Náš prvý útok bol orientovaný na východ, teraz mierime na juh. Najbližšia osada je už blízko pred nami. Moje čuchové bunky opäť zachytili dym, zmiešaný s vôňou teľaciny. Až mi slinky začali stekať po papuli.
Sme priamo nad osadou. Párkrát ju obkrúžime a zisťujeme, že ju z jednej strany obklopuje mokrá nestabilná pôda. Zrejme močiar, alebo čosi také. Takže na juh nikto utekať nemôže. Na severe je les, takže predpokladám, že väčšina zúfalcov pobeží pred nami práve tam.
Semtex zaháji útok. Púšťa sa do osady strmhlav a zapaľuje niekoľko striech naraz. Slušný výkon.
Ostatní ideme v jeho stopách.
Začínajú vybiehať z domov prví ľudia. V tom zmätku, ktorý nastane, keď nás zbadajú, zrazu nevedia, či hasiť, utekať, alebo sa brániť. Túto ich chvíľkovú bezmocnosť využije Mantax, ktorý úspešne uloví dve ľudské samice. Ja osobne dávam prednosť väčším sústam, takže čakám skôr na opačné pohlavie. Všetci sa striedame pri výbere a love koristi. Mám pocit, že fungujeme ako dobre organizovaná skupina. Páči sa mi to. Páči sa mi, ako ľahko sa ľudia stávajú našou potravou. Avšak, netrvá to veľmi dlho.
Pár jedincov sa nám postaví na odpor. Začnú po nás hádzať akési náčinie, používané na ich poliach. Tuším ma skoro zasiahli vidly, či niečo podobné. V tej rýchlosti sa mi to nepodarilo identifikovať. Ale stihol som včas uhnúť a všetci sa zhodneme na tom, že treba vyletieť vyššie, aby nikto neprišiel k zraneniu.
Zisťujem, že moje predpoklady boli správne. Väčšina ľudí uteká z horiacich domov rovno do lesa. Hatím im s Anxisom a Mantaxom cestu. Lornix sa stále prikrmuje v strede dediny a Semtex letí na juh. Zrejme prenasleduje niekoľko beznádejných prípadov, ktorí sa vybrali prejsť cez močiar. Zrejme sa chcú schovať pred jeho plameňmi. A naozaj. Skáču do močiara a brodia v ňom. Siaha im tak po pás a keď nad nimi zakrúži Semtex, ako na povel všetci skryjú hlavy pod vodu. Semtex sa zrejme dobre zabáva. No trpezlivosť má svoje medze. Keď ho už omrzí hra na schovávačku, urobí posledný nálet. Znesie sa blízko k hladine a letí priamo k nešťastníkom. Či už sa vynoria, alebo nie, je si istý, že svojim plameňom im aspoň oškvarí tvár. Vychrlí teda oheň v plnej paráde. Ibaže nasleduje ohlušujúci výbuch. Zem sa zatrasie. Tlaková vlna odhodí milého Semtexa nabok. Všetci sa chvíľu spamätávame z prvotného šoku.
Ľudia, zbadajúc na zemi ležiaceho draka, sa k nemu rýchlo rozbehnú. Chcú zneškodniť aspoň jedného z nás. Rýchlo mu teda prilietame na pomoc. Nemôžme nechať kamaráta v núdzi. Pritom dumám, čo sa vlastne stalo. Zišlo mi na um, že z močiara zrejme unikal plyn, možno metán a Semtex mal to šťastie, že to ložisko našiel. Možno sa týmto činom medzi ľuďmi preslávi..
Semtex sa zbiera zo zeme a otrasie sa od prachu, ktorým je pokrytý. Okolo seba zbadá hŕstku ľudí, ktorí sa rýchlo približujú.
Musí odletieť.
Ibaže to tak rýchlo nestihne. Zasiahol ho do prednej laby úder lopatou. Zaraz nasleduje niečo ostré, čo sa mu vborí do tela. Nie veľmi hlboko, ale zato dosť bolestivo. Semtex zakvíli a nahnevane sa oženie chvostom. Zmätie z nôh asi štyroch chlapov, no ostatní dobiedzajú z každej strany. To už ale prilieta Lornix, ktorá bola najbližšie a schytí do pazúrov hneď dvoch z nich. Prudko vzlietne a o chvíľu na zem dopadnú dve kričiace telá. Na zemi pravdaže stíchnu. Nemali veľkú šancu ten pád prežiť.
Prichádzame aj my a pomáhame Semtexovi zbaviť sa zvyšných ľudí. Ide to ľahšie, než by som čakal. Keď totiž zbadajú nad hlavami toľko drakov, utekajú s krikom preč.
Semtex sa pozbiera, rozprestrie krídla a vznesie sa do vzduchu. Z rany v okolí rebier mu vyteká tenký cícerok krvi. Zrejme tomu však neprikladá nijakú vážnosť.
Odlietame do jaskyne. Nasýtení a spokojní. Akurát Semtex je trochu podráždený, že sa dal takmer chytiť.
Keď pristaneme, Lornix mu pozorne prezrie všetky rany. Zistíme, že to našťastie nie je nič vážne.
Ráno sa dohodneme, že si dáme dvojdňovú pauzu. Semtex by sa mal dať do 100% poriadku. Trochu síce riskujeme, že sa chýri o nás rozšíria aj ďalej na západ a na sever, ale zdravie je na prvom mieste.
