Braxis 2
Posted by Galadriel | Filed under Fantasy, Galadriel
Dnes sa to opäť chystáme roztočiť. Semtex ešte nechodí tak ladne a so vztýčenou hlavou ako zvykne, ale rany sa rýchlo hoja. A to ani nevravím o tom, ako horlivo nás presviedča, nech už konečne vyrazíme na ľudí. Nenávisť voči tomuto živočíšnemu druhu u neho ešte nevyhasla.
Zvečerieva sa. Stúpa v nás nadšenie. Pripravujeme sa na hostinu. Anxis si ponapráva stuhnuté krčné stavce, ktorých praskot mi nie je veľmi príjemný. Bŕŕ.
Čo už s ním. Niektoré zlozvyky sa proste neodučí ani starší drak.
Vzlietame. Dnes je obloha zahalená mrakmi. Nevidno hviezdy a trošku to zhoršuje našu orientáciu. No po chvíli letu zistím, že letíme správne. Ako ináč, vzduchom sa šíri dym. Ľudí proste vystopuje hádam aj chromý a slepý. Akoby si neuvedomovali, ako ľahko sa môžu stať našou korisťou. No nám to len vyhovuje.
Preletíme ponad ich osadu. V tej rýchlosti si všimnem, že majú celkom výhodnú strategickú polohu. Z jednej strany majú akési skalnaté bralo a zvyšné tri strany obklopuje hustý les. Možnože sa dnes nenajeme do sýta, ale pokúsiť sa o to určite treba. Nejako zvlášť sa nedohadujeme na pláne útoku. Lornix so Semtexom si to zamieria dolu a zapaľujú strechy. Pridáme sa k nim, ale z toho brala mám nejaký divný pocit.
Ľudia panikária a utekajú na všetky strany. Ani sa veľmi nepokúšajú o odpor. Prvého z nich Lornix omylom spáli na popol, no potom už dáva pozor, lebo v prvom rade treba zahnať hlad.
Letiac uchopím jedného nešťastníka pazúrmi a stihnem ho zabiť tak rýchlo, že ani nevykríkne. Rýchlo ho prehltnem a letím za ďalším, čo uteká k lesu.
Tuším sa tam všetci pokúšajú dostať. Vedia, že stromy ich pred nami dosť účinne ochránia. A povedal by som, že očakávali, že zaútočíme. Nie sú takí pojašení ako ľudia predtým. Akoby si dopredu nacvičili, čo majú robiť, keď prídeme.
Dolapím jedného z tých bežiacich a prudko sa otáčam nad lesom. Prehĺtam svoju korisť a letím späť do osady. Semtex a Anxis zatiaľ obháňajú našu korisť a snažia sa im zahatať cestu do lesa. Lornix a Mantax čakajú a potom sa vrhajú na zoskupené skupinky ľudí ako čajky na húfy rýb.
Priletím, aby som sa zúčastnil hromadnej hostiny. Pridám sa k Lornix a Mantaxovi.
Ako sa tak chvíľu kŕmime, vôbec si nevšimnem, že Mantax sa vzdialil. Akurát Semtex si to uvedomil prvý a prudko vyráža za ním.
Vôbec sa mi nepáči, že nás mladý takto nerozvážne opustil.
Zbadám akési blysnutie. Len malý jemný záblesk, ale v tom momente mi zamrzne krv v žilách.
To bralo.
Tušil som, že niečo nie je v poriadku. A teraz zisťujem, že som tušil správne.
- Drakobijci! – vydre sa mi z hrdla. A v tom okamihu ľudia okolo takmer zamrú strachom, keď počujú môj rev. Nerozumejú našej reči a ani my nerozumieme tej ich.
No to teraz nie je podstatné.
Letím za Semtexom a Lornix s Anxisom na nás s údivom pozerajú a dávajú si všetko do súvisu.
Všetko sa to deje veľmi rýchlo.
Niekoľko krátkych sekúnd a všetko sa mení.
Teraz ich už vidím úplne jasne. Stoja na brale a mieria na Mantaxa obrovským ťažkým kovovým šípom. Napínajú ho piati na jednej a piati na druhej strane a pripravujú sa vystreliť.
Sledujem Semtexa, ako sa snaží mladého varovať. No Mantax je príliš zaneprázdnený, aby si niečoho všimol.
A ja som príliš ďaleko, aby som do toho stihol akokoľvek zasiahnuť.
Šíp je vystrelený a letí vzduchom.
Mantax začína tušiť, že sa čosi deje a uprie pohľad na šíp, letiaci priamo naňho. Než stihne akokoľvek zareagovať, šíp je už neúprosne blízko.
Semtex plnou silou narazí do Mantaxa, ktorého medzičasom stihol dobehnúť a šíp sa mu nemilosrdne zabodáva do hrude.
Mantax v nemom úžase sleduje, ako jeho záchranca klesá prebodnutý k zemi. V jeho očiach badať šok a zmätenie.
Semtex s hrmotom dopadne na zem a z posledných síl sa snaží postaviť na nohy. Telo ho však odmieta poslúchať. Zo zúfalstva a pocitu bezmocnosti sa mu do očí nahrnú slzy.
Prilietam k Mantaxovi a jemným štuchnutím ho vraciam do reality. Z očí sa mu dá vyčítať čistá hrôza a pocit zúfalstva.
No teraz na to nie je čas.
Ešte nie.
Treba konať. A rýchlo.
Posunkami mu naznačím, čo mám zaľubom a celkom rýchlo ma pochopí.
Medzitým k Semtexovi prilieta zhrozená Lornix.
Anxis sa pridáva k nám.
Útočíme na drakobijcov. Obletíme ich a napádame z bokov. Sú v nevýhode, lebo obrovský luk nestihli napnúť druhýkrát. A ak aj hej, nemajú šancu ho natočiť na nás.
Prešli na plán B. Držia v rukách dlhé kopije a robia na nás výpady.
Sme traja na dvanástich.
Jedného šikovne plesnem chvostom a počujem jeho vzlykavú ozvenu, ako sa rúti dole bralom.
Sú obrnení. Odolní voči našim pazúrom aj zubom.
- A ako sa vám bude páčiť toto?! – vykríkne nahnevane Mantax a prudko na nich vychŕli oheň.
Traja chlapi sa začnú s krikom zmietať v plameňoch a jeden z nich pritom skočí z brala, snáď, aby sa toľko netrápil. Ostatným nedoprajeme takú rýchlu smrť.
Viem, je to kruté, ale Semtex teraz kvôli nim leží na zemi a z jeho tela sa pomaly vytráca život.
Nesmieme nechať nažive ani jedného drakobijca.
Jedného zahryznem do krku a Anxis ho schytí za nohy. Z chlapa sa stanú dve polovice a jeho krv strieka na všetky strany. Jeho vnútornosti dopadnú na dvoch obrnených chlapov. Sledujem, ako strachom pobledli. Snáď to spôsobil aj nie príliš príjemný zápach jeho čriev.
Rýchlo to s nimi ukončíme, rozmetáme ich ako mravce. Posledný živý sa snaží utiecť. Mantax ho však dobieha a prudko ním mrští o skalné bralo. Chlap sa omámene zviecha na nohy, no Mantax ho nemilosrdne schytí a udiera ním o bralo, kým nevydýchne naposledy.
Potom sa mi pozrie do očí. Vidím v nich niečo, čo som tam predtým nevidel. V jeho nevinných očiach sa zračí nenávisť.
Stal sa z neho zabiják. Dospel.
Prilietame k Semtexovi a pristávame na zemi. Viem, je to riskantné, ale ľudia sú od strachu dosť vydesení, aby sa pokúsili na nás zaútočiť, hlavne keď prišli o drakobijcov.
Semtex ťažko dýcha. Šíp trafil pľúca. Z úst mu steká prameň žiarivo červenej krvi a z rany mu vychádzajú bublinky. Snaží sa prehovoriť, ale vidieť mu na očiach, že ho to stojí veľké bolesti.
Lornix stojí pri ňom a snaží sa mu pomôcť. No veľmi dobre vie, že mu už niet pomoci. Rana je príliš veľká, príliš hlboká. Keby mu šíp z tela vytiahla, krv by mu okamžite zaplavila pľúca.
Semtexa chytá triaška.
Otvára ústa, ale nevydá ani hláska. Pozrie sa na Mantaxa a kývne uznanlivo hlavou. Mantax však pohľad sklopí a oči mu zaplavia slzy.
Myslím, že v tom momente nie je jediný, na ktorého doľahol hlboký smútok. Aj moje oči zmáčajú slzy. Uvedomujem si, že ho strácame. Že nás opúšťa náš priateľ a drak, ktorého som obdivoval dokonca aj ja – starší. Vždy ma očaril tou svojou vznešenosťou a hrdosťou. Bol silný a krásny. A teraz tu leží, melie z posledného a prehráva boj so zubatou.
Semtex sa ešte raz pozrie na nás všetkých, akoby nám chcel povedať, nech s tým okamžite prestaneme, že je to detinské. No badať na ňom, že mu je ľúto, že nás opúšťa. Jeho pohľad zaraz zmäkne, cítiť z neho niečo ako odkaz. Niečo ako:
- Odpusťte, že som sklamal.
Z úst mu vyteká tmavá hustá krv.
Jeho srdce udrie naposledy. Dych sa zastaví a oči sa zakalia.
Lornix vykríkne.
Je to výkrik, ktorý trhá uši. Je plný obrovskej bolesti.
Ľudia sa začínajú približovať.
Je čas odísť. Lornix však odmieta opustiť jeho telo.
- Vezmime ho sebou. – plače náruživo, ale sama dobre vie, že to nemôžeme urobiť. Semtexovo telo je príliš ťažké a zanechali by sme po sebe stopy, podľa ktorých by nás ľudia ľahko vypátrali.
Odlietame. Nech to znie akokoľvek necitlivo, nemohli sme inak. Lornix ide proti svojej vôli, pod nátlakom Anxisa.
Je príliš zúfalá, aby si uvedomovala, aké nebezpečenstvo zo strany ľudí jej hrozí.
- Je mi jedno, čo sa stane, chcem ostať! – vraví zlostne, no Anxis ju nemilosrdne ťahá so sebou. Chvíľami mu musím pomáhať.
Letíme nocou ponad koruny stromov k mojej jaskyni. V dušiach máme smútok. Keď pristaneme, zatvoríme Lornix do jaskyne. Uzatvoríme východ niekoľkými ťažkými balvanmi, aby do rána neurobila nejakú hlúposť.
Zaľahneme pri jazere, ktoré je dnes neobyčajne pokojné. Spoza brál jaskyne sa ozývajú vzlyky a plač.
Myslím, že túto noc nezažmúri oko žiadny z nás.
XXX
Svitá, ale mám pocit, že slnečné lúče dnes nemajú silu. Akoby vôbec neboli teplé. Viem, je to smiešne, ale celé ráno na mňa pôsobí podobným chladným dojmom. Som značne dolámaný po včerajšej noci. Ani oka som nezažmúril, čo som mal celý večer pred očami Semtexov skon.
Otrasiem sa, lebo na mňa cez noc padla jemná rosa. Podídem k jazeru, aby som sa napil, lebo sa mi v hrdle rozpína púšť. Skloním hlavu a na okamih zahliadnem na hladine svoj obraz. Potom ho rozčerím a s chuťou nasávam chladnú tekutinu.
Podídem k Anxisovi, aby som ho zobudil. Lenže skôr než to urobím, sám otvorí oči. Tiež zrejme celú noc prebdel. Kývnem hlavou smerom k jaskyni. Treba odhádzať balvany a pozrieť, ako sa má Lornix.
Je mi jasné, že bude zúriť. Bude veľmi zúriť zato, že sme ju takto zabarikádovali.
Pustíme sa s Anxisom do roboty. Mladého necháme spať, lebo včera toho bolo na neho dosť.
Odhadzujeme balvan za balvanom.
Netrvá to dlho a Lornix má opäť prístup k slobode. Z hĺbky jaskyne na mňa žmurkne pár svietivých očí a skôr, než sa stihnem spamätať, sa mi do boku zaryjú jej ostré pazúry.
Skočí medzi nás Anxis a skôr, než jeden druhému stihneme nejako vážnejšie ublížiť, nás od seba oddelí. Lornix soptí ako vulkán:
- Nemáte v sebe ani trochu úcty! Nechávať jeho telo priamo v ľudskej osade! Teraz si z neho urobia trofej. Budú všade vystavovať jeho mŕtve telo a môžu získať veľkú moc. Dobre viete o čom do pekla hovorím!
- Lornix upokoj sa! Uvedom si konečne, že sme nemali na výber. Nemohli sme riskovať, žeby nás vystopovali.
- Mali ste ma tam nechať. Vyplienila by som celú ich osadu. Zabila všetkých do posledného!
- Teraz rozmýšľaš presne ako ľudia. – hnevá sa Anxis.
- Prestaňte sa hádať. To ja za všetko môžem! – vykríkne Mantax, ktorý sa zobudí na hurhaj, ktorý
robíme.
Prekvapene na neho pozrieme. Lornix sa odmlčí a urobí pár krokov smerom k jazeru. Mantax previnilo sklopí krídla a vyzerá ako zmoknuté kura.
- Za nič nemôžeš! Semtex za teba síce položil život, ale preto, lebo chcel. Veril v teba. Veril, že raz
z teba vyrastie silný a hrdý drak, podobný, ako bol on sám. – poviem mu.
Mantax sa mi zadíva do očí ako keby odhadoval, či som to myslel vážne. Potom sklopí zrak a pousmeje sa. Keby bol človekom, tak by sa určite začervenal. Ibaže my sa nevieme červenať.
Lornix celé doobedie ostane ticho. Netuším, čo jej víri hlavou.
Porozprávam sa s Anxisom a ako starší rozhodneme, že ukončíme útoky na ľudí. Nemá to cenu, vystavovať sa zbytočnému nebezpečenstvu.
Ani Lornix, ani Mantax veľmi nadšení nie sú, ale nakoniec im neostane iné, ako nám dať za pravdu.
Ešte dnes pôjdeme každý svojou cestou.
Domov.
Anxis sa poberie na severozápad, Mantax na východ a Lornix na juh.
Ukázali sme ľuďom našu silu. Dali sme im na vedomie, že v lesoch sú aj iní dravci, ako oni. Teraz je rad na nich, či našu hrozbu pochopili správne.
A po pravde, nikdy by som nevymenil kus diviny za ľudské mäso.
Od nášho rozchodu ubehlo už pár dní. Z juhu na sever odvtedy prileteli dva kŕdle sťahovavých vtákov, aby tu priviedli na svet svoje mladé. A priniesli niekoľko noviniek. Medziiným vraj už Lornix lieta na lov so svojim synom. Vyliečil sa zo zranení od drakobijcov. Na akú korisť však tí dvaja útočia, sa mi už zistiť nepodarilo.
