Swift
Posted by Spisos | Filed under Ostatné, Spisoš
Zarastený muž stredného veku sedel na stoličke v tmavej miestnosti. Jediným zdrojom svetla bola stará, zaprášená lampa položená na pracovnom stole hneď vedľa menovky. „Jonathan Swift, súkromný detektív,“ stálo na nej.
Popíjajúc lacnú whiskey, hojdajúc sa na vŕzgajúcej stoličke nostalgicky spomínal na staré časy. Bol mladý, vytrvalý a dravý. Nebolo zločinca, ktorého by nechytil, nebolo prípadu, ktorý by nevyriešil. Až na jeden. Na ten prekliaty únos senátorovej dcéry, ktorý zničil jeho kariéru a spôsobil prepad až na samé dno. Pri druhom pohári sa mu zazdalo, že čosi počul. Snažil sa nevenovať tomu pozornosť, avšak jeho starý detektívny zrak mu nedal pokoj. Akoby sa v miestnosti niečo zmenilo. Energicky vyskočil zo stoličky. Z pod dverí vykúkal kúsok papiera. Rýchlo k nim pribehol a otvoril ich, ale na chodbe nikoho nevidel. „Do riti!“ zamrmlal si popod nos zohýnajúc sa po obálku. Pomaly prešiel k stolu a otvoril ju. Žiadny list, žiadna adresa, len malý kovový predmet sa krčil na samom spodku. Opatrne ho vybral a preskúmal vo svetle lampy. „Kam tak asi patríš?“ pýtal sa sám seba pri ďalšom glgu whiskey.
Nočné ulice mesta boli chladné a mŕtve. Pouličné lampy blikajúce slabým elektrickým svetlom predlžovali tiene a dotvárali ponurú atmosféru chudobných štvrtí. Smrad kanálov sa miešal s pachom lacného alkoholu vychádzajúcim z obchodov s liehovinami a spiacich bezdomovcov. Prechádzajúc temnými uličkami, ako už mnohokrát predtým, odvšadiaľ cítil zvedavé pohľady noci a bezprostredné nebezpečenstvo, ktoré ho vždy napĺňalo vzrušením. Cupitajúce nožičky myší a potkanov sa miešali so šušťaním kopy odpadkov, kde sa pomaly prehrabávala armáda švábov. A do toho vošiel ten náhly zvuk. Akoby ktosi udrel na obrovský plechový bubon bez ozvučnice. A potom opäť. A znova. Bol na mieste. Stará výrobňa obuvi. Tu býval Bob, človek ktorý mu vždy vedel poradiť. Samozrejme, za malú sumičku.
Opatrne vošiel. Trikrát zaklopal na drevenú dosku pri vchode, potom chvíľu počkal, zaklopal raz a o malý moment dvakrát. Nik sa neozval. Zopakoval dohodnutý signál. Opäť nič. Vtom sa v tme objavil rad bielych zubov.
„Bob, už som sa bál, že tu miesto teba nájdem hnijúci mŕtvolu.“
„Starého Boba tak ľahko nedostanú,“ odvetil statný černoch hlbokým basom.
„Potrebujem tvoju pomoc. Toto si už videl?“ opýtal sa podávajúc mu predmet z obálky.
„Bob pozná veľa vecí.“
„Ah, prepáč,“ zasmial sa Jonathan a vybral z peňaženky pár bankoviek.
„Patrí k starému typu dvier. Naposledy sa montovali pred nejakými dvadsiatimi rokmi. Vtedy ich považovali za najbezpečnejšie dvere na trhu.“
Dvadsať rokov! Mohlo by to byť? Srdce sa mu rozbúchalo a mozog začal pracovať na plné obrátky. Nie, to by bola príliš veľká náhoda, snažil sa upokojiť, no nedarilo sa mu to.
„A ešte niečo. Každé boli robené na špeciálnu objednávku,“ dodal Bob vracajúc predmet detektívovi. To bola posledná vec, ktorú potreboval. S rýchlosťou tigra vybehol späť do tmavých ulíc. Znovu sa cítil ako za mlada. Znovu šiel po stope.
* * *
Chladná noc roztvorila svoje chápadlá ešte viac, snáď aby zakryla tmavú postavu muža pomaly sa približujúceho k veľkej budove zámočníckej firmy Marshall & CO. Opatrne obišiel hlavnú bránu a prešiel k zadnej časti budovy. Prvý výskok na plot nevyšiel.
„Jonathan, ty trubiroh. Na toto si už pristarý,“ zamrmlal a znova vyskočil. Tentoraz úspešne. Pomaly sa prevalil a pomerne potichu zoskočil na druhej strane. Rýchlo sa pritisol k stene a presúval sa k zadným dverám. Vybral z vrecka zväzok pakľúčov a otvárajúc zámok premýšľal, či by sa ku kartotéke nedostal aj inou cestou. Hneď však tú myšlienku zavrhol. Nie. Nič by mu neukázali. Jemu už nie.
Zámok povolil. Vošiel dnu a našiel najbližšie schody. Kartotéka sa mala nachádzať na druhom poschodí. Prechádzal dlhou chodbou a ťažkou baterkou svietil na menovky pri dverách.
„Posledné dvere na konci chodby. Ako inak,“ zamrmlal, keď ju konečne našiel. Opäť vybral zväzok pakľúčov a po krátkom snažení bol vo vnútri. Pomerne rýchlo našiel potrebnú skriňu s niekoľkými fasciklami. Postupne prehliadal jeden po druhom až narazil na posledné dva, bez číselného označenia. „Ale do hajzlu!“ zhrešil a začal čítať obsahy fasciklov podrobnejšie. „Rozmery…hmm…dvojkrídlové…lokalita…to musí byť nová budova mestského úradu. A táto,“ zháčil sa „starý liehovar? Navyše už tak dlho zavretý? Kto by,“ hlasné premýšľanie prerušil náhla otázka prichádzajúca z chodby: „Je tam niekto?“
„Do riti. Do riti!“ potichu zaklial keď narýchlo vracal fascikle do skrinky a obzeral sa po možnostiach úniku. Kroky nočného strážnika sa približovali. Jonathan bol v pasci, miestnosť nemala okná. Ukryl sa za jednu zo skríň a zatajil dych. Strážnik vošiel a zažal v miestnosti svetlo. Pomaly prechádzal okolo skríň. Približoval sa. Jonathan sa musel rozhodnúť, buď ostane v úkryte a bude dúfať, že si ho strážnik nevšimne, alebo využije moment prekvapenia. Dlho nečakal, vybehol spoza skrine a vrhol sa na strážnika. Ten nič netušil, a tak ho Jonathan bez väčších problémov zvalil na zem a rozbehol sa chodbou. Po chvíli za sebou počul rýchle kroky, to však už bežal dolu schodmi priamo k zadnému východu. Jedným skokom prekonal vysoký plot a utekal, čo mu sily stačili. Po pár sto metroch zahol do tmavej uličky a zhlboka sa nadychoval. „Fakt som na to už pristarý,“ povedal a začal sa smiať.
Domov prišiel až nadránom. Posteľ v jeho byte síce vyzerala lákavo, no on nechcel spať. Potreboval sa iba pripraviť. Z vrchnej zásuvky svojho stola vybral starý revolver a pomaly ho nabil. Schmatol škatuľku nábojov a dal si ju do vrecka. Nalial si pohár whiskey. Dobre si uvedomoval riziko, do ktorého ide. Neznáme územie, nečakané situácie. Presne ako kedysi. Až na to, že kedysi bol mladý a energický. Rýchlo do seba kopol destilát a vyšiel z bytu. Vydal sa jednoznačným smerom. K starému liehovaru.
Slnko už začínalo vysielať prvé lúče svojho svetla ponad horizont zakrytý vysokými vežami veľkomesta. Jonathan nahmatal vo vrecku ten malý kovový predmet a vytiahol ho. Podišiel k dverám a strčil ho do zámky. Pasoval presne. Dvakrát ním otočil a zámka so šťuknutím povolila. Vošiel dnu. Tmavá miestnosť bola plná drevených debien a zakrytých aparatúr. Nevedel čo hľadá, ani poriadne netušil, prečo vlastne. Ale čosi mu hovorilo, že každú chvíľu sa niečo dôležité stane. Nemýlil sa. Svetlo v miestnosti sa náhle rozsvietilo a spoza jednej z mnohých debien vyšiel starší muž v bielom obleku so zbraňou v ruke.
„Nazdar Johnny. Čakal som ťa.“
„Ty hnusná smradľavá krysa!“ vykríkol Jonathan a siahal rukou do vrecka, niekto mu ju však náhle zadržal.
„Ale no tak. Načo tie tvrdé slová? Nemôžeme sa porozprávať ako dvaja civilizovaní ľudia?“
„Prepáč, moja chyba. Čakal som, že po dvadsiatich rokoch v base už inému rozumieť nebudeš,“ povedal Jonathan, nedobrovoľne držaný dvoma statnými chlapmi.
„Som zo slušnej rodiny. To sa len tak nestratí,“ odvetil muž a pokynul svojim poskokom. Tí Jonathana dosť surovým spôsobom odzbrojili a zbraň podali šéfovi.
„Ja viem, asi si čakal Jessicu, ale musím ťa sklamať. Nikdy som ju neuniesol.“
„Čože?“
„V skutočnosti ušla za svojim milovaným Frederikom do Anglicka. Ja som im v tom len trochu pomohol. Za menší poplatok samozrejme.“
„Klameš!“ vykríkol Jonathan, ale vedel že hovorí pravdu. Konečne mu všetky stopy dvadsať rokov starého prípadu zapadli do seba. Aký bol len hlupák, keď to nevidel. Korunovaný somár.
„Johnny, Johnny. Zdá sa že si sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Vražda ti môže vyniesť dobrých pár rokov za mrežami. A to vlámanie do kartotéky ti tiež veľmi nepomôže. Zvlášť keď sa nájdu dôkazy o nepekných finančných podvodoch v tvojej kancelárií.“
„Vražda? Podvody? Zdá sa, že ti vo väzení pekne vypumpovali mozog,“ zavrčal Jonathan ešte stále pevne držaný jedným zo silákov. Kam zmizol druhý, premýšľal.
„Naopak Johnny. Pár vecí som sa tam naučil. Napríklad, ako správne narafičiť dôkazy,“ povedal muž stále sa pohrávajúc s detektívovou zbraňou. V tom prišiel druhý silák v rukách pevne držiaci starého Boba. Hodil ho na zem a než stihol Jonathan čokoľvek povedať, muž ho zložil presnou strelou do hlavy.
„Tak si to zopakujeme. Toto je mŕtvola. Toto tvoj revolver a toto,“ ukázal na práve vchádzajúceho mladého policajta „je odvážny pochôdzkar, ktorý začul výstrel zo starého liehovaru a prichytil ťa priamo pri čine. Maj sa Johnny a uži si pobyt na mieste, ktoré bolo mojím peklom posledných dvadsať rokov!“
Muž hodil revolver na zem a spolu so svojimi kumpánmi odišli.
„Si hnusná krysa! Počuješ, ty sukin syn?“ vykrikoval Jonathan, kým mu mladý policajt zakladal putá. Bolo to márne. Spravodlivosť si našla svoju ďalšiu obeť.
Marek Čabák
6 Responses to “Swift”
-
Phil Says:
December 1st, 2011 at 2:49no, pekné… čo dodať… veľmi pútavo napísané. mierne som sa na sekundu stratil v tom, keď si opísal na začiatku jedného odseku slnko a hneď potom si preskočil na hlavnú postavu bez opísania toho kde je, najprv to vytvorilo dojem, že je pri nejakej bráne (a možno bol), ale inak sa mi to čítalo veľmi príjemne
-
Mirabi Says:
December 1st, 2011 at 10:29Veľmi vydarená poviedka, páčilo sa mi.
-
Spisos Says:
December 1st, 2011 at 20:51Moja chyba. Myslel som že postačí naznačenie smeru v predchádzajúcom odstavci (starý liehovar) a nenapadlo mi, že som priamo neuviedol, kam vlastne prišiel. Musím robiť viac opisov, to je bohužiaľ moja slabá stránka. Vďaka za komentár.
-
bloodxxx Says:
December 2nd, 2011 at 11:11Dobra poviedka. Mam rad taketo detektivki.
-
MMM Says:
December 9th, 2011 at 17:16Milý Spisos, musím ti srdečne poblahoželať. Po veeeeeľmi dlhom čase som si tu prečítal niečo na úrovni. Aj pravopisných chýb tam bolo len máličko, aj dejová línia bola plynulá, aj tvoj jazyk je pre mňa dobre uchopiteľný, aj opisy boli fajn. Nič, naozaj nič ma nerušilo. Takýto žáner ja môžem.
Prvoplánové, ale v rámci rozsahu postačujúce. Ďakujem. -
Spisos Says:
December 11th, 2011 at 10:53Vďaka za komentár. Bežne tento žáner nepíšem, toto bola pôvodne úloha do školy. (mali sme napísať príbeh, v do ktorého vložíme kľúč bez toho, aby sme to slovo v texte použili, detektívka bola na to najvhodnejší typ poviedky)
Je to prvoplánové, ale to sú všetky moje poviedky. Doteraz sa mi nepodarilo napísať nič, čo by prvoplánové nebolo, ale tak, nemôžeme byť všetci dokonalí.
