Alica
Posted by Phil | Filed under Nezaradené, Phil
Šialený úsmev na tvári, nasadený hneď pod ten rozkošný noštek a šibalské oči, cez ktoré bolo vidieť ešte stále neidentifikovateľnú bolesť v srdci. Dlhé čierne vlasy, ktoré v mojich spomienkach nosila v copoch mala teraz rozpustené a mokré, vďaka čomu vyzerala dospelejšie. Výšku a miery mala totižto také isté, ako som si pamätal a to napriek tomu, že keď som ju naposledy videl pred štyrmi rokmi, mala 16. Ani predtým nikdy moc nerástla.
„ Si v poriadku?“ spýtal som sa ako prvé, keď som ju uvidel. Hlúpa otázka, ako by aj nemohla byť v poriadku, ona bola predsa vždy v poriadku.
Pozrela sa na mňa s otázkou v očiach: „To myslíš vážne?“, ktorú však nahlas nevyslovila.
Presne takú reakciu som čakal. V tomto sa nezmenila, och vďaka, vďaka bohu, že sa nezmenila.
„ Len by som potrebovala pár vecí… suchých…“
Prebehol som po nej pohľadom. Čierny kabát až po zem, mikina a rifle, všetko do nitky premočené.
„ Jasné, poď ďalej, tu je kúpeľňa, hneď ti prinesiem niečo suché.“
S ďakovným kívnutím vošla a zamierila k dverám, na ktoré som ukázal. Za ňou zostávala mokrá šmuha.
Zavrel som vchodové dvere a vošiel do spálňe. Vybral som jedny trenky, tričko, ponožky a tepláky. Vrátil som sa k dverám kúpelne a zaklopal. Z druhej strany sa ozvalo: „Ďalej.“. Vošiel som dnu.
Už sa sprchovala za zatiahnutým závesom na vani.
„ Dúfam, že ti ešte stále nevadí nosiť chlapčenské veci.“
„ Nie, samozrejme, že nie.“ Nejako som naisto vedel, že sa v tej sprche usmieva.
„ Potrebuješ ešte niečo?“
„ Mohol by si mi oprať veci, sú na zemi, ale nedotýkaj sa kabátu.“ Všimol som si kopu mokrého prádla. Kabát bol prehodený cez práčku, no ten sa mi teraz zdal na jej postavu trochu veľký.
„ Prečo sa ho nemám dotýkať?“
„ Proste sa ho nedotýkaj, urobil by si mi tým láskavosť.“
„ Tak ok.“ Mykol som plecami. Vzal som mokrú kopu prádla, dal ju do práčky a pustil ju. Kabát som cez ňu nechal prevesený. Vyšiel som z kúpelne a zavrel za sebou dvere.
„ Na toto si musím zapáliť.“ Zamrmlal som si sám pre seba a vzal z poličky krabičku cigariet. Zapálil som si a sadol do obývačky. Pomaly som poťahoval z cigarety a vydychoval dym do miestnosti.
Alica. Naposledy som ju videl, keď mala šestnásť. Bola pre mňa tým najrozkošnejším dievčaťom. Bol som do nej zamilovaný, no nikdy som jej to nepovedal. Radšej som sa s ňou kamrátil len tak. Bál som sa, že keby som sa o niečo pokúsil, tak by to zničilo naše priateľstvo. A možno, že som sa len hanbil, niečo jej povedať. Neviem, vtedy som to ěste moc neriešil a neuvedomoval som si to. No vedel som, že s ňou chcem byť. Tráviť s ňou čas bolo krásne, a chvíle s ňou sa zdali nekonečné.
A teraz sa len tak z ničoho nič zjaví pred mojimi dverami. Len tak. Akoby to bola samozrejmosť, že ja jej pomôžem. A vlastne aj je, tak ako vlastne vždy bola, len ma to prekvapilo, že je to tak isto ešte aj po takej dlhej dobe, čo o sebe nedala ani vedieť.
Po chvíli ma napadlo, že by som mal ísť niečo urobiť na jedenie. Vybral som zo skrine omáčku a vo vode uvaril špagety.
Keď vyšla zo sprchy, zacítil som citrónovú vôňu môjho šampónu, ktorý zrejme použila. Pozrela sa na mňa. Viem, že vtedy chcela niečo povedať, len nevedela čo, alebo ako vlastne začať. Nakoniec len pokrčila svoj malý nos a mierne sa zamračila so slovami: „Ty fajčíš?“
Zachechtal som sa a ponúkol jej stoličku pri jedálenskom stole:
„ Sadni si, kým sa urobí jedlo.“
Oblečená v mojich veciach a osuške, ktorú mala omotanú okolo hlavy, si sadla na drevenú stoličku.
„ Tak, kedy si začal fajčiť?“
„ No, nejak pred dvoma rokmi… asi…“
„ Zaujímavé…“
„ Áno, ja viem.“ Skočil som jej urazeným tónom do reči. Vedel som, že mala zase na mysli tú príhodu, ktorú mi toľkokrát pripomínala. Vtedy doniesla cigaretu a zapalovač, ktorý odniekiaľ šlohla. Chcela vyskúšať potiahnuť si z cigarety, no ja som jej to vtedy zobral a hodil do potoka. Vedel som, že je to zlé, a že nám to rodičia zakázali a bál som sa, že by mohla dostať rakovinu, alebo niečo také, keď si potiahne. Boli sme vtedy ešte len deti. Koniec koncov, ten potok nebol ani hlboký, hneď ich odtiaľ vytiahla, no zapáliť cigaretu už vtedy nešlo. Neskôr mi to potom stále pripomínala, a vlastne to dosť často používala a smiala sa mi, že som „bojko“. Na to som sa vždy nechal vyprovokovať a zatiahnuť do nejakého problému.
„ No, keď chceš dostať „nejakú chorobu, ktorá ťa zabije“, tak si kľudne fajči ďalej.“
„ Nechcela by si mi vysvetliť, kde si bola celé tie roky? Ako to, že si vtedy tak zmizla, a ako to, že sa tu len tak zjavíš premočená do nitky a dúfaš, že ti budem ochotný pomôcť?“
„ A nie si?“
„ Som, samozrejme, že som, ale to ako sa tu zjavíš celá mokrá…“
„ Vonku prší.“ Prerušila ma.
„ Čo?“
„ Vonku prší. Preto som premočená.“ Vonku naozaj pršalo. Vlastne lialo ako z krhly už celý deň.
„ O to nejde.“
„ Kde som bola celú tu dobu?“
„ No…“
„ Povedzme, že o tom nechcem hovoriť.“ Sklopila tvár. Do očí sa jej nahrnuli vlasy, no ja som cítil, že tá bolesť, ktorú má kdesi hlboko v nich, je teraz na celom jej pohľade.
„ No dobre, nemusíš o tom hovoriť, keď sa ti nechce.“ Povedal som, keď som videl, že ju to trápi. Nechcela o tom hovoriť a vedela, že keď sa takto zatvári, tak sa rozhovoru o tom úspešne vyhne.
Pozrela sa späť na mňa.
Vstal som a vybral naberačku na špagety zo šuflíka. Potom som vybral taniere a rozdelil dve porcie, na ktoré som vylial omáčku z flašky. Jeden tanier som aj s príborom položil pred ňu a druhý som si dal na moje miesto.
„ Dobrú chuť.“ Poprial som jej.
„ Ďakujem… teda vlastne, aj tebe.“
„ Chutia ti špagety?“
„ Celkom áno. Povedz, ako si na tom ty?“
„ Čo myslíš?“
„ No, ešte stále bývaš tu? Keď som sem išla, bola som presvedčená, že ťa tu už nenájdem.“
„ Nemal som nikdy potrebu sa odsťahovať. Brat odišiel bývať inam a nedávno som sa dohodol z majiteľom, že od neho byt odkúpim.“
„ Podnájom nevyhovoval?“
„ Ale nie, len sa mi fakt nechcelo nikam sťahovať a on potreboval peniaze, tak som si požičal a teraz to splácam.“
„ To chápem, bývaš tu sám?“
„ Ako vidíš, tak áno.“
„ A chodíš s niekým?“
„ Nie, s nikým.“
„ Ale chodil si s niekým, odkedy sme sa nevideli, však?“
„ Nie, nechodil.“
„ Chceš mi povedať, že si ešte stále panic?“ keď to dopovedala, skoro mi zabehlo. Potom som sklopil zrak a odpovedal.
„ No, tak to nie som, ale… dajme tomu, že to nebol naozajstný vzťah.“
„ Takže si vážne s nikým odvtedy nechodil?“
„ Ja… asi som nenašiel tú pravú.“ Vtedy som sa pozrel na ňu „ Vieš, chýbala si mi.“ keď som to dopovedal, pozrela sa na mňa a nepohla sa. Zrazu bolo ticho. Počuť bolo len dážď, ktorý zvonku potichu bubnoval na okná. Chvíľu sme nejedli. Len sme sa tak pozerali jeden na druhého.
Potom však niečo prerazilo okno a vrútilo sa dnu. Bola to ľudská postava. Muž. Pomaly sa pozviechala zo zeme a uprela zrak na Alicu. Až vtedy som si všimol, že Alica má v očiach strach. Hneď, ako bola schopná pohnúť sa, schytila stôl a prevrátila ho, aby sa zaňho mohla skryť. Večera a iné veci sa z neho zosypali na zem.
Schytila ma a stiahla k sebe. Práve v čas, pretože postava v takmer identickom kabáte, aký na sebe mala Alica keď prišla ku mne, z neho vytiahla zbraň a začala strieľať. Nechápal som, čo sa deje, Alica sa na mňa pozrela a potom zatvorila oči.
Sústredeným hlasom začala recitovať: „Omnipotens Deus, da mihi potestatem, tempus et spatium. Omnipotens magica, accumsan sit amet, quaeso, et sic benedicam te in saecula saeculorum.“
Potom vyskočila spoza stola a mňa tam nechala. Ďalej netuším, čo sa dialo. Počul som len ešte niekoľko výstrelov, a potom zvuky súboja, buchot, tresk, údery, a nakoniec vresk. Niečo také som v živote nezažil. Zostal som za stolom schúlený s kolenami pri čele. Trvalo to pár dlhých nekonečných minút, no nedokážem povedať koľko asi. Sedel som tam a čakal, kedy ten súboj skončí. Keď všetko utíchlo, pomaly som vstal. Môj byt bol rozmlátený na kusy, no to nebolo to najdivnejšie. Na dlážke bola krv a časti roztrhaného človeka, ktorý ešte pred chvíľou strieľal po ne a Alici. V strede miestnosti stála postava s dlhými pazúrmi, rozstrapatenými vlasmi a svalnatým telom.
Keď som sa pozrel do tváre, spoznal som, kto to je. Bola to Alica. Môj mozog nedokázal veriť tomu, čo som videl. Napriek tomu, že ja väčšinou ani moc racionálne nerozmýšlam, toto sa proste nedalo pochopiť. Stvorenie, o ktorom som si ešte stále myslel, že je Alica zdvihlo ruku, či skôr labu vystretou dlaňou k zemi a povedalo: „veneficium perdere“
Krv a zbytky tela roztrhaného po zemi sa zrazu začali pomaly doslova vyparovať. Nakoniec zostala len suchá podlaha a nábytok.
Potom stvorenie vykročilo ku kúpeľni. Z nej vyšlo v kabáte, čo mi len potvrdilo, že je to nejakým spôsobom Alica. Pomaly pikráčala k balkónu. Tam sa ešte otočila, a zmeneným hlasom povedala „prepáč“ a to bolo posledné, čo som od nej vtedy počul. Ani vysvetlenie, prečo sa mi vlastne ospravedlňuje, ani prečo ku mne prišla, ani kto teraz vlastne je. Chcel som sa spýtať, no než som sa spamätal z toho, čo som videl, vykročila na balkón, z ktorého zoskočila dole. A zase sa raz vyparila z môjho života.
