Posledné minúty tohto divného života alebo Keď drogy v budúcnosti majú grády
Posted by Phil | Filed under Phil, Sci-fi
Pristúpil som k pultu a sadol si. Barman sa otočil, no pokračoval v leštení pohárov.„ Čo to bude?” spýtal sa ma.„ Nedám si nič.” Vstal som a nahol sa cez pult k barmanovi. „ Mám tu „Krvák” tyi idiot.” Zašepkal som.
Barman spozornel. asi ma nespoznal na prvý pohľad.
„ Poďme dozadu.” Povedal, odložil pohár a prešiel cez dvere do inej miestnosti. Ja som obišiel pult a nasledoval ho. Zatvoril som dvere a obrátil sa k nemu.
„ Možno sa tu teraz dlho neukážem, vyzerá to, že idú po mne. Odmena na moje meno sa rapídne zvýšila. Keď budem mať istotu, že ma nikto nesleduje, prídem sem buď ja alebo niekto iný.”
Barman sa na mňa otočil, „ Neviete prečo to urobili?”
„ Netuším, odmena na mňa sa zvýšila iba raz. Cez noc odmien.”
„ A ja mám teraz ako kde brať tovar?”
„ Nebojte sa, priniesol som ho viac, aby vám vydržal.”
„ Ale chcete zaňho viac prachov, predpokladám.”
„ To je samozrejmé, keďže je ho viac.”
„ A čo keď viac peňazí nemám?”
Usmial som sa. Toto bola otázka, ktorú ani nemusel vysloviť. Bola úplne zbytočná a obaja sme to vedeli, pretože sme obaja poznali odpoveď. On tie peniaze má a ak nemá, bude si ich musieť požičať, či inak získať. V každom prípade, musí to zobrať, či chce alebo nie. Nemá to od koho iného získať, ak nie odo mňa, a ak im to nedá, nedopadne to dobre. Nie preňho. Nebude to mať ako získať ale im, ostatným, to bude jedno. Budú schopní ho pre to zabiť.
Barman si povzdychol a zvesil hlavu. Nemal navrch.
„ Tak dobre, koľko toho je?”
Zvesil som si tašku z pleca a položil ju na stôl. Bola preplnená ampulkami.
„ Trojnásobok normálneho množstva.”
„ Trojnásobok? Toľko peňazí nemám.”
„ Ste si istý?” uškrnul som sa.
Barman si vytiahol peňaženku a nazrel do nej. Vybral z nej peniaze a podal mi ich.
„ Je to takmer všetko, čo mám.”
Zobral som ich od neho a prerátal si to. Dal mi akurát.
„ Bola radosť s vami obchodovať.” Usmial som sa naňho.
Otočil som sa a odišiel som. Otvoril som dvere a pohľadom som prešiel po kaviarni, či čo to vlastne bolo zač.
Zaťal som zuby. Ruka mi zamrzla na kľučke. Sedel tam. V rohu. Za stolom. Sakra, ako je možné, že som ho nevidel. Ako je možné, že som ho prehliadol, keď som vchádzal dnu. Mal na sebe klobúk a plášť, nenápadný tak, ako len mohol.
Otočil som sa a zavrel dvere. Barman prezerajúci si obsah tašky zdvihol pohľad a pozrel sa na mňa so spýtavým pohľadom. Ruka mi vystrelila a schytila jednu z ampuliek. Zdvihol som ju a zaklonil hlavu.
„ Čo to robíte? Práve som to kúpil.”
Stlačil som prsty. Červená tekutina z ampulky mi vstrekla do nosa. Pocítil som, ako mi pomaly droga steká dovnútra. Cítil som, ako mi v okamihu, červená tekutina vytvorila hrejivý pocit, ktorý mi prešiel do žíl a zaplnil mi celé telo. Rozpumpoval mi krv tak silno, že sa celý svet sfarbil tak mierne do červena a v ušiach mi pulzoval dunivý zvuk môjho srdca. Pre toto to volajú „krvák”.
Dvere sa doslova rozleteli. Bol som pripravený. Ruka mi vystrelila priamo k jeho bruchu a vrazila doňho takú ranu, že odletel späť, preletel ponad pult a dopadol na stolík, ktorý sa rozlámal pod jeho váhou. Vyrazil som za ním, preskočil som pult a rozbehol sa k nemu, chcel som mu zasadiť ďalší úder, kým bol ešte na zemi. On ma však schytil za zápestie a kopol do brucha takže som preletel ponad neho, von oknom a na ulicu. Zvrtol som sa a vstal. Z vrecka som vytiahol druhú ampulku a vstrekol si ju do nosa. Krv vo mne sa rozprúdila ešte viac. Srdce mi búšilo v zrýchlených impulzoch. Každá bunka v mojom tele zrazu prežívala extázu z toho, koľko živín sa do nej pumpovalo krvou.
Vo dverách kaviarne sa zjavil môj súper. Nastalo ticho. Na celej ulici nebol nikto, len ja a on oproti mne. Stáli sme oproti sebe, premeriavajúc si jeden druhého.
Uvedomil som si, že mal zrýchlené reakcie a nadľudskú silu, ináč by ma tak prehodiť určite nevedel. Mal ľudskú podobu, to by vylučovalo pár vysvetlení. Schválne, či to je…
Zahľadel som sa mu do očí, no bol príliš ďaleko, aby som niečo v nich rozoznal.
Rozbehli sme sa oproti sebe. Napriahol som ruku dozadu s prstami zovretými v päsť. On tiež. Obom nám vystrelila ruka vpred. Naše päste sa stretli oproti sebe a vytvorili tlakovú vlnu vyrážajúcu všetkými smermi. Okná na domoch praskali, kusy zeme vyletovali do vzduchu a ohlušujúci zvuk nárazu kovu a kosti preťal ulicu.
Odsotilo nás, každého do druhej strany
Pred očami sa mi vybavil moment, kedy som sa spýtal otázku, ktorá mi zmenila spôsob myslenia. Otázku, ktorú som vyslovil, ešte keď som bol policajtom.
Predo mnou sedel chalan, ktorého som chytil. Spýtal som sa ho kľudným tónom:
„ Prečo sa nám všetci tí, ktorých chytíme smejú priamo do tváre?” Vážne ma to zaujímalo a tento chalan vyzeral celkom rozumný. Kto by to bol povedal, že aj géniovia sú radšej kriminálnikmi.
On sa na mňa pozrel a úprimne mi povedal, „pretože to, čo robíte je smiešne?”
„ To, že napravujeme zákon?”
„ Nie. To, že ho napravujete takým spôsobom.”
„ Akým?”
„ Čo keby ste ma dnes nezavreli ale zobrali von a ja vám niečo ukážem.”
Tej noci som zapochyboval, no nakoniec som sa dostal do iného sveta. A zrazu som uvidel nespočet rýb. Húfy rýb. Toľko rýb, že som nedokázal pochopiť, ako to, že tu sú, keď sme ich toľkých chytili?
Vtedy ma striaslo. Zrazu som všetko videl inak. Pochopil som, akí sme boli idioti. Mali sme spôsoby ktorými sme v skutočnosti nič nedokazovali. Lovili sme malé ryby, zatiaľ čo tie veľké si ďalej robili svoj biznis. Využívali sme ich chyby ale využívali sme len každú dvadsiatu. Došlo mi to. Ruka zákona už nemala v tomto svete moc. Čím ďalej, tým viac som spoznával systém podsvetia. Došlo mi, že mu len tak málo chýba k dokonalosti.
Len jeden pohľad mi stačil. Skôr než ma odsotila tlaková vlna som sa mu stihol pozrieť do očí. Mal tam implantát. V pravom oku. Bol to kyborg: napol človek, napol android.
Znovu som sa oproti nemu rozbehol. On tiež. Skrčil som sa a chcel zaútočiť, no vyskočil. Preskočil ma. Obaja sme sa zvrtli čelom k súperovi. Vykopol som. Zohol sa. Chytil mi nohu a prehodil ma cez plece. Než ma však šmaril o zem, niečo som si všimol. Na krku mal poprepletané káble tak, ako som to už niekde videl. Ale kde? Šmaril ma o zem. Spoza puzdra za opaskom vytiahol nôž. Zbadal som to. Chcel ma bodnúť no vyskočil som čo najväčšou silou do výšky. Dopadol som na zem asi 10 metrov od neho. Vytiahol zo zeme zapichnutý nôž. Kde som tie káble videl? Zrazu mi to doplo. Staré napájanie kyborga. Napájanie bolo niečo, čo u každého kyborga nahrádzalo nervovú sústavu, takže aj celú chrbticu.
Usmial som sa. Tak nech to rýchlo skončíme. Ja som vytiahol z vrecka tretiu ampulku. Znovu som zaklonil hlavu a vstrekol si ju do nosa. Účinok prvých dvoch ešte nepominul, takže spolu s touto treťou som mal zrazu pocit, akoby sa celý svet spomalil. Obloha stmavla. Akoby som sa pozeral cez červené, či priam bordové okuliare. Aj doteraz som videl inak, no nie až takto. Dal som späť hlavu zo záklonu. Zbadal som, že kráča ku mne. Nie, on bežal ale ja som ho videl, ako na spomalenom zábere. Bolo to prekrásne, inšpirujúce, čarovné. Plná sila drogy. Zrazu som si pripadal ako vo vode. Akoby sa celý svet zrazu zalial priezračnou krvou. Rozbehol som sa dopredu. Kyborg bol oproti mne strašne pomalý. Keď sme sa k sebe priblížili, skúsil ma bodnúť, no uhol som sa. Chytil som ho za čelo a odsotil dozadu. Letel vzduchom, no vyzeralo to, akoby visel vo vode. Ruku som mu zaboril zozadu do krku a dávno nacvičeným pohybom schytil a vytrhol kábel napájajúci celé telo. Život v očiach kyborga vyhasol a jeho telo bezvládne dopadlo na zem.
Zrazu som pocítil zvláštny pocit. Svet sa vrátil do normálnych farieb a telom mi pulzoval chlad sústrediaci sa v žalúdku. Pozrel som sa dole. Z brucha mi trčal nôž. Kedy? Kedy to stihol?
Zatackal som sa dozadu, otočil sa a spadol na štyri. Na zem som vykašľal krv. Nohy sa mi roztriasli. Zošuchol som sa na zem a prevrátil na chrbát. Ležal som. Vďaka droge som teraz krvácal trikrát rýchlejšie ako bežný človek. Oči sa mi upreli hore.
Obloha. Modrá. Tak krásne modrá. Modrá, až kým ju začala pohlcovať temnota. Spočiatku len na okrajoch a potom ju čierne plamene pohltili takmer celú až do stredu, kde zostal jediný bod svetla. Takže je to pravda. Som po smrti a idem za svetlom. Napokon zhaslo aj to svetlo. Zostal som v tme…
Znovu sa mi vybavila tá spomienka. Začiatky medzi kriminálnikmi. Pochopil som, prečo to je, ako to je. A nakoniec som sa aj ja pridal k „tým zlým”. Prenikol som do podsvetia a došlo mi, že mu len málo chýba k dokonalosti. A ja som bol ten, kto ho k dokonalosti doviedol. Zmenil som ho tak, že polícia už nemala šancu. V noci, kedy vydali zákon o odmenách, sa všetko zmenilo. Vláda prepustila tisícky policajtov a peniaze, ktoré by išli im, išli do iného biznisu. Lovci odmien. Zrazu boli všade. Odmeny za dolapenie zločincov sa rapídne zvýšili. Šance oboch strán sa zrazu vyrovnali a boj proti zločinu sa stal obyčajnou besnou vojnou dvoch druhov šeliem. Vojnou, ktorá sa však už nikdy neskončí. Ale aspoň to bola konečne sranda…
