Kroky nocou
Posted by Phil | Filed under Fantasy, Horor, Phil
Venované Kike, múdrej ako noc, krásnej ako ulica, prekypujúca nevinnosťou…
Kroky nocou. Ticho, tma. Je to tu prekrásne. Prechádzam sa po inak plných uliciach nočného mesta. Lampy svietia, odrážajú sa v oknách a mlákach, po ktorých čaptajú moje staré topánky. Hlavou sa mi začínajú víriť myšlienky. Ako prvé ma napadne otázka: Kam vlastne idem? Prečo som vôbec vyšiel z domu o takomto čase? Neviem odpovede na tieto otázky, no hneď ako sa mi vynoria z mysli, tak sa v nej aj stratia z odpoveďou: však to je vlastne úplne jedno…
Ticho, tma, ľudia spia. Je to zvláštne prechádzať sa niečím, čo je inokedy preplnené ľuďmi. Dodáva to takú tú zvláštnu atmosféru. Akoby ste práve uvideli pravú krásu niečoho, čo inak vytvára ilúziu, že neexistuje…
Ticho tma, len ja a prekrásna dáma, zvaná ulica. Zvláštne, koľko sa o nej hovorí, no nikdy si neuvedomíte, čo je v skutočnosti pravda. Ulica je čosi čarokrásne. Každá je rovnaká, a predsa je každá iná. Ulica rušného veľkomesta, ktorá zrejme nikdy neukáže svoju krásu, či ulica westernového mestečka, na ktorej koncoch zvyknú stáť rivali meriaci si sily rýchlostným súbojom na pištole, alebo ulica jednoduchého malého mestečka ktorá cez noc zažne lampy, všetkých pošle domov a odhalí svoju krásu práve vtedy, keď ju nikto nevidí. Je to potom zlé, ak ju vidím ja teraz? Mám sa cítiť previnilo? Alebo ani toto nebodaj nie je jej úplná krása, pretože som tu ešte stále ja a ona iba čaká, kedy aj ja zmiznem a ona si zase bude môcť tu byť tak sama, bez všetkého, mať od všetkých pokoj. Poznám ten pocit- žiadny ľudia okolo, žiadne zvuky, žiadne šaty… ten pocit je oslobodzujúci…
Ach, aká je to krása, kráčať ňou… ako keby hviezdnatá obloha nebola ničím iným, len stropom spájajúcim dve strany stien budov. Vytvára nado mnou strechu a netvorí nekonečný priestor, tak, ako sa to tvrdí v učebniciach…
Žeby… nevinnosť? Áno, nevinnosť, to je to slovo, ktoré som hľadal, to je to slovo, ktoré vystihuje túto situáciu. To je to slovo, ktoré ešte treba povedať, než sa to skončí. To je to…
No páni… to snáď ani nie je pravda… predo mnou sa rozprestiera nádherný pohľad. Lampy zhasínajú, jedna po druhej. Spoza horizontu na jednej strany ulice, ktorá mi doteraz bola obrátená chrbtom, sa vynárajú prvé ranné lúče. Jeden, za druhým… neuveriteľné… nádherné… ako keby sa celou nocou niesla jemná a tichá melódia, ktorá teraz vyvrcholila hlasným orchestrom v celej jeho sile… niečo z tejto atmosféry mi však vraví, že ešte sa noc neskončila. Že ju ešte slnko nepremohlo a kým nevyjde úplne, má ulica ešte stále tú, a možno ešte väčšiu, krásu ako predtým…
Pohľad sa mi sklopí k zemi. Je čas vrátiť sa domov…
Kľúč, kde je kľúč? Šmátram vo vrecku až kým ho nevytiahnem. Pomaly ho zasuniem, potichu otočím, otvorím dvere, vojdem dnu. Sestra spí, otec chrápe… Nikoho som nezobudil. Idem do mojej izby, sadám si na posteľ. Tvár si vkladám do dlaní. Slzy pomaly vytekajú z mojich očí a tečú po tvári. Nevzlykám, nehýbem sa, len ticho sedím a plačem. Nevládzem plakať, no oči to robia za mňa. To, čo som práve zažil, bolo to najkrajšie, čo som za posledné týždne, nie, za posledné roky, videl…
