Zviera – 5.časť: Môj šéf
Posted by Phil | Filed under Fantasy, Phil, Zviera
„Ale teraz tu máme predsa novú mŕtvolu, prípad sa môže znovu otvoriť.“
„Šéf ti to nedovolí. Odkedy si to prepískol sa ťa snaží držať pod kontrolou dole v sklade.“
„Lenže tento krát za ním pôjdem a nedám sa odbiť!“
Ale prečo? Prečo bola zavraždená ona vtedy a ďalší až po roku? Pýtam sa sám seba aj keď na to, aby som sa dozvedel odpovede je ešte príliš skoro, musím sa dozvedieť viac. Musím ten prípad znovu vyšetrovať. Musím. Musím obnoviť prípad, na ktorom som pred dvoma rokmi pracoval. Proste musím…
Na parkovisku brzdím tak prudko, až mi kvília kolesá. Doslova vyskakujem z auta a vchádzam do budovy. Ponáhľam sa hore schodmi. Na konci poslednej chodby otváram drevené dvere a vchádzam dnu. Za stolom sedí starší muž, ktorý si niečo číta avšak keď vojdem, strhne sa a zloží nohy zo stola.
„Tim!!“ zareaguje a zamračí sa.
„Šéfe, prejdem k veci!!“
„Éé… o čo ide?“
„Ide o moju ženu.“
Môj šéf sa zamračí ešte viac. Túto tému z duše nenávidel. A ešte aj nenávidí.
„Tim, toto sa tu už rozoberalo, VY ste to rozoberali a viete, ako to skončilo!“
„Lenže ona nebola jediná!!“
„Jediná? Ako jediná? Ako to myslíte?“
„Takto!!“ hádžem mu na stôl dva spisy. „ Nebola to jeho jediná obeť. Našli sa ďalšie vraždy. Rovnaké tržné rany ako na mojej manželke.“
„Tim, prosím vás…“
„Chcem ten prípad späť.“
„Tim, keď ste naposledy dostali ten prípad, tak ste to zbabrali a to som sa teraz vyjadril veľmi mierne.“
„Ja som len…“
„Nesprávali ste sa normálne! Boli ste ako posadnutý. Nie, vy ste BOLI posadnutí tým prípadom a to len pre to, že to bolo osobné. A aj keby, VY už vyšetrovaciu policajnú činnosť nevykonávate pokiaľ viem.“
„Len vďaka vám. Keby ste ma…“
„Pokiaľ ma idete obviňovať, nemáme sa o čom rozprávať, dovidenia!“
„Ja v…“
„DOVIDENIA!!“
„Ja ten prípad dostanem!“
„Nie odo mňa. Nepresvedčíte ma, moju trpezlivosť ste vyčerpali. Môžete byť rád, že som vás nevyhodil z práce.“
„V tom príp…“
„Vypadnite z mojej kancelárie.“
Bola to jedna jediná chyba.
„Podľa kamier aj sestričiek ste boli jediný, ktorý mal prístup do všetkých priestorov nemocnice. Jedna z nich vás dokonca videla, ako vstupujete do izby obete pred dvoma dňami v noci. Chodievate normálne do izieb, keď sú tam pacienti?“
„Nó…“
„Keď sú izby technicky v poriadku?“
„N-nie.“
„ Tak čo ste tam robili?“
„Ja som nechcel nikomu ublížiť, vážne som netušil že má ten, ten… chlapík, ten, ten… neviem čo, niečo za lubom. To on ju zabil. Choďte po ňom a mňa nechajte na pokoj“
Oproti mne sedel roztrasený údržbár a mne dochádzala trpezlivosť. Chcel som z neho všetko, čo najrýchlejšie dostať.
A naviac, zdalo sa mi, že klame, čo ak si to celé vymyslel aby nás zmiatol. Presne takéto typy páchajú tie najbrutálnejšie vraždy. Vyzerajú, ako obyčajní ľudia ale v skutočnosti sú to často tie najúchylnejšie zvieratá.
„Aký chlapík?“
„Taký divný, v mikine, kapucni, bolo vidno, že sa hrbil… ako keby bol… veď viete, mrzák, či ako sa to hovorí…“
„Čo urobil?“
„Zaplatil mi. Mal som ísť do tej izby a nechať tam otvorené okno.“
„To je všetko?“
„Áno.“
„A vy mi chcete povedať, že to sa vám nezdalo podozrivé?“
„Podozrivé? Nie, nepripadalo mi to podozrivé, mám finančné problémy, keď mi niekto ponúkne peniaze, nepripadá mi to podozrivé.“
Zťažka som si povzdychol. Toto mi už fakt liezlo na nervy. No jasné, mrzák… Pch… tak sa môže zamaskovať hocikto.
„Tak dobre, ako vyzeral ten chlap?“ spýtal som sa ho po krátkej odmlke. Chcel som do neho jednoduchú odpoveď.
„Nepamätám sa. Neviem.“
„Neviete?!“
„Nie, netuším ako vyzeral, nevidel som mu do tváre. Vlastne… Videl som mu do tváre ale už sa nepamätám… “
„Videl?!?!?!?“ vstal som zo stoličky.
„Ani nie, bola tma a…“ nenechal som ho dohovoriť. Chytil som ho za sánku, nie priamo pod krkom, tak aby mohol len zťažka dýchať, a pritlačil ho k stene.
„Tak sa snaž aby si si rýchlo spomenul!“ zreval som naňho. Bolo mi jedno, že zopár ľudí stojí za sklom na konci miestnosti. Táto vec sa ťahala už príliš dlho a vždy keď sme sa niekam priblížili, to došlo do slepej uličky, nenechám to tentoraz pokaziť len preto, že nejaký debil si nespomenie.
Držal som ho pár krátkych sekúnd, až kým dnu nevbehli Frank s naším novým šéfom.
„Čo ste zošaleli?! Ste okamžite odvolaný z prípadu!!“ vybuchol na mňa od zlosti šéf a začal čosi vrieskať. Nevnímal som ho.
„Tim, prestaň!“ zreval na mňa Frank a odtrhol ma od neho. Pozrel som sa na Franka. Videl som z jeho pohľadu, že by som ho asi naozaj mal pustiť a tak som to urobil. Schytil ma za chrbát a vyviedol ma na chodbu, kde na mňa začal vrieskať:
„Čo to robíš, Tim? Najprv včera tá záležitosť a teraz toto… To naozaj chceš, aby ťa vyhodili?“
„Nie, Frank, len som chcel…“
„Čo si chcel?! Zabiť ho?!“
„Ja som normálne…“ zvýšil som hlas
„TO NEBOLO NORMÁLNE, CHYTIL SI HO POD KRK A ŠKRTIL HO!!!“ zvrieskol Frank.
Zavládlo ticho na celej chodbe. Uvedomil som si, že na tom niečo bude. Frank obyčajne nekričí, takže keď teraz zvrieskol, pôsobilo to priam hrôzostrašným dojmom, ktorý vám vnútil myšlienku, že na to mal dôvod.
Bolo ticho… Počuť bolo len z druhej strany dverí nášho nového šéfa, ako sa ospravedlňuje údržbárovi za to, čo som mu „vyviedol“.
„Mal by si ísť.“ Povedal po chvíli Frank kľudným hlasom.
„Kam?“
„Domov, pospať si.“
„Za chvíľu.“
„Hneď…“
Pozrel som sa na Franka a odišiel. Nechal som to na teraz tak. Keď už pre nič iné, tak aspoň pre to, aby som sa vyhol kriku od šéfa.
A odvtedy má o mne môj šéf viac než zlú mienku. Keby sa za mňa vtedy nebol Frank prihovoril, bol by ma asi vyhodil… lenže pokiaľ mi nechce dať ten prípad, čo budem robiť??
