Safe Cage
Posted by Phil | Filed under Horor, Phil
Bežal ako o život. A zrejme naozaj o život. Ale bol ešte príliš mladý aby ho chytili a zomrel. Zahol za roh ulice. Tesne za ním preletela guľka. Náhlil sa slepou uličkou priamo ku kontajneru. V behu po ňom buchol rukou dosť silne, aby to bolo počuť a zavrel ho. Dobehol ku neďalekému bezdomovcovi, sadol si k nemu, dal si dole čiapku, zobliekol si bundu a prikryl sa ňou spredu. Dal si kolená k brade a tvár sklonil dole, aby vyzeral tak isto alebo aspoň podobne ako ten bezdomovec a oprel sa oňho. Bezdomovec ďalej spal. Do uličky dobehol muž v kravate a obleku, s pištoľou, baterkou a typickým postojom policajta akoby vystrihnutého z filmu. Zasvietil si na dvoch ľudí sediacich pri stene. Jeden z nich zdvihol hlavu a pozrel sa priamo naňho. Zdvihol dlaň aby zakryl svetlo, ktoré mu svietilo do očí ale nepovedal nič. To nebol ten, ktorého hľadal. Druhý sa oňho opieral. Svietil po uličke baterkou ďalej, trošku ďalej bolo ešte viac bezdomovcov, pri nich boli nejaké krabice, svietil ďalej, on hľadal kontajner. Našiel ho. Pribehol k nemu a zaškeril sa. Rázne ho otvoril a zasvietil doň baterkou. Začal sa prehrabávať vo vreciach s odpadkami. Nakoniec mrzuto kontajnerovým vekom tresol. Stál pri ňom ešte chvíľu a svietil po uličke. Nakoniec hodil baterku o zem so slovami: „Do riti!“. Pištoľ si zastrčil za pás, otočil sa a odišiel.
Chlapec opretý o bezdomovca potichu pod bundou vytiahol „chatter“. Klávesnicu na ňom poznal naspamäť a tak pod bundou „naťukal“ správu. Dohodnuté zašifrované heslo, ktoré znamenalo niečo ako: „informáciu mám“. Keď skončil, vstal, obliekol si bundu a vykročil. Ten muž sa doteraz nevrátil, čo znamenalo, že to vzdal. Chlapec sa rozbehol dopredu ulicou tak rýchlo, ako vedel.
Toto je mesto „safe cage, mesto zajtrajška“ teda aspoň takto to vraveli jeho prví vodcovia. Vodcovia, najvyšší úradníci, ľudia, ktorí vedú toto mesto, ľudia, ktorí mali viesť svoj ľud ale jediné, čo nakoniec dokázali, bol nespočet bezdomovcov na uliciach. Bezdomovcov bolo vidieť všade a každý deň sa k nim pridávalo niekoľko ďalších ľudí. Takto skončili ľudia, ktorí verili v „mesto zajtrajška“. Jediný, kto sa tu dokázal uživiť, boli ľudia, ktorí si privyrábali nelegálnou činnosťou alebo pracovali „pre mesto“. Tento chlapec si zvolil to prvé. Bol jedným zo „škriatkov“, ľudí, ktorí prelamovali systém, kvôli informáciám. Existovali dva typy škriatkov. Či už to boli „cyberi“ (skratka od precyberhackeri) alebo „poslíčkovia“. Boli to ľudia, ktorí boli objednávaní dôležitými ľuďmi na vyšších miestach, aby pre nich diskrétne a rýchlo získali alebo preniesli dôležité informácie. V tomto meste bolo totižto súkromie nežiadané. Informácie boli kontrolované, či už išlo o bežný rozhovor na ulici alebo poslaný e-mail. Všetko muselo prejsť popred oči štátnych počítačov a zamestnancov.
Tento chlapec sa volal Lens a bol jedným z najrýchlejších poslíčkov v meste. Ako sedemročný sa zobudil na chodníku a nevedel, kto je. Nepamätal si takmer nič. Dúfal, že ho niekto bude hľadať ale nestalo sa tak. Bol sám, opustený, bez všetkého. Celú jednu noc preplakal nad tým, aký musel byť hrozný, keď sa k nemu nikto nechce prihlásiť. Ale potom si povedal, že je to jedno. Postavil sa životu a naučil sa žiť na ulici. Ťažko povedať či ako prejav odvahy, či zúfalstva ale postavil sa životu a nemal to vôbec ľahké.
Aby nezomrel od hladu, musel kradnúť. Často ho potom naháňali a tak hľadal cestičky kadiaľ ujsť. A darilo sa mu. Keď akurát nebol hladný, tak len tak behával po uliciach, skákal po strechách stánkov, či liezol po budovách. Bavilo ho to. Čoskoro spoznal toto mesto naspamäť. Naučil sa, ako byť potichu, keď kradnete a naučil sa, ako zdrhnúť, keď ste dosť potichu neboli. Zistil, ako sa skryť, ako skákať, ako ujsť. Mesto sa stalo jeho ihriskom a ulica jeho domovom. Strecha bola jeho posteľou a nočná obloha jeho prikrývkou. A on to takto miloval…
Teraz bežal po moste nad hyperdiaľnicou. Zvrtol sa a skočil ponad vysoké zábradlie. Kým dopadol na tvrdý povrch na dotyk pripomínajúci linoleum alebo gumu, stihol si ešte vysunúť trysky na topánkach, takže keď dopadol, nebolo to až také tvrdé pristátie. Lens sa nahol prudko dopredu a rozbehol sa. Trysky na topánkach mu dávali do chôdze veľkú rýchlosť. Za ním sa objavil „espák“, veľké nákladné vznášadlo. Minulo ho, no Lens sa stihol chytiť jeho zadného nárazníku a vyskočiť naň. Vybral z vrecka jeho chatter, napojil ho na bezpečnostný systém dodávky a chvíľu na ňom niečo nastavoval. Nakoniec otvoril zadné dvere a nastúpil medzi náklad. Teraz už stačí len chvíľu sedieť a „espák“ ho zavezie presne, kam treba. Je to rýchlejší spôsob ako skákať zo strechy na strechu. Zostal sedieť a rozmýšľal. V poslednom čase už nevídal svojich kolegov. Bohvie čím to asi bude…
Lens si spomenul, ako prvýkrát uvidel tieto tenisky. Tenisky s tryskami.
Mal osem rokov a práve ich uvidel vo výklade. Tie jeho už boli ošúchané a vyzerali strašne staro ale tamtie z výkladu vyzerali úplne ináč. Červeno modré topánky s bielymi šnúrkami a vysúvacími tryskami. Strašne ich chcel ale nemal si ich za čo kúpiť. O týždeň sa mu ale naskytla jedna z jeho mála šťastných šancí v živote. Sedel na námestí na lavičke, keď zrazu uvidel muža, ktorému jeho e-karta trčala z vrecka, akoby sa priam núkala, aby ju niekto potiahol a vzal. Tak to proste urobil. Zobral si ju. A hneď si utekal kúpiť tie topánky. Predavačka mu doniesla posledný pár, ktorý mali. Boli mu trochu veľké ale on si ich napriek tomu tvrdohlavo zobral. Keď sa v nich potom učil chodiť, zistil, že ovládať trysky nie je vôbec jednoduché, keď sú vám topánky veľké. Napriek tomu to nevzdal.
Dnes mu sadli úžasne. Dokonca mu niekedy až pripadalo akoby ich mal prirastené k nohám. Koniec koncov, vyrástol v nich. Behal v nich skákal v nich, jedol v nich, dokonca aj spával. Mal v nich tisícky spomienok.
Vyskočil z vozu, podzemím prešiel pár uličiek a vyliezol presne pred budovou 68, jedinou zvnútra nesledovanou budovou v meste. Posledný gangsterský úkryt. Vošiel dnu. Jakmile sa za ním zavreli dvere sa obrátilo minimálne 20 hlavní zbraní proti nemu.
Lens zdvihol ruky nad hlavu. Na hlavu mu nasadili čierne vrece a ruky mu zviazali. Presne, ako bolo dohodnuté. Nehýbal sa, nič nevravel. Niesli ho.
O chvíľu ho posadili na stoličku a odkryli mu tvár. Na oči mu nasadili eye-scan. Ten preskenoval jeho sietnicu a nervovú sústavu. Keď zasvietil na zeleno, dali mu ho dole, prehľadali ho, vytiahli tmavozelenú krabičku s trčiacimi káblami z nej z náprsného vrecka a odviazali mu ruky.
Pred ním sedel za stolom muž v saku a kravate. Postavil sa a zatiaľ čo tlieskal, pomalým krokom obchádzal stôl. Nakoniec sa zastavil pred ním.
„Blahoželám Lens,“ povedal, keď sa zastavil a prestal tlieskať, „si prvý, ktorý to dokázal.“
„Predo mnou to skúšal ešte niekto iný?“ začudoval sa Lens.
„Áno, mnohí.“
„Mnohí?“
„Asi desiati.“
„A?“
„Neuspeli.“
Tak preto. Preto ich už nevídať. Chytili ich.
„Ale ukázalo sa, že ty si asi naozaj najlepší.“
„Som.“
„Ale aj najdrahší.“ Pousmial sa muž v kravate. Bol to Patrik Blade, boh podsvetia. Riadil takmer všetko, čo nebolo riadené mestom.
„Keď už sme pri peniazoch, kde sú?“
„Počkaj ešte chvíľu, pozrieme sa, čo si nám to vlastne doniesol.“ Povedal Blade a vybral zo zelenej krabičky miniatúrny disk. Vložil ho do držiaka na obrazovke a disk sa roztočil. Na obrazovke sa objavila zelená pláň a modrá obloha. V diaľke na obrázku bolo vidno trávnatú plochu.
„Čo je to, ak môžem vedieť?“ spýtal sa Lens.
Blade luskol prstami a pred Lensom pristál kufík plný bankoviek.
Bankovky. Okrem e-mailu a oblečenia asi jediná vec, ktorá sa zachovala od uzavretia hradieb. Hradieb, ktoré obklopili mesto a izolovali ho od okolitého sveta.
„Ty sa zrejme nepamätáš, ako sa uzatvorili hradby, však chlapče?“ ozval sa Blade, keď si Lens prepočítal bankovky.
„Nie, vy áno?“
„Áno, chlapče, ja si to pamätám celkom presne. Teraz som už starý, ale vtedy som bol dieťa. A živo si pamätám obraz, ktorý som videl pred uzatvorením hradieb. Bol tam infikovaný svet. Zašpinený a napadnutý zákerným vírusom. A Vodcovia, tí, čo riadia toto mesto, tvrdia, že je dodnes taký istý. Lenže nie je, a toto je dôkaz.“
„Chcete povedať..“
„Chcem ti len povedať jednu vec a vravím ti to z vlastnej dobrej vôle, ak také niečo mám, máš čas do zajtrajšieho poludnia, dovtedy máš čas. Využi tie peniaze rozumne, pretože potom to prepukne… a ty prídeš o profesiu, len tak mimochodom.“
Ako sa ocitol dnu, ocitá sa aj vonku. S chatterom, teniskami, kufríkom plným peňazí a úsmevom na tvári.
Ak zajtra príde súdny deň, nebude to on, kto bude stáť na strane zákona…
Koniec…
