Zviera – 3.časť: Elen
Posted by Phil | Filed under Fantasy, Phil, Zviera
;„K veci, o čo ide?“ pýtam sa.
Frank mi otvára dvere do miestnosti. „Poď sa pozrieť sám.“
Vchádzam do miestnosti lôžok s telami prikrytými bielymi plachtami. Prichádzame k poslednému lôžku, doktorka odkrýva plachtu. Na prvý pohľad mi nepríde známy, nikdy som ho nevidel, tak prečo ma volali? Najprv sa zameriam na tvár, no potom sa pozriem na zbytok tela…
„Preboha, veď to je…“ nenachádzam slov…. úplne stratím reč… tak ako vtedy… to telo… ten chlap…
…bol zavraždený rovnako, ako moja žena pred dvoma rokmi!!!
Stalo sa to pred vyše dvoma rokmi. Čakali sme dieťa. Ja a ona. Obidvaja sme sa naň veľmi tešili. Aby všetko prebehlo hladko, išla ho dosť skoro čakať do nemocnice. Chodil som za ňou tak často, ako som len stíhal. Raz sme spolu sedeli na jej posteli v nemocnici a dívali sa von nemocničným oknom. Pamätám si to presne.
„Je tu úžasný výhľad.“ Povedal som jej. Držal som ju za ruku.
„Na celé mesto.“ Dodala a usmiala sa na mňa. Jej izba bola na najvyššom poschodí nemocnice. Dívali sme sa spolu na scenériu popri ktorej pomaly zapadalo slnko.
Bola to menšia nemocnica na kopci za mestom. Z toho kopca bol naozaj pekný výhľad na celé mesto. A ešte krajší z najvyššieho poschodia.
„Vážne to doma zvládaš?“ spýtala sa ma.
„Zvládam, zvládam. Až také nemehlo nie som.“ Povedal som a hneď na to mi mysľou prebehli hrianky, ktoré som mal mať dnes na raňajky. Obe spečené takmer na uhol. Pousmial som sa nad tým, no zostal som ticho.
„Byt je v poriadku?“ spýtala sa.
„Áno je. Ale chýbaš mi v ňom.“ Usmial som sa na ňu.
„Už aby to bolo za mnou aby som sa mohla vrátiť domov…“
„…a konečne budeme všetci doma, aj s malým…“ povedal som a pohladkal jej bruško. Usmiala sa a dala mi bozk na ústa.
Už sme vedeli, že to má byť chlapec a tak sme mu dali meno Tommy. Tommy… páčilo sa mi to meno. Veľmi som sa na naše dieťa tešil.
Za nami vstúpila do izby sestrička.
„Prepáčte pane, ale návštevné hodiny práve skončili.“ Ozvala sa.
Pozrel som sa na hodinky. „Má pravdu.“ Povedal som, vstal, zobral si kabát a objal moju ženu ešte posledný krát.
„Idem, pá.“ povedal som jej a dal jej pusu. Poslednú pusu v živote…
Na druhý deň som svojho Golfa znova zaparkoval na parkovisku. Vystúpil som a vybral zo sedadla spolujazdca igelitovú tašku. Mal som v nej pár vecí, ktoré Elen chcela. Medzi inými orieškovú čokoládu, jej obľúbenú.
Prešiel som okolo nemocničnej recepcie a pozdravil. Nastúpil som do výťahu a vyviezol sa na najvyššie poschodie.
Prišiel som k jej izbe a otvoril dvere. A vtedy som to uvidel…
Bolo tam… Krvavé, doškriabané ženské telo… V tom momente som onemel a chvíľu tam nehybne stál. Nevedel som, čo mám robiť. Potom sa mi vrátila reč, no jediné, čoho som bol schopný, bol zúfalý výkrik…
A teraz stojím tu. Pri tele v márnici. Nie je to telo mojej ženy, no bolo zavraždené rovnakým spôsobom, to nepochybne.
„ T-t-to…“ vykoktám zo seba po niekoľkých sekundách ticha.
„ Áno, ja viem. Vidím, to čo ty ale teraz sa, prosím ťa, ukľudni.“ Vraví mi Frank a chytá ma za rameno. „Nepanikár.“
„ P-povedzte mi všetko o ňom.“ dostávam napokon zo seba.
Doktorka Walkerová si otvorila spis a spustila: „ Zomrel na následky zranení, muž po dvadsiatke, zatiaľ neidentifikovaná totožnosť, podľa správy mal autohaváriu, to však nevysvetľuje škrabance na tele. Z auta ani len nevyletel von, spustil sa mu airbag.“
Zhlboka som sa nadýchol a spracoval informácie. Kývol som hlavou že rozumiem.
„A ešte niečo, na ruke sa našli odtlačky ľudských zubov a sliny.“
„Sliny?“
„Áno a je tu niečo, čo je ešte zvláštne, Timmy… tie sliny… jaksi… nie sú ľudské…“
„Čože nie sú?“
