Zviera – 2.časť: Márnica
Posted by Phil | Filed under Fantasy, Phil, Zviera
Vstávam zo stoličky, uhýnam sa. Vystrelil, presne ako som čakal. Strela zasiahla poličku za mnou. Chytám ho za rameno a zápestie. V okamihu mu lámem ruku, pritláčam mu ju za chrbát a jeho pritláčam k zemi. V bolesti púšťa zbraň, ktorá padá vedľa neho.
Dvaja muži nakladajú zúfalo vrieskajúceho muža do sanitky. Stojím neďaleko pri policajnom aute. Pozerám sa na to.
„ Asi je to hlúpa otázka ale si v poriadku?“ pýta sa ma Frank. Stojí vedľa mňa.
„ Jasné, že áno, taký chudák by mne nevedel nič urobiť.“ vravím mu sebaisto.
„ Hej, v tom máš asi pravdu.“
„ A keby niečo, pod kuchynským stolom mám vždy pripravený miniatúrny kolt na tri náboje.“
„Ty ho tam ešte máš?“ Pousmeje sa Frank a pozrie do papierov, ktoré drží. Dvaja sanitári pichajú pacientovi pripútanému na lôžko niečo na upokojenie, zatvárajú obe krídla zadných dverí na sanitke a odvážajú ho preč.
„ Vieš, mal si šťastie, že si sa zobudil.“ poznamená.
„ Hm?“
„ Mohol ťa vykradnúť a zistil by si to až ráno.“
„ Myslím, že bol dosť hlučný ale aj keby, momentálne by pár stratených vecí nebol môj najväčší problém.“ Nie, môj najväčší problém by bol, keby mi poisťovňa zabavila celý byt. V poslednom čase som mal zopár finančných problémov, Frank to zistil, no pomôcť mi neplánoval. Zrejme vie, že sa z toho chcem dostať sám. Vždy som chcel všetko dokázať sám. A nie všetci ľudia to tolerovali. A to bolo to, čo som si na Frankovi cenil.
„ Ja viem. A divné je tiež, že keď si sa prebudil a išiel do kuchyne, on šiel za tebou a namieril na teba zbraň.“
„ Spanikáril.“
„ Hej. Amatér.“ zasmial sa.
Zívam „ Zápisnicu odo mňa máš už hotovú, tak ja pôjdem spať. Dal som si acilpirín a chcem si ľahnúť skôr, než mi prestane účinkovať.“
„ Ako chceš, ale zastav sa u mňa zajtra…“ zarazí sa a pozrie na hodinky „Vlastne už dneska, s chalanmi sme si dohodli „spoločný večer“ ako za starých časov, vieš, poker, gril, pokecáme… „
„ Ešte uvidím.“
„ Nesklam nás, okej?“ volá za mnou.
Otváram vchodové dvere, otáčam sa, usmejem sa naňho a privolávam si výťah.
V byte sa zobliekam a idem priamo do postele. Keď si ľahám, cítim divný pocit. V posteli som nespal už dlhší čas. Je to už pár nocí, čo som nezaspal pripitý na gauči pri telke. Otáčam sa na bok a zatváram oči. Snažím sa na nič nemyslieť a čím skôr zaspať.
„Otrasný budík!!“ mrmlem si popod nos. Vyzváňa svojou nepríjemnou pípavou melódiou, pretože len taká ma dokáže zobudiť. Vystieram k nemu ruku s úmyslom zaklapnúť ho a nechtiac ho zhodím z nočnej skrinky. Budík s buchotom padá na zem. Zvoní ďalej.
„Do riti!!!“ sadám si, beriem ho a tento raz naozaj zaklápam. Pozriem sa naň.
6:30 ráno.
Ako už stokrát, aj dnes ho hádžem o podlahu a dúfam, že tento krát sa rozbije a nebude mi spôsobovať toto utrpenie zajtra. Vstávam a tackavo sa presúvam do kúpeľne, kde sa vterigám do sprchy a púšťam vodu. Zo sprchovej hadice vytryskne prúd vody. Steká mi po tvári, celom tele, až k nohám.
Pred očami mi zase prebehol ten obraz. Krvavé, doškriabané ženské telo. Sú to už dva roky…
Vychádzam zo sprchy, beriem svoj modrý uterák. Zahalím si doň tvár a potom aj telo. Celý sa prešúcham a zamotám si ho okolo pása.
Idem do kuchyne, beriem z chladničky jahodový džús a mrazený hamburger. Hamburger dám do mikrovlnky a idem do spálne. Obliekam si slipy, košeľu, rifle, sako, kravatu, ponožky, opasok a vraciam sa do kuchyne. Jahodový džús si nalievam do skleneného pohára, ktorý tu zostal po noci. Položím krabicu a na ex vypijem naliaty pohár. Beriem z mikrovlnky hamburger, sadám si (na tú istú stoličku ako v noci) a prisúvam sa.
„Ó, to snáď nie!“ skríknem. Polička predo mnou je nahnutá a polovica vecí z nej je vysypaná na zem. To budem musieť opraviť. Takéto veci nenávidím.
Cesta do práce je nudná, niekoľko kolón sa vlečiem kým dôjdem do práce. Pracujem ako policajt, no nie som ten, ktorý zatýka zlých nebezpečných zločincov, ani ten, ktorý dáva pokuty za rýchlosť.
Nie, to bývalo. Jediné, čo dnes robím, je sedenie za stolom za kopou papierov. Je to tá najnezáživnejšia práca, akú si dokážete predstaviť. Ale nesťažujem sa, veď komu by som sa sťažoval. Nie… ja sa nemám komu sťažovať. Ja nie. Jediný, komu by som sa mohol, je môj šéf, ktorý ma má plné zuby a jediné, čo dokáže okrem ničoho robiť, je nepočúvať ma.
Nohy mám vyložené na stole. Očami hypnotizujem hodinky tak, ako to robím už od obeda. Toto úžasne pokojné priam meditačné ticho v mojej podzemnej kancelárii preruší zvonenie mobilu. Strhnem sa. Bleskurýchlo sa upokojím a zdvihnem telefón.
„Haló?“
„Tim, toto musíš vidieť.“
„Frank?“
„Okamžite príď sem.“
„Kam?“
„Do márnice, k dr. Walkerovej.“
„Stalo sa niečo?“
„Príď ukážem ti to.“
„Čo sa stalo?“
„Týka sa to tvojej ženy.“
Okamžite skladám, vyskakujem z kresla, beriem do ruky kabát a tašku a odchádzam z práce.
Zaparkujem pred márnicou. Vstávam, zatváram dvere auta, zamykám ho. Vykročím k márnici, idem za doktorkou Walkerovou, pri nej ma čaká Frank. Oboch pozdravím.
„Dobrý deň, doktorka Walkerová, Frank.“
„Čau, Tim.“ odzdravuje ma Frank.
Walkerová sa na mňa otočí. Už dlho som ju nevidel.
„Rada vás zase vidím, Timmy. Viete, normálne nemôžem púšťať cudzích ľudí k telám, Timmy, ale že ste to vy a keďže Frank na tom trval…“
„K veci, o čo ide?“ pýtam sa.
Frank mi otvára dvere do miestnosti. „Poď sa pozrieť sám.“
Vchádzam do miestnosti lôžok s telami prikrytými čiernymi plachtami. Prichádzame k poslednému lôžku, doktorka odkrýva plachtu. Na prvý pohľad mi nepríde známy, nikdy som ho nevidel, tak prečo ma volali? Najprv sa zameriam na tvár, no potom sa pozriem na zbytok tela…
„Preboha, veď to je…“ nenachádzam slov…. úplne stratím reč… tak ako vtedy, pred dvoma rokmi… to telo… ten chlap…
…bol zavraždený rovnako, ako moja žena!!!
Pokračovanie na budúce…
