Zviera – 1.časť: Zlodej
Posted by Phil | Filed under Fantasy, Phil, Zviera
To ešte spím? Je ťažké rozoznať či už som hore. Hlavne keď v realite vidím skoro také nočné mory ako v snoch. V hlave mám nepríjemnú bodavú no zároveň tupú bolesť, ktorá akoby sa chcela vyslobodiť z mojej hlavy a razí si cestu von všetkými možnými smermi.
Som príliš zaspatý aby som otvoril oči a tak si sadám poslepiačky. Keď sedím, odkrývam deku a šúcham si ich. Nakoniec sa mi predsa len podarí rozlepiť viečka. Pozerám po izbe, no vždy, keď pohnem hlavou, dostanem pocit, že mám miesto mozgu ťažkú olovenú guľu, ktorá mi zvnútra ťažko a nepríjemne naráža na lebku. Nahnutý dopredu ostrím očami na predmet po predmete.. Jediný zdroj svetla v izbe je obraz telky, ktorý modrastým svetlom osvetľuje gauč, na ktorom sedím a nepríjemne zobudený blbo čumím okolo seba.
Zrazu niečo zašuchoce z niektorej izby. Zbystrím sluch či to nezačujem znova… nič, asi len moja predstavivosť.
Opieram sa dozadu. Zrejme ma zobudila telka, ktorú som nevypol a zaspal na gauči v kombinácii s bolesťou hlavy. Hmatám ovládač medzi prázdnymi fľaškami piva a iného alkoholu na stole a vypínam televíziu. Vstávam z gauča a hmatajúc pred sebou idem do kuchyne. Poslepiačky nahmatávam vypínač. Zapálim svetlo.
Žiarovka lustra mi zasvieti prudko do očí.
Zatackám sa.
Žmúrim a poslepiačky hmatám stoličku pri jedálenskom stole. Otáčam si ju a sadám si. Chvíľu sa pozerám sa po kuchyni aby si moje oči zvykli na svetlo. Bolesť v očiach nepríjemne pichá, no pomaly ustupuje. Tá v hlave však ostáva. Vstávam. Beriem zo skrinky acilpirín. Nalejem si pohár vody a vypijem ho s acilpirínom. Znova si sadám. Chytím si tvár do dlaní.
Zrazu počujem niečie kroky. To sa mi asi zdá. Som príliš vystresovaný. Za posledné týždne sa toho stalo veľa. Priveľa…
„Vstaň!“ zaznie kvílivý hlas rázne. Toto už halucinácia určite nebola.
Pozriem sa po kuchyni. Pri jej dverách stojí chlapík. Vychudnutý, nízky. Má v rukách pištoľ a igelitové vrece pri nohách. Na tvári má neistý výraz a vyzerá v rozpakoch. Mieri na mňa. Ďalší z tých, ktorí nemajú kvôli štátnemu systému dosť peňazí a tak si privyrábajú úbohou nelegálnou činnosťou.
„Do riti!“ mrmlem si pre seba. Takýchto debilov som mal za minulé roky plné zuby.
„Vstaň!“ povie znova.
„Ježišmária, to nemyslíš vážne, nevieš si predstaviť, ako som nasratý!! A ešte ma bolí hlava a ešte k tomu ma chceš vykradnúť?!? Ty?!?! Čo máš v tej zbrani? Plastové guličky?!?!!!“ provokujem ho. Ten magor má už aj tak nízke sebavedomie. Keď mu ho znížim ešte trošku, možno sa mi vzdá dobrovoľne.
Pozerám naňho. Trasie sa. Môj hrubý hlas ho zrejme ochromil ešte viac než moja provokácia. Ale to je normálne. To je reakcia väčšiny ľudí, ktorí počujú môj hlas po prvý krát.
„P-p-prestaň!“ vraví ten divný chlapík roztraseným tenkým hlasom. Je vidno, že je nervózny a začína sa potiť.
„Vieš čo? Máš tri sekundy na to aby si odišiel z mojej kuchyne. A ak hneď potom odídeš z môjho bytu a všetko necháš na mieste, zostane to medzi nami a ja ani nezavolám policajtov, okej?“
Ten chlapík na mňa normálne ďalej mieri zbraňou. Tak dobre.
„Tri.“ Začínam v kľude počítať.
„Drž hubu!!!“
„Dva.“
Ten muž sa už trasie ako zbíjačka, takto by netrafil ani stádo slonov desať centimetrov pred jeho nosom.
„Drž hubu, nehýb sa.“ Kvíli. Zrejme od zúfalstva.
„Jeden.“
Vstávam zo stoličky, uhýnam sa. Vystrelil, presne ako som čakal. Strela zasiahla poličku za mnou. Chytám ho za rameno a zápestie. V okamihu mu lámem ruku, pritláčam mu ju za chrbát a jeho pritláčam k zemi. V bolesti púšťa zbraň, ktorá padá vedľa neho.
Náš „súboj“ skončil v niekoľkých stotinách sekundy…
Hlava ma ešte stále bolí. Sakra. Vždy to chvíľku trvá, kým acilpirín zaberie.
„Máš smolu, chlapče, dnes si natrafil na policajta.“ Vravím mu. Musí sa cítiť vážne trápne… ale asi je mu to skôr jedno, keď vidím ako strašne jačí od bolesti.
Držím ho jednou rukou. Druhou rukou beriem slúchadlo pevnej linky a vytáčam číslo polície. Scéna ako z blbého hollywoodskeho filmu.
Prekliate šťastné konce hollywoodskych filmov… Teraz by mal taký film skončiť. Čo sa stane potom, to nikoho nezaujíma. Nikoho nezaujíma, že po pár vzrušujúcich dňoch či hodinách, nastane pre hlavné postavy tisícka ďalších dní, či hodín, ktoré budú maximálne nezáživné.
A tá hlava ma tak pekelne bolí…
Pokračovanie na budúce…
