Pútnik
Posted by Spisos | Filed under Sci-fi, Spisoš
Zrúcanina prastarej katedrály sa na mňa v šere letného večera hrozivo mračila. Zvetrané kusy, kedysi pevných múrov, pôsobili dojmom, že sa každú chvíľu rozpadnú na prach. Kedysi vysoká, polozbúraná zvonica, dávala celej scenérií strašidelný vzhľad. A ja som utekal priamo k tejto hrozivej stavbe. Nemal som na výber. Naháňalo ma niekoľko desiatok vojakov Všeslovanskej Únie. Mylne ma v tomto kraji, zničenom vojnou, pokladali za nepriateľsakého špióna. Ale to je jedno, aj tak iba prechádzam.
Len čo som sa ocitol v bývalej chrámovej lodi, ucítil som zvýšené vibrácie. Vojaci za mnou nemohli tušiť, čo sa odohrá v nasledujúcich minútach a vošli za mnou do zrúcaniny. To som však už bol na mieste, kde sa kedysi zrejme nachádzal hlavný oltár. Vibrácie tu boli najsilnejšie. Bolo to jednoznačné, tu sa nachádzala trhlina. Nadýchol som sa a spôsobom sebe vlastným, som do nej vstúpil. V jedinom okamihu mi ešte prebleslo hlavou, ako sa vojaci zatvária, keď im domnelý špión zmizne pred očami. V ďalšom okamihu sa zrúcanina okolo mňa zmenila na nádherné architektonické dielo. Priamo predo mnou sa objavil nádherne zdobený oltár. Okolo mňa sa až do niekoľkometrovej výšky týčili hrubé múry. Na strope katedrály boli namaľované výjavy z Biblie, ktoré v ponurom osvetlení niekoľkých sviečok a večného svetla uprostred chrámu, pôsobili tajomne. Poobzeral som sa okolo seba. Mal som šťastie, nikto v chráme nebol.
Vydal som sa smerom k východu z katedrály a znova som mal šťastie. Dvere boli odomknuté. Nie vždy sa to takto podarí. Pri prechode do neznámeho sveta človek nikdy nevie, kde sa môže objaviť. Je síce pravda, že geograficky je vždy v tom istom bode, ale nikdy sa nedá predpokladať, čo sa na danom mieste v inej realite nachádza, či dokonca aký je tam čas.
Ocitol som sa v neznámom meste. Siahol som do vrecka a vybral som odtiaľ malý, vreckový počítač. Bez tohto kúska technológie by som bol stratený. Mal som v ňom uložené všetky údaje, mapy a informácie o realitách, ktorými som prešiel, ako aj súradnice trhlín. Nie že by som trhliny nevedel vystopovať sám. Mám na to prirodzený talent. Je však problém si zapamätať, kam ktorá trhlina vedie, zvlášť ak ich je v každej realite niekoľko. A presne na toto mi slúži môj vreckový počítač.
Začal som prechádzať nočným mestom. Potreboval som zohnať na noc nejaké ubytovanie. Mapy a jedlo boli v tej chvíli vedľajšie. No stalo sa niečo, čo som nečakal. Uprostred ulice ma zastavil chlapec asi v mojom veku. „Teba som už niekde videl.“ Pozrel som sa naňho a snažil som sa rozpamätať, ale jeho tvár mi nič nehovorila. „Prepáč, ale musel si si ma s niekým pomýliť.“ odvetil som a vykročil som ďalej, avšak on ma chytil za plece. „Ale áno, už som ťa videl. Lenže nie v tejto realite.“ Po chrbte mi prešla husia koža. Že by som nebol jediný? „Neviem o čom to hovoríš.“ snažil som sa povedať čo najľahostajnejším tónom, ale nevyšlo mi to. „Nesnaž sa ma oklamať, na tváre mám pamäť. Spomínaš si na City Café reštauráciu? Na námestí toho veľkého mesta, blízko parku. Sedel si za stolom pri okne.“ Na to som si spomenul. Ale to bolo niekoľko týždňov dozadu v úplne inej realite.
Pozrel som sa na cudzinca, ale jeho tvár mi stále nič nehovorila. Nevydržal som to a opýtal som sa: „Ako si sa sem dostal?“ Chlapec sa zasmial: „Ja som tu bol vždy a pritom som sem prišiel len včera.“ Môj pohľad vyjadroval dostatočné zmätenie na to, aby som sa nemusel nič pýtať. Chlapec pokračoval: „Prechádzam medzi realitami, rovnako ako ty, ale trochu iným spôsobom. Popíš mi, ako si sa sem dostal?“ Nevedel som, kam tým mieri a tak som mu odpovedal: „Tak ako vždy. Našiel som trhlinu, vošiel som do nej a ocitol som sa tu. Inak to snáď ani nejde.“ „Práve v tomto sa mýliš. Ale to ti vysvetlím neskôr. Najskôr sa ti musím predstaviť, bol som taký prekvapený, keď som ťa tu uvidel, že som na to úplne zabudol. Volám sa Martin.“ Podávanú ruku som prijal so slovami: „Juraj, teší ma.“ „Máš kde prespať?“ opýtal sa ma. „Práve som prišiel.“ „Poď so mnou, mám byt tu, neďaleko.“ Nechápal som to. Kedy to stihol ak prišiel len včera? A ako to že prechádza realitami inak? Aký iný spôsob môže existovať? Ale najviac som nerozumel sám sebe. Ako to že tohto chalana poznám len chvíľu a dôverujem mu natoľko, aby som prijal ponúkaný nocľah? Čo mi už úplne preskočilo? „Sme tu.“ povedal a začal odomykať dvere.
„Dáš si niečo?“ opýtal sa, keď sme sa ocitli na chodbe. Kedy to všetko stihol nadobudnúť? Byt bol komplet zariadený a pekne uprataný. „Zrejme si ešte v šoku tak tu máš. Dúfam že pivo piješ?“ „Jasné, vďaka.“ Posadili sme sa v obývačke do kresiel a mlčali sme. Potom som sa osmelil. „Vysvetli mi, ako si sa dostal k tomuto bytu?“ Martin sa zasmial. „To súvisí práve s mojím prechodom medzi realitami. Pozri sa, ty prechádzaš medzi realitami ako osoba z mäsa a kostí. Ja prechádzam iba svojím vedomím.“ Nechápavo som sa naňho pozrel. „Ako to myslíš?“ „Realít je nekonečne veľa a v každej z nich žijú ľudia. No a faktom je, že takmer v každej realite sa nachádza dvojník človeka z inej reality. Napríklad v tejto realite sa pravdepodobne nachádza aj tvoj dvojník. Takže prakticky môžeš v každej realite stretnúť sám seba, či skôr, inú verziu seba žijúcu v danej realite. Ja sa so svojím dvojníkom stretnúť nemôžem, lebo ja sám som svoj dvojník. Chápeš?“ Martin pri pohľade na mňa zrejme usúdil že nie a tak pokračoval: „Vysvetlím ti to takto.“ Položil na stôl svoju pivovú fľašu. Moju mi vzal a položil ju vedľa. Medzi obe fľaše umiestnil jedlú tyčinku, ktorú zobral z misky na stole. „Táto tyčinka je trhlina medzi realitami. Táto pivová fľaša si ty vo svojej pôvodnej realite. Teda v tej, v ktorej si sa narodil.“ Prikývol som na znak, že rozumiem. „No a táto druhá fľaša je tvoje druhé ja, ktoré sa od narodenia nachádza v druhej realite. Keď prechádzaš trhlinou, presunieš sa celý do inej reality.“ Martin zobral do ruky jednu fľašu, a presunul ju na druhú stranu „trhliny“. „V tejto chvíli sa v jednej z realít nachádzajú dve verzie tvojho ja, pričom v tej druhej nie je ani jedna. Obe tvoje ja sa tu môžu stretnúť, ale v pôvodnej realite, z ktorej si prišiel, po tebe vždy ostane diera. Teda, kým sa tam nevrátiš.“ „A u teba je to inak.“ konečne som začal chápať, kam smeruje. „Presne. V mojom prípade sa rôzne verzie môjho ja nikdy nemôžu stretnúť. Ja totiž,“ presunul fľaše do pôvodnej polohy, „prenášam iba obsah a nie formu. Akoby si pivo z tejto fľaše prelial do tej druhej, ale fľaša ostáva stále na tom istom mieste.“ „Takže ty sa presúvaš iba svojím vedomím? Ale čo sa teraz deje s tvojím pôvodným ja? A čo sa deje s tvojím súčasným?“
Martin si fľašu zobral a odpil si z nej. Potom vstal z pohovky a začal sa prechádzať po miestnosti. „Moje pôvodné ja si žije svoj život tak, ako do doby, než som začal cestovať medzi realitami. Teraz sa pravdepodobne zabáva na nejakom žúre, alebo sa v strese učí pred skúškou. Myslím, že si nikdy nevšimol žiadnu zmenu, lebo je uzavretý vo svojej realite. A čo sa týka môjho súčasného ja, teraz som ním ja.“ „Máš aj jeho spomienky?“ opýtal som sa. „Nie, spomienky mám len svoje. Fakty z môjho súčasného života sa vždy dozvedám z okolia.“ „Ale čo sa stane s tvojím ja, keď opustíš túto realitu? Bude si to pamätať?“ „Zrejme bude pokračovať v živote, ako by sa nič nebolo stalo. Je to ťažké pochopiť a ešte ťažšie vysvetliť, ale to že som v tejto realite pre túto verziu môjho ja vôbec nič neznamená. Každopádne…“ Niekto zabúchal na dvere. „Idem otvoriť.“ povedal Martin. Ja som ostal sedieť v obývačke a premýšľal som. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že tu niečo nesedí. Z vchodových dverí sa ozývali slová, ktorým som nerozumel. Tón, akým nezmámi muži, boli zrejme dvaja, hovorili sa neustále zvyšoval. Martin zakričal, ale jeho krik rýchlo stíchol. Pochopil som že je zle. Rýchlo som vstal a utekal k dverám. Mužov som počul o poschodie podo mnou. Zbehol som po schodoch a snažil som sa ich dobehnúť. Vybehol som na tmavú ulicu. Dvaja muži práve nakladali Martina do auta. Rýchlo som k nim utekal, ale zabudol som na opatrnosť. Zrazu ma ktosi nečakane zozadu udrel po hlave a stratil som vedomie.
Prebudil som sa na neznámom mieste. „Už sa prebral.“ počul som odkiaľsi hlas. Pomaly som sa postavil. V hlave mi trešťalo ako po prehýrenej noci. Poobzeral som sa okolo seba. Bol som v akejsi kruhovej miestnosti, hoci ťažko povedať či to bola miestnosť a či bola skutočne kruhová. Skôr by som to opísal ako plošinu uprostred ničoho, okolo ktorej, ako milióny pohyblivých obrazoviek, lietali rôzne výjavy. Dopravná zápcha v akosi veľkomeste, bojujúci vojaci na fronte, odlietajúca vesmírna loď z Mesiaca, laboratórny experiment, či pohľad na zničenú krajinu. Z rýchlych pohybov neznámych obrazov sa mi ešte viac zakrútila hlava, až som takmer opäť spadol na zem.
„Vitaj Juraj.“ Ten hlas som poznal. Obzrel som sa a uvidel som Martina. Okolo neho stálo ešte niekoľko ľudí, všetci boli oblečení v belasých uniformách. Niektorí z nich sledovali vznášajúce sa obrazce. Vtedy som prišiel na to, čo sa mi na tom všetkom nezdalo a zrazu som sa začal cítiť ako ten najväčší hlupák na svete. Na všetkých svetoch. Nemal ma ako spoznať. V City Café som bol oblečený úplne inak ako teraz. Ako mohol teda Martin vedieť, že taktiež dokážem cestovať realitami? Mohol ma predsa iba považovať za inú verziu môjho ja. Musel o mne vedieť. A to oveľa dlhšie, ako som mohol tušiť. „O čo tu ide?“ opýtal som sa chladne. „Vieš Juraj, vec sa má tak. Momentálne sa nachádzame mimo realít v našom riadiacom centre.“ „V riadiacom centre? V riadiacom centre čoho?“ Martin sa zasmial. Ach, ako som ten smiech znenávidel. „Združujeme tu všetkých shifterov, ako odborne nazývame ľudí s tvojimi schopnosťami.“ „Ale prečo?“ takmer som vykríkol. „Naša spoločnosť má v rukách obrovský potenciál, chápeš to? Na tých najvyšších miestach, vo vládach takmer všetkých realít o nás vedia. A financujú nás.“ „Asi si mi nerozumel. Ja sa pýtam prečo.“ Začínal som všetkému chápať. O čom to celé je. Ale chcel som, aby mi to povedal sám. „Udržiavame poriadok, aby sa rušivé vplyvy nemohli dostať z jednej reality do druhej.“ „To by ste mohli robiť aj bez financovania. Načo sú vám nejaké financie? V každej realite, v ktorej som doteraz bol, platili tisícky rôznych mien. Takže sa ťa pýtam posledný krát, o čom to naozaj celé je?“ Martin sa zamyslel. „Takže tebe asi nenakecám to, čo ostatným shifterom, že? Dobre teda. Poviem ti pravdu.“
Martin prešiel k jednému zo vznášajúcich sa obrazcov. „Spoznávaš to? Je to realita, z ktorej pochádzaš. Mohol by som ťa tam dostať. Toto sú umelo vytvorené portály. Dokážeme ich používať len my. Vynašli ich v jednej z realít, ktorá bola technicky veľmi vpredu. Musela za to zaplatiť hroznú cenu. Ale technológiu portálov sme zachránili.“ „Zničili ste ich?“ Martin na mňa vyčítavo pozrel a pokračoval: „Každá z realít je schopná zaplatiť akúkoľvek cenu, aby sa dostala k tejto technológií. Aby sa mohli pozrieť do iných realít, zistiť ako sa tam žije, či dokonca preniesť niečo z inej reality do tej svojej. A my im to umožňujeme.“ „Ale čo z toho máte? Nehovor že peniaze.“ „Ale áno, aj tie. Peniaze, posty, moc. Zastávame vysoké miesta takmer vo všetkých realitách.“ Takže o toto mu celý čas ide. „Viac sa mi páčila tá prvá verzia. Povedz mi, máš v rukách všetku moc ty, alebo sa niečo ujde aj tvojim podriadeným?“ Pomaly som sa priblížil k jednému portálu. Všimol som si, že každý portál je napájaný samostatným zdrojom, akýmsi druhom kryštálu. „Moji podriadení, ako ich nesprávne nazval, majú taktiež výhody. Každý z nich zastáva niekoľko funkcií v rôznych realitách. A tebe ponúkam to isté. Môžeš sa k nám pridať a získať moc, slávu, peniaze. Čokoľvek, o čom si kedy sníval! Chceš vládnuť celej realite? Môžeme to zariadiť. Alebo chceš byť prezidentom v niekoľkých realitách naraz? Aj to sa dá zariadiť.“ Čím ďalej, tým viac, som pociťoval hnus zo všetkého, čo som sa dozvedel. Pozrel som Martinovi priamo do očí: „A zodpovedať sa budem priamo tebe, je tak?“ „Niekto to riadiť musí. Videl som množstvo realít. Ľudia sa v nich zabíjali, ničili vlastné reality. Tomu všetkému som schopný zabrániť.“ „Tým, že im vezmeš slobodu?“ Martin mal v očiach nadšený výraz. „Juraj, ľudia nepotrebujú slobodu. Potrebujú pevnú ruku! Len tak sa dá zabrániť ďalším katastrofám. Ľudia nedokážu byť slobodní. Celý svoj život sú uväznený vo vlastnej realite, ako myši v bludisku bez východu. My sme iní, my sme skutočne slobodní. My máme v rukách moc!“ Nepotreboval som ďalej počúvať tohto šialenca. Všetko mi bolo jasné. Opitý svojou mocou sa Martin považoval za človeka predurčeného vládnuť.
Rozhodol som sa. Skôr než ktokoľvek stihol zareagovať, rozbehol som sa k najbližšiemu portálu. Skočil som doň, vzal som so sebou energetický kryštál a modli som sa, aby to vyšlo. Mal som opäť šťastie. Portál sa za mnou zavrel a ja som počul iba Martinov rozkaz: „Chyťte ho!“ Ocitol som sa v neznámom svete, ale môj inštinkt Pútnika ma nesklamal. Okamžite som zacítil slabé vibrácie, ktoré vydávajú iba trhliny. Rozbehol som sa tým smerom. Martin sa ma bál oprávnene. Nevedel totiž, kto som. Napriek všetkým informáciám, ktoré o mne mal, netušil, čoho všetkého som schopný. Chce mať moc a slávu? Chce vládnuť nad všetkými realitami? Prosím, ale najskôr musí prejsť cezomňa a cez armádu mojich ja, ktoré čakajú roztrúsené po všetkých možných realitách, len na môj rozkaz.
