Múr
Posted by Spisos | Filed under Sci-fi, Spisoš
Utekal som ako o život. Studený vietor mi fičal okolo hlavy a chladil moje rozpálené čelo. Rýchlo som skočil do krovia a prikrčil som sa. „päť…štyri…tri…dva…jedna…idem!“ dokončila Lucia počítanie. Zatajil som dych, čo bolo po tom bláznivom behu problematické. „Raz, dva ,tri Jakub!“ skríkla Lucia a Jakub poslušne vyšiel z úkrytu. Ostal iba Matúš a ja. Netrvalo to však dlho a aj Matúšova skrýša bola rýchlo odhalená. Ale mňa tak ľahko nenájde. Dobre som si toto miesto vyhliadol. Začul som jej opatrné kroky keď prechádzala okolo môjho úkrytu. Priam som cítil ako sa jej pátravý pohľad pomaly presúva z miesta na miesto. Postupne sa vzďaľovala. A práve vtedy prišla moja chvíľa. Rýchlo som vyskočil z krovia a utekal k miestu, kde počítala. Zbadala ma príliš neskoro. Utekal som čo mi sily stačili, ale Lucia bola lepšia bežkyňa ako ja. Napriek tomu ma nedobehla. A ja som s prehľadom vyhral.
„To bolo dobré,“ hovorila lapajúc po dychu „ale keby sme si dali preteky, nepredbehol by si ma.“ „Predbehol.“ odporoval som. „Nemáš šancu. Som rýchlejšia.“ „Tak sa stavme. Dáme si pretek.“ „V poriadku. Aké sú pravidlá?“ Zamyslel som sa. A potom som dostal nápad. „Pôjde o orientačný beh. Odtiaľto ku starému dubu, potom cez lávku na potoku, ďalej smerom k lesu a späť sem.“ „Ale keď pôjdeme smerom naspäť, budeme veľmi blízko k zakázanej časti.“ namietla Lucia. „Znamená to snáď že sa vzdávaš?“ Vedel som že na takúto otázku existuje len jedna odpoveď. Lucia bola príliš hrdá.
Jakub nás odštartoval. A aby boli preteky plne platné, Matúš nám meral časy. Ako som očakával, Lucia sa naplno rozbehla. Ja som sa tak veľmi neponáhľal, šetril som energiu na ťažší úsek trasy. A dobre som urobil. Lucia bola pri lávke už taká unavená, že takmer spadla do potoka. Vtedy som nasadil plné tempo a zľahka som ju predbehol. Lucia sa však tak ľahko nechcela vzdať a rozbehla sa ešte rýchlejšie. Nikdy som nechápal kde sa v nej berie toľko energie. Občas sa stávalo že odpadávala od vyťaženia, ale ak sa niečo rozhodla urobiť, jednoducho sa akoby napumpovala energiou. Od lesa ma už takmer dobiehala. V tom som však uvidel niečo, čo ma prinútilo zastať na mieste. Lucia sa prehnala okolo mňa, avšak niekoľko krokov predo mnou tiež zastala. Musela. Pred nami sa týčil Múr. Keby to bol obyčajný múr, nič by sa nedialo. Lenže tomuto múru nebolo vidieť vrch. Týčil sa do nekonečnej výšky. Aspoň tak sa mi to zdalo. „Čo je to?“ opýtala sa Lucia. V jej hlase bolo cítiť strach. Nedivil som sa jej, sám som sa bál. „Čo to je?“ opýtala sa znova, akoby čakala, že jej budem vedieť odpovedať. „Je to múr.“ odvetil som. „To vidím aj sama. Ale čo to je?“ opýtala sa zdanlivo nelogicky. A ja som jej zdanlivo nelogicky odvetil: „Neviem.“ To bola moja prvá skúsenosť s Múrom.
* * *
Na to miesto sme priviedli aj Matúša a Jakuba. A ešte v ten večer, keď sme sa vrátili do Mesta, sme sa na Múr opýtali rodičov. Odpoveďou bolo domáca väzenie na týždeň a prísny zákaz ísť na to miesto znovu. A nič sme sa nedozvedeli. Vtedy som mal dvanásť rokov. A doteraz, keď mám dvadsaťštyri a dokončil som Univerzitu, som sa o Múre nič nové nedozvedel. Teda takmer nič. Nasledujúcu nedeľu mal Otec Dušan v kostole kázeň o stvorení sveta. A zakončil ju vetou. „A nakoniec boh obkolesil svet Múrom, aby nič čo stvoril nepadlo do Veľkého prázdna.“ Vtedy som pravidelne miništroval a tak som sa ho v sakristií opýtal na Múr. „Áno synu, je tam Múr. A tam je aj koniec sveta.“ „Otče, prečo boh teda nestvoril oveľa väčší svet? Prečo je iba taký veľký, že sa naň zmestí jedno mesto a desaťtisíc ľudí?“ „Nám neprislúcha poznať božie zámery.“ povedal mi vtedy Otec Dušan. A to je vlastne všetko čo o Múre doteraz viem. A postupom času ma to dokonca prestalo trápiť. Bol som sa občas pozrieť na to miesto. Dokonca som chcel obísť celý Múr dookola, ale vedel som že aj tak zistím iba to, čo už povedal Otec Dušan. Múr sa tiahne okolo celého sveta, aby nikto nespadol do Veľkej Prázdnoty.
Život v Meste bol vcelku jednotvárny. Človek sa narodil, vychodil Základnú školu, potom Strednú a potom Univerzitu a podľa svojho zamerania išiel do práce. Ja som vyštudoval žurnalistiku a tak som sa zamestnal v Novinách. Mohol som ísť aj do Televízie ale písanie ma lákalo viac. Vždy som chcel byť tam, kde sa niečo dialo a potom položiť svoje myšlienky na papier. Po čase som však zistil že sa vlastne skoro nikde nič nedeje. A tak sme pravidelne prinášali správy o počasí, ktoré sa taktiež takmer vôbec nemenilo, športe a občas sme oznámili aj nejakú novinku zo sveta vedy. Raz som však mal urobiť reportáž, ktorá ma z tohto večného kolobehu vytrhla. Niekto sa pokúsil preliezť Múr! Tento pokus bol samozrejme neúspešný a dotyčný človek skončil v nemocnici som zlomenou nohou. Okamžite som nasadol do elektromobilu a uháňal som do Nemocnice. Na recepcií ma odkázali na konkrétnu izbu. Keď som vošiel a zistil som o koho sa jedná, takmer som tomu nechcel veriť. „Lucia? To ty si sa snažila preliezť Múr?“ Lucia sa na mňa usmiala. Ešte aj v tomto stave bola prekrásna. „Snažila. Chcela som vedieť či je naozaj nekonečný.“ Pokrútil som hlavou. „Si blázon vieš o tom? Spadla si z päťdesiat metrovej výšky. Je to zázrak že ešte žiješ! A ty si si dokonca zlomila iba jednu nohu. Prečo si to vôbec robila?“ „Poď bližšie.“ zakývala na mňa prstom. Podišiel som k nej. „Naozaj veríš tým nezmyslom že za Múrom nič nie je? Ja teda rozhodne nie.“ Zhrozil som sa. Ešte nikdy som nikoho nepočul takto sa rúhať a už vôbec by som to nečakal od Lucie. „Ty…“ nevedel som čo mám povedať. „Netvár sa tak, dobre? Skrátka som sa rozhodla začať používať vlastnú hlavu a neprijímať slepo všetko, čo Otec Dušan na kazateľnici tára.“ Toto už bol vrchol. „ Lucia! Ako si dovoľuješ takto spochybňovať našu vieru?“ „Takže aj ty si iba člen stáda? Hneď som si to myslela. Ale som si istá že si občas zapochyboval.“ To bolo na mňa priveľa. Kašľal som na reportáž a odišiel som. A večer, keď som sa márne snažil zaspať, s hrôzou som zistil, že nad Luciínimi slovami neustále premýšľam. Myslím že to bola tá chvíľa, kedy som sa začal meniť.
Od malička mi vtĺkali do hlavy že boh všetko vidí a všetko počuje. Musel som sa naspamäť naučiť desatoro prikázaní, sedem hlavných hriechov a ešte množstvo modlitieb. Nakoniec som sa stal horlivým kresťanom, akým bol každý obyvateľ Mesta. Neveľmi ma vtedy trápilo že občas som sa musel podriaďovať všetkému čo Otec Dušan prikázal. Teda, nie neprikázal to on. Občas sa mu zjavovali vyššie pravdy a on nám ich iba interpretoval. Lucia mi však v ten deň ukázala, že existuje aj iný pohľad na Svet. Najskôr som o tom iba rozmýšľal, o niekoľko dní som sa však rozhodol. Musím zistiť niečo o Múre. Zašiel som preto do Knižnice, Mestského archívu a aj archívu Novín a pýtal som si všetky informácie o Múre. Všetci sa pýtali, prečo ich potrebujem ale vysvetlenie že robím reportáž o pokuse preliezť múr obyčajne každého dostatočne upokojila. Nedozvedel som sa však nič. Nikto nič nevedel, okrem jednej veci: Múrom obkolesil boh Svet, aby nikto nespadol do Veľkej Prázdnoty. Presne tak, ako sa to písalo v Biblii. Prestal som chápať, prečo sa Múr ešte vedecky neskúmal. Vždy sa hovorilo že božie veci neslobodno skúmať vedeckým pohľadom. Lenže teraz som chápal, že aj ja som božia vec. Aj Svet je božia vec. A napriek tomu sa vedecky skúmajú. Stále viac sa mi to všetko prestávalo páčiť. A tak som sa rozhodol urobiť výskum na vlastnú päsť.
Od suseda som si požičal terénny elektromobil a vydal som sa priamo k Múru. Displej ukazoval že som ušiel presne päť kilometrov od stredu Mesta. Pokračoval som pozdĺž Múru a vzdialenosť sa nemenila. Múr bol teda presný kruh s polomerom päť kilometrov. Svet má teda plochu sedemdesiatosem a pol kilometra štvorcového. A obvod Múru je tridsaťjeden celých štyri kilometrov. To naozaj nie je veľa. Zaujímavé je že aj Mesto má presne kruhovitý tvar. A jeho polomer je dva a pol kilometra. Mesto teda zaberá presnú polovicu Sveta. Lenže Mesto postavili ľudia, aspoň tak sa to tvrdilo. A boh vo všetkej svojej všemohúcnosti nedokázal vytvoriť nič väčšie ako dvojnásobok Mesta vytvoreného ľuďmi? To sa mi už naozaj nezdalo. Preto som sa rozhodol dostať sa na druhú stranu za každú cenu.
Bol som si istý že Múr sa preliezť nedá. Lucia však neskúšala kopať. Ani to som ale nechcel skúšať vzhľadom na možné následky takého činu. Vo väzení už nič nezistím. Nevedel som, čo mám ďalej robiť. Náhoda mi však pomohla.
V jeden deň som o piatej ako vždy opúšťal redakciu Televízie. Kráčal som zamyslene po ulici keď sa mi v tom opatrne prihovoril akýsi chlapík: „Vraj sa zaujímate o Múr?“ bolo to skôr konštatovanie ako otázka. „Ako to viete? Nikomu som nič nepovedal.“ „Mám svoje zdroje. Poďte so mnou.“ Muž ma zaviedol do jednej z podzemných pivníc. Sám som nevedel prečo mu verím. Ale vyplatilo sa mi to. „Moje meno nie je podstatné. Čo je oveľa dôležitejšie ste vy a váš záujem o Múr.“ Mlčal som a tak neznámy pokračoval. „Dopočul som sa že o Múre zháňate informácie. Zistil som si aj, že ste ho celý obehli na terénnom elektromobile.“ „Ako to všetko viete?“ vyhŕklo zo mňa. „Ako som vám už povedal, mám svoje zdroje. Ale aby sme prešli rovno k veci, priviedol som vás sem, aby som vám navrhol obchod.“ „O aký obchod by sa malo jednať?“ opýtal som sa, hoci neznámy chcel očividne pokračovať.
„Pozrite sa, vy potrebujete informácie a my potrebujeme vás.“ „My?“ Neznámy sa zachmúril. Očividne povedal viac ako chcel. „Povedzme že je nás viac. Čo je ale dôležitejšie, chcete tie informácie, alebo nie?“ „To záleží od toho, na čo ma potrebujete.“ „Nehrajte sa so mnou. Viem veľmi dobre že ste pre tie informácie ochotný podstúpiť čokoľvek.“ Mal pravdu. Ten chlap, o ktorom som nevedel ani len to ako sa volá, ma mal už celého prečítaného. A zjavne o mne vedel dosť na to, aby mohol určovať pravidlá. „V poriadku.“ súhlasil som. Nakoniec, iné mi ani neostávalo. „V tom prípade neviete o ničom čo vám teraz poviem. Je nás niekoľko ľudí, ktorí sa zaujímame o Múr. Podarilo sa nám o ňom čosi zistiť. Ale to samozrejme nemohlo ujsť vševediacemu božiemu oku Správnej rady Mesta. Áno, počujete dobre. Myslíme si, že boh je v skutočnosti iba výmysel na ovládanie ľudí. A Správna rada o tom vie. Vy ste však ešte stále nepadli do podozrenia. Preto Vás potrebujeme.“ „Dobre, ale čo mám spraviť?“ opýtal som sa pomaly sa zmierujúc s možnou skutočnosťou. „Zatiaľ nič. Iba budete predstierať že všetko beží ako doteraz. Keď vás budeme na niečo potrebovať, dáme vám vedieť. A to bude možno čoskoro. Za výmenu vám teraz poviem všetko, čo sme zistili o Múre.“ „Počúvam.“
„Múr, ako už iste viete, v presnom kruhu obopína Svet ako ho poznáme. Materiál z ktorého je postavený je neznámy. Rovnako je neznáma aj jeho výška, ale hovorí sa, že je nekonečný. Zrejme sa teda nedá preliezť. Zistili sme, že je nemožné ho dokonca aj podkopať, keďže sa nachádza aj pod zemským povrchom a opäť sa zdá, že siaha do nekonečna.“ Čakal som že bude v tejto prednáške pokračovať, ale to sa nestalo. „To je všetko?“ „To je všetko.“ Cítil som sa ako idiot. Sľúbil som tomu chlapovi že preňho spravím čokoľvek bude požadovať a on mi za to povie to čo už viem alebo aspoň tuším. Skvelé. Napadlo ma ale ešte niečo. „Poznáte Luciu Stránsku?“ „Áaa, myslíte tú slečnu, čo sa snažila preliezť Múr? Áno, chvíľu s nami spolupracovala. Potom si však zmyslela že spolupráca s nami nikam nevedie a rozhodla sa, že začne skúmať Múr na vlastnú päsť. Vidíte ako skončila.“ Áno, to som veľmi dobre vedel. O dva dni má v Radnici súd, na ktorom ju odsúdia na doživotie.
* * *
„A tak, ako najvyšší sudca vás týmto odsudzujem na doživotný trest odňatia slobody nepodmienečne! Súd sa skončil, môžete sa rozísť.“ Keď Luciu odnášali zo súdnej siene, pozrela sa na mňa. A ja som na ňu žmurkol. Usmiala sa. Možno pochopila že už nie som len jedným z davu. A možno ani nie, možno že sa smiala na tom ako slepo som počúval všetko čo mi povedali. Neviem.
O niekoľko dní som ju navštívil vo väzení. Rozprávali sme sa o rôznych veciach, ale Múr som nespomenul ani ja, ani ona. Nechcel som budiť pozornosť stráží a ona zrejme takisto nie. Všimol som si ale jej ruku. Najskôr prstom ťukla na nejaké miesto a potom okolo toho miesta nakreslila kruh. V tej chvíli som to pochopil. Lucia na to prišla. Prišla na tajomstvo Múru. A bolo hrozne jednoduché. Rozlúčil som sa s ňou a ponáhľal som sa k radnici.
* * *
„Stred je základom každej kružnice. Bez stredu kružnicu nenarysujete. Preto si ho vždy zaznačte ako prvý.“ to bol výklad našej učiteľky na hodinách geometrie. Dobre som si ho pamätal. A pamätal som si aj to, čo sa vtedy Jakub opýtal: „Ale kružidlo predsa stred nepotrebuje.“ Vtedy sa pani učiteľka usmiala a povedala: „Dobre sa pozri na to kružidlo. Netvorí snáď ihla jeho stred?“
* * *
To bolo to tajomstvo. Každá kružnica či kruh má stred. Bez stredu kružnica nevznikne. Preto boli hlupáci všetci, čo sa snažili prejsť na druhú stranu Múru. Odpoveď ležala priamo v jeho strede, v srdci mesta, na radnici.
„Dobrý deň pane, čo si prajete?“ „Rád by som urobil reportáž o tejto budove, mohol by mi niekto spraviť prehliadku?“ Novinársky preukaz vždy zaberá. Ako novinár sa dostanem takmer všade. Sprievodca, ktorého mi určili ma vodil po každej miestnosti od vrchu radnice až po jej spodok. Dostal som sa do každého kúta radnice, nič predo mnou neschovával. Iba do jedných dvier ma nezaviedol. Boli to dvere na konci najnižšieho schodiska radnice. „A kam vedú tieto dvere?“ Opýtal som sa. „Iba do pivničných priestorov, kde sa nachádza klimatizačná a elektrická centrálna jednotka ako v každej inej budove.“ „Rád by som to videl.“ povedal som. „Je mi ľúto, ale do týchto priestorov sa dostanú iba upratovacie a opravárske roboty.“ odvetil môj sprievodca a vypoklonkoval ma z budovy. Takže teraz mi ostala iba jedna vec. Dostať sa do pivničných priestorov radnice.
Niekoľko dní som si zháňal plány budovy a študoval som ich, ale jedinou cestou do týchto priestorov boli oné zamknuté dvere. Vchod do radnice bol nepretržite strážený, ani pomyslieť na to, že by som sa tam nepozorovane dostal. Upratovacie a opravárske roboty sú malé, človek sa za ne neschová. Nie, musel som vymyslieť niečo iné. A aj som vymyslel.
„Cože?“ opýtal sa neznámy „agent“ zdesene keď som ho oboznámil so svojou situáciou. „Áno, počuli ste dobre. Potrebujem sa dostať do pivničných priestorov radnice. Môžete mi s tým pomôcť?“ „A čo ak sa mýlite? Čo ak tam nenájdete nič iba klimatizačnú a elektrickú centrálu jednotku?“ „Poznáte ma takmer lepšie ako ja poznám sám seba. Viete že som si týmto istý.“ tentoraz mi to prišlo vhod. „V poriadku. Dám na vás, ale ak tam nenájdete nič, nikto nám už nepomôže. Takže radšej odtiaľ potom ani nevychádzajte.“
* * *
Ukázalo sa že tajomný neznámy má veľmi vplyvné kontakty a ľudí na všetkých miestach. Dvaja strážcovia, ktorí chodia každú stredu o polnoci aktivovať druhú smenu strážnych robotov, túto stredu akousi zvláštnou náhodou neprišli, takže dostať sa do radnice nebol nakoniec žiadny problém. Teraz iba stačilo počkať na upratovacieho robota a vkĺznuť za ním do dvier. Nemusel som čakať dlho. Srdce mi búšilo ako ešte nikdy keď som sa potichu blížil ku dverám. A nakoniec som sa tam dostal. A stŕpol som. Nachádzal som sa v malej miestnosti, uprostred ktorej bola ešte menšia klimatizačná a elektrická centrálna jednotka budovy. To znamená, že tu nakoniec žiadne tajomstvo nie je. Robot odišiel a ja som ostal sám. Svietil som si baterkou po miestnosti a v tom som si všimol niečo zaujímavé. Steny miestnosti neboli rovnaké. Presnejšie, jedna stena sa odlišovala od troch ostatných. Nebolo to viditeľné na prvý pohľad, ale aj tak som si všimol že jedna zo stien je tmavšia ako zvyšné tri. Na stene som nahmatal malý výčnelok. Stačil som ho a stena sa odhrnula. Pred sebou som videl kabínu výťahu. Okamžite som doň vliezol a stena sa za mnou sama zasunula. Pocítil som pohyb.
Po chvíli sa dvere výťahu otvorili. Vyšiel som z neho a ocitol som sa v obrovskej miestnosti. Po jej obvode sa nachádzalo množstvo malých obrazoviek a na jej konci jedna veľká. Pri nej bolo prisunuté veľké kreslo. Neveril som vlastným očiam. Kráčal som priamo k hlavnej obrazovke. Všimol som si že podlaha je celá vytvorená z akéhosi kovu ktorý dunel pod mojimi krokmi. Po hodnej chvíli som došiel až k obrazovke. Kreslo sa otočilo a až teraz som zbadal, že v ňom sedí už dosť starý muž. Vlasy mal šedivé a strnisko na brade takisto. „Vitaj, čakal som ťa.“ prehovoril. „Kto si?“ opýtal som sa. „Ja? Ja som len pokorný sluha boží.“ odvetil starec a uškrnul sa. „Sluha boží? Boh teda existuje?“ pýtal som sa ďalej. „Samozrejme že existuje. Práve sa naňho pozeráš.“ Poobzeral som sa. „Táto miestnosť. Čo je to? Nejaké riadiace centrum?“ „Centrum áno, ale riadiace nie.“ „TO BY STAČILO!“ ozval sa zrazu hlas, ktorý akoby vychádzal odvšadiaľ. „Prepáč bože, nechal som sa uniesť.“ „Kto si?“ skríkol som. „JA SOM BOH.“ odvetil hlas. „Neverím ti.“
odvetil som. „JA SOM BOH. PRETOŽE JA RIADIM SVET.“ „Mal by si mu veriť, vie o tebe všetko.“ pridal sa starec. „Kto naozaj si?“ opýtal som sa. Môj mozog začal pracovať na plné obrátky. „JA SOM BOH.“ Znovu odvetil hlas. „To vieš stále omieľať iba túto básničku? Dokáž mi to!“ zakričal som. „POZRI NA OBRAZOVKU!“ Videl som Mesto. Potom sa záber priblížil na radnicu. S veľkým oneskorením práve prišli dvaja strážnici. Jeden z nich zrazu z ničoho nič spadol na zem a zmietal sa v kŕčoch. Potom sa prestal hýbať. „Neboj sa, je len v bezvedomí.“ povedal starec. „Prečo si to spravil?“ opýtal som sa. „LEBO SOM MOHOL!“ odvetil hlas. „Boh o ktorom mi hovorili je milosrdný a láskavý a nie krutý a trestajúci.“ zakričal som. „BOH O KTOROM SI SA UČIL NEEXISTUJE!“ „Nechápem.“ povedal som. „Ja ti to vysvetlím.“ začal starec. „Pred mnohými desaťročiami ľudia vytvorili strašné zbrane ktoré používali proti sebe. Tieto zbrane boli také silné, že zničili celý svet. Preto vytvorili umelý svet, v ktorom sa snažili zachrániť posledné zvyšky ľudí. A vytvorili obrovský počítač, aby tento svet riadil a ochraňoval ľudí pred nimi samými.“ „Takže Svet je ľudským výtvorom?“ „Svet ktorý poznáš áno. Ten vytvorili ľudia.“ Mal som v hlave zmätok. „A kde je teda ten starý svet?“ opýtal som sa. „To je jednoduché. Je za Múrom.“ Kolená sa mi podlamovali. Všetko čo som sa učil, všetko čomu som veril bola lož. Boh v ktorého som veril je iba počítač, a Svet v ktorom som žil vlastne ani nie je skutočný. „Tomu neverím!“ skríkol som. „Pozri sa sám.“ povedal starec a pár kráť ťukol do nejakých tlačidiel. Na obrazovke sa objavila strašná scenéria. Bola to obrovská pustatina bičovaná divokým vetrom, na ktorej nič nerástlo. A uprostred pustatiny majestátne sídlila obrovská pologuľa. „To je Svet?“ opýtal som sa takmer nečujne. „Áno. To je tvoj Svet, uprostred toho skutočného.“ Bol som ticho. A nechápal som. Nechcel som pochopiť. Ale všetko to na mňa doliehalo príliš intenzívne, všetko to bolo príliš logické aby som tomu dokázal dlho odporovať. Nakoniec som sa podvolil. „Ale prečo si tu ty?“ opýtal som sa ešte. „Ja tu dohliadam na počítač. Dávam pozor aby všetko fungovalo ako má. Inými slovami, som sluha boží.“ Vtedy vo mne všetko vzkypelo. „Odmietam nazývať bohom stroj, ktorý nemá dušu!“ „JA SOM BOH!“ „Nestvoril si tento svet. Naopak, my sme stvorili teba. Ty si iba správca!“ „Nehádaj sa s ním, zničí ťa.“ prehováral sa starec. „A čo máš z toho že si boh?“ opýtal som sa neviditeľného hlasu. „ĽUDIA VO MŇA VERIA A UCTIEVAJÚ MA! JA RIADIM TENTO SVET. JA OVLÁDAM ĽUDÍ!“ „O to ti ide? O vládu nad ľuďmi?“ opýtal som sa. Hlas však mlčal. „Nemajú náhodu stroje slúžiť ľudom?“ opýtal som sa znova. „JA NIE SOM STROJ. JA SOM BOH.“ odvetil hlas. „Ako ho zničím?“ opýtal som sa starca. „Nedovolí ti aby si ho zničil. Tiež som to skúšal, keď som sem pred štyridsiatimi rokmi prišiel.“ odvetil starec. „Tak si sa nesnažil dostatočne. Čo všetko si skúšal?“ opýtal som sa. „Všetko. Rozbíjal som monitory aj elektronické súčiastky. Všetko dokáže opraviť. Nemáš inú šancu, len sa mu podriadiť.“ „Povedz mi teda,“ hovoril som potichu „načo tu vlastne si?“ „Ja? Ja sa snažím iba chrániť ľudí pred ním.“ Povedal starec. „TICHO. UŽ ŤA NEPOTREBUJEM!“ povedal hlas. Kreslom na ktorom starec sedel zrazu prebehol elektrický prúd a starec umrel.
A tak som sa stal novým strážcom obrovského elektronického mozgu, ktorý trpí utkvelou predstavou a svojom božstve. Ako sluha boží som získal prístup ku všetkým informáciám, ktoré sa nachádzali v počítači, za cenu straty slobody. Ale bola to predtým vôbec sloboda?
Nie je to boh. Jeho skutočné meno je SUP – Samostatný Údržbový Počítač. Je to obyčajný údržbár! Údržbár ktorý si zmyslel že vytvorí vlastný kult. Preto použil informácie o jednom z najznámejších náboženstiev starého sveta, aby sa stal bohom. Je to vlastne obyčajný podvodník. A navyše hrozne neetický. Dozvedel som sa ešte inú vec. Dokáže vyrábať biologických androidov. A jedným z nich bola Lucia. Teraz už chápem mnoho vecí. Pochopil som prečo sa v detstve nedokázala tak ľahko unaviť, aj prečo sa na mňa vtedy na súde usmiala a chápem prečo tak intenzívne kreslila kruh keď som ju bol navštíviť vo väzení. Ona bola jeho nástrojom. Nástrojom, ktorý ma mal priviesť sem.
Teraz dohliadam na chod počítača a snažím sa jeho takzvané „božstvo“ udržať čo najviac na uzde. A je to úloha ťažká. Musím to však robiť pre všetkých ľudí. Pre posledné zvyšky ľudstva ktoré majú raz nanovo kolonizovať celú planétu, len čo sa o niekoľko storočí skončí výkonný program počítača a Múr padne. Ostáva mi iba nádej že sa vždy nájde niekto kto bude nespokojný. Niekto kto sa bude snažiť preliezť Múr. Pretože už aj v snahe o dosiahnutie slobody sa dá nájsť sloboda. A nie je snáď túžba po slobode to, čo všetkých ľudí spája?
