Rýchlodráha
Posted by Spisos | Filed under Sci-fi, Spisoš
„Vitajte na skúšobnej jazde prvej Slovenskej rýchlodráhy na linke Bratislava, Banská Bytstrica, Košice. Prosím pripútajte sa. Vlak sa nachádza na koľajisku vo výške 120 metrov a celou cestou sa bude pohybovať konštantnou rýchlosťou 1000 kilometrov za hodinu, čo je takmer dva a pol násobná rýchlosť zvuku. Cestujúcim, ktorí cestujú do Košíc nebude cesta trvať ani polhodinu. Prajeme vám príjemnú cestu.“
Keď som nastupoval do vagóna rýchlodráhy, pousmial som sa. Uvítaciu nahrávku nezmenili, odkedy sa tu táto rýchlodráha pred desiatimi rokmi postavila. A tak, hoci sme všetci vedeli svoje, počítač každého tvrdošijne vítal na skúšobnej jazde. Táto rýchlodráha bola prvou svojho typu na celom svete. Doteraz nikto nechápe, ako mohol štát ktorý ani za niekoľko rokov nedokázal zohnať financie na niekoľko kilometrov diaľnice, postaviť rýchlodráhu za niekoľko sto miliárd. Ale vždy sa predsa hovorilo že Slovensko je krajina zázrakov no nie?
„Napriek vysokej rýchlosti, ktorou sa vlak bude hnať, nebudete cítiť žiadne preťaženie, o čo sa starajú najnovšie antigravitačné polia.“ aj toto bola pred desiatimi rokmi pravda. Teraz však naša rýchlodráha patrila k tým najzaostalejším. Keď som si konečne našiel miesto, moju pozornosť upútala staršia pani, dosť pri tele v obrovskom modrom klobúku s fialovou stuhou. Podľa mňa to bolo hrozne nevkusné ale taká je vraj dnešná móda. Čo na tom tie dnešné ženy vidia? „Hej, antigravitačné polia. Poviem vám, oni tie polia už dávno nefungujú. Keď som sem nastupovala prvýkrát, bola to príjemná jazda, ale teraz ten tlak cítim všade.“ jej suseda múdro pokývala hlavou. Ja som si však myslel svoje. Veď ani antigravitačne polia nedokážu zázraky a udržať také teleso, akým bola ona, zázrak určite bol. Pomyslel som si, čo by asi robila v starej dobrej MIG-29, bez akýchkoľvek anigravitačných polí. Ja ako bývalí vojenský pilot som o tom čosi vedel.
V tom som začul pána, sediaceho cez uličku: „Pche, túto rýchlodráhu nám bol čert dlžen. Človek sa ani nemôže vyhovoriť na veľkú vzdialenosť keď nechce navštíviť otravných príbuzných. A ani do Česka to nejazdí. Načo je to v takej malej republike?“ Hej dedo, ale aj tak tou dráhou jazdíš každý týždeň no nie? A že to nejazdí do Česka? Z akéhosi prazvláštneho dôvodu totiž vláda nevie zohnať pár miliónov na prepojenie rýchlodráhy s Českou. A keby sa aj našli, viedli by sa aj tak dlhé rokovania o tom, kadiaľ tá rýchlodráha vlastne pôjde. Ako keby to nebolo jedno. V 120 metrovej výške aj tak nikomu nezavadzia.
„Cestovný lístok prosím.“ otrčil mi ruku revízor. Nahmatal som lístok vo vrecku a podal som mu ho. „Nech sa páči, príjemnú cestu.“ zaželal mi revízor po tom čo mi preštikol lístok. Na lístku stálo 3 Eurá. Hej to sú časy keď lístok na rýchlodráhu stál 300 Eur. Ale papaláši si onedlho kúpili vlastné tryskáče, poniektorý dokonca aj ľahké cestovné rakety, a rýchlodráha ostala nám, obyčajným ľudom. Ten vývoj bol vlastne logický, po tom čo sa objavila organická ropa a všetky výrobky z ropy tým nehorázne zlacneli, mohol si zrazu auto kúpiť aj bezdomovec. Doslova. A tí bohatší si začali kupovať helikoptéry. V tom čase bolo hrozne nevýhodné stavať rýchlodráhu, pretože po niekoľkých rokoch sa našiel nový, pevnejší, lepší a lacnejší materiál na jej stavbu, takže celá niekoľko tisíckilometrová nemecká sieť rýchlodráh nakoniec stála o polovicu menej ako tá Slovenská 400 kilometrová rýchlodráha.
„Prosím príď, nech môžeš odísť, aby si mohla prísť tam, kam odísť mááááám!“ ozýval sa najnovší hit od pomerne novej, ale veľmi populárnej skupiny „Kýbeľ hrachu na fialovej stodole“. Text tej piesne je ešte nezmyselnejší ako názov skupiny. Dnešná mládež má vážne zvláštny hudobný vkus. Čím väčšia hlúposť, tým lepšie. A mne rodičia zakazovali počúvať deathmetal. Keby teraz žili, asi by z toho hneď dostali infarkt. Obaja boli totiž učitelia na hudobnej škole, otec učil klavír a matka spev. A uznávali iba klasiku a country. Vtedy som to nechápal, ale keby som mal deti, tiež by som im asi zakázal počúvať „Handru na klinci“, alebo „Varené vajce skryté v kope sena vedľa titánovej ihly“. No ono sa to síce nezdá, ale v každej dobe je to rovnaké. Aj keď to inak vyzerá.
Do rýchlodráhy práve nastúpila skupinka počernejších občanov. „Jeden menšinový prosím.“ pýtajú si na stanici. Vždy som veril, že štát raz niečo s menšinovým obyvateľstvom na Slovensku spraví, ale vôbec som nečakal, že im dajú menšinové zľavy na rýchlodráhu. A tak si za cenu môjho lístka teraz odvezie celá osada. Nakoniec, dalo sa to čakať, keď majú rómske strany väčšinové zastúpenie v parlamente. A posledné dve zvyšné strany proti nim samozrejme nemajú šancu aj napriek tomu že konečne po dlhom čase ukončili staré národnostné spory a uzavreli mier. Bohužiaľ, neskoro. Hlavná vec, že nás konečne prestala buzerovať istá Únia, za neriešenie problémov s menšinovým obyvateľstvom. Teraz nech si zjedia, čo si navarili, keď ich majú v parlamente.
Táto situácia samozrejme spôsobila náhle ekonomické problémy a banková kríza konečne dorazila aj k nám. Povedal som si, že už bolo aj načase, keď už všade vo svete prestali existovať banky a ľudia sa vrátili k výmennému obchodu, len nás tu politici stále štvú s nejakými piliermi, úrokmi a nárastom prímov a čo ja viem čím ešte.
Ale tak, hlavná vec že sme všetci zdravý, to je momentálne najdôležitejšie. Teraz keď všetci lekári a sestričky odišli za prácou do zahraničia lebo tam vraj dostanú „aspoň chleba s masťou a cibuľou nažrať keď u nás ani chleba, ani masti ani cibule už nie je“ No situácia v zdravotníctve u nás bola vždy zlá, čo ešte teraz, keď aj to hospodárstvo úplne padlo. Najskôr to bolo iba neustále miznutie zemiakov z polí. A potom zmizlo všetko, vrátane hydiny, prasiat a dobytka. A z istých osád sa potom tri roky ozýval spev a hudba, horeli ohne a po celej zemi sa niesla nádherná vôňa opečeného mäsa.
Keďže nie každý môže odísť do zahraničia, pomáhame si ako sa dá. Sused minule upiekol mačku, potom mala celá rodina hody ako na Vianoce. Ešte má psa, ale toho vraj necháva na Veľkú noc. Keď som to počul, prišlo mi zle. To je ale hnusák, ja taký hnusný nie som. S mojím psom sa o jedlo spravodlivo delím. Dnes sme napríklad mali deravé ponožky. Ja jednu a on druhú, len sa tak oblizoval. Ešte mám doma starý norkový kožuch, ten si odkladám na horšie časy, ak mi ho tie svine mole nezožerú. Ale majú už predo mnou rešpekt. Minule ma jedna uhryzla ale ja som jej vtedy takú silnú udrel, že to už potom asi nerozchodila. Ostatné ma potom už radšej nehrýzli.
Ale aj tak som rád, že žijem v tomto štáte. Veď v časoch keď inde ľudia nedostanú už ani chrípku by sme mali byť radi, že podaktorí z nás majú žltačku. Teda podaktorý z nás, prevažná väčšinová menšina. My ostaní sa pravidelne umývame, ak tečie voda. Ak netečie, máme smolu, všetku sme už dávno zadarmo vyviezli do zahraničia. Ale myslím si, že každý Slovák by mal aj napriek všetkým negatívnym prognózam do budúcich rokov, rád že je Slovák. Veď koniec koncov, v tej hymne sa to spieva: „Ale hromy blesku, vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.“ A my už sme predsa zobudený. Alebo ešte stále nie?
Marek Čabák
26.október 2008
