Útek
Posted by Spisos | Filed under Fantasy, Spisoš
Útek! To bolo jediné čo sa mu teraz hnalo hlavou. Utekať! To slovo mu nedalo pokoj, prenasledovalo ho ako roj divých včiel. A on utekal, bežal ako nikdy v živote. Pred kým, to nevedel. Kam, to netušil. Chcel len kamsi preč, čo najďalej od čohosi, konečne von z toho prekliateho, nikde nekončiaceho lesa. Niekoľkokrát prebehol húštinou ktorá ho hrozne doškriabala. Rany po konároch ktoré ho cestou udreli príšerne štípali. Ale on utekal ďalej. Musí utiecť. Ledva si cítil nohy, ledva dýchal, ale nespomaľoval, utekal ďalej. V tom jeho noha narazila na čosi tvrdé. Nastal moment ktorý ani nezatušil a zrazu sa ocitol na zemi. Našťastie akosi podvedome vystrel ruky a tým zmiernil pád. Utekať! Snažil sa postaviť ale nešlo to. Čosi ho držalo za nohu! Snažil sa vymaniť z toho zovretia ale čím viac sa snažil, tým zovretie silnelo. V panike sa obzrel a zbadal akýsi tieň. Nie! Bol to muž, celý v tieni a akoby ani nemal tvár. Muž sa pomaly blížil a sklonil sa nad ním. Vykríkol ako uštvaná zver a zobudil sa.
Ruben bol celý spotený. „Zlé sny?“ opýtal sa Melvin pozerajúc do ohňa. „Áno. Dočerta aj s tým hlúpym snom.“ „Mal by si s tým niečo robiť. Nespal si ani päť minút a už si zase hore.“ Ruben naňho pozrel. „A ty prečo ešte nespíš?“ znelo to ako výčitka. „Musím dávať pozor. Kedykoľvek sa tu môžu zjaviť démoni.“ Odvetil Melvin. „Démoni predsa v týchto lesoch nie sú. Celú krajinu ochraňuje kráľova armáda čarodejov.“ Melvin pokrútil hlavou. „Ani kráľovi mágovia nevidia všetko.“ Odpľul si a Ruben sa zháčil. Vedel že teraz zaťal do živého. Melvin bol kedysi jedným z kráľových mágov. Bol mladý a hlavu mal plnú ideálov. Keď však videl ako jeden z mágov zabil nevinného človeka len preto, že ho nechtiac potkol, utiekol. Kráľovi mágovia ho potom niekoľko rokov naháňali po celej krajine, ale bezúspešne. Nakoniec ho nechali ísť a Melvin mohol slobodne cestovať po celej krajine. Keď Ruben prvýkrát počul tento príbeh, mal zvláštny pocit že ho už dávno pozná, no nevedel prečo.
Ruben zdvihol hlavu a znova pozrel Melvinovi do unavených očí. Bolo v nich čosi, čoho sa bál, no nevedel čo to je. Prečo ho vždy premkne strach keď sa pozrie Melvinovi do očí? Nevedel to. Melvin ho predsa zachránil vtedy v lese. On bol ten, ktorý ho ochránil pred tým tajomným mužom, on ho vyliečil a on mu pomohol keď sa na nič nevedel rozpamätať. A tu ho zachvátila iná myšlienka. Vrátia sa mu niekedy jeho spomienky? Rozpamätá sa na to, čo sa udialo pred tým než ho Melvin našiel? Unavený týmito myšlienkami pomaly zaspal.
* * *
Prebudil sa s prvými lúčmi vychádzajúceho slnka. „Som rád že si sa zobudil. Celú noc si spal ako zarezaný. Až som sa bál že si umrel.“ vítal ho Melvin do nového dňa. „Neboj sa, umrieť sa ešte nechystám. Kto by ti potom nosil vak?“ odvetil mu Ruben rovnakým tónom.
„Dnes by sa mali dostať do malej pastierskej osady. Vraj tam žije vykladačka snov. Možno ti pomôže.“ Ruben sa v duchu tejto správe potešil, ale mlčal. Mlčky prešli aj celým tmavým lesom. Keď sa z neho konečne dostali von, Ruben ani nevedel čo má od radosti robiť. Konečne niečo iné ako ten prekliaty les. Melvin si všimol jeho radosť a tiež sa usmial. Aj on bol rád že sa konečne dostali z toho lesa.
Vítal ich krásny kraj. Kamkoľvek pozreli bola zelená tráva. Za sebou mali les a pred sebou vysoké štíty hôr, ktoré v slnečnom svite odrážali svetlo a vyzerali akoby boli celé zo zlata. Áno, budú musieť prejsť aj cez ne, ale teraz boli v tomto prekrásnom kraji plnom zurčiacich potôčikov, dobytka pasúceho sa na zelenej pažiti a dobrých pastierov ktorý statočne strážili svoje stádo. Melvin a Ruben kráčali neustále po ceste až prišli k malej osade. Skladala sa iba z niekoľkých chalúpok a akéhosi námestia uprostred, na ktorom sa nachádzala verejná studňa. Na studni bol nápis ktorý hlásal: „Či si tunajší alebo cudzí, či cestuješ dlho alebo len krátko, ak potrebuješ smäd zahasiť a svoje telo osviežiť, napi sa z tejto studne, aby si mohol dlho žiť.“ Ruben ihneď využil štedrej ponuky a hneď po ňom sa napil aj Melvin. Vode bola výborná, chladná a osviežujúca, presne taká, akú Ruben pil keď bol malý. Zháčil sa. Skutočne pil takúto vodu keď bol malý? Mal pocit že áno, ale nevedel si spomenúť na nič konkrétne. „Mali by sme sa poobzerať po ubytovaní. Dnes tu ostaneme na noc.“ povedal Melvin. „V poriadku, ty nájdi ubytovanie a ja vyhľadám tú vykladačku snov.“ „Chceš sa dozvedieť čo sa za tým skrýva však? Dobre.“ Melvin odišiel a Ruben ostal na námestíčku sám. Poobzeral sa. Okolo stáli deti a pozerali naňho. Až teraz si všimol že má úplne iné šaty na aké sú v tomto kraji zvyknutý. Dokonca aj niektorý ľudia zastávali a obzerali si ho. Ruben mierne znervóznel. Vtom si však všimol jednu chalupu, ktorá sa nápadne líšila od ostatných. V malej záhradke pred chalúpkou rástli tie najzvláštnejšie rastliny aké kedy Ruben videl. Pomedzi riadky boli zastoknuté palice a na nich viseli rozličné náhrdelníky. Jeden z nich bol vytvorený z medvedích zubov, to vedel Ruben presne. Z čoho boli ostatné to netušil.
Ruben sa nadýchol a kráčal k chalupe. Snažil sa nevšímať si pohľady ľudí okolo a vošiel priamo do chalupy. Vnútri bola tma. Cítil rôzne vône a pachy. Medziiným rozoznal materinu dúšku, žihľavu či rozmarín, ale cítil aj rôzne neznáme vône. Cítil sa veľmi neisto. V tom zbadal v kúte miestnosti sedieť pri stole ženu. Hlavu mala sklonenú a zaviazanú šatkou takže jej Ruben do tváre nevidel. „Dobrý deň.“ pozdravil sa Ruben ale žena neodzdravila. Ruben pomaly podišiel bližšie. „Vy ste tá vykladačka snov?“ opäť žiadna odpoveď. Ruben si teda sadol oproti nej a čakal. Žena sa naňho pozrela. Ruben sa zarazil. Bola to mladá žena. Mala svetlé vlasy, teraz zviazané šatkou. Pekne krojené ústa, priam stvorené na to aby sa smiali, boli ovisnuté v smutnej grimase. Malý nos dodával tvári jemné črty. Smutné modré oči upierala priamo na Rubena. V tých očiach bolo čosi zvláštne, niečo čo ho prinútilo pozrieť sa do nich. Zrazu sa strhol. On tú ženu poznal. Nevedel odkiaľ, ani nevedel kto to je, ale vedel že ju pozná.
„Potrebuješ pomoc. Prenasleduje ťa tá temná postava. Prečo pred ňou utekáš?“ opýtala sa zrazu. „Je to sen. Nedokážem ho ovládať.“ odvetil Ruben. „Ak pred niečím utekáš vo sne, znamená to že pred niečím utekáš aj v skutočnosti. Čo je to?“ „Neviem. Stratil som pamäť. Ten sen bol skutočnosťou predtým než som zabudol. Ako mám vedieť kto je ten, pred kým utekám?“ opýtal sa Ruben s bezmocnosťou v hlase. Žena povedala: „Prečo sa mu nepozrieš do tváre?“ „Nemôžem, má ju zahalenú.“ „Nie, ty môžeš.“ povedala žena. Ruben chcel namietať ale žena pokračovala: „Máš z toho muža strach. Bojíš sa ho. Preto si nedokážeš spomenúť. Nechceš si spomenúť!“ posledné slová vyriekla dosť ostro. Ruben nevedel čo povedať. Mlčal. Mlčal a rozmýšľal. Kde už tú ženu videl? Môže mať pravdu? Je snáď aj veštica keď uhádla čo mu je a on jej pritom nič nepovedal? „Áno som veštica. Z časti.“ odpovedala žena na nevypovedanú otázku. „Pomôžeš mi?“ opýtal sa Ruben. „Môžem ti pomôcť. Môžem ťa dostať do tvojho sna a ty ho budeš môcť ovládať. Budeš môcť odhaliť tvár toho muža. Ale pozor! Čokoľvek sa s tebou stave vo sne, stane sa s tebou aj v skutočnosti. Ak umrieš tam, umrieš aj tu, ak sa tam zraníš, zranenie sa prejaví na tvojom tele aj v skutočnosti. Je to veľké riziko. Ak však chceš odhaliť pôvod toho sna, musíš toto riziko podstúpiť.“ Ruben chvíľu rozmýšľal. „Dobre.“ povedal krátko. Žena vzala hrsť akýchsi byliniek a nasypala ich do bublajúcej vody v kotlíku na ohnisku. Premiešala a nabrala trochu vody drevenou naberačkou. „Napi sa.“ povedala a podala naberačku Rubenovi. Ten chytil naberačku do oboch rúka pozrel do horúceho nápoja. Zdvihol naberačku k ústam a napil sa. Žena naberačku zobrala. Ruben cítil že zaspáva a všetko videl rozmazane. Cítil obrovskú únavu. Zavrel oči a zaspal.
* * *
Znova utekal. Utekal tmavým lesom, potkýnal sa o korene. Konáre stromov ho šľahali po tvári. Niekoľkokrát prebehol húštinou ktorá ho hrozne doškriabala, ale on si to nevšímal a utekal ďalej. Vtom sa potkol. Akosi podvedome dal ruky pred seba takže si pádom neublížil. Chcel sa postaviť a utekať ďalej ale čosi ho chytilo za nohu. Mykal nohou a snažil sa vymaniť zo zovretia ale márne. V panike sa obzrel a zbadal muža. Pomaly sa k nemu blížil. V tom si Ruben uvedomil čo sa deje. Spomenul si na ženu, na sen na všetko. Muž podišiel k Rubenovi a zohol sa k nemu. A vtedy chcel Ruben utiecť. Mal obrovský strach a túžil byť kdesi inde. No opäť si spomenul na veštkyňu. Nie, musí vydržať. Hoci sa bál, nevykríkol. Muž sa zohol úplne a Ruben cítil jeho teplý dych na svojej tvári. A vtedy zbadal tvár muža. „Nie, to nemôže byť pravda!“ vykríkol a zobudil sa. Bol celý spotený. Na mnohých miestach sa mu z tela rinula krv. Mal celú tvár doráňanú od konárov a celé telo ho bolelo od tŕňov ktoré sa mu doň zabodli keď utekal cez húštiny.
„Našiel si svoju odpoveď?“ opýtala sa ho žena. Ruben sa na ňu pozrel a omdlel.
* * *
Keď sa prebudil, uvidel ju nad sebou. Spoznal ju. Nebol to len ten neurčitý pocit ako predtým. Skutočne ju spoznal. „Sanna.“ povedal potichu. „Na všetko som si spomenul Sanna.“ „Odkiaľ vieš moje meno?“ prekvapene sa opýtala žena. „Sme predsa manželia.“ odvetil Ruben. „Čože?“ Žena bola veľmi prekvapená. „Ty sa na to nepamätáš ale ja už áno. A už viem kto je za to všetko zodpovedný.“ Povedal Ruben a vstal z postele, do ktorej ho Sanna stihla uložiť. „Si ešte slabý, nemal by si vstávať.“ „Nie, toto nepočká.“ povedal Ruben a vyšiel von.
Na námestí stál Melvin, presne ako Ruben predpokladal. „Á, tu si.“ povedal Melvin. Už to nebol ten Melvin, ktorý ho zachránil. Teraz v ňom Ruben videl úplne iného človeka. „Áno som tu. A prišiel som si vziať čo mi patrí.“ povedal Ruben. Melvin sa zatváril prekvapene: „Ale Ruben, o čom to hovoríš?“ „Ruku preč od palice Melvin.“ povedal Ruben: „lebo by to bola posledná vec ktorú by si v živote urobil.“ „Áno? A ako by si mi v tom zabránil?“ opýtal sa Melvin. „Napríklad takto.“ Ruben, na prekvapenie všetkých čo sa medzitým zhromaždili na námestí, vytvoril v ruke ohnivú guľu a hodil ja smerom na Melvina. „Áno, viem čarovať. Úspešne si to predo mnou tajil. Až doteraz. Spomenul som si Melvin. Viem čo sa vtedy stalo.“ Melvin stihol obočie a na jeho tvár, ako na oblohu pred búrkou, priplávali chmáry hnevu. Ruben pokračoval: „Nebol si to ty, koho naháňali kráľovi čarodeji. Bol som to ja. To ty si vtedy zabil toho nevinného muža. Ty si to bol čo ma chcel zabiť, lebo si sa bál že niečo prezradím. Ty si ma nakoniec dostal v tom lese a ty si na mňa použil kúzlo zabudnutia. Myslel si si že moje protikúzlo, ktoré som v tej chvíli len tak tak stihol vytvoriť, bolo príliš slabé, ale mýlil si sa. Celý ten čas čo sme spolu putovali mi protikúzlo nedovolilo zabudnúť. Teraz je rad na mne. Vráť všetkým ľudom ich spomienky a vráť mi môj život!“ Melvin sa však zatváril pohŕdavo: „Porazil som ťa vtedy, porazím ťa aj teraz.“ Rýchlo chytil do rúk magickú palicu no Ruben mu ju okamžite kúzlom vyrazil z rúk. „Nie, tu sa bude bojovať férovo.“ „Dobre teda.“ povedal Melvin. „Neviem však aké si robíš nádeje. Vieš že som ťa už raz porazil.“ Áno raz si ma porazil.“ odvetil Ruben: „Ale ja som ťa predtým porazil niekoľkokrát. Toto však bude náš posledný súboj. Ak vyhráš ty, môžeš si ma odviezť pred radu. Pôjdem dobrovoľne. Ale ak vyhrám ja, vrátiš všetkým ľudom spomienky ktoré si im zobral a odovzdáš mi svoju moc.“ „Súhlasím. Lenže ty nikdy nevyhráš.“ „To uvidíme.“ povedal Ruben.
Melvin ihneď vytvoril niekoľko magických gúľ, tie však Ruben ľahko odrazil. No v tom Melvin sústredil energiu do svojich rúk a vytvoril silný magický lúč. A hoci Ruben vytvoril štít, lúč ho odhodil. Okamžite však vstal. „Si príliš slabý, nedokážeš ma poraziť.“ povedal Melvin a hodil do Rubena ohnivú guľu. Tú však Ruben rýchlo odrazil čo Melvin nečakal a zapálil sa od nej. „Nemusím byť silný aby som ťa porazil. Nikdy som nemusel byť.“ povedal Ruben a hodil do Melvina niekoľko ohnivých gúľ. Melvin, ktorý sa už medzitým stihol uhasiť, bol na toto pripravený a vytvoril štít na ktorom sa všetky ohnivé gule zničili. „Neporazíš ma. Prečo to nevzdáš?“ povedal Melvin a vytvoril ľadovú guľu ktorú hodil do Rubena. Ten nebol pripravený a v momente ako sa ho guľa dotkla, zamrzol.
„Čo teraz urobíš? Hm? Nemôžeš sa ani pohnúť.“ Melvin kráčal okolo ľadového bloku, v ktorom bol Ruben uväznený. „Nič nedokážeš. Vyhral som.“ V tom sa však ľad začal lámať. „Ako je to…?“ nechápal Melvin. V tej chvíli ho však zrazil na zem Rubenov dobre mierený, magicky posilnený, úder. Melvinovi sa zračil v očiach des. „To nie je možné. Nikto nedokáže rozbiť ľadový blok zvnútra.“ „To nebol on.“ ozvalo sa spoza nich. „Sanna!“ vykríkol Melvin. „Neviem ako je to možné, ale len čo si ku mne vošiel, mala som pocit že ťa odkiaľsi veľmi dobre poznám. Teraz už viem prečo.“ povedala Sanna a podišla k Rubenovi. „Spomenula som si.“ „To nie je možné.“ povedal Melvin. Ruben podišiel nad Melvina: „Je to možné. Tvoja moc sa vytráca. Cítiš to. Nedokážeš už so mnou bojovať.“ V tej chvíli sa však Melvin postavil a schmatol jedného z dedinčanov postávajúcich obďaleč, pričom sa ním kryl ako živím štítom. „Máš pravdu. Nedokážem už s tebou bojovať. Ale teraz nedokážeš už bojovať ani ty s mnou. Ak ma chceš zabiť, musíš zabiť aj jeho. Inak to nejde.“ Melvin mal celý čas v ruke kúzlo usmrtenia a bol pripravený. „Môžeš si vybrať. Buď zaútočíš a umrieš, alebo ostaneš stáť a umrie tento človek.“ „Ak zaútočím, ten človek umrie tak či tak.“ povedal Ruben. „Ja radšej počkám kým ho zabiješ a potom zabijem ja teba.“ Melvin bol prekvapený. „To by si neurobil.“ „Myslíš?“ Melvin zdvihol ruku s kúzlom. „Dobre teda.“ Otočil pohľad na dedinčana. V tej chvíli Ruben vytvoril okolo Melvina časovú bublinu, v ktorej čas beží pomaly. Pomocou kúzla, na ktoré čas nepôsobil, odtiahol dedinčana spod Melvinových rúk. Všimol si však že kúzlo teraz miery na ostatných dedinčanov, ktorý sa takisto ocitli v spomalenom čase. „Dokelu!“ skríkol Ruben. Veď takto to bude ešte horšie. Videl ako Melvin pomaly hádže kúzlo smrti, ktoré mohlo zabiť všetkých ľudí. Rozbehol sa priamo oproti a hodil sa do rany. V tej chvíli časová bublina zmizla. Ruben spadol na zem.
* * *
„Mal by som byť mŕtvy.“ povedal Ruben a otvoril oči. Žil. Čo sa teda stalo? Postavil sa. Na zemi ležal mŕtvy Melvin. „Ako je to možné?“ nechápal Ruben. V tom k nemu pribehla Sanna. „Ty blázon. Chceš aby ma z teba schytil zrádnik? Myslela som si že umrieš.“ „No vidíš a ja stále nič.“ povedal Ruben s úsmevom na tvári. „Si v poriadku?“ opýtala sa Sanna. Ruben je vtisol na pery dlhý a horúci bozk. „Stačí ti toto ako odpoveď?“ „Nie. Chcem ešte jednu. Ale nie takúto. Chcem vedieť čo sa stalo.“ povedala Sanna a stále sa tvárila nahnevane, hoci Ruben dobre vedel že sa už nehnevá. „Myslím že viem čo sa stalo. Pozri na moje brnenie. Je vyleštené ako zrkadlo.“ Pozrel na mŕtveho Melvina. „Melvinove kúzlo sa od brnenia jednoducho odrazilo. Sám sa zničil svojou zlobou.“ Sanna Rubena objala. „Teraz už bude všetko v poriadku však?“ opýtala sa s obavou v hlase. „Áno, teraz už bude všetko v poriadku.“ povedal Ruben a odišiel domov. Tam kde patril, tam kde vyrastal, tam aj ostal. V malej pastierskej osade na pastvinách medzi horami a lesmi.
Marek Čabák
