03 Ranná tvorba Stádu Miliona
Posted by Spisos | Filed under Sci-fi, Spisoš, Vesmírne dobdrodružstvá pána Kováča
Pán Kováč sa smial a smial sa neustále. A hoci sa smial už dobrú polhodinu, vedel že nemôže prestať, lebo by okamžite upadol do komatického stavu blízkemu smrti. Už polhodinu naňho celá sála čumela ako na zjavenie a on sa len smial a smial. Tento trik sa naučil ešte na vojne, keď s chlapmi súťažili o to, kto viac vypije. Ale keď mal dosť vtedy, obyčajne sa smial len pár minút.
„Vyzerá to tak že náš posledný súťažiaci sa zbláznil, takže…“ našťastie pre pána Kováča, akurát vtedy začal jeho metabolizmus pracovať a tak sa postupne konečne prestal smiať a ožratý ako činka vykríkol: „Nezbláznil som sa. Len sa smejem od radosti že som vyhral.“ Potom sa demonštratívne postavil zo stoličky aby hneď spadol na zem. Opäť sa teda horko-ťažko postavil a podišiel k moderátorovi: „A počuj ty zelený sliziak. Láskavo sa mi nestaraj do toho či sa smejem alebo nie a navaľ výhru.“ Moderátor sa zarazil, pretože bol od prírody pevného skupenstva oranžovej farby. Rýchlo sa našťastie spamätal a zvolal: „Milí diváci, je to neuveriteľné, ale súťaž v pití Vermailského dunihlavu má svojho víťaza. A je ním pozemšťan! Gratulujem.“
O pár minút neskôr už pána Kováča na rukách vynášali z miestnosti a naliali mu plnú ťapku Vermailského dunihlavu. Keď ho niesli po hlavnej chodbe, všetci navôkol sa snažili ustupovať. To samozrejme nebolo také ľahké a tak sa často stávali členmi podguráženého davu. V tom niekto vykríkol: „Toto víťazstvo treba zapiť!“ a tak sa celý dav nahrnul do jednej zo staničných krčiem. Celý až na… až na pána Kováča, ktorý sa nesený davom nezmestil cez nízke dvere a skončil na zemi. Otriasol sa teda a išiel ďalej po chodbe až kým nevošiel do jedných pootvorených dvier.
Ocitol sa v tmavej miestnosti plnej hláv a samozrejme tiel. V prednej časti stál na javisku nejaký divný tvor, ktorý mal niečo cez dvadsať hláv, to však pán Kováč pripisoval svojmu momentálne rozdvojenému videniu. Keby v tej chvíli mohol zaostriť, určite by si všimol plagát na dverách ktorý hlásal: „Ranná tvorba Stádu Miliona, najväčšieho básnika od Alfy až po Omegu“ Z javiska sa ozývali akési mľaskavé zvuky, ktoré vychádzali vždy z iných úst. Elektronický prekladateľ pána Kováča to preložil asi nasledovne:
Ó choď, moja milovaná slza,
a naber mi za dva prsty fialového plynu,
ktorý sám seba sa vracia
z vlastných útrob pekelného neba.
Ďalej už pán Kováč nevydržal a zrejme z dôvodu zvýšeného obsahu alkoholu v krvi vykríkol: „Teda, väčšiu blbosť nevymyslím ani ja, a to som teraz pod parou.“ Všetky hlavy sa naňho otočili a to ich bolo niekoľkonásobne viac ako tiel. Triezvy človek by sa v tej chvíli cítil veľmi maličký, ale v pánovi Kováčovi ešte doznieval Vermailský Dunihlav a tak si z toho vôbec nič nerobil. Jedna z hláv sa ozvala: „Ako si môžete dovoliť povedať niečo takéto o najväčšom básnikovi z planéty Beta Karotén?“ Spomienka na známy vitamín spôsobila tlmený smiech pána Kováča. Keby bol vtedy vedel, že sa práve smial do tváre Stádu Dvadsaťtisíc, rodného brata známeho básnika, možno by sa tak veľmi nesmial. Bohužiaľ, Vermailský Dunihlav bol skutočný ekrazit a tak musíme jeho správanie ospravedlniť. „Ešte aj ja vám vymyslím lepšiu báseň.“ zvolal zrazu pán Kováč a pokračoval: „Slovesá sú kolesá, ktoré idú do lesa!“ V sále nastalo ohromené ticho. Stádo Milion zliezol z pódia a povedal: “Zdá sa, že tu máme skutočný talent. Tak hlboká myšlienka v tak jednoduchej básni.“ V tej chvíli začala celá sála hučať od neustálej vravy všetkých tých hláv. Prekladač pána Kováča občas niečo zachytil a preložil: „Čo myslel použitím slova idú, keď je jasné že kolesá sa krútia? Mohlo by to vyjadrovať nadsenzualistické vnímanie postmetaforického stavu epitetonu?“ „Les, toto slovo by som zaradil medzi základné naturalistické pojmy odkazujúce na prírodu v jej celku v rámci jednotlivých konštrukčných modelov lyrického subjektu tejto básne.“ „Všimnite si to úžasné použitie predložky do, ktorá dáva zmysel celej predchádzajúcej časti básne.“ Pán Kováč bol zmätený ako nikdy predtým a tentoraz za to rozhodne nemohol jeho momentálny psychický stav. Pomaly sa vytackal z miestnosti pričom ho neustále prenasledoval prekladač slovami ako: postsenzualistický, atropomorfný, postneoalterrealistický či štylisticko-adekvtány.
Na druhý deň ráno ho okrem bolesti hlavy trápili aj najnovšie správy v ktorých hviezdil hneď dvakrát a najhoršie bolo, že si nepamätal prečo vlastne. Každopádne od tej chvíle sa po celej stanici, a určite to neostalo iba v nej, roznieslo že pozemšťania vedia piť a majú najdokonalejšiu známu poéziu v histórií vesmíru.
