02 Vermailský dunihlav
Posted by Spisos | Filed under Sci-fi, Spisoš, Vesmírne dobdrodružstvá pána Kováča
Po tom čo záchranné lode vysadili osadenstvo planéty Zem na vesmírnej stanici DX-9, všetko sa začalo nepredstaviteľne kaziť. Záchranár s ktorým sa pán Kováč zoznámil v bare a dal mu meno Jožo( keďže jeho meno skladajúce sa z čísloviek Ludolfovho čísla od 56. do 75. miesta si nevedel ani za svet zapamätať), odišiel so svojou letkou „zachraňovať ďalší zapadákov, bez urážky“. Pán Kováč zistil, že sa nemá ako dorozumieť s ostatnými rasami, nevedel ani kde sa to vlastne nachádza a čo bolo zo všetkého najhoršie, došla mu slivovica.
A tak tam stál, uprostred obrovského hangára stanice DX-9 a bol by tam stál pekne dlho, keby z neho nezačali odčerpávať vzduch a on si neuvedomil, že sa vlastne dusí. Rýchlo teda vybehol cez ešte stále sa zatvárajúce sa dvere do hlavnej chodby. Už si síce zvykol na to že vnútrajšok lodí vyzerá ako veľkomesto, ale nikto ho nestihol upozorniť že na staniciach je zákonite všetko minimálne päť krát väčšie. Vrátane rôznych iných foriem života. A tak si pán Kováč pripadal ako mravec oproti akémusi purpurovému čudu, sem- tam frcnutému do fialova s dvoma dlhými rukami, veľkým bruchom a štyrmi maličkými nožičkami, ktoré takmer prefrčalo okolo. Takmer preto, lebo tesne pri ňom sa zrazilo s podobným, tentoraz ale zeleným čudom. „Grrrzgh..gruch…pras..ocg-zizg-sal!!!“ vyprskla zo seba tá purpurová vec. Pán Kováč nemusel ďalej počúvať a radšej sa pobral rovno za nosom.
Už takto bez duše kráčal hodnú chvíľu, keď takmer vrazil do reklamnej obrazovky. Chcel sa síce znechutene otočiť ale v tom začul rýdzu reč… českú: „Ty vole, no jasně. Přihlas se tam taky. Podívej, je tam již jeden Rusák, copak jsme my horší?“ Pán Kováč sa okamžite otočil a zbadal dvoch pozemšťanov, z ktorých jeden stále prehováral druhého. „Prepáčte, ale smiem sa spýtať o čom sa to tu rozprávate?“ opýtal sa. „A hele, on mluví slovensky, ty krávo. Copak vy to nevíte?“ Pán Kováč zažmurkal. Čo mal vedieť? „Prepáčte ale len teraz som prišiel.“ „Jo, ták. O několik hodin se pořádá soutěž v pití Vermailského Dunihlavu. Tedy takhle to aspoň přeložil náš elektronický tlumočník do češtiny.“ „Vy máte elektronického tlmočníka ktorý prekladá do češtiny? Kde ste to zohnali?“ Čech sa naňho pozrel akýmsi zvláštnym pohľadom vyjadrujúcim niečo medzi pohŕdaním a vetou: „No jasně, je to Slovák.“
O pol hodinu sa s Čechovou pomocou pán Kováč zadarmo dostal k slovenskému elektronickému tlmočníkovi, vybavil všetky formality, dostal základný balík vesmírneho stroskotanca(obsahoval toaletný papier a 5 intergalaktických kreditov, ktoré mal uložené na malom čipe a zároveň jeho vesmírnom bankovom účte) a zapísal sa do súťaže v pití Vermailského Dunihlavu. Ako sa v elektronickom letáku dozvedel(tu bolo všetko elektronické kvôli tlmočníkom) Vermailský Dunihlav je ten najväčší ekrazit v celom známom vesmíre. Páli sa vo vysokých teplotách v sopke Vulkanos na prvej obežnici hviezdy Vega z Vermailského ovocia, ktoré je také silné, že už len vôňa pri jeho dozrievaní spôsobuje slabším formám života okamžitú smrť otravou alkoholom. „Hmm, trochu slabšia slivovica.“ pomyslel si pán Kováč.
Vo svojom tlmočníkovi, ktorý našťastie slúžil aj ako akási základná príručka pre stroskotancov, našiel mapu stanice a po dvoch hodinách blúdenia sa dostavil do miestnosti kde sa odohrávala súťaž. „Teda, čakal som niečo trochu komornejšie.“ povedal si pán Kováč pri pohľade na obrovskú sálu plnú divákov všetkých možných farieb a tvarov, uprostred ktorej stál ring so stolom a dvoma stoličkami. V ringu sedel obrovský chlap a vedľa neho moderátor kričal do mikrofónu akési hatlaniny. Z elektronického tlmočníka sa ozýval preklad: „Áaaano milí diváci. Služba práve odnáša porazeného pozemšťana Ruskej národnosti. Doterajší rekordman Dulnoch Prasák z planéty Vermaile už vypil štyri štamperlíky. Odváži sa na piaty?“ Pán Kováč chvíľu sledoval porazeného Rusa, ktorý sa nedokázal udržať na nohách a celou cestou kričal nezmysli o Báťuškovi cárovi a jeho otcovi Chruščovovi. „Sakra, voe, ty bláho. Tohle nemohu přežít.“ Začul pán Kováč známy hlas. „Neboj, to zvládneš ne? Seš ňákej Čech ksakru!“ „Aaaa, ďalším súťažiacim je pozemšťan českej národnosti.“ Toto oznámenie sála privítala obrovských tichom ozývajúcim sa z každých úst, či čo to tie čudá mali. Čech s už beztak malou dušičkou vstúpil do ringu a sadol si oproti úradujúcemu šampiónovi. Ten sa naňho zvláštne pozrel a opýtal sa ho: „Kroch?“ Pán Kováč pozrel na elektronického tlmočníka ale ten ostal nemý. Čech chvíľu uvažoval nad touto zložitou, zmysluplnou vetou a potom na ňu odpovedal ešte zložitejším: „Jo!“ „A súboj začína milý diváci, je to veľmi napíínavéééééé…“ zvyšok moderátorovej energickej výpovede zanikol pod ťarchou okolitého vreskotu a Prasákovej päste. Robot nalial obom súťažiacim do štamperlíkov Vermailský Dunihlav a rýchlo sa vzdialil, keďže výpary mu začali rozleptávať kontakty na pozitrónovom mozgu. Čech a Prasák na seba pozreli, a naraz do seba kopli Dunihlav, po čom nemoholo nasledovať nič iné ako Čechov pád na samé dno ringu. A keďže Prasák toho mal v sebe už tiež dosť, tento štamperlík bol taktiež jeho posledný. Moderátor, ktorý sa medzitým pozviechal zo zeme začal opäť kričať na plnú sálu: „Tak milí diváci a máme tu posledného súťažiaceho, tentoraz je to pozemšťan Slovenskej národnosti. Keďže ale nemá s kým piť, postačí mu k výhre vypiť iba jeden štamperlík.“ Pán Kováč zbledol a premýšľal či mu to stojí za to. Avšak kolónka pre (došla mu slivovica) prehlasovala kolónku proti(zatiaľ ešte nemal dôvod k samovražde) A tak vstúpil do ringu a sadol si za stôl.
