Premenná
Posted by Spisos | Filed under Sci-fi, Spisoš
Zak sedel pred modrou obrazovkou a ťukal do klávesnice palubného počítača. Už niekoľko dní pracoval bez spánku, iba na jedle a tekutinách ktorými zapíjal posilňujúce tabletky. „Prezraď mi to. Kde je chyba?“ mrmlal si celý čas pohrúžený do úvah. No čím viac sa snažil pochopiť, tým viac sa zamotával do spleti príkazov a kódov. A počítač neúprosne chrlil nové a nové dáta, nové reťazce núl a jednotiek, tabuľky hexadecimálnych a kódov, kvantové grafy, a to všetko tak rýchlo, že ich Zak dokázal čítať len s námahou. Musí nájsť chybu. Musí sa dozvedieť čo sa stalo.
* * *
Vlad Bar, kapitán medzihviezdnej lode Omega 2, prvej lode s umelou inteligenciou, pokojne sedel vo svojej kajute a pil kávu. Prezeral si posledné hlásenie výskumníkov, ktorý sa vrátili z planéty Alfa Nor, štvrtej obežnice sústavy Centauri. V podstate to bola nudná robota. Hlásanie iba potvrdilo to, čo aj tak už dávno vedeli z meraní na obežnej dráhe. Vlad stlačil gombík na maličkom prístroji, ktorý slúžil ako manžeta na jeho uniforme a povedal: „Toa, sme pripravený?“ Z prístroja sa ozvalo: „Áno pane. Práve sme ukončili diagnostiku systému. Omega 2 je pripravená na návrat.“ „Výborne!“ povedal kapitán a zamieril k dverám. Z kajuty sa dostal rovno na mostík. „Panstvo, sme pripravený na odlet. Mel, zadaj súradnice do sektoru jeden. 3-2,8-5,6-4. Vraciame sa domov.“ „Áno pane.“ prisvedčila hlavná pilotka, zadala súradnice a loď sa pohla smerom na Zem.
* * *
Zak sa zobudil. „Dočerta! Zaspal som!“ zahrešil. Opäť sa zahľadel na modrú obrazovku palubného počítača. „To nie je možné.“ Kód sa zmenil. „Nie. Toto sa predsa nemohlo stať samé od seba.“ Zak hľadel na obrazovku ako omámení. Predtým než zaspal, cítil že bol veľmi blízko odhalenia problému. Už na to skoro prišiel. A teraz keď sa zobudil, videl pred sebou čosi úplne iné. A pritom vedel že je to stále ten istý program. Základný program palubného počítača. „Nie, to nemohol urobiť počítač? Alebo áno? Chráni sa snáď pred niečím? A ak áno, je možné že porušil prvý zákon robotiky , aby mohol splniť tretí?“ V očiach sa mu zračil des keď videl čo sa stalo. Zak nebol odborník na robotiku ani na umelú inteligenciou. Bol iba programátor. Lenže môže ísť programátor proti počítaču keď celý program, všetky príkazy, všetky premenné, skrátka všetko sa preskupilo do inej schémy? Schémy ťažšej na pochopenie, no pritom vykonávajúcej to isté. „Zdá sa, že musím začať odznova.“ Zak sa napil energetického nápoja a vrátil sa na prvý z dvoch miliónov riadkov programu.
* * *
Celou loďou čosi trhlo. Kapitán sa okamžite zobudil. Krátko na to sa rozhučala siréna červeného kódu. Vlad na seba rýchlo hodil uniformu a vybehol na mostík. „Čo sa stalo? Boli to piráti?“ okamžite sa opýtal navigátora Higinsa. „Nie pane. V okruhu dvesto svetelných rokov sa nenachádza žiadny objekt.“ odvetil Higins. „Tak teda asteroid, alebo…“ „Povedal som žiadny objekt. Loď skrátka zastavila z ničoho nič, pane.“ Kapitán sa zamyslel. Potom zapol komunikátor a povedal: „Kapitán do strojovne. Čo sa stalo?“ Z komunikátora sa ozval dôverne známi hlas hlavného technika Toa: „Práve na tom pracujeme pane. Spustili sme kompletnú diagnostiku systému. Zak sa šiel pozrieť na niektoré súbory ovládania hyperpohonu ale ešte stále sme nič nenašli.“ „V poriadku, informujte ma!“ rozkázal kapitán a prerušil spojenie. „A vypnite niekto tú prekliatu sirénu!“ Kapitán sa vrátil do kajuty. Do „rána“ si môže ešte dve hodiny pospať. No hoci si ľahol a zavrel oči, zaspať sa mu nepodarilo. Nemohol sa zbaviť pocitu že tu čosi nesedí.
* * *
Zak si pretrel oči. Nespal už päť dní, ak neráta ten krátky spánok pre niekoľkými hodinami. Bol ešte len na stotridsiatom riadku. Takýmto tempom umrie na starobu skôr ako sa dostane dole. Hlava ho bolela od neustáleho rozmýšľania. Zrazu udrel do klávesnice: „Tak mi to už konečne povedz ty kopa plechu! Kde je chyba? Čo sa tu dočerta deje?“ No počítač ostal nemý, iba obrazovka blikala a Zak mal pocit že sa mu vysmieva.
* * *
„Pane, nič sme nenašli. Chyba nie je nikde v systéme, ani v motoroch. Jednoducho neviem vysvetliť prečo loď zastala.“ ozval sa Toov hlas z komunikátora. „Hľadajte daľej.“ zavrčal kapitán a vypol komunikátor. „Dočerta!“ zahrešil a kopol do steny. Už dva dni sa nepohli z miesta a nikto mu nevedel povedať prečo. „Ako to vyzerá s vysielaním? Ozval sa už niekto?“ opýtal sa kapitán rádiotechnika Gerila. „Nuž pane. Vysielali sme až doteraz a nikto sa neozval. No pred piatimi minútami sa pokazil vysielač, takže aj keby nás niekto našiel, nemali by sme sa mu ako ozvať.“ „A môžeš mi vysvetliť, prečo sa o tej poruche dozvedám až teraz?“ opýtal sa kapitán a hlas mu od hnevu preskakoval. „Myslel som si že je to iba dočasné, pane. Nejaké žiarenie alebo…“ „Ale predpokladám že to asi nebolo ,iba nejaké žiarenie‘ však?“ prerušil ho kapitán. Geril odpovedal: „Nie, pane. Neviem prečo vysielač prestal fungovať. Snažím sa to zistiť pane ale zatiaľ…“ „Tak sa snaž viac!“ povedal kapitán a odišiel do svojej kajuty. „Päť rokov.“ vzdychol si kapitán keď si nalial obľúbené červené víno. „Päť rokov sa premieľame po celom sektore ako taký idioti, aby sme nakoniec zostali trčať niekde medzi Slnečnou Sústavou a sústavou Centauri!“ Kapitán vypil víno na jeden dúšok a ľahol si. „Toto je zlý sen.“ Zavrel oči a pohrúžil sa do oslobodzujúceho spánku.
* * *
Zak spozornel. táto časť kódu sa nezmenila. Áno. Túto časť dôverne poznal. Bola to však časť kde bolo zaručene všetko v poriadku. Zmenila sa snáď len tá časť, v ktorej bola chyba? Zak to nevedel. Musel však na to prísť. V tom si na niečo spomenul. Vrhol sa na kopec papierov, ktorý sa utvoril priamo pod otvorom tlačiarne a hľadal v nej výpis spred dvoch dní. Po niekoľkých sekundách hľadania ho mal skutočne v ruke. Pozrel sa naň, potom na obrazovku a oči mu zjasneli. „Áno!“ skríkol mimovoľne. Opäť sa dostal bližšie k rozlúšteniu problému.
* * *
„Pane, myslím že niečo mám.“ povedal Toa keď prišiel na mostík. „Teda, prišiel na to vlastne Zak.“ Toa ukázal na bledého, asi dvadsať ročného mladíka v okuliaroch, ktorý v ruke držal štôs papierov. „Počúvam.“ povedal kapitán unaveným hlasom. Po štyroch dňoch čakania sa konečne čosi stalo. „Totiž pane. Ako by som to…hm. Podľa mojich výpočtov sa chyba pravdepodobne nachádza v jadre programov ovládajúcich pomocné navigačné , zážihové a kormidelné podprogramy.“ Mladík si narovnal okuliare, ktoré mu medzitým skĺzli na špičku nosa. „Môžete to povedať aj ľudsky?“ opýtal sa kapitán. Zak odvetil: „Obávam sa že nie. Každopádne potrebujem povolenie nazrieť do palubného počítača.“ Kapitán sa pozrel na Zaka. V tom chlapcovi sa skrýva oveľa viac ako vidno na prvý pohľad. „V poriadku.“ Zak sa ihneď usadil k palubnému počítaču a rýchlo čosi vyťukával na klávesnici. Občas si čosi zapísal, pozrel do papierov, pokrútil hlavou, či sa poškrabal za uchom. Kapitán sa opýtal Toa: „Dôveruješ mu?“ „Ver mi Vlad. Ak niekto príde na to čo sa stalo, tak je to on.“ odpovedal Toa a odišiel.
* * *
Zak sa poškrabal za uchom a pozrel do papierov. Všetko sa mu zdalo čoraz zamotanejšie a zamotanejšie. Bol hrozne unavený a chcelo sa mu spať. Zjedol už všetky životobudiče ktoré na palube našiel a tak si teraz musel vystačiť už iba s kávou. Nevedel ako je možné že jeho telo si nepýta spánok, ale to bolo teraz vedľajšie. Musel predsa nájsť tú chybu. On je posledný živí človek na celej lodi a ak nechce zošalieť zo samoty na lodi plnej mŕtvych ľudí zaseknutej kdesi medzi Slnečnou sústavou a sústavou Centauri, musí nájsť tú chybu.
* * *
Opäť sa rozozvučala siréna. Kapitán okamžite vybehol na mostík. „Čo sa stalo?“ opýtal sa. „Vybuchlo kryštalické palivo v sklade…“ V tom loďou otriasol výbuch. „Ďalšie palivo?“ opýtal sa kapitán. „Áno pane. Časť 2C. Ešte to môže pokračovať ďalším skladom a potom už nasledujú motory. A ak vybuchnú tie, tak je s nami amen.“ kričal Geril. „Musíme to okamžite zastaviť. Spustite ochranné dvere a odčerpajte vzduch.“ „Máme tam niekoľko mužov kapitán.“ povedal Geril. „Koľko máme času než vybuchne ďalší sklad?“ opýtal sa kapitán. „Môže to byť kedykoľvek, pane.“ odvetil Geril. „Dočerta!“ zahrešil kapitán. „Nech odtiaľ okamžite všetci vypadnú! Päť minút, dlhšie nie!“ Loď sa opäť zatriasla a bolo počuť tlmený výbuch. „Skontroluj životné formy v tej časti lode. Ak tam nikto nie je, okamžite odčerpaj vzduch.“ prikázal kapitán. „Sú tam dvaja muži pane.“ „Máme tam záznamové zariadenie?“ opýtal sa kapitán. „Áno pane.“ odvetil Geril a hneď zapol obrazovku. Dvaja členovia posádky boli uväznený v ohnivom kruhu. Jeden z nich už takmer nežil, druhý bol očividne v šoku. Nič nevnímal, iba kvočal a držal si rukami hlavu. Kapitán sa nadýchol a povedal: „Zavrieť dvere a odčerpať vzduch!“ „Ale pane…“ namietal Geril. „Počúvaj ma. Buď zavrieš dvere, necháš tých dvoch umrieť a uhasíš požiar, alebo ich pôjdeš zachrániť s nulovou šancou na úspech a riskneš že každú chvíľu pôjde celá táto loď dopekla aj s nami všetkými.“ Geril preglgol a stlačil niekoľko gombíkov na ovládacom paneli. Počul zvuk zatvárajúcich sa dverí a krik dvoch mužov.
Vypol obrazovku. „Požiar bol uhasený. Motory ostali nepoškodené.“ povedal Geril zlomeným hlasom. „Koľkých sme stratili mužov?“ opýtal sa kapitán takmer nečujne. „Scan životných foriem ukazuje, že v celej lodi máme dvestotrinásť mŕtvych ľudí.“ „Takmer dve tretiny posádky.“ povedal kapitán a sklonil hlavu. „A zranení?“ „Správy z ošetrovne hovoria o sto ťažko a pätnásť ľahko zranených ľuďoch.“ odvetil Geril. „Je medzi nimi Toa?“ opýtal sa kapitán. „Nie, pane.“ Kapitán v zlej predtuche stlačil komunikátor: „Kapitán vrchnému technikovi, počuješ ma?“ Žiadna odpoveď. „Kapitán vrchnému technikovi, odpovedz!“ Zase nič. Kapitán sa poobzeral po mostíku. Všetky pohľady boli upreté naňho. Potom zbadal Zaka. Mladík bol bledý a vyzeral akoby mu bolo zle. Za sklami okuliarov sa mu leskli slzy. Bol mladý, ešte nikdy nezažil nič podobné. Kapitán už raz podobnú situáciu zažil, no vtedy to bol on čo plnil rozkazy, vtedy bol zbavený zodpovednosti. Pomaly odišiel späť do svojej kajuty a sadol si na posteľ. Sklonil hlavu a prvýkrát po dlhom čase plakal.
* * *
„Sprostá kopa plechu!“ kričal Zak a kopal do skrinky palubného počítača. „Hnusný zaoxidovaný pankhart.“ Zak kopol do skrinky ešte raz a klesol späť na stoličku. Nemá to zmysel. Nikdy nenájde chybu. Keby tu bol Toa, Geril alebo Ira. Určite by mu pomohlo keby na to všetko nebol sám. Ale on bol sám. Na celej medzihviezdnej lodi bol jediným živím humanoidným organizmom. Niekoľkokrát zapol scan životných foriem ale vždy sa iba presvedčil o tom čo už vedel. Je sám a ak sa chce na Zem dostať živý, musí nájsť chybu a zničiť ju. Musí prísť na riešenie hádanky. Bol presvedčený že má všetko potrebné. Všetky informácie, všetky kódy, všetky reťazce. Poznal každý riadok programu. Teraz už to len dať správne dohromady. Musí sa mu to podariť.
* * *
Po výbuchoch skladov kryštalického paliva ostalo živých iba stoosemdesiatjeden členov posádky, z toho polovica bola práceneschopných. A kapitán ešte ani po týždni netušil kvôli čomu sa toto všetko stalo. Nevedel to ani Zak, ktorý šetril už aj na spánku aby mohol odhaliť problém. Odkedy sa dozvedel že Toa umrel, pracoval dvakrát tak rýchlo ako predtým a zúrivo mlátil do klávesnice, no stále nevedel vyriešiť problém. Kapitán práve písal správu do palubného denníka keď v tom Zak vykríkol: „Mám to!“ V tej istej chvíli sa však opäť ozvala siréna červeného poplachu. „Čo do čerta…“ skríkol kapitán no v tej chvíli sa pretrhlo potrubie klimatizačnej jednotky na mostíku. Mel a Higins vykríkli. Ostrý prúd horúceho vzduchu ich popáli takmer na celom tele. „Okamžite opustite mostík! „Rozkázal kapitán. Všetci sa vyhrnuli na chodbu. Geril pomocou ovládacie panelu uzavrel dvere. „Kapitán na ošetrovňu. Máme dvoch ťažko zranených. Okamžite…“ v tom sa celá loď zatriasla. Svetlá zhasli a loď sa ponorila do tmy. Kapitán sa počas otrasu udrel hlavou o stenu a stratil vedomie.
* * *
Zak si pretrel unavené oči. Opäť pozrel na monitor. A vtedy na to prišiel. Konečne pochopil kde je chyba. Zistil čo mu na tom programe celý čas nesedelo. Vrátil sa do prvej časti programu a pozrel sa na premenné. Jedna z nich, tá najdôležitejšia, bola zle nadefinovaná. Táto hlúpa chyba, ktorej sa dopustil akýsi programátor ešte keď programoval tento systém, spôsobila smrť celej posádky, a radu katastrof ktoré jej predchádzali. Bola to časť v ktorej sa potvrdzovala platnosť troch zákonov robotiky. Iste, veštci vedeli že palubný počítač je inteligentný a že dokáže samostatne rozmýšľať, ale vždy plnil príkazy posádky. Správal sa podľa druhého zákona robotiky ktorý znel: „Robot musí počúvať človeka a plniť jeho príkazy ak to nie je v rozpore s prvým zákonom.“ Palubný počítač (či vlastne robotický mozog palubného počítača) sa správal aj podľa tretieho zákona robotiky: „Robot si musí chrániť svoju existenciu ak to nie je v rozpore s prvým alebo druhým zákonom.“ Áno palubný počítač tieto zákony dodržiaval. Ale premenná mu dovolila nedodržať prvý zákon robotiky teda: „Robot nesmie ublížiť človeku ani dovoliť, aby bolo jeho nečinnosťou človeku ublížené.“ Palubný počítač teda počúval ľudí, a chránil si svoju existenciu. Ale nechránil ľudí. Prečo však? Zak rýchlo prepísal hodnotu premennej a v tom momente sa všade rozsvietili svetlá a motory sa rozbehli. Zak si vydýchol. Teraz už bol v bezpečí.
* * *
Keď kapitán precitol, zbadal vedľa seba Gerila, ktorému sa z hlavy rinula krv. Snažil sa mu nahmatať pulz, ale zistil že už začína chladnúť. Mel a Higins boli takisto mŕtvy. Jedine Zak bol na nohách a babral sa s ovládacím panelom. „Čo sa stalo?“ opýtal sa kapitán. Hrozne ho bolela hlava a bolo mu zle. Všetko videl rozmazane a svoj hlas počul akoby z veľkej diaľky. ,Otras mozgu.‘ pomyslel si. „Náhla nerovnováha v chladiacom systéme spôsobila otras, pane.“ povedal Zak a neustále čosi robil s ovládacím panelom. „Čo to robíš?“ opýtal sa kapitán no v tom sa otvorili dvere na mostík. Zak povedal: „Tak a je to. Klimatizačný okruh som presunul a tým pádom som uzavrel túto trubicu. Bude tu síce o čosi chladnejšie, ale aspoň budeme môcť zistiť čo sa stalo.“ Hoci svetlá na chodbe nesvietili, mostík bol ponorený v polotieni matného núdzového osvetlenia. Zak pomohol kapitánovi vsať a podprel ho. „Poďte, sadnite si.“ opatrne usadil kapitána do jeho kresla. „Hrozne ma bolí hlava a je mi zle. Myslím že mám otras mozgu.“ s námahou povedal kapitán. Zak podišiel k transportéru hmoty a skúsil v jeho databáze nájsť čosi na bolesť hlavy. „Skúste toto kapitán. Nie je to veľa ale snáď vám to pomôže aspoň trochu na tú bolesť. No ten otras mozgu asi budete musieť zvládnuť sám.“ Kapitán si rýchlo vzal lieky a Zakovi sa zdalo že už len samé vedomie že si ich vzal, mu spôsobilo úľavu. „Spusti scan životných foriem!“ prikázal kapitán. Zak ho poslúchol. „V celej lodi je päť živých humanoidných… už iba štyri.“ „Štyri. Kde sú?“ Zak sa pozrel na dáta a povedal: „V ošetrovni. Spojím sa s nimi. Tu je Zak, vedľajší technik. V akej ste situácií?“ Z reproduktora so ozýval hlas prerušovaný občasným chrčaním. „Tu doktorka Mc… máme tu… ktorý… ťažko ranený. Potrebujem okamžitú po….“ „Sme na ceste.“ povedal kapitán. Zak však namietol: „Vy ostanete zatiaľ tu. Oddychujte. Keď to tam vyriešim, prídem po vás a doktorka sa o vás postará.“ Kapitán pravdepodobne nemal síl odporovať, lebo iba kývol rukou. Zak sa obzrel, chodbou ísť nemohol, keďže v nich bola tma a výťahy pravdepodobne tiež nefungovali. Nastavil osobný transportér a pretransportoval sa priamo do ošetrovne.
* * *
Zak sa konečne poriadne vyspal. Po dlhom čase. Loď fungovala iba na dvadsať percent ale jemu to stačilo. „Počítač, zlokalizuj všetky poškodené časti lode.“ povedal Zak keď sedel v kapitánovom kresle. Na monitore sa zobrazil priestorový model lode. Takmer celý bol červený až na niekoľké oranžové miesta. „Zobraz iba najzávažnejšie poruchy.
Stupeň tri!“ prikázal Zak. Z modelu zmizli všetky oranžové časti. „Zobraz časti ktoré sa nedajú opraviť automaticky.“ Na modeli ostalo niekoľko červených miest. Medziiným tam bola aj strojovňa v ktorej sa nachádzali motory. „Počítač, začni s automatickou opravou všetkých častí. Začni tými najdôležitejšími časťami.“ Počítač zapípal a na obrazovke sa objavili údaje ktoré zobrazovali ako dlho bude trvať oprava, koľko energie na ňu bude treba a iné nepodstatné veci. Zak zbalil náradie a nastavil transportér na strojovňu. Ak sa chce dostať na Zem ešte pred svojou smrťou, musí opraviť motory.
* * *
Zak sa len tak tak stihol pretransportovať z ošetrovne späť na mostík. Všetky systémy spadli a pacienta zabil defiblirátor, ktorý sa sám nastavil na niekoľko stoviek voltov. Vzniknutý náboj odhodil doktorku, ktorá si nárazom zlomila väzy a bola na mieste mŕtva. Keby Zak nestihol včas nastaviť transportér, bol by ostal zaseknutý na ošetrovni. Keď sa vrátil na mostík, zbadal že kapitán spí. Chcel mu oznámiť čo sa stalo a tak k nemu podišiel. „Ten je nejaký strnulý.“ povedal si Zak. Priložil prsty na jeho hrdlo. Necítil tep. Rýchlo stiahol kapitána na zem a pokúsil sa ho oživiť masážou srdca, no bezvýsledne. Po piatich minútach to vzdal. Náhle ho prepadla panika. Je tu sám. Jediný živý človek na lodi s 449 mŕtvymi členmi posádky. Zničený klesol na zem. Má ešte nejakú šancu že sa vráti na Zem?
* * *
Zak bol znova pánom situácie. Opravil motory aj emitor energie a zvyšok opravil samotný počítač integrovanými systémami. Loď fungovala na deväťdesiatdva percent. Zak odtiahol všetkých 449 mŕtvol do mraziaceho boxu. Bola to fuška ale zvládol to. Na niektoré veci počítač skrátka nestačí. Keď už urobil všetko potrebné, vrátil sa na mostík. Nevedel prečo, ale mostík bolo jediné miesto kde sa cítil bezpečne. „Počítač, odpovedz na otázku. Pred čím si sa chránil?“ Počítač okamžite zobrazil odpoveď. Vyradenie z prevádzky. „Kvôli čomu?“ opýtal sa Zak. Na monitore sa objavilo: Chyba č. 5142. „Aká je to chyba?“ na monitore sa okamžite objavila odpoveď: chyba premennej. „Zaujímavé.“ povedal si Zak. Takmer mu to prišlo smiešne. Takýto paradox. Počítač sa chráni zo strachu pred odhalením chyby v premennej, ktorá ho oprávňuje chrániť sa aj na úkor ľudí. „Prečo si sa nechránil už pred koncom misie?“ Odpoveď bola okamžitá: žiadne riziko. Zak rozmýšľal: ,Kým trvala misia, počítač bol potrebný. Nikto by ho nerozobral ani nezničil naschvál. Keď sme sa však vracali naspäť, počítač sa snažil zabrániť návratu na Zem z rizika odhalenia chyby a jeho následného zničenia.‘
„Počítač ako sme ďaleko od Slnečnej sústavy?“ Na monitore sa objavila presná vzdialenosť vo svetelných rokoch. „Je možný vytvoriť spojenie so Zemnou?“ Počítač: Pozitívne. „Nadviaž spojenie a pošli im pošli zápisy denníkov z posledného mesiaca. Vypýtaj si povolenie ostať na orbite a vypočítaj letovú dráhu!“ počítač splnil príkazy. Po chvíli sa na monitore zobrazil nápis: Nepodarilo sa vytvoriť spojenie so Zemou. Zak začínal mať zlú predtuchu. „Len čo to bude možné, zisti životné formy na Zemi!“ O niekoľko minút už mal na monitore výsledok: Počet živých humanoidných životných foriem 0. „Použi hĺbkový scan!“ Na monitore sa zjavil nový nápis: Počet živých humanoidných foriem života v celom objeme planéty 0. „To nemôže by ť pravda.“ Vykríkol Zak. Presne ako tušil. Keďže všetky robotické mozgy počítačov a robotov na Zemi fungovali na rovnakom základe ako ich palubný počítač, určite obsahovali aj rovnakú chybu. Na celej Zemi sa teda stalo presne to isté ako na Omege 2. V návale zúrivosti Zak vytrhol železnú nohu kapitánskeho kresla a rozbil ňou monitor. Okamžitý elektrický šok, ktorý prišiel po tomto výčine, zastavil Zakove srdce. Takto umrel posledný človek. Jediný, ktorému sa podarilo napraviť chybu nepozorného programátora, človek ktorý zúrivo bojoval sa svoju existenciu len aby zistil že už je zbytočná.
* * *
O niekoľko dní našla Omegu 2 hŕstka ľudí, ktorá stihla ujsť zo Zeme na starom type lode, nevybavenej počítačom s umelou inteligenciou. Vďaka Zakovej práci by mohli napraviť chybu, ktorou trpeli všetky robotické mozgy na Zemi. Keďže však Zak monitor rozbil, nemohli si prečítať lodní denník. Rada dvanástich starších rozhodla, že len čo nájdu obývateľnú planétu, ľudia zabudnú na všetku techniku aby sa už nikdy nestala podobná katastrofa. Zak bol teda skutočne posledný človek. Bol posledným človekom silného ľudstva, ktoré zničilo samo seba.
Marek Čabák
