Blízko človeka – Kapitola 1: Všetko začína
Posted by Aprilboy | Filed under Aprilboy, Fantasy, Horor
Desať rokov vesmírnej vojny. Dlhá doba na takú druhú vojnu s mechanickými hybridmi. Doteraz nechápem prečo v prvej podpísali mier. Veď sa stala iba jedna malá vojna pri planéte Xerox. A hneď nato podpísali mier. Teraz som na vojenskej lodi a pracujem tu ako jediný psychiater. Najväčšia loď ale potrebuje ľudí ktorý môžu isť do vojny a nezblázniť sa. Za polhodinu mám posledného. Teraz tu sedím a jem chleba ako vždy na obed. Obed je na nič, namiesto toho aby sa navzájom podporovali sa zhadzujú a kapitán je žena. Ale je tu vysoká morálka a to je cenné. Niektorý klamú, že napríklad nezabili nikdy vlastného alebo sa naparujú, že sú najlepší a pritom ani pištoľku nevedia udržať. Okolo mňa je veľa ľudí na obede. Niektorý jedia ty mňa nezaujímajú. Ale ty ktorý sa naparujú, áno. Hovoria vôbec pravdu? Napríklad ten blond ktorý má okolo seba veľa kamarátov. „Doktor Joseph, ihneď do velení. Opakujem: Doktor Joseph, ihneď do velení.“ oznamuje rozhlas. Nemôžu počkať až dojem! Bože, do háje s velením! Ale stále lepšie ako moje mama. Ta keby mohla tak ma sleduje až na koniec vesmíru aby videla či nefajčím. Veď vie že ja nechcem si potiahnuť. No musím isť inak bude hodinoví rozhovor. Vstávam zo stoličky a idem k dverám. Nepočúvanie rozkazov je tu ako isť na slnko. Okolo je vidieť že je tu dobrá morálka. Otvárajú sa predo mnou dvere. Som na chodbe a okolo mňa chodia ľudia. Radšej si švihnem.
Idem hore výťahom. Zastaví sa, otvárajú sa a vychádzam. Za mnou sa zatvárajú a ja idem dlhou chodbou. Na konci chodby sú dvaja strážnici. „Dobrý deň, doktor.“ povie jeden z nich. „Dobrý.“ odpoviem. Otvoria sa dvere a ja prejdem. „Rušiť ma pri obede, pche.“ vykríknem. „Upokojte sa, pán doktor.“ hovorí ku mne neznáma žena. Nikdy som ju tu nevidel pred tím. Nová kapitánka? Niekto sa postavil za ňou z kresla. Takže to nie je nová kapitánka. Do čerta. Ale je veľmi pekná. Blond vlasy, modré, dlhé nohy a nádherný hlas. Bože, ďakujem. „Počuli ste ma Joseph?“ pýta sa ma kapitánka. „Čo?“ pýtam sa tiež. Ta už nie je môj vkus. Čierne vlasy, hnedé oči a drsná povaha. „Vy ste ma nepočúvali, pán doktor?“ pýta sa ma ďalej. „Nie. A odkedy vás počúvam?“ poviem. Všetci majú pred ňou rešpekt až na mňa. „Hovorila som, že my chcete prepustiť dvadsať najlepších ľudí. Čo to má zna…“ „Ale oni sú už na tom zle. Keby ste ich pustila do ďalšej vojny tak by sa zbláznili.“ skočím jej do reči. Toto je až moc dobré. Na minulej lodi išlo preč päťsto ľudí. „Ach. Dobre. Prijímam lebo vám verím.“ povie a oddýchne si. Vedľa mňa sa postaví ta blondína. „Nechcete nás zoznámiť?“ pýtam sa kapitánky. „Plukovníčka Jessica.“ povie. Krásne meno. „Poplach, poplach!“ ozýva sa z rozhlasu a zapína sa červené svetlo. Čas na obed? Dobehne vedľa mňa vojak zo zbraňou a hovorí: „Kapitánka, ide sem malá skupina nepriateľov.“ „Počet?“ pýta sa kapitánka. „Dvanásť.“ „Môžem ísť?“ pýtam sa. „Vy tu zostanete.“ hovorí my. Ta Jessica nemá čisté blond ale také tmavšie. Vtom Jessica nohou chytí vojaka vedľa mňa, zlomí mu krk a rýchlo vezme zbraň ktorú mal. Mieri na kapitánku ale nestrieľa. „Čo to má…“ a už som dostal zbraňou do hlavy. Na zemi vidím ako kapitánka jedným úderom dáva dole Jessicu. Au, moje hla…..
Kde to som? V nebi? Alebo v pekle? „No už ste sa prebudili, pane.“ povie sestrička predo mnou. „Doktor.“ poviem. Peklo vyzerá lepšie než ona. Kilo make-upu. Mali ju dať ako vojaka. Hybridy by sa báli a my vyhrali. Škoda.
„Vážne sa cítite dobre?“ pýta sa ma sestrička. „Áno.“ hovorím. Otvárajú sa dvere a ja idem preč. „Doktor Joseph?“ pýta sa za mnou niekto. Otočím sa a poviem: „To budem ja. Kto ste?“ „Seržant Alan Smith. Poďte so mnou.“ povie. Idem za ním. „Čo odo mňa chcete?“ pýtam sa. „Kapitánka chce aby som vám niečo ukázal.“ odpovie a zahne doprava. Ideme k výťahu. U výťahu stlačí gombík. A asi viem čo my chce ukázať. „Je to okolo Jessici, že?“ pýtam sa ďalej. „Nie je to Jessica, je to hybrid.“ povie. Nikdy som nevidel hybrida ktorý je ako človek. Toto začína byť dobré. Výťah došiel. Ideme dovnútra a stlačí gombík dole do vezenia. „Čo sa to tu deje?“ pýtam sa ďalej. „Na to musíte doj isť vy.“ povie my. „Počkať, kapitánka my dáva prípad?“ pýtam sa prekvapene. „Áno. Musíte doj isť kde ju vyrobili.“ odpovie my. Toto je zaujímavé. Otvoria sa dvere a my ideme ďalej. Dvaja strážnici nás zastavia a pýtajú sa: „Ako sa voláte?“ „Seržant Alan Smith a toto je doktor Joseph.“ povie Alan. „Môžete isť.“ povie strážnik a otvoria sa dvere. Na konci chodby zahneme doprava a tam vidím cez zrkadlo Jessicu pripútanú ku stolu. Sú tam dve stoličky a stôl. Ona sedí na jednej. „Doktor Joseph, vitajte.“ povie my nejaký doktor. Ani som si ho nevšimol. „Dobre doktor, začneme, tu máte papiere, dosku a pero. Je to len na vás.“ povie my a podá my veci. „Ďakujem.“ poviem. Nejakým číselným kódom otvorí dvere. A ja idem dovnútra. „Ahoj, Jessica.“ poviem. Neodpovie. Položím veci na stôl a sadnem na stoličku. Dobre teda. Ideme na to.
