Môže byť človek naozaj šťastný, keď sa nemáo šťastie s kým podeliť ?
Posted by Adel | Filed under Adel, Fantasy
Stála pri lodi a lúči sa s ním. Mala slzy v očiach, lebo sa to od nej očakáva, no mysľou bola už niekde úplne inde. Ide si splniť svoj veľký sen. Pocity a obrazy, ktoré ju prenasledovali počas nocí už dlhé roky, sa konečne stanú skutočnými. Človek musí o svoje šťastie bojovať a ona sa rozhodla, že ho nájde za každú cenu. Pôjde, jednoducho, aj cez mŕtvoly.
Aj on, ten ktorý obopínal mohutnými rukami jej útly driek, vyzeral úplne zúbožene, smutne a v očiach sa mu mihalo zúfalstvo. Pozerala mu do očí, jej ústa hovorili slova lásky, no v v hlave jej znel iný, silnejší a zreteľnejší hlas: “Prečo by som tu mala ostávať? Život je predsa na to, aby sme si splnili všetko, čo chceme a môžeme to dosiahnuť. On by to nepochopil…Nikto by nepochopil, prečo chcem v živote práve toto. Aj keď, vždy bol ku mne taký milý, možno by…Nie, to je hlúposť. Musím to urobiť sama, nikto iný tomu nemôže rozumieť. O tejto ceste fantazírujem snáď celý život, tak prečo..”
Z týchto myšlienok ju vytrhol až vlhký bozk na rozlúčku. Iné dievča by bolo plakalo viac, ako jej chlapec. Iné dievča by, pravdepodobne, samo do divočiny nešlo. No ona nebola ako ostatné. Vyšla po mostíku a na palube sa ešte raz pozrela do tých jantárovohnedých očí, z ktorých sa nekontrolovateľne valili potoky sĺz. “Veď on ma má rád. Ak človek má rád, vydrží všetko. Počká na mňa a keď sa vrátim, moje šťastie naplní aj jeho život. Ale čo ak nie? Čo ak si medzitým nájde niekoho iného?..To nie, to nie je možné. Nikto by na mňa tak rýchlo nezabudol, moja cesta nebude až taká dlhá. Na toto mu nedám priestor…” Na jej tvári sa zjavil jemný, trochu škodoradostný úsmev, pre ňu tak typický. Ľavý kútik sa vždy vytiahol vyššie, ako ten pravý a tak vždy vyzerala trochu samoľúbo, keď sa usmievala.
Cesta bola príjemná, šum mora ju vždy ukľudňoval. Netrvalo rýchlo a upadla do bezstarostného spánku, v ktorom ju znova prišli navštíviť dobre známe predstavy. Zo snenia ju občas vytrhol len zvuk lodnej trúby, alebo hlasná vrava ľudí okolo.
Zo všetkého, čo sa dialo bola taká vzrušená, že si vôbec nevšimla, ako čas plynie rýchlo. Bola ako v tranze, vôbec nevedela čo robí, ani kam inde, všetko sa dialo akoby mimo nej, akoby ju po vystúpení z lode viedol len základný inštinkt. Hodené kufre v hoteli, rezervácia na celý mesiac v tej najlacnejšej izbe, ľahká prenosná taška nacpaná liekmi, obväzmi, teplejším oblečením, prichystaná voda, všetko išlo podľa plánu, tak akosi samo od seba.
V samotnom srdci obrovského pralesa zrazu precitla. Začala si pomaly uvedomovať kde je, aj čo sa okolo nej deje a snažila sa krásu toho okamžiku vnímať všetkými zmyslami. Započúvala sa do štebotu vtáčikov, aký v živote nepočula. Boli to vysoké, čisté, spevavé tóny, aké si nevie predstaviť nikto, kto ich nepočul. Prezerala si kmene stromov vo výške očí a pomaly zakláňala hlavu dozadu aby dovidela na ich koruny týčiace sa aj pät alebo šesť metrov nad ňou. Dotkla sa liany , ktorá visela neďaleko nej a vtom v nej ožila nespútaná vášeň, túžba po dobrodružstve. Spomenula si na krásny príbeh o Tarzanovi a Jane, ktorý bol prvotnou príčinou jej snov o džungli. Pevne stisla lianu do oboch rúk, rozbehla sa a spustila. Plachtila vzduchom dlhšie, ako predpokladala a pripadala si akoby aj ona bola dieťa vychované opicami. Lianu dokázala bez najmenších problémov vyšvihnúť do neskutočnej výšky. Pocit zadosťučinenia a blaženosti sa jej rozlieval od korienkov vlasov až po končeky prstov…
Liana sa však hojdala čoraz vyššie a čoraz rýchlejšie a jej úsmev začal byť strnulý a primŕzal jej k tvári. Bála sa, mala taký strach ako ešte nikdy v živote. Snažila sa tú hlúpu rastlinu nejako zastaviť, snažila sa dokonca pustiť no prsty boli ako prilepené, akoby ani neboli jej. Nedokázala pohnúť jedinou časťou svojho tela. Bola úplne bezmocná. V bruchu jej motýle lietali ako splašené, zvuky už neboli také čisté, ako predtým a obraz sa jej strácal pred očami tak, ako ona strácala vedomie.
Prebral ju až tvrdý dopad na zem. Keď otvorila oči a po chvíli zaostrila videla pred sebou tie isté jantárové oči, s ktorými sa nedávno lúčila: “Vedela som to. Vedela som, že on by sa na mňa nevykašlal. Je tu, je bezo mňa stratený, tak prišiel za mnou. To je také sladké..” Usmiala sa na neho a chcela ho na privítanie pobozkať. On jej úsmev však neopätoval a pred jej bozkom ucukol. Až teraz si všimla, že je na ňom niečo iné. Jeho oči totiž� tentoraz nenapĺňali slzy, ani zúfalstvo. Odrážal sa v nich pocit ukrivdenosti a hnev z nich šľahal ako horúce plamene. Po dlhom tichu, keď na seba len pozerali a ani jeden z nich netušil, čo bude nasledovať, vzpriamil sa a povedal: ” Tak..? Našla si svoje šťastie? Si teraz iný človek? Dosiahla si to, čo si chcela?..Dúfam, že ti to teda dlho vydrží…” A pred jej očami sa rozplynul. Tuho zatvorila oči, akoby neverila tomu, čo sa práve stalo, a keď ich znova otvorila, sedela vo svojej izbe na posteli, celá spotená s veľkou otázkou v hlave. “Môže byť človek naozaj šťastný, keď sa nemá o šťastie s kým podeliť?”
