Prekazené prekvapenie
Posted by Adel | Filed under Adel, Fantasy
Chvíľu stála pred dverami a hľadela na ne, akoby boli cuzdie. Strčila kľúč do dierky, potočila ním, otvorila dvere a po troch dlhých mesiacoch zacítila tú tipyckú vôňu, na ktorú skoro zabudla. Vošla dnu, položila tašky a asi päť minút len tak stála a premýšľala, aký je to príjemný pocit, keď sa človek má kam vrátiť. Keď cíti, že je niekde, kam patrí. Izrael jej dal mnoho nových skúseností, priateľov a hlavne jej otvoril príležitosti, ktorých sa v budúcnosti určite chytí. No aj tak to bolo veľmi dlhé a náročné. Ak však chce robiť tútu pracu, po ktorej od malička túžila, musí si zvyknúť na také podmienky, aké boli tam. Už ako malé dieťa mala chuť pomáhať iným, takže keď sa rozhodovala, čo chce študovať a čo chce v neskoršom živote robiť, sociálna práca bola jej jednoznačnou voľbou.
Rozhliadala sa po byte a každý kúsok jej ho pripomínal. Svojho chlapca nevidela už skoro štyri mesiace. Je to fotograf, ktorý práve tento rok doštudoval vysokú škou a dostal prvú prácu. Bohužial, na úplne opačnom konci sveta ako ona. V Mexiku. Odchádzal o mesiac skôr a vráti sa až o mesiac neskôr ako ona. Aj keď si skoro denne telefónovali a písali emaily, chýbal jej tak, že chvíľami rozmýšľala nad útekom do Mexika.
Tento byt si prenajali pred rokom. On bol posledný rok na vysokej, ona v druhom ročníku. Títo dvaja boli pre seba ako stvorení. Padli si do oka hneď pri prvom stretnutí a obaja veria, že už nikdy nestretnú nikoho, koho by mohli mať radšej. Prechádzala dookola celý byt, ktorý, popravde, nebol až taký veľký, a spomínala si na všetky tie krásne chvíle, ktoré tu spoločne prežili. Mali síce len kuchyňu a dve izby no im to úplne stačilo. Z jednej izby spravili ateliér pre jej chlapca a druhá bola niečím medzi spálňou a obývačkou. Všetkým sa ich byt veľmi páčil a každý k nim rád chodil. Keď sa tu zišli ich priatelia nikdy nesedeli za stolom ani na gauči, kedže žiaden nemali. Na zemi bolo plno poštárikov a v strede medzi nimi miniatúrny stolík, ktorý si sami vyrobili. U steny bol madrac prikrytý batikovanou ozdobnou plachtou, ktorý cez deň slúžil ako sedačka, v noci ako posteľ. V celom dome neboli, okrem kúpeľne, žiadne dvere. Namiesto nich si spravili závesy zo šnúrok a gorálok, ktoré, ak bol v byte prievan, príjemne hrkotali. Po stenách v celom byte boli fotky, ktoré robil jej priateľ. Najlepšia však bola veľká priestranná terasa s krásnym výhľadom, na ktorej si každé ráno spoločne vychutnávali raňajky a kávu. Bol to najkrajšia chvíľa z celého dňa.
Už sa nevedela dočkať kedy sa R. vráti. Ľahla si na madrac, pozerala von oknom a plánovala ako ho privíta. Rozmýšľala nad tým, že mu na privítanie uvarí obed. V Izraely sa naučila veľa nových dobrôt, tak ho chcela milo prekvapiť. Práve si predstavovala ako ho čaká na letisku s pocitom, že má pre neho doma prichystané krásne prekvapenie, keď upadla do hlbokého spánku. Nie je sa čo čudovať po takej ceste, akú za sebou mala. Lietadlo malo trojhodinové meškanie a cesta z letiska, na ktorom pristála, trvala do ich mesta ďalšie dve hodiny. Spala celkom dlho, asi sedem hodín, keď ju zobudilo zvonenie telefónu. Bola trochu prekvapená, keď si uvedomila, že zvoní. Nespomínala si, že by sa s niekým dohodla alebo niečo podobné. Zrazu ju napadlo, že by to mohol byť jej priateľ a kedže už to zvonilo pekne dlho, vyštartovala k telefónu tak rýchlo, že si po ceste skoro dolámala obidve nohy. Našťastie to stihla.
Pri počúvaní jeho hlasu ju príjemne hrialo u srdca. Pýtal sa jej akú mala cestu, hovoril jej čo ten deň robil on. Zrazu, z ničoho nič, zmenil tému: “Nie je dnes krásny mesiac?” Chvíľu nechápala o čom hovorí, veď niesú v rovnakom časovom pásme, tam ešte nemôže byť mesiac. Keď mu to povedala len sa zasmial a zopakoval to: “Naozaj musí byť dnes krásny mesiac. Mám také tušenie. Skús sa pozrieť z terasy a opíš mi ho. Chcel by som tam byť s tebou…” Tak vyšla na terasu, no ako pozerá, tak pozerá, jej sa zdal ten masiac úplne obyčajný: “Čo ja viem. Mne sa nezdá, že by bol iný než normálne.” A v tom sa ozvalo dvojité URČITE?! Jedno z telefónu, druhé zo spodu z ulice. Pozrela sa dole a radostne vykríkla. Nič nepovedala len vletela späť do bytu a ostošesť upalovala dolu schodmi. Hodila sa mo okorlo krku a dobrú chvíľu si nič nepovedali, len sa objímali a bozkávali. “Čo tu robíš? Mal si priletieť až o mesiac.” povedala, keď sa konečne od sebja odtrhli. So smiechom jej odpovedal, že v Mexiku už všetko zaujímavé odfotil a chcel sa vrátiť k nej, pretože ani tá najkrajšia mexičanka sa jej nevyrovná.
Keď vyšli hore do bytu, spomenula si aké prekvapenie mu chcela prichystať. Trochu ju mrzelo, že jej to nevyšlo, no bola šťastná za to, čo si pripravil on pre ňu a každou sekundou ho za to milovala viac a viac.
