Napospas osudu
Posted by Tomas | Filed under Horor, Tomas
Všetko mi hovorilo, aby som do toho lesa nešiel, pretože sa odtiaľ nikto nikdy nevrátil. No ja som cítil, že tam ísť musím.
Nevedel som prečo, ale musel som, asi to bola zvedavosť, ktorá mi hovorila, aby som tam šiel.
Celý život som hľadal pokoj, samotu a ticho, ach to ticho. Bol to môj jediný sen, ktorý sa asi nikdy nestane aspoň nie na tomto svete, ale aj tak som v hĺbke duše dúfal, že to nájdem.
Chcel som až tak veľa?
Myslel som si, že to nájdem v tom lese, v tom prekliatom lese a tak som sa tam aj vydal, hľadať to po čom som túžil zo všetkého najviac. Tu, na tomto mieste ma už nič nedržalo.
„Niektorý ľudia si nezaslúžia ani to najmenej čo im život môže dať“
Deň 1.-Počiatok
Kráčal som po starej lesnej cestičke, ktorú som objavil hneď pri vstupe do lesa. Pozoroval som prírodu, ten čistý vzduch, tie vysoké stromy. Bolo to úžasné a cítil som sa tu naozaj, ale naozaj veľmi dobre. To neuveriteľné a krásne ticho, po ktorom som toľko pátral, bolo práve tu. Ten pokoj, čo doteraz pre mňa neexistoval, bol tu, v tomto lese. A najlepšie zo všetkého bolo to, že som bol čo najďalej, od toho mesta. Ocitol som sa tam náhodou, ak vôbec náhoda existuje. Najprv som si myslel, že tu nájdem to, čo som hľadal, no hlboko som sa mýlil. Nenašiel som tu nič, Nič čo by stálo za to. Ľudia sa ma stránili a ja som ani nechcel s nimi nadviazať kontakt, pretože boli čudní, priam úchylní. Všetci to boli blázni a ťažkí psychotici. Doteraz vidím tváre tých bláznov, čo azda ani nežili, len ticho čakali na niečo, čo sa zrejme nikdy nedozviem. Mesto, ktoré som nazval mestom mŕtvych. Nazval som ho tak preto, lebo všetci sa báli vyjsť, čo i len na ulicu. Každý deň pozerali cez okná, v noci i cez deň.
Každú piatu noc ma zo spánku prebudil výkrik, ktorý bol vždy silnejší a hlasnejší. Pravdepodobne to bol výkrik z toho lesa, čo sa nachádzal neďaleko mesta. Bol to hustý a obrovský les. Vždy som sa tam chcel ísť pozrieť, ale neodvážil som sa, môj strach bol silnejší ako ja, až do jedného osudného večera.
Stalo sa to asi mesiac, potom čo som sa prvýkrát ocitol v meste mŕtvych, vtedy som nešiel spať, ale čakal som na ten výkrik. Táto noc bola iná, ako tie predošlé. Nebo bolo čiernejšie ako obvykle.
Fúkal silný vietor, v prudkých intervaloch. Sprvoti som si myslel, že sa blíži obyčajná búrka, takých bolo v tomto kraji neúrekom. Skoro každý deň pršalo a mrholilo. Lenže vietor z ničoho nič rýchlo zosilnel, že sa až všetky dvere a okná triasli.
Najviac sa prehýbali hlavné vchodové dvere, tak som ich chcel niečím zatarasiť, v tom sa však rozleteli dokorán. Utekal som ich rýchlo zavrieť. Chytil som kľučku a už som ich chcel zavrieť, ale v tom ma vyrušil ten samý výkrik a vzápätí mrazivý chlad, ktorý sa šíril z mojej spálne. Aspoň, že tento dom nemal poschodie, odľahlo mi v tej chvíli. Hlavné dvere som zamkol na kľúč a zaistil menšou skriňou.
Potom som sa vrátil do spálne, okno bolo tiež otvorené dokorán, preto som počul ten výkrik tak nahlas, nikdy predtým som okno nenechával otvorené, pretože som sa bál, že by sa mohol niekto z tých bláznivých ľudí dostať ku mne. Človek nikdy nevie, preto som ho vždy pred spaním, vždy zavrel a poistil som to drevenou doskou, ktorú som na okno pribíjal, myslel som, že takto sa nikdy nemôže samo od seba otvoriť, ale asi som sa mýlil.
Sadol som si na posteľ a chvíľu som len tak premýšľal, viete, vždy po tom výkriku som už nevedel zaspať. Väčšinou som potom ticho sedel v tme a premýšľal o tom aké by to bolo žiť inde. Možno v inom, normálnom meste, ale to nikdy nebolo pre mňa.
Dnes ma však z môjho rozjímania, vytrhol opäť ten výkrik. Ten výkrik, čo býval len raz za noc, dnes v noci sa opakoval, a po chvíli opäť a potom zas. Tri alebo štyri výkriky po sebe.
Neutíchali vôbec, stupňovali sa, už sa to nedalo vydržať, bolo to neznesiteľné, všetko ma začalo bolieť, hlava my išla roztrhnúť. Niekto v tom lese musel „zavýjať“ od ukrutnej bolesti.
Musel som tam ísť….
Kráčal som po tej starej ceste, priamo do lesa. Napadlo ma, že by som azda mal zavolať niekoho na pomoc, ale tu by človek veľmi ťažko našiel schopného parťáka.
Na chvíľu som sa zastavil, pretože aj výkriky prestali. Potreboval som si už oddýchnuť, boleli ma nohy a už som nevládal ísť ďalej, aj tak tie výkriky už ustali, možno sa mi to všetko iba zdalo, možno som sníval. Nechcel som sa v tom lese stratiť, blúdiť po lese sa mi vôbec nepozdávalo, a ani neviem, čo som mohol od tohto lesa očakávať. Pri ceste, po ktorej som stále išiel a nechcel som ju stratiť som našiel vynikajúce miesto na prespatie. Na šťastie som mal pri sebe zapaľovač a mohol som si spraviť oheň. Najprv som zapálil pár papierov, ktoré som našiel neďaleko, boli to len staré noviny a nejaká roztrhaná handra, asi ju už nikto nebude potrebovať. Bol som príšerne unavený. Zo sebou som si vzal len vodu a niečo na zjedenie a baterku, pre každý prípad. Napchal som to do vaku.
Zapaľovačom som najprv zapálil handru, ktorá hneď zbĺkla plameňom, potom som ju hodil na pripravené drevo, spravil som si malú vatru. Už sa ma zmocňoval spánok, keď v tom zrazu som počul zavýjať vlkov, bolo mi čudne, všade naokolo bola tma, tmavé húštiny, vysoké staré stromy, predo mnou a za mnou nič. Cesta sa stratila, ostal som tu iba ja, môj oheň a tie prekliate vlky. Vedel som, že dokým oheň bude tlieť, som v bezpečí, preto som si nemohol dovoliť zaspať, bola by to moja smrť. Celú noc som prikladal do ohňa a modlil som sa, aby opäť nepršalo aby som vydržal.
„Najväčším nepriateľom človeka je strach“
Deň 2. – Chyba
Ráno celý les utíchol, vlci odišli. Oheň dohorel Vstal som a zrazu sa niečo pod stromami pohlo, myslel som si, že ten vlk ostal ešte niekde nablízku. Nehýbal som sa, premýšľal som čo asi bude so mnou.
Zrazu som počul plač, nariekanie, ktoré sa ozývalo ešte ďalej predo mnou v lese. Vybral som sa tým smerom, plač silnel, nevedel som čo mám robiť, nikde som nič nevidel, len som počul to ohyzdné nariekanie.
Kráčal som stále ďalej a ďalej do lesa, nevedel som či robím dobre, či sa nemám otočiť a vrátiť späť, ale chcel som už konečne dostať odpovede, chcel som aby to raz a navždy skončilo.
Neskôr som počul ako niečo mrmle, počul som hlasy, ale nerozumel som nič. Obchádzal som stromy, cesta sa míňala, rezko som kráčal, obzeral sa na všetky strany, nikde nič, len ten plač.
Prešiel som popri starom hnilom strome, plač bolo počuť stále viac a viac, hlasnejšie a bolestivejšie. Bolo už poludnie, lenže všade to tu skôr pripadalo, ako keby bol večer, šero a ticho. Zima…
Po pár metroch, som konečne niečo zazrel. Bola to postava, to ona nariekala a istotne aj tie nočné výkriky boli jej. Teraz som rozumel aj tým slovám, ktoré som v noci počul:
„prečo sa to muselo stať práve mne, veď ja si to nezaslúžim“.
Nevidel som jej do tváre, celý čas bola otočená chrbtom, na sebe mala len bielu nočnú košeľu, vyzerala byť celá premoknutá.
Chcel som ísť bližšie. Pomaly som sa približoval, dával som si pozor, aby ju nič nerozrušilo, aby sa nezľakla. V tom som však stúpil na konár, ozval sa praskot a ona to počula.
Prestala plakať, stále bola otočená chrbtom ani sa nepohla. Vedel som, že o mne vie, bál som sa jej prihovoriť, chcel som sa jej dotknúť a pomôcť jej, podať jej záchrannú ruku. Už som ju chcel chytiť za ruku, no v tom sa náhle otočila, akoby to vedela.
Keď som však videl jej tvár, zmrazilo ma. Kričal som o pomoc. V živote nikdy som nič odpornejšieho nevidel. Oblial ma pocit úplného strachu a bezmocnosti. Díval som sa na ňu a cítil som ten pach, ten príšerný zápach hnijúceho ľudského mäsa.
Prišlo mi zle a padol som na zem. Nikdy nezabudnem na to čom videl, ten obraz, tú ohyzdnú tvár živej mŕtvoly. Biela tvár, rezné rany po celej tvári, po celom tele. Vypuklé oči, a v jednom oku mala niečo zapichnuté, bol to väčší úlomok skla.
Bol som v šoku.
Na ľavej ruke mala polámané a pretočené prsty a v pravej ruke držala veľký nôž, ten nôž som si predtým nevšimol musela si ho vziať teraz, aby ma ním zabila. Pozdvihla ho nad svoju hlavu, nevedel som čo mám teraz robiť, úplne som sa poddal svojmu strachu. Zmieril som sa so smrťou.
Chvíľu si ma len tak prezerala, nôž stále zvierala nad hlavou, každú chvíľu mal prísť môj koniec. Koniec môjho úbohého a strateného života.
No ona si ten nôž vrazila sama do seba. Začala sa ním sama rezať. Vrazila si ho do brucha, potom ním začala mykať na strany, sama sa prerezávala, párala sa.
Dieru v bruchu mala už dosť veľkú, bolo jej vidieť vnútornosti, črevá z nej začali vypadávať. Triasol som sa, bál som sa ako ešte nikdy predtým. Keď si prestala rezať brucho, nôž vytiahla a priložila si ho k ruke so zlomenými prstami, a opäť sa to opakovalo, sama si tie prsty odrezala.
Chcel som vstať a utekať, utiecť čo najďalej ako sa len dalo, no nemohol som, nohy akoby mi oťaželi a ja som sa nevedel pohnúť. Sedel som na zemi, a díval som sa na tú hrôzu.
Predo mnou na zemi ležali jej vnútornosti a odrezané prsty. Celým lesom sa šíril odporný zápach, hnilobný puch.
Stále sa rezala, teraz si začala rezať nohy, priamo až do kostí, nevedel som čo robiť, tak som si zavrel oči a modlil som sa, aby sa to skončilo, aby to čo som videl bol iba hrozný sen, neviem ako dlho som takto prosil o ukončenie tejto nočnej mory. Reval som, kričal som, prosil o pomoc. Zareval som už dosť, Už dosť !!!
Prebudil som sa, otvoril som oči, a všetko bolo tak ako som to v noci videl naposledy, nikde nikoho, všade bolo hrobové ticho. Ja som si uvedomil, že to bol iba sen, jeden odporný hnusný sen, posratý sen, nočná mora. Tá najhoršia aká sa mi kedy snívala, uvedomil som si, že to bude asi tým miestom, tým lesom, v ktorom som zaspal. Oheň dohorel a do očí mi svietilo slnko. Ešte chvíľu som sedel, spamätával som sa. Napil som sa trocha vody, úplne na spodku vaku som našiel svoj malý príručný nožík, potešil som sa, veď na niečo sa určite zíde.
Pokračoval som ďalej lesom.
Cesta sa stáčala do kopca, kráčal som po ostrých kameňoch, až ma z toho boleli nohy, pripadalo mi to ako počas vysokohorskej túry, keď som ešte chodil na strednú školu. To bolo už dávno, veľmi dávno. Odvtedy sa toho toľko zmenilo.
Neviem ako dlho som tento krát kráčal, ale bolo už poludnie, po ceste som často vysmädol a tak mi neostala už voda. Nevedel som kam vlastne idem, len ma to ťahalo viac a viac do lesa. Šiel som do kopca, potom z kopca, rovno a nakoniec predo mnou sa objavila križovatka. Dve cesty, dve možnosti, opäť som sa musel rozhodovať, bolo to na mne, všetko záviselo od toho ako sa rozhodnem, možno aj môj život. Vpravo alebo doľava, vybral som sa vpravo. Dúfam, že som sa rozhodol správne.
Ešte stále som mal pred očami ten hrozný sen, tú hroznú postavu. Bál som sa aby sa moja nočná mora, nikdy nestala skutočnosťou, veď sny sa niekedy môžu stať skutočnosťou.
Neviem či bolo správne ísť týmto smerom, ale potreboval som si doplniť zásobu vody, dúfal som, že tu niekde nablízku bude potôčik s pitnou vodou. A tak sa aj stalo, cesta ma zaviedla až k potoku. Sadol som si k potoku a načapoval som si vodu, dlho som si tu posedel, bola to moja prvá pekná zastávka. Toto miesto, bolo iné ako ten les, akoby sem vôbec nezapadal. Čistá azúrová voda, studená a osviežujúca. Toto som práve v tejto chvíli potreboval, ovlažiť sa.
Pobral som sa ďalej, lebo sa začalo už pomaly stmievať. Posledný krát som sa obzrel za potôčikom, v duchu som sa s ním rozlúčil, akoby som vedel, že tadeto určite naspäť už nepôjdem.
Cesta ma viedla ďalej, hlbšie a hlbšie do lesa a celý čas som mal pocit, že ma niekto alebo niečo sleduje, myslel som si, že na mňa niečo spoza stromov vyskočí. No bol to len pocit, pretože som sa ocitol na tomto mieste po prvý krát, a ešte stále som nevedel čo všetko môžem v tomto lese nájsť a stretnúť.
Na chvíľu som sa zastavil, bol som opäť smädný, celú cestu mi hrialo slnko do tváre, strašne som sa potil. Otvoril som fľašu, doprial som si dúšok čistej a pramenitej vody z potôčika, ktorý som asi pred hodinou nechal za sebou.
Chcel som hľadať ďalej, no niečo si ma našlo skôr.
Asi 5 metrov predo mnou stál vlk, nie hocijaký. Všimol som si, že má krvavo červené oči, z očí sa mu šírila obrovská krutosť a bolesť. Z huby mu tiekla pena. Po celom tele mal rezy, akoby ho niekto týral a rezal nožom.
Pozeral som sa na neho s hrôzou, so strachom, triasol som sa. Začal sa pomaly približovať ku mne, rozbehol sa na mňa. Zbadal som ostré pazúry, pazúry, ktoré spôsobia moju smrť. Otočil som sa a chcel som utiecť. Bežal som ako som vedel, čo mi sily stačili, neobzeral som sa, pomedzi stromy, kríky. Snažil som sa ho striasť. Narazil som do ostrého kríku, batoh sa my roztrhol a všetko sa stratilo niekde na zemi. Nemohol som si to pozbierať, musel som utekať ďalej, ešte stále som cítil dych toho zvieraťa za sebou.
Už, už som si myslel, že sa my podarilo pred ním utiecť. No potkol som sa o starý padnutý strom. Pravdupovediac čakal som, kedy ma vlk zožerie. Už som nevládal utekať ďalej, bolo mi to už jedno. Obzeral som sa, no vlka nikde. Možno sa mi naozaj podarilo pred ním utiecť. Neviem…
Teraz mi vŕtalo hlavou, čo sa vlastne pred chvíľou stalo, pil som vodu, keď tu zrazu za mnou stál obrovský nakazený vlk, ktorý jediné čo chcel bolo zahryznúť sa my do krku, no keď mal príležitosť, tak zmizol. Myslel som, si že by to opäť mohol byť len sen, no to ťažko, pretože som nespal. Uvedomil som si, jednu vec, že som do tohto lesa nikdy nemal chodiť, mal som všetko nechať tak. Mal som chuť otočiť sa ísť a vrátiť sa späť, na miesto, ktoré bolo mojím akože domovom.
Obzrel som sa za seba, či by som trafil späť po svojich stopách, lenže nič také som nevidel, bol som na úplne inom mieste, nikdy som tadeto nešiel, cesta za mnou sa strácala a predo mnou takisto, stratil som sa. Chcel som sa vrátiť aspoň na to miesto, kde sa roztrhol batoh, no rozmyslel som si to, pretože už bola skoro tma, a nič sa mi tu nezdalo povedomé. Bál som čo i len pohnúť. Bál som sa, že niekde zakopnem a prepadnem sa, zlomím si nohy alebo namieste zomriem.
Vedel som, že tu nemôžem zostať cez noc, čo keby sa vlk vrátil, nechcel som skočiť priamo do papule. Vybral som sa na sever, presne rovno ako som stál.
Videl som ako sa slnko stráca medzi stromami až nakoniec zapadlo. Nastala tma a nič som nevidel.
Potreboval som sa napiť, a strašne sa mi chcelo na záchod…
Začalo pršať. Silná, zlovestná búrka mi prekazila môj plán pomaly postupovať napred, no konečne som mal prísun vody, skvelé osvieženie. Stál som uprostred ničoho, okolo boli len polámané kusy stromov, konáre. Nechal som sa unášať dažďom, cítil som ako dažďové kvapky dopadajú na mňa, otvoril som ústa a pil som do sýta…
Bol som premočený až na kosť, zničený a unavený, nevládal som už stáť na nohách, plazil som sa. Chcel som aby už prestalo pršať, no neprestávalo, ba dokonca zdalo sa mi, že búrka silnie, začalo sa už aj blýskať.
Plazil som sa ďalej, bola mi strašná zima, mal som strach, že ak rýchlo nenájdem teplé miestečko, tak to do rána neprežijem.
Plazil som sa ešte asi takých 20 metrov, keď som v diaľke uvidel svetlo, bol to starý celkom zachovalý dom, možno malý ranč. Veril som, že to musí byť znamenie, svetlo na mojej bludnej ceste naprieč peklom. Veril som, že tu nájdem pomoc.
Pozbieral som všetky svoje posledné sily, podarilo sa mi k nej dostať.
„Lenže čo ak tu nikto nebýva a dvere sú zatvorené ako sa potom dostanem do vnútra. Ale stále tu ešte boli okná, ktoré sa vždy dali rozbiť.
Zaklopal som na dvere, no nikto sa neozýval, žiadny zvuk z vnútra, len búrka tu vonku.
Zaklopal som ešte raz. Nič sa neozývalo, nikto mi nešiel otvoriť, zaklopal som, no nič. Skúsil som kľučku. Bolo otvorené. Tak som vstúpil dnu…
Dvere som zavrel, vnútri bolo na moje prekvapenie svetlo, zakričal som, či sa niekto nenachádza v dome a nepríde ma „privítať“. Nikto v dome nebol, dom vyzeral obývaný, všade bol dokonalý poriadok, len ten smrad, niečo tu príšerne zapáchalo. Očami som prešiel po dome, predo mnou boli akési dvere, vstúpil som do nich, bola to spálňa, ľahol som si na posteľ. Konečne som sa mohol poriadne vyspať…
„Žiadny osud nemôže premôcť osud“
Deň 3 – Chytení
Musel som prespať celú noc, pretože keď som otvoril oči tak vonku svietilo už slnko. Cítil som sa už oveľa lepšie. Sadol som si a opäť som ucítil ten odporný smrad.
Košeľu čo som mal na sebe, cítil som ako je celá prepotená. Postavil som sa, že si ju vyzlečiem, no to nebol pot. Pozrel som na moje ruky bola na nich krv, potom som zbadal tú košeľu celá bola od krvi, krv bola všade. Na mojej tvári, na zemi, všade. Obzrel som sa za posteľ, a vtedy som zistil odkiaľ sa šíril ten puch, podo mnou ležala mŕtvola ponorená v kaluži krvi.
Prišlo mi strašne zle, keď som si pomyslel, že celú noc som spal vedľa mŕtveho človeka. Zatočila sa mi hlava, pozrel som sa na ňu, oči mala vypichnuté, celé telo posiate rezmi, ako to bolo v tom mojom sne.
Rýchlo som otvoril okno, vyvracal som všetko čo som mal v žalúdku, no nebolo toho veľa.
Trocha som sa upokojil
Spomínal som ako som to prekliate mesto mŕtvych našiel.
Spring Town, bolo malé tiché mestečko, v ktorom som sa narodil, prežil som tu väčšinu svojho mladého života, možno by som tu žil navždy, rozhodol som sa odísť. Už dlhšiu dobu ma trápili nočné mory, začalo to asi pred 5 rokmi, nevedel som sa ich zbaviť. Tak som nasadol do svojho auta a odišiel odtiaľ, odišiel som z domova.
Nevedel som kam idem, ale jedno som vedel určite, že tu už žiť nemôžem. Ani to nebolo také ťažké rozhodnutie, pomyslel som si v tej chvíli, veď rodinu som už dávno nemal.
Cestu autom som si vždy spríjemnil dobrou hudbou, rád som počúval skupinu Howie day a ich skladbu Collide. Počúval som ju a spieval si. Išiel som po diaľnici, počas celej cesty som nevidel ani jedno auto, ani jednu živú dušu.
Musel som zapnúť stierače, pretože začalo husto pršať, nevidel som poriadne na cestu, z oblohy padal silný lejak, dostal som šmyk. Zišiel som z cesty, nedalo sa zabrzdiť, zastavil ma až veľký poriadny strom, skoro sa mi celé auto pretočilo.
Našťastie sa mi nestalo nič vážne, mal som len pár odrenín. Nejakým zázrakom sa mi podarilo prežiť, auto však bolo na šrot. Nevedel či mám zostať pri ňom a čakať u cesty na pomoc, lenže ťažko by tadeto niekto prešiel. Tak som sa rozhodol ísť ďalej k najbližšej pumpe. Bolo mi ľúto, že auto musím nechať tu, ale čo už.
Potom prestalo pršať, odľahlo mi. Takto možno predsa len na dáke auto natrafím. Na pravo popri mne pretínala diaľnicu prašná cestička. Na tabuľke bolo písané D****, town. Ostatné slová sa nedali prečítať, pretože boli rozmazané. Ale určite táto cesta viedla do neznámeho mesta, vybral som tade nájsť pomoc.
Do mesta som dorazil až večer. Nebolo tu nikoho, alebo už všetci spia? Uvidel som v diaľke starý motel, vyzeral opustený, vnútri nebolo žiadnej obsluhy, nijaký personál. Tak som si sám našiel voľnú izbu a ubytoval som sa tu.
Trocha som sa umyl a oddýchol si, pozrel som von cez okno. Mesto bolo celé zničené, obchody vyrabované, nikde živej duše. Všade bolo hrobové ticho, jediné čo sa ozývalo v diaľke bol šum obrovského lesa.
Myslel som si, že pár dní tu prespím, a popozerám si mesto dôkladnejšie, a potom sa opäť vydám po diaľnici, s cieľom nájsť živých ľudí.
Zrazu ma napadlo čo s tou mŕtvolou, bolo by dobré sa jej zbaviť. Chcel som ju odniesť von, aspoň by mi tu nesmradila.
Z ničoho nič však mŕtvola začala pomaly dýchať, nemohol som tomu uveriť, vravel som čo ak predsa len nebola mŕtva. No potom som sa opäť pozrel na jej vypichnuté oči a na tú obrovskú kaluž krvi okolo.
Vonku niečo zašuchotalo…
Počul som kroky, myslel som si, že ak ma teraz niekto objaví, tak si asi povedia, že som to úbohé dievča zabil ja.
Nenápadne som sa pozrel cez okno, približoval sa ku mne nechutný, starý a strašidelný chlap, všimol som si že má prešedivele čierne vlasy, a veľké čierne oči, mŕtve oči. Bol vysokej robustnej postavy. Keby som s ním mal bojovať, nemal by som šancu.
Musel to byť majiteľ tohto domu, nechcel som aby ma tu našiel, nenapadlo ma nič iné, len sa skryť do starej veľkej skrine, ktorá stála tu pri posteli.
Len čo som skočil do skrine, objavil sa vnútri ten chlap, bál som, že čo ak si prišiel pre niečo práve z tejto skrini, preto som ho pozoroval cez otvory v skrini. Pomyslel som si, že naisto to musí byť chorý šialenec a vrah. Môj pohľad na zmrzačené ľudské telo v kaluži krvi ma len utvrdzoval v mojom presvedčení.
Chlap vstúpil do spálne, medzitým sa už oživená mŕtvola hýbala, mihala sa na strany, hádzala sebou, chytala si oči, prosila toho netvora, aby jej dal pokoj, prosila ho a zároveň preklínala. Bol to strašný pohľad, stál som od nich len necelé dva metre, chcel som tam vtrhnúť a pomôcť, no môj strach bol silnejší ako ja, bál som sa, že ten chlap zabije aj mňa. Tak som len ticho čupel v tej skrini, a modlil sa aby sa nikto o mne nedozvedel.
Potom som si všimol, že ten hrozný chlap má v ruke pílku, Vedel som čo bude teraz nasledovať.
Priložil tú pílu k nohe tej úbohej ženy a začal jej ju rezať, silno a hlavne rýchlo hýbal s tou pílou, žena vrieskala od bolesti, nemohla sa mu ubrániť. A ja som nebol schopný jej pomôcť, jediné čo som v tej chvíli dokázal, bolo zakryť si uši rukami, aby som nepočul jej žalostné kvílenie.
Zavrel som si oči…
Po chvíli ale plač ustal, myslel som si, že už sa to skončilo a tak som otvoril oči, chlapa som tam už nevidel, ba dokonca nebolo tam ani to telo.
Určite ho musel zobrať zo sebou. Nemohol som uveriť čo som pred chvíľou videl a zažil. Jediné čo som teraz naozaj chcel bolo utiecť odtiaľto, z tohto bláznivého lesa, vrátiť sa domov.
Vyšiel som z môjho úkrytu, no preľakol som sa, všade, úplne všade bola krv, na zemi, na stenách. Zakryl som si ústa rukou, aby som sa neprezradil. Pozrel som sa z okna, či je vzduch voľný, a ja by som mohol nenápadne odtiaľto utiecť.
Vonku však stál ten chlap, celý bol od krvi. Pri nohách mu ležalo ďalšie bezvládne telo. Keď sa začali otvárať dvere. Ten sukin syn, ťahal toho úbožiaka za ruku dnu do domu.
Myslel som, že zostanú v spálni, ako to bolo minule, preto som sa ukryl za stenu vedľajšej izby. No oni sa približovali ku mne, už som si myslel, že ma nájde, a nechcem si ani predstaviť čo by potom bolo so mnou.
V poslednom momente sa však otočil, a snažil sa otvoriť malé kovové dvierka, ktoré ležali na podlahe, určite to boli schody do pivnice. Otvoril si dvere a zostúpil spolu s telom dolu.
Uvedomil som si, že práve teraz mám jedinečnú šancu dostať sa von, pomaly som prešiel k vchodovým dverám a potichu som ich otvoril. Už som chcel utiecť von, keď sa však pivničné dvere začali pomaly otvárať, počul som aj slová toho vraha: „Tak a zajtra si na rade ty, ty úbožiak, už ti nič nepomôže, ja si ťa poriadne vychutnám. „ na koniec sa ešte zasmial. Medzitým sa musel ten mladík prebrať, pretože som počul aj jeho kvílený, zlomený hlas, ako ho prosí aby ho odtiaľto pustil, že on nikomu nič nepovie. Prosil o svoj život. Bál som sa, že ak teraz ten hrozný chlap výjde von tak ma zbadá a zabije. No on sa asi vrátil k tomu mladíkovi, pretože som počul ranu a potom už ten mladý muž nerozprával. Len som počul ako sa zvalil na zem.
„Tak a teraz už nebudeš vrieskať ty dobytok prašivý“, uvedomil som si, že to sa už istotne vracia ten chlap hore ku mne.
Rýchlo som sa rozbehol, utekal som čo najďalej od toho domu, ešte som sa obzrel za seba, či ma ten chlap nezbadal a nebeží za mnou. Za mnou nebol, no všimol som si ako civie cez okno, videli sme sa navzájom. Ja som videl jeho a on mňa. Chvíľu na mňa ešte pozeral no potom sa otočil a stratil. Už nestál pri okne.
Myslel som si, že asi vyšiel z druhej strany, tak som chcel utekať ďalej, no predo mnou sa zjavil ten samý vlk ako minule pri tom potoku. Nevedel som čo teraz, za mojim chrbtom na mňa striehol maniak a ďalej utekať som tiež nemohol, bo by ma roztrhala táto opacha. Snažil som sa toho vlka zbaviť, kopal som, robil hluk no on sa ani nepohol.
Už som bol zúfalý, len tak som tam stál a čakal čo bude. A ono to prišlo, ten nebezpečný vrah, ten chorý hajzel ma udrel železnou tyčou do hlavy a ja som necítil nič iné len veľkú bolesť, obaril ma pocit prázdnoty, pocit ako sa mi stráca pevná zem pod nohami.
Keď som sa prebral, ležal som na zemi v tej jeho pivnici. Jeho som nevidel, len som videl toho mladíka ako sa mi prihovára. Ja som ho však nepočul, lebo mi strašne hučalo v hlave, to od toho úderu.
Naznačil som mu, že ho dobre nepočujem a ukázal som mu hlavu, videl, že mi z nej tečie krv, tak počkal.
Kto si a čo tu robíme, odpovedal, že ho takisto ako mňa chytil nejaký chlap, a hodil ho sem dolu.
Zistil som, že sa volá George.
Potom som mu vyrozprával čo som videl v tej spálni, s tým dievčaťom. „Určite zabije aj nás“, povedal George.
Odpovedal som mu na jeho otázku: „Nie neboj sa, niečo vymyslíme, spolu sa nám určite podarí zachrániť sa. Jediné čo je treba poriadne sa sústrediť a premýšľať. Treba vymyslieť dobrý záchranný plán.“
Videl som Georga ako pochybuje o tom, že sa nám to podarí, tak som ho trocha posmelil. George zatiaľ sedel na stoličke, hovoril, že má veľký hlad. Opýtal som sa ho koľko dní tu už je, on že už asi tri dni.
Všade naokolo bola tma, v diaľke sa ozýval len odporný piskot, opýtal som sa Georga čo to je, odvetil, že to sú potkany, a že je ich tu obrovské množstvo.
„A dostával si aj niečo jesť“, nie odvetil George. „Ale ja ti ukážem, čo som začal od včera jesť“. Postavil sa a vykročil k miestu odkiaľ bolo počuť ten piskot, „To snáď nemyslíš vážne, dúfam, že nežereš tie potkany“. Preľakol som sa, a len pri pomyslení na to, ako si kladie do úst, mi zdvihlo žalúdok a okamžite som hodil tyčku.
„Preboha George, čo to robíš“. „Neboj sa, nič to nie je, je to ako keby si jedol kuracie stehienka“, znela jeho odpoveď. Videl som ako z vačku vyťahuje akýsi ostrý predmet, asi nôž. „Čo to máš?, opýtal som sa ho. George odvetil: „to je len taký tupý nožík, ale dá sa ním prerezať kožu krýs a …“. Na to som mu odvrkol, že to už stačí, a že nám ten nôž zachráni život. George sa len pousmial a ďalej konzumoval.
Po niekoľkých hodinách sme počuli v chatrči kroky. George sa preľakol, a začal vyvádzať, hrozne kričal, plakal. Hovoril o smrti. O tom, že je ešte mladý, že takto nemôže umrieť.
Povedal som mu, že nech sa upokojí, že niečo vymyslím. Mal som jednoduchý plán na toho hajzla, George ho vyláka, a ja ho odzadu bodnem tým nožom.
Dvere sa pomaly otvárali. Z hora sa na nás díval ten chlap, a keď videl čo je s Georgem začal sa neľudsky smiať.
Rozbehol sa dolu schodmi smerom k Georgovi, reval na neho, že je teraz na rade, že za ten ranný útok ho zabije skôr, nech to berie ako trest.
Takže Georgovi sa skoro podarilo utiecť, tak mne sa to musí podariť úplne, pomyslel som si. Bol to obrovský chlap, naklonil sa k Georgovi a už ho chcel odtiahnuť preč, no ja som na neho skočil, chcel som do neho zabodnúť ten nôž, no lenže sa pri styku s takým mohutným telom zlomil, a vrahovi to nič nespravilo. Len ma chytil a prehodil na zem, strašne ho to rozzúrilo, a zreval „tak toto si pokašlal ty zdochlina, hneď sa pre teba vrátim, len čo sa nažeriem Georga, tak potom si ťa vychutnám.
George sa smial, načisto sa zbláznil. Ten chlap ho udrel po papuli a zdvihol na plecia, mne prikázal nech ho nasledujem. George sa však po chvíli prebral, pozrel na mňa a po tichu povedal:“ nevadí“.
Zamrazilo ma to, dokázal som myslieť len na jedinú vec, musím sa zachrániť, musím sa z tejto pekelnej situácie dostať.
Georgeovi povedal, že môže utiecť a otvoril mu vchodové dvere, George sa nechápavo pozrel na toho chlapa, pretože neveril čo mu to pred chvíľou povedal, a ani ja som tomu nemohol uveriť. George zreval, že ďakuje a rozbehol sa von. Neutiekol však ďaleko, vonku ho chytil a trhal ten besný vlk. Počul som ako trhá Georgovo telo, ako ho žere za živa.
Chlap sa smial, to bol ale blázon, čo si myslel, že ho len tak nechám nech si ide, mučiteľ ešte nikde v živote nikoho nepustil. Zasmial sa.
Potom sa pozrel na mňa. Tak chlapče a teraz sa trocha pohráme, neboj sa nebude to bolieť. Chcel som utiecť tými otvorenými dverami, no on to vycítil a povedal: „ to radšej neskúšaj, lebo ten vlk je môj, takže by si mohol skončiť ako George. To snáď nechceš?“.
Radšej zdochnem tak, a vykročil som smerom k dverám, no on ma jedným úderom zastavil, a ja som spadol. Na zemi začal do mňa ešte kopať, že aký som prevyt, že on mi dobre poradí, a ja mu za to ani nepoďakujem. Niečo také bľabotal, nič som nerozumel, pretože som sa zmietal v kŕčoch, myslím, že som odmlel od bolesti…
Prebral som až neskôr, no to už som neležal na zemi v tej chatrči, ale na nejakom prekliatom stole, vyzeralo to ako pitevný stôl. Začal som sa mykať, bol som však k stolu silno pripútaný. Toho chlapa som nevidel, bol pri mne iba ten vlk, ktorý začal zavýjať, akoby bol „dohodnutý“ s tým netvorom, že keď sa preberiem nech ho zavolá.
Z lesa sa po chvíli objavil mučiteľ, v ruke držal obrovský mäsiarsky nôž, nôž priložil k môjmu prstu na ruke, „tak a teraz sa začína zábava“, povedal a odrezal mi prst na ruke, cítil som obrovskú bolesť, omdlel som.
Chlap zamumlal „ Bože on nič nevydrží, musím si ho vychutnať pomaly a keď bude pri zmysloch, teraz to nebude mať žiadne grády“.
„Na všetko odpovede neexistujú“
Deň 4 – Koniec
Zobudil som sa na tej posteli v spálni, vedľa mňa ležal George celý od krvi. Sem-tam mu chýbal kus kože, to mu musel určite urobiť ten vlk. Začal som sa mykať chcel som sa odtiaľ dostať, vstať z tej prekliatej postele sa mi však nepodarilo, bol som k nej pripútaný.
Predo mnou stál mučiteľ a díval sa na nás. Snažil som sa ho rýchlo prebudiť, no nedalo sa, George bol totálne mimo.
Zrazu mučiteľ zmizol, nastalo obrovské ticho, ani vietor sa nehýbal, všetko zastalo, z diaľky bolo počuť len nejaký hlas, hlas, ktorý sa prihováral k nám, sprvu som myslel, že to je naša záchrana, že konečne dorazila pomoc, polícia alebo niečo podobné.
No nič také, hlas oslovil Georga a ten zmeravel, oči mal stále zatvorené ale už sa nemykal, akoby ticho počúval a čakal čo sa bude diať. Ja som tiež počúval…
„George, ty ktorý si pred troma rokmi zavraždil celú svoju rodinu, polícii sa ti darilo schovávať, no mne nie. Ďalej si žil bez výčitiek svedomia, nič ti nechýbalo, ničoho si sa nebál. Nikto by ťa nikdy nenašiel, a ty by si ďalej žil, ten svoj zničený a stratený život. No ja nezabúdam George, ja som sa prišiel pomstiť a ty musíš zaplatiť za to čo si spáchal.
Temný hlas povedal: „tak čo George si vinný alebo nie si?“, podľa mňa si a vinných ľudí treba potrestať“.
Na to temný hlas dohovoril. Mučiteľ si vzal veľké nožnice, ktoré sa nachádzali na nočnom stolíku hneď vedľa Georga, akoby to tam celý čas bolo pripravené, pripadalo mi to celé ako poprava. Vtedy mi došlo prečo si hovorí Mučiteľ, pretože ním aj naozaj bol.
George sa začal triasť, vyzeralo to akoby dostal epileptický šok, myslím, že sa chcel takto brániť, pretože i keď bol paralyzovaný a nemohol sa hýbať, chcel sa zachrániť. Hádzať sebou bolo to jediné čo dokázal.
Mučiteľ ho však silno a pevne schytil, a priložil nožnice ostré ako britva k jeho perám, prestrihol mu dolnú peru. Všade vystrekla krv. Georga seklo, videl som ten neľudský výraz jeho tváre, najviac ma však trápilo, že som ležal tu pri ňom, a nedokázal som mu pomôcť. Nikdy som nikomu nedokázal pomôcť.
Mučiteľ sa smial. Mal z toho obrovskú zábavu. Videl som ako mu tá gorila prestrihla hneď na to aj hornú peru.
To bol len začiatok jeho aj môjho utrpenia.
Mučiteľ si vymenil nožnice za nôž, za ten nôž, ktorý dôverne poznám, ktorým mi odrezal môj prst, nemohol som sa na to miesto pozrieť, pretože som mal ruky spútané za chrbtom.
Tento krát tento nôž bol prichystaný na Georga, mučiteľ mu ho priložil k uchu a začal ho Georgovi rezať. Odrezal mu obidve uši.
Myslím, že toto už Georga zlomilo, prestal sa hýbať, prestal vydávať akékoľvek zvuky. Chvála bohu zomrel.
Nakoniec mučiteľ vytiahol skalpel a prerezal Georga, keď narazil na kosť, nechal Georga, alebo to čo z neho ostalo tak.
Konečne to skončilo, uľavilo sa mi, no napadlo, že teraz asi budem na rade ja…
Mučiteľ sa nahol ku mne, a v ruke stále držal ten skalpel, myslel som si, že ho bodne teraz do mňa. Ale on mi len uvoľnil lano, ktoré ma spájali s posteľou. Prikázal mi nech sa postavím a vleziem späť do pivnice. Bol som v strašnom šoku a tranze. Nevládal som sa o nič pokúsiť, chcel som niečo vyskúšať, zachrániť sa za každú cenu, ale nemal som už dosť síl. Keď som sa posledný krát pozrel na Georgovo telo do očí sa mi tisli slzy.
Mučiteľ ma skopol so schodov, strašne som spadol na ruku, chcel som sa postaviť, no on bol rýchlejší priskočil ku mne a tri alebo štyrikrát ma silno udrel do hlavy, stratil som vedomie…
Všade bola tma.
Nevedel som koľko je hodín, či je deň alebo noc. Nevedel som vstať tak som sa priplazil k stene a k tej stoličke, na ktorej kedysi sedel George. Spomenul som si na všetko.
Posadil som sa a začal som plakať, cítil som strašnú bolesť, bolelo ma všetko, no zo všetkého najviac moja duša.
Zrazu niekto zasvietil, predo mnou ležalo Georgovo telo, Bolo celé zjazvené a hrozne páchlo, istotne sa už začínalo rozkladať.
Vedľa ležal akýsi papier, bol vytrhnutý kúsok z čiernej kroniky, rýchlo som začal čítať.
Polícia pred piatimi dňami našla vo vode mŕtve telo. Mŕtvym bol George Stoner, vrah, ktorý zavraždil celú svoju rodinu. Pred spravodlivosťou unikal celé tri roky…
Preboha ako je možné, že našli Georgové telo, keď je tu pri mne.
Čítal som ďalej:
Až dnes sa podarilo polícii identifikovať mŕtve telo neznámeho muža. Ide o 35 ročného Jamesa Cliforda. Tento muž pred siedmimi rokmi zrazil autom dve malé deti, pravdepodobne páchateľ pod vplyvom alkoholu nezvládol riadenie vozidla a prešiel deti, ktoré v daný nešťastný okamih prechádzali na prechode pre chodcov cez cestu. Páchateľovi sa darilo dlhých sedem rokov unikať spod rúk spravodlivosti. No zdá sa, že spravodlivosť nie je slepá.
Rýchlo som roztrhal ten kúsok papiera, sedel som ako prikovaný. Hlavou mi lietalo mnoho myšlienok, mnoho otázok.
Ako to, že našli moje telo, veď som tu.
Všetko polícia zistila, všetko o tej mojej nehode, ja som ich nechcel zabiť, mal som len trocha vypité a oni sa tam objavili. Kto mal čakať prechod pre chodcov, ja som tam žiadnu značku nevidel. Preboha čo som to len spravil, ako sa to všetko mohlo stať.
Nechcel som im ublížiť, všetko sa to stalo tak rýchlo, pamätám sa ako som išiel autom prirýchlo, zrazu som počul tupý náraz, dostal som šmyk a potom sa ocitol dolu mimo cesty, pri tom strome. Nikde nebolo nikoho. Však ja som potom nemohol nikoho prejsť…
Ľahol som si na zem a začal som plakať. Spomenul som si čo sa tu stalo Georgovi, vedel som, že mňa tiež stihne rovnaký osud.
Neplakal som kvôli sebe, ale myslel som na tie dve deti, plakal som pre ne…
Ešte sa spolu stretneme…
V PEKLE
