Princezná
Posted by Sasiq | Filed under Horor, Sasiq
Opustené ulice, mestá, stromy, ktoré my nič nevravia. Odrazu nechápem zvuku vetra ani tej pálivej bolesti v hlave. Tma my preráža pľúca a zarýva sa mi hlboko do kostí, akoby to už nebolo doma. A možno ani nie je. Ocitla som sa na asfalte pred našim domom. Len tak som tam ležala. Pred našim domom, ale stále niekde inde. Nie toto nie je doma. Spotené dlane som si utrela do šiat a ponáhľala som sa zistiť, kde to som. Kým som bežala k dverám ofina mi padla úplne do očí. Vošla som do kuchyne a predo mnou stála mama.
-Mami- oslovila som ju. Neodpovedala mi. Natiahla ku mne nejakú odporne chladnú ruku a mnou len tak myklo. Akoby mi nohy primrzli, čo v tomto ročnom období pri takýchto teplotách bolo úplne nemožné.
-Mama no tááák- skúsila som to ešte raz, ale tu išlo o niečo väčšie ako len zábavu. A navyše mama nebola typ ženy, ktorý by si robil srandu. Mama sa mi dotkla čela akoby bola stroj. Nejaký robot, čo robí veci na pokyn. Začínala som sa báť. Tvárou mi začalo stekať niečo odporne husté a lepkavé. Vymanila som sa z maminých rúk a odbehla som do kúpeľne. Bledý obraz v zrkadle mi našepkal i to, čo bolo v mojich najhorších nočných morách. Som na to sama. Nikto mi už nepomôže. Ani osoba, ktorú som milovala. Bolo mi záhadou, čo som urobila, ale za toto som určite mohla. Vo vrecku som nahmatala nejaký predmet, ale bála som sa ho podrobiť svetlu sveta. Nejako sa mi podarilo zamknúť mamu do kúpeľne a mala som čas pozrieť si telku. Prepínala som ako o život, ale nič. Len zrnenie. Premokol mnou chlad keď som zbadala ako bezproblémovo mama za pár minút rozdriapala dvere na kúpeľni. Kde teraz? Pozrela som jej do krvilačných očí. Vybehla som z dverí. Bežala som ako o život našou ulicou. Keď sa mi zazdalo, že som už ďaleko siahla som do vrecká. Mobil sa mi akosi vytratil a po mojich žuvačkách nebolo ani stopy. Len nejaký hladký kamienok mi v mysli robil obrátky. Vytiahnuť ho? Nevytiahnuť? Nuž ako som sa tak hlbšie zamyslela. Ako mi hlavou prebleskovali myšlienky nevšimla som si, čo si deje za mojim chrbtom. Akoby celé mesto upieralo pohľad práve na mňa. Obloha padala na moje ryšavé vlasy a vzduch bol ešte chladnejší. Pocítila som i ja krv v ústach keď sa ku mne priblížili všetci moji susedia. Žiaľ v inej podobe. Boli taký ako moja mama. Už som ten pohľad nevydržala. Otočila som si prsteň na ruke a rýchlo som sa im pokúsila zdrhnúť. Či už výsledne alebo bezvýsledne nemala som na výber. A dať sa na po spas polovičke môjho susedstva som tiež nemala v pláne. Pri tom ako som šprintovala, nadávala na boha, že mi také niečo urobil a vykrikovala ,,Stáť!“ na tie obludy za mnou som stihla aj premýšľať, kde sa im môžem schovať. Keďže všetko vedia predriapať už bola iba jedna možnosť: Chytro ich oklamať. Keď som sa obzrela a uvidela viaceré kamarátky nohy mi ešte viac stuhli a akoby sa trošku prelomili v kolenách. Srdce mi bubnovalo, že už veľa neuvládze. Kosti mi praskali v kĺboch a ja som sa rozplakala.
Už hodnú chvíľu som nevidela na cestu, ale stále bolo vo mne niečo, čo mi kázala ísť ďalej a nezastaviť sa. Po 10 minútach ma šťastne vietor zavial k mólu. Voda tu bola špinavá a plná bahna. Nie ako kedysi, keď ste sa postavili a dovideli na dno. Snažila som sa rýchlo a nehlučne skočiť do vody. Susedia ma ešte nemohli uvidieť, lebo to, čo sa im stalo ešte viac oslabovalo ich schopnosti a tak nebežali príliš rýchlo. Každý jeden dotyk vody mi pripomínal chladivú bolesť a ak by to nebolo v takejto situácii viac by som si vychutnávala krásy okolitej prírody. Obludy dobehli neskoro. Už som bola schovaná pod mólom vo vode a dúfala som, že ich mozog nepacuje o nič lepšie ako to vyzerá. Voda aj keď kalná zaváňala ihličín neďalekého lesa a tak za tých pár minút v nej som sa trochu ukľudnila. Odrazu sa všetko zmenilo. Na vodnú hladinu vyplával kamienok z mojich voľných vreciek a ona sa spenila. Vírila sa akoby to ani nebolo jazierko, ale oceán. Kamienok, či skôr dúhovka, začal meniť farby. Prv som myslela, že sa mi to iba zdá. Chytila som ho pevne do ruky a vydriapala som sa z teplučkej vody na mólo. Síce susedia ešte celkom neodišli, ale teraz som sa ich nebála. Moje zlepené vlasy sa možno trošku postavili. V krku som už nemala guču strachu a v tom momente vzduch sa akoby ohrial. Akoby tento kamienok dokázal svetu, že dobro ešte existuje. Všetkých som si ich obzrela a kamienok som vyzdvihla vysoko nad hlavu. Vtedy akoby sa svet ustálil. Znovu som započula piskot vtákov a všetko, čo mi chýbalo. Udivene som pozrela na susedov, ktorý síce mali ešte ú zlú podobu, ale nepribližovali sa ku mne. Len pozerali striedavo na mňa a na kamienok. Všetci do jedného pokľakli a pri tom svorne mrmlali ,,Princezná Nazarienská“ Pýtala som sa sama seba, čo to vravia. Tie slová mi postupne vyrážali dych, no bola som rada, že mi už neubližujú. Dokonca, keď som sa pomedzi nich prešla začali sa meniť na obláčiky bielej pary a vystupovali do vzduchu. Potom i moje nohy zjemneli a premenili sa na akýsi zvláštny druh oblakov, ktoré ma vyniesli vyššie….
