Cesta z práce
Posted by Marcel | Filed under Horor, Marcel
Bolo to jedného novembrového večera keď som sa vracal späť domov z práce. Išiel som po starej známej ceste, teda tou ktorou chodievam zvyčajne. Dnes som nešiel domov ako vždy o deviatej večer ale až o jedenastej. Moja cesta domov nevedie priamo cez mesto ale cez uličky kde sotva niekoho stretnete a to ešte v dnešnej dobe normálneho. Lenže dnes bolo všetko akési iné, možno aj troška čudné. Tieto uličky sú síce trocha tmavé a málo osvetlene ale chodievam tadeto už nejaký ten rok, takže nemám dôvod na žiadne obavy. Mesiac ani moc nesvietil a bolo dosť chladno a zamračené, vyzeralo ako keby sa každú chvíľu mala spustiť poriadna metelica. No ale ako som tak kráčal chladným večerom, teda už nocou, začínal ma prepadať akýsi čudný pocit, ktorý som doteraz ani raz nepocítil. Bol som už v polovici svojej cesty keď som začal mat pocit že sa niekto na mňa pozerá, teda že ma niekto sleduje. Trošku som s pudu sebazáchovy pridal do kroku, ale čím so šiel rýchlejšie tak tým sa ma ten čudesný pocit viac zmocňoval. Vytiahol som z vrecka telefón v domneni že zavolám známemu aby som aspoň na chvíľu prestal myslieť na ten pocit. Lenže telefón bol akýsi hluchý. Pozrel som na hodinky a zistil som že prestali ísť. Zdalo sa mi to ako dosť čudná zhoda náhod, ale povedal som si že veď stať sa to môže. Snažil som sa všetko si v danej situácii vysvetlovať racionálne, ale až do chvíle keď som začul z jedného tmavého kúta akýsi čudesný zvuk, resp. hlas. Neviem prečo ale v tej chvíli som sa otočil a išiel som sa tam pozrieť. Nachádzal som sa zrovna v ulici ktorá nie je moc osvetlená a nachádza sa tu len jedna už dávno neobývaná budova. Teda miesto vhodne pre dnešnú mládež a pre feťákov. Myslel som si že sa tu zrovna jeden nachádza a že asi potrebuje pomoc. Lenže ako som sa viac približoval tak som sa veľmi rýchlo vyviedol z omylu. Keď som už bol asi tak 4 metre od toho kúta skadial vyhádzal ten čudesný hlas, začala sa mi pred ocami rysovať akási čudesná postava. Bol to muž cely v čiernom, na hlave mal čierny klobúk a pozeral do zeme, takže som mu nemohol vidieť do tváre. Radšej som ďalej ani nešiel a tak som radšej zastavil a spýtal som sa ho čo chce a že či nezablúdil. Muž sa ma spýtal koľko je hodín. Pozrel som sa ešte raz pre istotu na hodinky, lebo som si pomyslel že sa mi to mohlo predtým len zdať, no ale opak bol pravdou, hodinky naozaj stali. Zodvihol som hlavu a povedal že je mi to ľúto ale nejdú mi ani hodinky a ani mobilný telefón. Povedal som mu že sa mi zastavili o pol dvanástej a že môže byt tak asi už tri štvrte na dvanásť. Muž si len povzdychol a niečo si zašomral pod nos. Opäť som sa ho spýtal že či mi niečo nehovoril a on povedal že, už je čas aby som radšej šiel domov. Ešte raz som sa ho spýtal že či nechce pomoc ale povedal že nie, že jeho čas je už spočítaný. Tak som sa teda otočil a muž mi povedal aby som šiel cez druhú ulicu ktorá bola hneď vedľa, že tadiaľ to mam rýchlejšie a bezpečnejšie. No neviem prečo ale zdalo sa mi to dosť čudné a uletené, pretože touto, hoci tmavou a troska strach naháňajúcou uličkou chodím už nejaký ten čas a zatiaľ sa mi nič neprihodilo. No ale predsa len som dal na radu toho starca a tak som teda zišiel cesty a šiel domov druhou ulicou. Ešte pred tým ako som vykročil, som sa pozrel na ten ten tmavý kút kde stál ten muž, lenže nebolo po ňom ani stopy, netušil som kam sa mohol vypariť za takú krátku chvíľu. Prepadol ma strach a teraz som nevedel či mam ísť tou cestou ktorú mi ukazoval ten muž, doteraz neviem prečo, ale nakoniec som sa tou cestou vybral a šiel som domov. Po ďalšej ceste som už naštastie nestretol žiadne prízraky.
Keď som prišiel domov vytiahol som z vrecka telefón, a záhadne začal fungovať a začali mi chodiť správy so zmeškanými hovormi. Podišiel som k hodinám ktoré mam zavesene v kuchyni a pozrel som na hodinky čo mám na ruke, aby som si nastavil čas, prípadne vymenil baterku. Ale keď som ich porovnal stalo sa niečo neuveriteľné, tie hodinky ukazovali práve taký istý čas ako som mal na hodinkách v kuchyni. Nevedel som si vysvetliť ako je to možné a tak som šiel radšej spať.
Ráno keď som sa zobudil, tak som si pustil rozhlas, a zrovna tam boli správy. Redaktorka oznamovala že našli mŕtvolu muža, ktorý tam bol v tú noc zavraždený. Keď redaktorka povedala predpokladaný čas úmrtia tak som sa skoro neudržal na nohách, bolo to presne vtedy keď sa mi zastavili hodinky. Najviac ma na tejto veci zaráža však to že ten muž bol zavraždený na tej ulici pred ktorou ma ten muž z vtedajšej noci vystrihal. Doteraz mi vŕta v hlave otázka, chcel ma ten muž zachrániť a vystríhať pred nebezpečenstvom ? Alebo predtým aby som nevidel jeho zohavené telo ?
Dodnes neviem na túto otázku nájsť odpoveď, ale odvtedy chodím domov len ulicou ktorú mi v tú noc ukázal ten muž.
