Šek
Posted by Francees | Filed under Francees, Horor
Marek Mlynarovič bol bohatý a znudený muž. Peniaze mu brali sny a predstavivosť.
Stál opretý o stôl vo svojej prepychovej pracovni a v ruke držal pohár s whisky. Karol, sediaci oproti, v luxusnom kresle mohol o takom živote len snívať. Marek nebol jeho priateľom, len dlžníkom. Pred týždňom mu zachránil život.
- „Ani si neviete predstaviť aké som mal šťastie, že ste tam boli.“
Marek sa znudene pozeral do pohára. Zatriasol ním a sledoval ako sa tekutina v ňom roztancovala.
- „Poviem Vám, že život miliardára je nudný.“
Pokračoval, pozerajúc sa na whisky v poháre.
- „To neverím.“
Karol bojazlivo zareagoval a zakryl svoju ostýchavosť za pohár.
- „Je to tak. Keby som sa mal aspoň čím zabaviť. Niekedy si myslím, že by bolo lepšie zomrieť.“
Povedal otrávene, akoby diktoval recept. Potom sa postavil a pozrel sa Karolovi do tváre.
- „Ako sa Vám mám revanžovať?“
Karol mlčal.
- „Mám to!“
Jeho tvár sa v minúte zmenila, zreničky sa rozšírili a ústa roztiahli do úsmevu, akoby mu napadlo niečo smiešne. Nato, obrátil do seba whisky.
- „Mám taký nápad.“
Na chvíľu sa odmlčal, pravdepodobne čakal čo jeho oproti sediaci urobí, Karol ani nepípol, preto pokračoval.
- „Ak do dvoch dní nájdete človeka, ktorý Vás bude ochotný zabiť za… povedzme… sto miliónov, vaša rodina už nebude musieť nikdy pracovať, tým nemyslím len vašu ženu a deti, ale nasledovnú generáciu. „
Karol si myslel, že zle počul.
- „Ako náhle Vás niekto odstráni, Vaša žena odo mňa dostane šek na ľubovoľnú sumu a ktokoľvek z vašej rodiny si bude môcť vybrať peniaze na akúkoľvek sumu a ja šek zakaždým podpíšem.“
Karolovi vyschlo v hrdle. Mal pocit, že sa mu sníva. Za záchranu jeho života má položiť svoj?
- „Čo vy na to?“
Marek sa zasmial ako dieťa, ktoré práve objavilo nový švindel.
Karolove spotené ruky ledva držali pohár. V ušiach mu zapískalo.
- „A..akú mám istotu, že šek vždy podpíšte?“
Dostal zo seba.
- „Prisahám a na začiatok Vám podpíšem sumu, o ktorú zažiadate, ale šek podpíšem až po Vašej smrti.“
Karol vypliešťal na neho oči.
- „Tak čo? Súhlasíte?“
- „A keď zomriete, kto bude tie šeky pospisovať?“
- „Bystrá hlavička.“
Pichol prstom do vzduchu.
- „To sa dá zariadiť. V závete prenesiem príkaz na potomka, ten na ďalšieho a tak ďalej…“
Jeho oči horeli nedočkavosťou.
- „A nezdá sa Vám, že je to divné?“
- „Nerozumiem.“
- „Ja som Vám zachránil život a za to mám zomrieť?“
Vyslovil potichu.
- „Na to som nemyslel. Dobre teda, na začiatok sa Vám odvďačím sumou, napríklad sto miliónov. Už je to v poriadku?“
Predniesol trochu podráždene.
Karol bol ako omráčený a nezmohol sa na slovo. Ten človek nebol čistý.
- „Ak mám zomrieť, načo mi budú toľké milióny? Veď ich ani nestihnem minúť.“
Povedal keď sa prebral sa.
- „Tak, aby ste začali.“
Otočil sa po šek.
- „Môžeme to oddialiť. Miňte všetky peniaze a potom to začne, alebo ich dajte manželke, či komukoľvek, ale ak peniaze raz príjmete, stávka je uzatvorená.“
Vyplňoval šek.
Karol mal plno otázok: najprv kde nájde človeka, ktorý ho zabije za sto miliónov, potom, je vôbec pripravený zomrieť a nakoniec, stojí mu rodina za to?
- „Potrebujem si to premyslieť.“
Marek zodvihol hlavu.
- „Fajn. Dám Vám na to dva dni, ani o hodinu viac.“
Karol sa pozeral na svoju ženu.
- „To je absurdné.“
Vyjadrila sa k stávke. Odložila fľašu vína na linku a s pohármi v ruke prešla ku stolu. Sadla si vedľa Karola. Ten jej zobral ruku do svojich a bez slova sa na ňu pozeral, akoby v jej očiach hľadal odpoveď.
- „ Edit, ja nie som pripravený zomrieť.“
Šepol. Edita sklonila hlavu.
- „Sme síce chudobní, ale jeden pre druhého znamenáme všetko, o veľa viac ako peniaze“
Po líci jej stekala slza.
- „Nerob to, pre boha!“
Plakala.
- „Ale ja chcem, aby ste sa mali dobre, ty, naša dcérka…“
- „Ale za to predsa nemusíš zomrieť. Pôjde to, ver mi. Sme síce zadĺžení, nezamestnaní a penále nám rastú a možno prídeme aj o tento byt, ale preto predsa nemôžeš zomrieť.“
Kričala. Karol ju tíšil. Za nič na svete nechcel, aby to ich dcéra, spiaca vo vedľajšej izbe počula. Bola dosť stará na to, aby ich rozhovoru porozumela.
- „Pochop, že je to len moje rozhodnutie.“
- „Tak načo si mi o tom hovoril. Mal si mlčať a rozhodnúť sa sám.“
- „Veď si všetko hovoríme, milujeme sa, máme dcéru, nemôžem predsa pred tebou niečo tajiť.“
Karol premýšľal celú noc a nad ránom dospel k rozhodnutiu. Bez slova sa vytratil z bytu a zamieril do Marekovej kancelárie. Vyviezol sa na dvanáste poschodie.
- „Rozhodol som sa.“
Povedal vo dverách. Marek prestal písať a obišiel svoj prepychový stôl.
- „No, konečne. Nalejem Vám niečo?“
Usmial sa popod fúzy.
- „Áno a možno to bude naposledy.“
- „Mám tomu rozumieť, že moju ponuku prijímate?“
- „Áno.“
Karol sa zviezol do kresla.
Edita v rukách držala šek a neveriacky krútila hlavou. Suma sto miliónov ju obrala o slová. Na šeku chýbal už len podpis.
- „To neprichádza do úvahy.“
So slzami v očiach sa pozerala na manžela, adresujúc slová Marekovi.
- „Ale áno, je to tak. Váš manžel už podpísal dohodu. Mám to priamo tu.“
Podal jej papier.
Na zmluve si okamžite všimla manželov podpis.
- „Prečo plačete? Viete, čo si budete môcť dovoliť? Viete, že nebudete musieť už nikdy pracovať? Tento šek a ďalšie a ďalšie Vám zabezpečia prepychový život.“
- „Bez manžela.“
- „Je tam tomu. Viete koľko mužov Vám bude ležal pri nohách?“
Marek sa odvrátil.
- „Ale čo ak nikoho nenájde? Čo ak ho nikto nebude chcieť zabiť?“
- „Toho sa nebojím.“
Karol smutne zareagoval na jej otázku.
- „Ľudia dnes bažia po peniazoch a sto miliónov je obrovská suma.“
Edita sa ho zľakla. Všimla si, že jeho oči sú prázdne, akoby ostarol o dvadsať rokov.
Karol kráčal sám po ulici. Ako má nájsť niekoho, kto ho dobrovoľne zabije? Vo vrecku kabáta mal šek na sto miliónov, ktorý mal dať svojmu vrahovi pred výstrelom. Bol štvrtok, skoro ráno a po uliciach sa motali ľudia, ponáhľajúci sa do práce. Edita mala pravdu. Bolo to absurdné, dodal by ešte: zároveň smutné a groteskné. A čo keby sa zabil sám a Edita by dostala peniaze? Z toho nápadu sa mu chcelo mu vracať. Bol vysilený, unavený a bez života, ale rozhodnutý zabiť sa. Otázkou len bolo, ako to urobí. Zrazu za sebou započul hlas.
- „Ruky hore!“
Niekto ho zrazil k zemi. Karol spadol a prerazil si kolená. Muž mu s hlavňou pištole zodvihol hlavu.
- „Daj všetky peniaze a budeš žiť.“
Muž mal na hlave kuklu, na rukách rukavice, bol v kabáte a rifliach. Bol vysoký a mocný. Ulica bola prázdna. Karol nevidel žiadne auto, žiadneho chodca. Načo zabočil do tejto uličky? Nadával si, hoci teraz to už bolo jedno.
- „Nemám so sebou žiadne peniaze, len šek na sto miliónov.“
Chlap sa uškrnul.
- „To ti akože mám uveriť? Daj sem prachy!“
Zachraptel.
- „Naozaj žiadne peniaze so sebou nemám. Mám len ten šek. Prosím, zoberte si ho a nechajte ma žiť.“
Prišlo mu komické, že pred chvíľou hľadal niekoho, kto ho zabije a teraz prosí o život.
- „Je vo vrecku kabáta.“
Chlap ho nadvihol a začal mu prehľadávať kabát.
- „ Na druhej strane.“
Povedal s plačom.
Muž vylovil šek.
- „Veď nie je podpísaný.“
- „Ja Vám ho podpíšem.“
- „Tak to urob!“
Zakričal mu do ucha. Karol hľadal pero.
- „Nemám pero!“
Chlap strácal nervy. Pištoľ mu strkal do hlavy, pripravený spustiť spúšť. Karol sa ďalej snažil nájsť pero. Podarilo sa. Bolo vo vrecku košele. S trasúcou rukou podpísal šek a podal ho zlodejovi. Dúfal, že mu trik výjde. Chlap ho uchmatol a vystrelil.
- „Drahý, čítal si dnešné noviny?“
Edita sa pozrela na Mareka, ktorý stál vo dverách kuchyne. Bol piatok ráno a Edita, po noci strávenej s ním, bola práve na odchode domov.
- „Nie, čo je nové?“
Marek si utieral umyté vlasy. Edita mu podala noviny. Marek sa pozrel na úvodný titulok:
„Bezdomovec včera v noci objavil mŕtve telo. Muž nemal pri sebe žiadnu identifikáciu, len šek na sto miliónov dolárov vystavený Marekom Mlynarovičom.“
- „Už ti volala polícia, drahý?“
- „Neviem. Na noc som vypol telefón.“
