Koleda
Posted by Francees | Filed under Francees, Horor
- „Nie, nechoď do toho domu! Nesmieš tam ísť. Už nikdy sa nevrátiš.“
Martin ignoroval hlas, ktorý ho neustále varoval. Nevidel dôvod, prečo by ho mal počúval. Nikdy sa mu nič nestalo.
Ruky pokojne držali volant a auto sa pomaly kĺzalo po mokrej ceste. V spätnom zrkadle videl hustú tmu. Cestu vpredu osvetľovali svetlá jeho auta. Po oboch stranách sa ťahal les. V aute nebol žiadny signál, hudba postupne zanikala v šušťaní. Vypol rádio a sledoval cestu. Po chvíli ho bralo na spánok, tak si radšej pustil CD. Hudba ho zobudila a auto sa rútilo vpred po ceste, po ktorej išiel predtým iba raz.
Bolo to pred mesiacom. Vracal sa z práce. V ten deň ho prepustili. /Odvtedy je nezamestnaný, nemá čo robiť, nudí sa, je lenivý a navyše minul všetky peniaze./ Po ceste domov zbadal v diaľke dom a rozhodol sa ho preskúmať. Zaparkoval pri lúke. Mal tušenie, že obhliadka bude plodná a nemýlil sa. V lese panovala hustá hmla a dom v nej plával ako v mlieku. Z diaľky pôsobil honosne, ale keď sa k nemu priblížil, zistil, že je malý. Dlhšiu chvíľu sa naň len tak pozeral, nevediac čo si má myslieť. Vyzeral opustene a zanedbane. Predné okno bolo vylomené, strecha sa nakláňala na stranu a steny boli prehnité. Možno kedysi mal dom aj farbu, ale teraz bol šedivý. Uvažoval, či sa nemá vrátiť a na celú vec zabudnúť, ale rástla v ňom zvedavosť. Vykročil ku vchodovým dverám a dotkol sa kľučky. Na veľké počudovanie, boli dvere otvorené. Dúfal, že vnútri nikto nie je. Opustený dom je predsa dobrá návnada pre pytliakov a zlodejov. V dome bolo šero. Nábytok zanikal v obrysoch. Pokúsil sa zapáliť svetlo, ale vypínač luskol na prázdno. Vnútorný hlas ho nabádal odísť, ale on ho opäť nepočúval. Cítil, že tam nájde niečo hodnotné, za čo dostane fúru peňazí a tá myšlienka sa mu páčila. Vykročil vpred. Drevená dlážka zavŕzgala. Na moment zastal a pozrel sa dolu. Pri nohách mu ležal starý dáždnik. Zohol sa a zodvihol ho. Cítil sa bezpečnejšie, než keby nemal v rukách vôbec nič. Dáždnik bol pevný, mal drevenú rukoväť a železnú konštrukciu. V rohu miestnosti stála vysoká, robustná skriňa. Na druhej strane, v strede miestnosti zbadal posteľ, vedľa nej nočný stolík s lampou. Pozdĺž prednej steny sa ťahal masívny nábytok. Kvôli šeru nerozoznal jeho farbu, ale predpokladal, že bol drevený. Na stenách viseli fotografie so zaškrtenými ľuďmi. Všetci mali vyplazený jazyk a a oči otvorené dokorán. Naháňalo to hrôzu. Obzrel sa za seba. Nik tam nebol. Cúvol a nohou zavadil o truhlicu. Dáždnik odhodil na zem a kľakol si na špinavú zem. Rozvíril prach a zakašľal. Zrazu započul tichú melódiu. Znela ako vianočná koleda z hracej skrinky. Nadvihnúť veko truhlice mu dalo veľa práce, lebo bolo ťažké. Keď ho otvoril, naskytol sa mu pohľad na šperky, šperkovnice, mince a hracie skrinky. Pod tým všetkým ležali šaty. Začal sa v truhlici prehrabávať. Zodvihol prvý šperk a otočil ho k oknu, ktoré len chabo prepúšťalo ranné svetlo. Boli to perly. Zasmial sa a v podbrušku ho zašteklilo. Náhrdelník sa leskol i v polotme. Vrátil ho naspäť a siahol hlbšie dovnútra. Vtom na ruke zacítil klzký pohyb. Okamžite roztvoril dlaň, v ktorej sedel pavúk. Malý netvor sa zľakol svetla a uštipol ho. Martin cukol a zaklial. Pavúk sa stratil sa skriňou, hľadajúc si vhodné miesto na ďalšie roky. Vtom mu oči dopadli na dvere v rohu miestnosti. Vykročil ku dverám. Položil ruku na kľučku a prsty sa mu zamotali do pavučej siete. Po druhý krát zaklial. Nenávidel pavúky. Všimol si, že pod dverami sa plazili muchy a červíky. Schoval si ruku do rukáva kabáta a tak ňou otvoril dvere. Do nosa mu okamžite udrel prenikavý a nepríjemný zápach. V slabom svetle, ktoré dvere prepúšťali videl ako sa mu po topánkach prechádzali muchy, osy, a iná háveď. Vysoko nadvihol nohu a striasol sa chrobákov. Uvidel veľký predmet. Pripomínalo to veľké zviera, alebo človeka, Nehýbalo sa to. Po chrbte mu prešli zimomriavky. Musel to byť mŕtvy človek a ten puch vychádzal z neho, pomyslel si.
-„Ja som ťa varoval.“
Znovu sa ozval vnútorný hlas. Pohľad mu dopadol na tvár. Mala otvorené oči a vyplazený jazyk. Pustil sa do behu, vyletel z domu, nasadol do auta a naštartoval.
Spomienka na mŕtve telo a najmä na tú tvár mu dlho nedali spať. Keby na tom nebol tak mizerne a neprehajdákal by všetky peniaze, do toho domu by ho nikto a nič nedostalo. Najhoršie na tom bolo, že si nebol celkom istý či ten dom nájde. Vypol CD. Zrazu započul tichú melódiu. Bol si istý, že ju už niekde počul. Pripomínala mu vianočnú koledu. Počul ju v polotme, v tichu. Bolo to nedávno. Bolo to v tom dome! „Bože, počul ju v tom dome!“ Ruky mu ovisli na volante a auto sa hojdalo zo strany na stranu.
- „Nie, nechoď do toho domu! Nesmieš tam ísť. Už nikdy sa nevrátiš.“
Pozrel sa za seba a vtom spoznal tvár, ktorá ho celý čas prenasledovala. To nebol jeho vnútorný hlas. Bol to ten mŕtvy človek. V tom dome ten hlas prichádzal spoza dverí, ale teraz bol tu.
- „Ja som ťa varoval.“
Muž rukami obopol Martinove hrdlo a zatlačil. Auto pobehovalo od krajnice ku krajnice. Keď Martin neprejavoval žiadne známky života, muž si presadol na predné sedadlo a zaparkoval pred domom.
Mladík v obleku neveril vlastným očiam, keď v diaľke zbadal dom. Zaparkoval na lúke. Vkradol sa doň a keď uvidel nábytok a truhlicu, zajasal. „Nabudúce musí prísť s väčším autom a kamošom“, zaumienil si. „Ako to inak všetko odnesiem?“ Nerozumel len tým fotkám zaškrtených ľudí na stene. Predošlý majiteľ mal ale čudnú zábavku. Pousmial sa a odišiel.
