Návrat
Posted by Jozef | Filed under Fantasy, Jozef
Od istej chvíle – už zabudol, kedy sa to stalo – čas preňho stratil význam. Zo začiatku úzkostlivo počítal dni a mesiace. Deň symbolizovala čiarka na stene jaskyne, neskoršie zárez do dreva v chatrči, ktorú si postavil vlastnými rukami a nakoniec záznam do zápisníka, ale po istom čase sa vrátil k značkám na drevenej stene.
„Na stene sú údaje prehľadnejšie,“ povedal si nahlas a urobil nový zárez.
Potom si sadol na vlastnoručne vyrobenú stoličku a zapálil si cigaru.
„Že vraj cigara,“ zašomral, keď pozrel na vlastnoručne vyrobený šúľok z vysušených tabakových listov.
Uložený bol v drevenej škatuli v ktorej sa kedysi nachádzali skutočné cigary. Na vrchnáku škatule bol znak zobrazujúci tri pári kordov, spojených do trojuholníka a pod ním nápis MONTECRISTO. Spomenul si, že pôvodné cigary boli precízne vytvarované. Akokoľvek sa snažil, nedarilo sa mu dosiahnuť želaný tvar.
„Už sa mi to nikdy nepodarí,“ zašepkal a smutne zvesil hlavu.
Keď dofajčil, vstal a prisunul si stoličku pod povraz, ktorý visel z povalovému trámu. Nechcel to urobiť, no oni ho k tomu donútili. Hlasito vyriekol na ich adresu zopár nadávok. Skôr než ucítil na krku drsné zovretie, stihol ešte posledný raz prebehnúť očami po úzkych ryhách na drevenej stene a pri pohľade na zárezy sa mu vynorili spomienky na minulé obdobia jeho života na ostrove.
Najprv som žil v jaskyni. Už si nepamätám, kedy a odkiaľ som tam prišiel. Muselo to byť veľmi dávno. Na obdobie pred príchodom do jaskyne si nespomínam a táto skutočnosť na mňa pôsobila skľučujúco. Potom mi napadlo, že v jaskyni som bol odnepamäti.
„Možno, že som sa v nej narodil,“ uvažoval som nahlas. „Preto sa na nič nepamätám.“
Úporne som sa snažil nájsť spomienky na svoje detstvo, ale márne. Vo chvíľach, keď som bol najviac zronený, chodil som na pobrežie, no pohľad na vlny mi nepomáhali nájsť odpoveď. More hučalo a znásobovalo vo mne pocit prázdnoty.
V jaskyni bola tma a zima. Spočiatku som sa schúlený triasol od chladu, potom som si založil oheň, ktorý ma príjemne zohrieval.
„Oheň je výborná vec,“ pomyslel som si vždy, keď vyšľahli prvé plamene.
Plamene začali vytvárať strašidelné tiene, ktoré tancovali po hrboľatých stenách ako živé. A skutočne! Jedného dňa tmavé prízraky ožili a zlietli k mojej hlave. Začul som zlovestný šum ich krídel. Zaskučal som od strachu ako zviera.
Pri stenách som nachádzal truhlice plné rôzneho náradia, nástrojov a kníh. Blúdil som po chodbách s horiacou pochodňou v ruke a obozretne som sa v nich prehrabával. Občas som začul tajomný šuchot a zazdalo sa mi, že z tmavých rohov na mňa hľadia oči neznámeho pozorovateľa. Prudko som sa otočil, posvietil so si pochodňou, ale kúty boli prázdne.
„Mám bujnú fantáziu,“ povedal som si nahlas. „Nikto tu nemôže byť.“
Začal som túto jaskyňu nenávidieť. Ráno som z nej odchádzal prenasledovaný pocitom úzkosti, ale večer som sa do nej schovával, lebo les ovládla desivá tma.
Keď bolo more pokojné, rád som chodil na breh. Pomyslel som si: teraz je tu prekrásne. Nechce sa mi veriť, že búrka všetko zmení na spenený vodopád.
Lovil som ryby a kraby. Musel som byť opatrný, aby som sa nešmykol na klzkých skalách. V lese som sa škriabal na stromy a naoberal som si ovocie. Pravidelne som prezeral pasce, či sa do nich nechytilo nejaké zviera. Občas som sa rozhodol, že sa pokúsim uloviť prasa alebo divú kačicu, no bol som nešikovný a málokedy sa mi niečo podarilo chytiť.
Malým lietajúcim tvorom, ktoré ma spočiatku tak vydesili, sa v jaskyni páčilo. Stále ich pribúdalo a tento jav jasne dokazoval, kto je tu doma a kto votrelec. V jednej z debien som objavil knihu o jednoduchých drevených stavbách. Nebol som si istý, či stavbu chatrče zvládnem, ale chcel som to skúsiť. Povzbudzovala ma predstava vzdušného a čistého príbytku bez strašidelných tmavých kútov.
Ešte v ten večer som si zhromaždil potrebné náradie a na druhé ráno som sa vybral do lesa. Našiel som niekoľko stromov o málo hrubších ako moja noha a začal som ich stínať.
„Sú to pekné stromy,“ pomyslel som si. „Je ich škoda, ale v jaskyni už dlhšie zostať nechcem.“
Niekoľko týždňov mi trvalo, kým som stromy opracoval a nanosil ich na miesto, kde mal stáť môj zrub. Stavba nového obydlia ma stála veľa námahy a výsledok bol mizerný. V stenách chatrče svietili škáry, cez ktoré fúkal vietor. Keď pršalo, cez strechu tiekla voda a pri silnejšom vetre sa otriasala.
„Ech! Nie je to dobré,“ pozeral som sa na ňu s obavou. „Zosype sa mi na hlavu ako domček z karát.“
Nevzdal som sa, pokračoval som v práci a stále som sa zdokonaľoval. Prišiel som na to, že drevo zo stromov sa dá štiepať, zarovnávať veľkým nožom a tak sa dajú dosiahnuť rovné hrany. Naučil som sa vytvárať pevnejšie spoje a zistil som, že drevené škridle, ktoré som strúhal po večeroch, sú lepšie ako vetvičky a mach. Chatrč som rozobral a začal som stavať novú.
„Nesmiem sa vzdať,“ povedal som si, „nakoniec to zvládnem.“
Postupne som odstránil všetky chyby a po niekoľkých mesiacoch práce som sa napokon presťahoval do nového zrubu.
Naučil som sa zmiešať blato so slamou, zmes som natlačil do drevenej formy a keď vyschla, vyklopil som ju, a mal som nepálenú tehlu. Z tehál som postavil múr okolo chatrče, aj pec s komínom. Vystaval som si ohrady, v ktorých som začal chovať divé prasce a kačice. Už som nemusel chodiť na namáhavý a často neúspešný lov.
Podľa zárezov som žil na ostrove štrnásť rokov. Býval som v drevenom zrube, do ktorého nezatekalo ani počas najsilnejších dažďov a keď sa ochladilo, zakúril som si, no pocitu, že ma sledujú tajomné oči, som sa nezbavil. Zle som spával, strhával som sa zo spánku a keď som zaspal, snívali sa mi sny o temných tvoroch, ktoré ma v noci navštevovali.
Vstával som na úsvite. Zobúdzalo ma hlasné kvíkanie a kvákanie, ktorým uväznené zvieratá dávali najavo svoj hlad.
„Hlúpe zvieratá,“ prihováral som sa im. „Musíte ešte chvíľu vydržať.“
Do malého dreveného suda som si priniesol vodu z blízkej studne a umyl som sa. Potom som sa vydal na obhliadku ohrád so zvieracími obyvateľmi. Kontroloval som ich, nakŕmil a vrátil som sa do zrubu. Moje raňajky pozostávali z ovocia, ktoré som si nazbieral. Potom som sa pustil do hospodárskych prác. Niekedy som pokosil trávu, ktorá sa rástla v kútoch dvora, inokedy som opravil poškodenú ohradu alebo rozbité náradie, narúbal a nanosil som drevo alebo som upevnil škridle, uvoľnené na streche zrubu. Občas bolo treba doplniť stav zvierat. Vzal som pasce a rozmiestnil po lese a okolo jazera.
„Dúfam, že sa niečo do nich chytí, nie ako minule,“ zašomral som.
Okolo poludnia som si začal pripravovať obed. Keď som dostal chuť na mäso, zabil som niektoré zo zvierat. Po obede som si sadol do smiešne vyzerajúceho kresla, ktoré som si vyrobil a prisunul som si ho k veľkej hromade kníh. Kopa, ktorá obsahovala diela rozličného žánru, pochádzala z debien v jaskyni. Zapálil som si cigaru a listoval som v knihách. Čítanie mi nešlo. Vyberal som si ľahšie texty, ale skoro ničomu som nerozumel. Nevzdal som sa a čoskoro som čítal tak dobre, že za jedno poobedie som preštudoval vyše sto strán.
Ktorýsi deň som objavil fascinujúcu knihu. Pozorne a pomaly som v nej listoval, očarený obrázkami nebeských telies.
„Vesmír je nádherný,“ povedal som si plný úžasu.
Rýchle som prezrel celú kopu a zhromaždil som si knihy o astronómií. Čítal som ich pomaly, aby sa mi udržalo v pamäti čo najviac informácií a zaujímavé myšlienky som si zapisoval do osobitného zošita. V knihách sa písalo o Slnku, planétach Slnečnej sústavy a o hviezdach, na ktoré som sa pozeral za jasných nocí. Prekvapilo ma poznanie, že hviezdy sú veľmi vzdialené slnká a majú svoje pevné miesto, že vytvárajú podivné zoskupenia. Od tejto chvíle som na ne nehľadel ako na bezvýznamné, roztratené svetielka, ktoré sú nekonečne vzdialené v tme nočnej oblohy, ale pozoroval som ich so záujmom, keď sa večer postupne rozsvecovali. Niektoré zažiarili jasne ako drahokamy, iné sa iba mihotali, pripomínali plamienky dohorievajúcich sviečok. Prechádzal som vzrušene zrakom z jednej hviezdy na druhú a snažil som sa spoznať prvé súhvezdie. Bude to Ursa Maior alebo Crux? Akokoľvek som sa usiloval, nepodarilo sa mi rozoznať ani jedno zoskupenie.
Pátral som po súhvezdí Orión, viditeľnom z každej časti Zeme, hľadal som oslepujúcu hviezdu Rigel alebo červeného obra Betelgeuze. Márne.
„Niečo tu nie je v poriadku.“ povedal som si a začal sa ma zmocňovať čudný pocit.
Obrátil som zrak k severnému horizontu. Podľa knihy som tam mal objaviť veľobra Alfa Ursae Minoris, ktorý je súčasťou súhvezdia Malý medveď, no miesto jasnej Polárky som uvidel iba nevýrazné hviezdy, pripomínajúce vyhasínajúce uhlíky. Celú noc som pozoroval oblohu a zaspal som až nad ránom.
Na druhý deň som vykonal len nevyhnutné práce a pokračoval som v čítaní kapitoly o Slnku. Uvádzalo sa v nej, že je to najbližšia hviezda a na oblohe sa javí ako oslňujúci biely disk. Prerušil som čítanie a pozrel som sa na Slnko nad mojou hlavou. Odvrátil som zrak, lebo lúče ma zasiahli ako žeravené nože, no i ten krátky okamih stačil na to, aby som pochopil, že sa pozerám na páliacu oranžovú guľu. Kým sa mi zrak upokojil, rozmýšľal som o faktoch, o ktorých som sa dozvedel v knihe, no v hlave som mal čoraz väčší zmätok.
V noci som sa opäť pokúšal rozoznať neznáme súhvezdia a pomenovať hviezdy najrôznejších jasností. Svoju neschopnosť som pripisoval nedostatočným znalostiam astronómie. Znova a znova som čítal veľkú encyklopédiu vesmíru, no čím viac sa mi vrývala do pamäti, tým viac som bol dezorientovaný.
Prešlo niekoľko mesiacov a ja som stále pozoroval oblohu.
„Dnes mi je už jasné, že oranžový kotúč nad mojou hlavou nezodpovedá popisu Slnka v encyklopédii vesmíru. Pripomína skôr hviezdu patriacu do spektrálnej triedy K, s oveľa väčšou svietivosťou ako sa to uvádza v odbornej literatúre.“
Nová záľuba zmenila môj životný rytmus. Čas, ktorý som mal venovať práci, som venoval štúdiu. Vykonával som iba najpotrebnejšie činnosti, aby som udržal chod svojho hospodárstva. Zdokonalil som sa v štúdiu a hltavo som vstrebával informácie o vesmíre.
V hlave sa mi hromadilo stále viac pochybností. Často som sedával na brehu mora.
„More je akési jednotvárne,“ povedal som si. „Nedvíha sa a neklesá, akoby mu chýbal príliv a odliv.“
Moje pochybnosti sa rozrastali o nové a nové nezrovnalosti, ktoré na mňa útočili zo všetkých strán. Zbadal som, že v mori chýbajú živočíchy. Pri potápaní som videl iba dva druhy rýb a jeden druh kraba. V pôde neboli chrobáky, ani dážďovky. Z vtákov sa tu objavila iba divá kačica a neznámy druh papagája. Z väčších zvierat iba divé prasa a koza.
Vydal som sa na prieskum ostrova. Prechádzal som riedkymi zmiešanými lesmi bez jediného živého tvora a lúkami s množstvom poľných kvetov, nad ktorými nelietal hmyz. Ostrov nebol hornatý a po dvoch dňoch chôdze sa predo mnou otvorilo belasé pobrežie. More bolo pokojné, akoby bez života. Zahľadel som sa do diaľky a zazdalo sa mi, že na obzore vidím bledý pás.
„Je tam pevnina alebo ďalší ostrov,“ pomyslel som si, „možno sú to iba mraky.“
Rozhodol som sa, že si postavím plť.
„Najprv oboplávam pobrežie,“ povedal som si nahlas, „a potom sa pokúsim odplávať od ostrova na väčšiu vzdialenosť.“
Stále som si nebol istý, či sa nachádzam na ostrove.
Stavba plte bola jednoduchá. Dreva som mal dostatok a jednotlivé kusy som zväzoval priamo vo vode. O niekoľko dní bola plť hotová. Vznikol problém s upevnením sťažňa, ale aj to som zvládol, využijúc skúsenosti zo stavby zrubu.
„Ide mi to celkom dobre,“ rozprával som sa sám so sebou. „Dokázal by som si postaviť aj čln, naozajstný čln, s ktorým by som sa mohol pustiť na šíre more.“
Práca načas odpútala moje myšlienky od pochybností týkajúcich sa tohto miesta. Tesne pred vyplávaním sa však stala udalosť, ktorá mi pomohla odhaliť tajomstvo tohto ostrova.
Noc bola pokojná a tichá, no zasa som nemohol zaspať. Myslel som na nastávajúcu plavbu a na problémy, ktoré by ju mohli skomplikovať. Iba náhodou som otvoril oči a zrazu – uvidel som tmavé postavy, ktoré sa nado mnou skláňali. Skôr než som stihol niečo urobiť, pocítil som na ľavom zápästí ostrú bolesť a stratil som vedomie.
Keď som sa prebudil, bolo už skoro poludnie. Zvieratá sa ohlasovali ostrým krikom. Vybavil sa mi nočný obraz s tmavými postavami. Váhal som – bol to sen? Pozrel som sa na ľavé zápästie. Na vnútornej strane som objavil dve červené bodky, vzdialené od seba asi jeden centimeter. Pokožka okolo nich bola mierne zapálená.
„Možno ma niečo poštípalo,“ povedal som si.
No potom som si uvedomil, že tieto drobné ranky – našiel som ich aj v minulosti – súviseli s mojimi zdravotnými ťažkosťami. Objavovali sa mi vždy po poraneniach, ktoré sa mi stali pri práci alebo po niekoľkých ochoreniach, po ktorých som ležal malátny s vysokými horúčkami. Hľadal som vysvetlenie a nakoniec, keď som si pospájal všetky súvislosti, dospel som k jedinému poznaniu. Na potvrdenie mi chýbal už iba priamy dôkaz, a ten som mohol získať iba ak si naberiem dosť odvahy.
Utekal som k pobrežiu, no skôr než som tam dobehol, tušil som, čo uvidím. Breh bol prázdny. Plť zmizla. Už som nedokázal zlé pocity v sebe dlhšie udržať. Začal som kričať no nebol to ľudský krik, skôr zúfalí zvierací rev. Vbehol som do mora. Keď mi voda siahala po pás, začal som plávať. Zúrivo som rozhadzoval rukami a nohami, vôbec som sa nesnažil šetriť sily. Čím viac som sa vzďaľoval od brehu, tým viac som ochaboval. Nakoniec som úplne zoslabol, horko – ťažko som sa držal nad vodou. Už som nekričal, iba som plakal.
„Vy beštie!“
Dostala sa mi do úst voda. Začal som sa dusiť.
Keď som precitol, ležal som vo svojej chatrči. Chvíľu som sa pozeral na drevený strop a počúval som hlasy hladných zvierat. Žil som, o tom nebolo pochýb. Prezrel som si ruky a našiel som na nich nové ranky. Spolu ich bolo šesť. Vstal som a vyšiel som na dvor. Chvíľu som stál, rozhliadal som sa a kochal som sa okolitou prírodou.
„Je tu krásne,“ povedal som si. „Nenapadlo mi, že je to iba zdanie.
Potom som začal s krikom vyháňať prasce a kozy z ohrady. Plieskal som ich dlaňami a zvieratá hnané prirodzenou túžbou po slobode a voľnosti sa natešene rozutekali po lese. Vypustil som aj kačice a keď ohrady spustli, vrátil som sa do zrubu.
To všetko sa mi znovu premietlo v hlave. Zacítil som silné škrtenie. Padol som z malej výšky, no lano aj tak splnilo svoju úlohu. Zovrelo mi krk tak silne, že keby som ešte chvíľu vnímal, pomyslel by som si, že mi asi odtrhne hlavu.
Do hviezdnej sústavy Razal Spaar vletela ťažobná loď s nákladom rudy obsahujúcej kobalt. Obraz vracajúcej sa lode nebol ničím nezvyčajný až do chvíle, keď zakotvila na orbite planéty. Namiesto rutinného prekladania suroviny plavidlo nečakane obkolesilo množstvom malých bojových strojov a dva gigantické útočné koráby, prešpikované zbraňami pripravenými spáliť všetko živé. Čo bolo príčinou tohto nepriateľského správania, ktoré hraničilo dokonca s odhodlaním zničiť drahocenný náklad aj s vlastnou posádkou?
„Ťažobná loď počas spiatočnej cesty zaregistrovala tajomné teleso, veľké sotva dva metre, letiace vesmírnym priestorom hlboko pod rýchlosťou svetla,“ znela správa.
Dalmäli zistili, že ide o jednoduchú sondu neznámeho pôvodu.
Teleso zachytili a preniesli na svoju palubu. Vedecké prístroje, ktoré sonda niesla na svojej palube dokazovali, že kedysi skúmala planéty, fotografovala ich povrch a informácie sa strácali vo vesmíre. Teraz však jej prístroje už nefungovali. Termoelektrický zdroj aj rádioizotopový generátor prišiel o všetku svoju energiu. Sonda letela vesmírom už príliš dlho.
Objavenie tajomného stroja spôsobilo blokádu ťažobnej lode a jej posádka musela prekonať dlhú karanténu. Dalmäli sa obávali, že spolu so sondou mohlo dôjsť aj k nákaze vesmírnymi mikroorganizmami.
Na palubu dopravili odborníkov, ktorí začali vnútro záhadnej sondy podrobne skúmať. Nijaké baktérie neobjavili.
Po ukončení karantény teleso dopravili na vesmírnu stanicu, kde ho znovu skúmali kúsok po kúsku. Vedecké prístroje, počítač a riadiace systémy nedosahovali technickú úroveň dalmälskej civilizácie a zdalo sa im, že sonda nebude pre nich žiadnym prínosom. Malé puzdro, nachádzajúce sa v sonde, však vynahradilo všetky ich starosti a námahu. Kapsula obsahovala rozsiahle informácie o neznámej civilizácií a hviezdne mapy umožnili pomerne ľahko určiť polohu sústavy, v ktorej sa nachádzala záhadná rase. Dalmäli vyslali dve zo svojich medzigalaktických lodí na prieskum cudzej sústavy.
Vedci medzitím pokračovali v dešifrovaní informácii získaných z puzdra. Zistili, že obsahuje aj dedičnú informáciu tajomného druhu. Dalmäli boli odborníci na klonovanie buniek a zárodkov, preto ľahko vytvorili kópiu tvora, ktorý podľa záznamov niesol pomenovanie Človek. Na vesmírnej stanici zriadili zónu pripomínajúcu jeho domovskú planétu Zem a do tejto oblasti neznámeho tvora umiestnili. S implantovaným vedomím nemal ani najmenšie tušenie, že je predmetom pokusov.
Spočiatku tento experiment prebiehal bez problémov. Po istom období, vďaka šikovnosti a nadobudnutým vedomostiam, človek odhalil dalmälskú kamufláž a od tejto chvíle zmenil svoje správanie. Začal sa k sebe správať deštruktívne a zničujúco. Dalmäli ho museli niekoľkokrát oživovať. Uvedomili si, že podcenili inteligenciu neznámeho tvora. Človek už dlhšie na ostrove zostať nemohol, no prijať ho medzi seba nemohli. Experiment museli ukončiť.
„Čo s ním?“
Dalmäli si kládli otázku, aký bude ďalší osud ľudského organizmu.
Medzigalaktické lode sa vrátili Zo Slnečnej sústavy vzdialenej od dalmälského domova 24 miliónov svetelných rokov. Koráby, tisícnásobne prekračujúce rýchlosť svetla, prekonali vzdialenosť k Slnečnej sústave za krátku dobu. Do rodiska ľudí však prišli neskoro. Slnko už dávno vyhaslo a s ním sa nenávratne stratila aj ľudská civilizácia. Životnosť Slnka bola 10 miliárd pozemských rokov a hviezda zanikla ešte skôr než Dalmäli objavili sondu, ktorá blúdila vesmírom pravdepodobne stovky miliárd pozemských rokov.
A slnko? Nič nedokázalo zabrániť zmenám súvisiacim s termonukleárnymi reakciami v jadre Slnka. V strede Slnka sa začal hromadiť popol vznikajúci pri premene vodíka na hélium. Popol začal meniť štruktúru slnečného jadra, a to sa vyvažovalo zmenami vnútorných síl – zväčšovaním hviezdy. Zmenilo sa na červeného obra, ktorý sa nafúkol tak, že sa takmer dotkol obežnej dráhy Zeme. Planéta pripomínala kotol, v ktorom sa postupne zvyšovala teplota, ľudia i zvieratá zahynuli v objatí horiaceho vzduchu a vriacich oceánov. Nakoniec Slnko začalo odhadzovať vonkajšiu atmosféru a jadro sa mu zmršťovalo, až sa zmenilo na malé chladné teleso.
Precitol som, no teraz už nie som vo svojej chatrči, ale v kozmickej lodi, pripomínajúcej projektil. Konečne vidím jasne a zreteľne všetky obrazy svojej minulosti – objavenie sondy, vlastný zrod, život na ostrove a najkrajší obraz – návrat domov na Zem. Som neopísateľne šťastný.
december, 2006
