Lovci Padlých Anjelov – Vzkriesenie kapitola III – časť 5
Posted by MMM | Filed under Lovci Padlých Anjelov, MMM
Li, asi dvadsaťpäťročný aziat, sedel pri smrteľnej posteli svojho otca. Tai Kwan, majiteľ väčšiny miestnych dokov a prístavísk, umieral. Jeho stav sa rapídne zhoršil, blížil sa koniec. Ani tí najlepší lekári mu už nedokázali pomôcť.
Prístavné mestečko Haimen, ležiace na pobreží Juhočínskeho mora, prikryla noc. Jeho ulice sa však rozsvietili tisíckami svetielok, ktorých odblesky iskrili na hladine pokojne sa prevaľujúceho mora. Vietor fúkal od východu. Tu-a-tam bolo počuť lodné trúby, ktorých mocný hukot zanášal vietor až do mesta. Ulice prekypovali životom – tu sa žilo najmä v noci.
„Li, už prišiel tvoj brat?“ roztraseným hlasom sa opýtal umierajúci.
„Nie, otec. Ešte nie,“ pokorne sklopil zrak.
Kwanovská vila stála na severnom okraji mesta na úpätí pohoria. Táto štvrť bola tichá, pokojná, obývaná najbohatšími rodinami širokého okolia. Kwanovci so svojím monopolom na správu lodných dokov boli jednou z nich. Súdruh Tai Kwan bol predsedom provinčného ľudového výboru. V jeho hrudi bilo srdce pravého komunistu, ktorý sa však veľmi dobre dokázal adaptovať na umiernenú obchodnú politiku strany, postupne liberalizujúcej trh. Strategické podniky však mala strana stále pod kontrolou – pokiaľ nie vo vlastníctve štátu, tak aspoň v rukách jej verných súdruhov.
Teplý morský vánok prefukoval cez obloky a hral sa v nich so závesmi. Veľká spálňa bola zariadená prepychovým nábytkom.
„Nepríde,“ smutne povedal Tai.
„Príde, neboj sa, ocko,“ upokojoval ho syn. „Vieš, že vždy mešká. Ale príde.“ Súdruhovi Kwanovi sa začalo ťažšie dýchať, Li mu preto podal kyslíkovú masku. „Zhlboka dýchaj, ocko. Pokojne a pomaly.“ Dobre vedel, že jeho brat Liu nepríde. Nedokázal však otcovi povedať pravdu. Už dlho mu všetko tajil.
Tai Kwan v ten večer vydýchol naposledy. Jeho posledné slovo bolo: nepríde.
Pohreb sa konal o tri dni. Prišlo naň mnoho Taiových priateľov, súdruhov-kolegov, blízkej rodiny, ale aj zamestnancov z dokov. Všetci mali súdruha Kwana radi. Všetci sa prišli rozlúčiť. Všetci, okrem Taiovho druhého syna Liua.
Li sedel v prútenom kresle a prezeral si fotoalbum. Na stolíku pred ním stála modrá porcelánová šálka, z ktorej stúpala omamná vôňa červeného čaju. Usmieval sa. Fotografiami si pripomenul svoje detstvo. Mnohé okamihy plné šťastia a radosti. Na všetkých obrázkoch bol so svojím bratom – dvojčaťom. Väčšinou ani nevedel rozoznať, ktorý je on a ktorý je Liu. Bolo to dávno. Akoby odvtedy prešlo more času. Akoby prešla večnosť.
Ktosi zaklopal na dvere.
„Áno, vstúpte,“ zakričal Li.
Do miestnosti vošiel komorník. „Pane, máte návštevu. Nejaký pán Letter.“
Li zdvihol obočie, v očiach sa mu zablyslo. Fotoalbum položil na stôl vedľa šálky, vstal a opustil izbu. Zišiel dole masívnym schodiskom.
Uprostred vstupnej haly stál bielovlasý muž v šedom saku. V ruke zvieral čierny plášť a plstený klobúk. Prezeral si obrazy visiace na stene. Li zišiel až k nemu, muž sa otočil. Pod krkom mu zažiaril biely kolárik. Ústa sa mu zvlnili do úsmevu, modré oči zažiarili.
Li ho ihneď spoznal: „Gabriel, drahý Gabriel.“ Rozbehol sa k nemu a srdečne ho objal. Gabriel, mu jeho objatie vrátil. „Dopočul som sa o smrti tvojho otca. Je mi to ľúto. Úprimnú sústrasť, Li.“ Potom sa odtiahol a pohliadol mládencovi do tváre. „Prišiel čas. Jednotka je takmer pripravená.“
Li sklopil zrak. „Liu nás zradil…“
„Viem. Viem všetko,“ pokračoval Gabriel. „Aj oni sa pripravujú. Tušia, čo chystáme. Musíme byť opatrní, ale rýchli.“
Li ešte raz objal svojho majstra. „Ani nevieš, aký som šťastný, že si prišiel. Naozaj som rád, Gabriel.“
Vysoký, počerný, asi štyridsaťročný muž v čiernej reverende s koženou aktovkou v ruke sa nervózne pohupkával na nádherne vyleštenej mramorovej dlažbe pred kanceláriou kardinála Krakowskeho. Bol to Giovanni Capralli, kardinálova pravá ruka. Kolegovia ho prezývali Čierna vrana – možno pre jeho výzor, možno zo závisti, že vedel vždy o všetkom a často bol poslom zlých správ. Aj teraz jednu takú niesol.
Masívne dvere na kancelárii sa otvorili, vyšiel z nich starší nižší pán v tmavomodrom obleku. Úctivo sa Caprallimu uklonil, on pozdrav opätoval. Muž vykročil na schodisko, Giovanni vstúpil dnu.
Veľká presvetlená miestnosť, ktorej dominovala vysoká knižnica a krištáľový luster, bola umiestnená v južnom krídle jednej z majestátnych budov obklopujúcich Vatikánske záhrady zo západu. Uprostred stál masívny písací stôl, na ktorom sa týčili vysoké haldy papierov. Za stolom v koženom kresle sedela drobná kardinálova postava. Keďže bol otočený chrbtom od vstupných dverí, jediné, čo mu bolo vidieť, bolo červené solideo – pokrývka jeho hlavy.
„Vitajte, Giovanni,“ zaznel priestorom príjemný hlas. Človek by ani nepovedal, že patril sedemdesiatročnému starcovi. „Poďte, posaďte sa.“
Capralli prešiel niekoľkometrovú vzdialenosť a sadol si do jedného z kresiel hneď vedľa stola.
„Dnes máme naozaj krásny deň, však, Giovanni?“ Kardinál sa opýtal spôsobom, že evidentne nečakal odpoveď. „Keby tak počasie korešpondovalo s časmi. Keby…“ Na moment sa zamyslel, potom pokračoval: „… sme to všetko mohli nejako zastaviť bez zbytočných strát.“ Povzdychol si.
Kardinálov osobný tajomník smutne zvesil hlavu, pretože dobre vedel, o čom jeho nadriadený hovorí.
„Prichádza. Je veľmi blízko a ja netuším, či ho zastavíme,“ otočil sa s kreslom ku Caprallimu. Kardinálova tvár za ostatné týždne stratila veľa zo svojej energie. Vryli sa mu do nej veľké starosti a obavy z nadchádzajúceho.
„Je to isté?“ Optýal sa tajomník.
Kardinál privrel oči a s povzdychom vyslovil: „Bohužiaľ, je. Všetky agentúry majú rovnaké správy.“
Capralli otvoril aktovku, vybral z nej fascikel a položil ho na stôl: „Myslím, že je tu ešte stále šanca.“
Starec zdvihol hlavu, v očiach sa mu zaleskli slzy.
„Lumeniáni sa rozhodli obnoviť elitnú jednotku. Možno to stihnú a možno bude úspešná.“ Capralliho slová boli plné nádeje. Bolo to vlastne to jediné, čo im vo vzniknutej chvíli zostalo. „Nevedie však určiť mediatora.“
Kardinál otvoril zložku a začal v nej pozorne listovať. V hrubých dioptrických sklách okuliarov sa mu odrážali belostné stránky plné informácií a fotky tvoriace k nim prílohu.
Keď skončil, zložku vrátil na stôl a uprene sa zadíval na svojho tajomníka.
„Takže máme deväť mladých ľudí, ktorí sú ochotní vydať sa na výpravu – do boja so zlom, aby zachránili celý náš svet… a ktorí vôbec netušia, čo ich na tej výprave čaká…“
„Ale to predsa netuší nikto, vaša excelencia,“ ticho prehovoril Capralli.
„Veru, nikto…“ povzdychol si kardinál.
© M. M. Mackovič, 2008
