Lovci Padlých Anjelov – Vzkriesenie kapitola III – časť 4
Posted by MMM | Filed under Lovci Padlých Anjelov, MMM
„Pohni si, Očko,“ súrila mladá, dlhovlasá hispánka navlečená v tmavomodrej upratovacej rovnošate svojho kolegu, ktorý sa práve snažil rozlomiť tretí ochranný kód hlavného serveru. Obaja boli značne nervózni, tváre im lemovali pramienky potu. Nachádzali sa na trinástom poschodí gigantickej budovy biznis centra, v ktorej sídlilo niečo vyše tridsať spoločností, od investičných po developerské. Avšak v takejto neskorej nočnej hodine zívala prázdnotou. Po jej chodbách sa potulovali nanajvýš upratovacie čaty a strážnici bezpečnostnej služby.
„Už, už, Maria, daj mi ešte pol minútky,“ zaúpel Očko, nakrátko vystrihaný, bledolíci tridsiatnik, ktorého tvár pokrývalo neoholené strnisko. Svoje majstrovstvo v lámaní ochranných kódov, búraní softvérových prekážok a kľučkovanie v systéme dokazoval bez monitoru, bez klávesnice, bez myši. Sedel priamo pred veľkými serverovými boxmi, dotýkal sa ich rukami, na ktorých mal natiahnuté špeciálne rukavice zosilňujúce jeho schopnosti. Očko dokázal komunikovať s operačnými systémami prostredníctvom svojej vysoko citlivej nervovej sústavy, ktorá bola schopná kódovať a dekódovať informácie v rôznych jazykových formách. Samozrejme, aj v binárnej sústave, ktorú využívajú všetky informačné technológie.
„Sme tu príliš dlho a nič sa nedeje. To sa mi nepáči. Ide to príliš ľahko,“ znepokojovala sa Maria. Opatrne prešla ku dverám, pričom sa riadila len svojím hmatom. V miestnosti totiž nezažali svetlo, aby nevzbudili pozornosť. Bola tam úplná tma. Jediný zdroj svetla mal Očko pripevnený na hlave. Marii by bol aj tak na nič, pretože bola slepá. Niekedy však videla viac ako ľudia bez tohto hendikepu.
„To môžeme byť radi, že sa nič nedeje. Nebuď pesimistická. Proste nám ide. Ale mohlo by tu byť aj chladnejšie,“ zašepkal a odfúkol si z nosa kvapku potu, ktorá sa mu nazbierala na špičke a hodnú chvíľu tam len tak visela, nie a nie spadnúť. „Už tam budem. Musím uznať, že to celkom pekne zašprajcovali. Ale nevadí, Očko sa dostane cez všetko,“ pohladil si ego. „A som dnu.“ Z lona vzal optický kábel. Jednou stranou ho upevnil na server. Prstami si odkryl ľavé oko, cez ktoré mu ako pirátovi viselo čierne kožené tienidlo, a druhý koniec optického kábla si vrazil priamo dnu do očnej jamky. Tú mal Očko špeciálne upravenú na takéto účely. Zelená letka na kábli sa rozžiarila, začali ním prúdiť terabajty informácií. Všetko sa zaznamenávalo na živý pevný disk, do Očkovho mozgu.
„Koľko to budeš sťahovať?“ opýtala sa Maria.
„Je toho dosť. Odhadujem to na takých desať, pätnásť minút.“
„To je veľa.“
„Buď v pohode. Zatiaľ si nikto nič nevšimol, tak už prestaň. Ešte niečo privoláš.“
Medzičasom vo vestibule budovy.
Strážnik Max Venturio pochlipkával z umelohmotného pohára svoju tretiu kávu a sledoval osem obrazoviek, na ktorých preblikával obraz z bezpečnostných kamier umiestnených na každom poschodí. Po dve na protiľahlých koncoch monitorovali celú chodbu. Každá obrazovka zobrazovala päť poschodí z dvoch strán chodby a jeden záber trval asi desať sekúnd. Akurát, aby si strážnik všimol nejaký nepovolený vstup či ohrozenie bezpečnosti budovy.
Venturiov kolega Martin Lasquas s čiernou nafasovanou šiltovkou narazenou až po obočie a pelendrekom v ruke zatiaľ nacvičoval rôzne zákroky voči imaginárnemu votrelcovi. Vydával pritom čudné vzdychy a vrčanie. Kopal a udieral do vzduchu a zakaždým sa mu podarilo vymysleného narušiteľa zneškodniť. Vždy sa potom obrátil na o pár desaťročí staršieho kolegu vykvaseného za pultom a víťazoslávne naňho mrkol. Ten sa naňho ani nepozrel, len si odchlipol z kávy a ďalej sledoval osem monitorov.
„Počuj, Lasquas, čo keby si mi zbehol do automatu po kávu?“ zakričal Max na Martina bez toho, aby odlepil zrak od obrazoviek.
Ten prestal bojovať, celý zadychčaný si zložil šiltovku a utrel si z čela pot. „Nepreháňaš to trošku?“
„Nepapuľuj, mladý a skoč mi po kávu. Nech vydáš tú svoju energiu aj na niečo užitočné.“
„Keď sme pri tom výdaji energie, myslím, že by si aj ty mohol nejakú zo seba vydať. Sedíš tu na zadku už pár hodín. Však dostaneš trombózu,“ rypol Martin do kolegu.
Max sa naňho obrátil a s kamennou tvárou mu povedal: „Ja som sa už dosť navydával energie. Keď som bol v tvojom veku, viac než ty. Ale už som pán v rokoch a mám právo aj na trošku kľudu a pohodlia. Tak ma neštvi a bež mi po tú kávu.“
Vtom niekto zazvonil pri vchode. Obaja strážnici na seba vytreštili oči. Práve vtedy sa cez vysielačku ozval ďalší strážnik. Ohlasoval, že je všetko v poriadku, že upratovači si robia svoje a že dnes sa medzi nimi objavili aj nejaké mladé baby, určite brigádujúce študentky. Max mu odobril správu a povolil mu pokračovať v obhliadke.
„No, čo stojíš, Lasquas, choď sa pozrieť, kto to je,“ kývol Max na mladého. Potom si však vzápätí uvedomil, že by mal ísť on, aby videli, že si plní svoju prácu zodpovedne. „Alebo nechaj tak,“ vyteperil sa z koženého kresla, „idem ja.
Napokon k veľkým preskleným dverám podišli obaja. Za nimi stáli traja muži v čiernych kabátoch. Ten najnižší z nich sa nahol k mikrofónu a doširoka sa usmial.
Max ihneď vytasil kartu, ktorou prešiel cez čítačku, nahodil bezpečnostný kód a otvoril dvere. Sklonil hlavu a potom sa narovnal akoby prehltol pravítko. S miernou dávkou nervozity privítal prichodivších: „Dobrý večer, pán Devon. Vitajte. Čože vás sem privádza v túto neskorú hodinu? Ako vidíte, už sme tu len my, strážnici.“
„A upratovači,“ dodal strážnik Lasquas a tiež sa úctivo pozdravil.
„Dovolíte, páni, niečo som si zabudol v kancelárii. Veľmi súrne to potrebujem,“ takmer zasipel.
„Nech sa páči, pán Devon, cestu poznáte.“ Max rukou naznačil smer, pritom sa pousmial. Snažil sa byť vtipný. Dobre vedel, kto je Ariel Devon. Aj to, že v budove nesídlila firma, ktorá by prekonala ročný obrat D&D Enterprises. A aj to, že celá budova biznis centra patrila práve tejto firme. No a Ariel Devon bol väčšinovým vlastníkom jej akcií a zároveň aj jej generálnym riaditeľom. Max privolal výťah. Všetci doň nastúpili. Ako strážnik musel robiť Devonovi eskortu. Aj keď ten mal na ochranu väčšie gorily.
„Ako dnes ide služba, pán…“ Devon si prečítal strážnikovu menovku, „pán Venturio?“
„Ďakujem za opýtanie, pán Devon. Veľmi pokojný večer, všetko je v absolútnom poriadku. Vlastne ako vždy,“ stále mierne nervózne odpovedal Max. V hlave si ešte raz prehrával, čo to vlastne povedal, prečo nepovedal niečo zaujímavejšie, múdrejšie, zábavnejšie. Ale nakoniec sa uspokojil, že lepšie by už asi nič nevymyslel. Čakal na Devonovu reakciu. Žiadna neprišla. Nikto už neprehovoril ani slovo. Vyvezenie sa výťahom na štyridsiate poschodie trvalo pre Maxa celú večnosť. Potil sa ako somár v kufri. Keď sa otvorili oceľové dvere, bolo to ako vyslobodenie sa z jamy levovej.
„Tu nás počkajte,“ prikázal Devon a so svojimi osobnými strážcami vošiel do kancelárskych priestorov. Max len nasucho preglgol. Jeden zo strážcov zostal stáť pred Devonovou pracovňou, druhý šiel s ním dovnútra.
Devon vzal zo stola fascikel plný papierov a pozrel na svojho ochrancu: „Tu sú všetky informácie o tom Angelovi. Zajtra ich musím odovzdať rade. Som pevne presvedčený o tom, že je ten, ktorého hľadáme.“
Strážca len zdvihol pravý kútik. Jeho pleť bola mŕtvolne sivastá, až tmavá. Bol to nemŕtvy. Vtom mu začal vyzváňať mobilný telefón. Vytiahol ho spod kabáta a prijal hovor: „Áno, počúvam. Rozumiem. Práve sme tu. Dobre.“ Telefón odložil späť do vrecka. „Máme problém, pane. Niekto sa nabúral do servera a sťahuje odtiaľ údaje. Tie tajné.“
„Čože? Tak nech to nejako zablokujú,“ zareval Devon.
„Nedá sa. Nesťahujú to po sieti. Musia byť fyzicky napojený na zdroj.“
„A to mi hovoríš takto pokojne? To znamená, že sú tu v budove. Kde sú servery?“
„Na trinástke, pane.“
„Ideme tam. Rýchlo.“ Devon vybehol z miestnosti, bol veľmi rozzúrený. Namieril si to rovno k výťahom. V tesnom závese za ním bežali jeho strážcovia. Keď dobehol ku výťahu, kde stál Max, zdrapil ho pod krk, zdvihol od zeme a zasipel: „Takže pokojná noc a nič mimoriadne sa nedeje? Máte výpoveď!“ Odhodil ho do vzdialenosti niekoľkých metrov. Max narazil do steny a tak nešťastne, že stratil vedomie.
Trojica nastúpila do výťahu, Devon stlačil tlačidlo, pri ktorom bolo do plechu vyrazené rímske číslo XIII. Strážcovia spod kabátov vytiahli masívne pištole kalibru deväť milimetrov.
„Ty, Očko, fakt mám veľmi zlý pocit. Koľko ti to ešte bude trvať?“ opýtala sa Maria a pritisla si hlavu na dvere.
„Už len dve minútky a máme všetko. Potom rýchlo vypadneme.“
Maria odrazu prudko otvorila oči a obrátila sa na partnera: „Musíme vypadnúť hneď. Sú tu.“
„Čože? To nie je možné. Ešte to všetko nemám.“
„To je jedno. Nemáme čas. Odpoj sa a poď!“
Očko si vytiahol optický kábel z očnej jamky, vložil ho do brašne a vrátil späť kryt na boxe. Otočil sa o stoosemdesiat stupňov a vyrazil za Mariou. Tá otvorila dvere a utekala k výťahu kopírujúc bruškami prstov stenu chodby. Svetielko signalizovalo smer jazdy nadol. Maria postláčala tlačidlo, aby výťah privolala. Očko sedel na svojom vozíku hneď za ňou.
Vtedy ich Maria zacítila. Boli veľmi blízko, boli v blížiacom sa výťahu.
„Sú tam,“ ukázala prstom na oceľové dvere výťahovej šachty. „Musíme skúsiť druhý výťah. Ten oproti.“ Rozbehla sa na náprotivný koniec chodby.
„Skúsim ho vyradiť,“ zakričal za ňou Očko. Priblížil sa k výťahovej šachte ukrytej za masívnymi oceľovými dverami, dotkol sa ich. Zatvoril oči a snažil sa dostať cez vodivé materiály k riadiacej jednotke. Neúspešne. „Nejde to, Maria.“ Vtedy ich zacítil aj on. Ich temnú prítomnosť. „Sú traja. Dvaja nemŕtvi a majster. Toto nezvládneme, kočka.“
Maria dobehla k náprotivnému výťahu, nahmatala tlačidlo a niekoľkokrát ho postláčala. Ale digitálny displej nad výťahovými dverami, vydávajúci aj zvukový signál, menil čísla poschodí veľmi pomaly.
„Nestihneme to,“ povedala si sama pre seba. Obrátila sa na Očka. „Musíme ich spomaliť, zastaviť a skúsiť to po schodoch.“
„Kočka, trinásť poschodí po schodisku som ešte nedal. Ale všetko musí byť prvý raz. No mali by sme si pohnúť, pretože už sú tu.“ Rukami roztočil kolesá na vozíku. „Sú to dvere po tvojej ľavej ruke. Už to odpáľ, kočka.“
Maria sa oboma rukami chytila kovových dverí výťahu, rozkročila sa a vyvrátila oči. Nahromadila sa v nej veľká energia, ktorá vyrazila cez jej dlane. Bol to elektrický výboj nesmierneho napätia. V momente odpálilo všetky svietidlá na chodbe, v celej budove vyhodilo poistky. Výťahy sa zastavili.
Očko sa s rachotom pustil dole schodiskom. Maria kráčala za ním. Iná možnosť, ako zvládnuť to, nebola. Nie, ak chceli prežiť.
Halogénové svietidlo zhaslo, výťah sa zastavil na trinástom poschodí. Dvere však zostali zatvorené.
„To bude ich práca,“ skonštatoval Devon. „Okamžite otvorte tie prekliate dvere,“ rozkázal svojim gorilám. Obaja muži sa ako divé zvery vrhli na dvere a začali do nich vrážať. Netrvalo dlho a dvere vyrazili.
Vnikli do chodby, okamžite utekali do serverovej miestnosti. Tam všetci začali vetriť.
„Svätí. Boli to tí bastardi. Ale ešte sa nemohli dostať ďaleko. Nech uzatvoria celú budovu,“ zareval Devon. „Vy mi ich chytíte!“ Jeho tvár už nemala výraz dobráckeho starca. Zmietala sa v zúrivom kŕči.
Očkov invalidný vozík hrmotal po schodisku, Maria ho nasledovala pridŕžajúc sa zábradlia.
„Ešte päť poschodí, kočka a budeme v suchu. Pôjdeme vchodom pre personál?“ opýtal sa Očko.
„Nie, využijeme moment prekvapenia a pôjdeme hlavným vchodom. Ak ho otvoríš.“
„Neboj, to už bude malina. Len aby sme sa dostali tak ďaleko,“ zasmial sa, no viac-menej silene.
Odrazu Maria začula, ako sa niekde nad nimi rozrazili dvere. Dunivé kroky brali schody po dvoch. Bol to jeden z Devonových strážcov. Cítila jeho prítomnosť, cítila v ňom zlého ducha – démona. Všetci Lovci dokázali vycítiť prítomnosť Padlých. Aj to bol jeden z ich Darov.
Nemŕtvy začal po nich strieľať. Guľky svišťali vzduchom, mnohé sa odrazili od zábradlia a zavŕtali sa do steny. Obom prenasledovaným sa však našťastie vyhli.
„Pridaj, Očko,“ súrila.
„Robím, čo môžem. Ver mi,“ vyjachtal zo seba. Prekonané poschodia ho poriadne vyčerpali. Dýchal veľmi rýchlo. Ešte rýchlejšie mu bilo srdce.
Maria počula aj to. Ona totiž počula omnoho lepšie ako obyčajní ľudia. Bola to akoby náhrada za jej nevidomosť.
Nemŕtvy vyprázdnil celý zásobník, no utečencov sa mu zastaviť nepodarilo. Zúril, pretože vedel, že ak ich nechytí, jeho pán ho potrestá. V pištoli vymenil zásobník a nenávistne vyceril zuby. To všetko počas behu dolu schodiskom. Hneď, ako sa mu dalo, pokračoval v streľbe. Doháňal ich.
„Už sme skoro tam, posledné schody,“ informoval Očko o situácii. „Len dúfam, že sa nám podarí prebehnúť celou halou bez vzbudenia väčšej pozornosti. O čom ale dosť pochybujem, vzhľadom na ten rachot, čo tu stváram.“
Strážnik Lasquas sedel na kolegovom mieste a sledoval monitory.
„Čo to má, dopekla, znamenať?“ vyletelo z neho, keď na obrazovke uvidel ležať Maxa v bezvedomí na chodbe. Odrazu vyhodilo poistky a celú budovu biznis centra, samozrejme aj s vestibulom, pohltila tma.
„Došľaka, čo sa to deje? To sa mi nepáči,“ znepokojene nahmatal na opasku baterku, vzal ju do ruky a zažal. Biele svetlo halogénových diód vyrezalo z tmy kruh náprotivnej steny s priemerom dvoch metrov. Rozhodol sa nahodiť poistky. Svietiac si pred seba rýchlym krokom sa presunul k rozvodnej skrini, ktorá bola umiestnená neďaleko jedného z výťahov. Otvoril na nej dvierka a nahodil vypadnuté ističe. Budova opäť ožila.
Vtedy začul hluk prichádzajúci spoza dverí, ktoré viedli na schodisko. Bolo to, akoby sa po ňom niekto rútil s nákupným vozíkom plným konzerv a prázdnych plechoviek od piva.
Baterku si zastrčil späť za opasok a s koženého puzdra pomaly vytiahol služobný revolver, ktorým bol vybavený každý strážnik. Opatrne sa blížil k dverám. Hluk stále naberal na intenzite. Kým si uvedomil, čo sa deje, bolo už neskoro.
Dvere sa roztvorili s takou razantnosťou a tak nečakane, až Martina odhodilo do steny. Spoza nich sa vynoril muž na invalidnom vozíku a v tesnom závese za ním žena, obaja v modrých rovnošatách upratovačov.
„Ku vchodu, rýchlo,“ kričala žena.
Muž na vozíku prefrčal naprieč vestibulom ako blesk. Zastavil sa pri presklených dverách a načiahol sa k elektronickej zámke. Tá vydala zo seba niekoľko čudesných zvukov, bezpečnostné kolíky vo dverách sa zatiahli a dvere sa otvorili.
„Poď, kočka, rovno za mnou,“ obrátil sa muž na svoju partnerku, ktorá nasledovala jeho hlas.
„Stojte, okamžite zostaňte stáť! Kto ste? Čo tu robíte?“ zdvihol sa Martin z mramorovej dlažby a namieril svoju zbraň na votrelcov. „Zostaňte stáť, nehýbte sa! A ruky hore, okamžite!“
Žena zastala.
Muž sa otočil aj s vozíkom: „Nechápete to. My nie sme tí zlí. Nechceme vám ublížiť. Prosím, nechajte nás odísť.“
Martin neveril vlastným ušiam. V tom momente nevedel, čo má robiť. Snažil sa spomenúť, čo o takomto prípade hovorila príručka. Ale ako naschvál, na nič si nedokázal spomenúť. A musel konať. Lenže ako?
„Nehýbte sa, mierim na vás a ak budem nútený, vystrelím,“ s revolverom v ruke sa pomaly približoval k žene.
„Pozor, za vami!“ odrazu vykríkol muž na vozíku.
Strážnik sa otočil, pretože naozaj za sebou pocítil nejaký pohyb. Rovno za sebou uvidel stáť jedného z Devonových strážcov. Mieril naňho svojou veľkou pištoľou.
„Nie!“ vykríkol. Jeho hlas zanikol v dunivom výstrele. Projektil vypľutý z čiernej hlavne deväťmilimetrového priemeru ho trafil priamo do hrdla. Tlak strely ho odhodil do pultu s monitormi.
Nasledovali však aj ďalšie výstrely, ktoré mierili priamo na ženu v modrej rovnošate.
Maria sa prikrčila a rozbehla sa priamo v pred. Načiahla pred seba ruky a v plnej rýchlosti vrazila do Očka. Vytlačila ho priamo cez dvere von na ulicu. V tom istom momente spod overalu vytiahla dve strieborné hviezdice a hodila ich po útočníkovi. Jedna ho netrafila a zapichla sa do steny, druhá však splnila svoju misiu a zasiahla nemŕtveho rovno uprostred čela. Tento zásah ho nachvíľu vyradil z boja. Zaspätkoval a vrazil rovno do oceľových dverí výťahu.
Vtom pred Očkom zastala čierna dodávka. Vystúpil z nej vysoký muž v čiernej koženej kombinéze ozbrojený postriebreným samopalom a s cigaretou v ústach. Pod krkom mu svietil strieborný kolárik a na prsiach znak Lovcov.
„Simon, vďakabohu,“ vydýchol si Očko, keď ho uvidel.
Muž otvoril dvere, zdvihol Očka z vozíka a posadil ho dovnútra. Vozík hodil dozadu. Potom utekal po Mariu. Chytil ju za ruku, pomohol jej nastúpiť. Sám sa posadil za volant, zaradil jednotku a dupol na plyn. Dodávka sa rozbehla po hlavnej ceste čerstvo skropenej nočným dažďom. Pred budovu biznis centra vybehla druhá z Devonových goríl a začala po dodávke strieľať. Zbytočne.
© M. M. Mackovič, 2008
