Lovci Padlých Anjelov – Vzkriesenie kapitola III – časť 2
Posted by MMM | Filed under Lovci Padlých Anjelov, MMM
Po nedostatočne osvetlenej ulici kráčal pár – muž a žena. Kráčali v tesnom objatí, smiali sa, z úst im stúpala para.
„Dnešná noc je poriadne chladná,“ povedala žena nežne chichotavým hlasom.
„Je, ale aj tak má svoje čaro. Neboj sa, ja ťa zohrejem.“ Mužove slová zneli presvedčivo. Mal hlboko položený hlas, jeho výslovnosť prezrádzala silný východoeurópsky akcent. Pritisol si ženu k sebe ešte silnejšie a zahľadel sa jej do tváre.
„Si naozaj nádherná.“
Sklopila zrak, jemný úškrn prezradil, že jej to zalichotilo. „Dnes som toho vypila viac ako som mala. Už by som mala ísť domov.“
„Pozývam ťa ku mne.“
„Nie. To nie je múdre. Veď ťa poznám len niekoľko hodín. Naozaj by som mala ísť domov.“
„Bývam tu neďaleko. Vypiješ si horúci čaj, zavolám ti taxík a pôjdeš.“
„Ja, neviem…“
„Ale ja viem. Už sme na mieste.“
Muž zastal a ukázal na veľkú železnú bránu. Tu bývam. Je to zároveň aj môj ateliér. Nie je to bohviečo, ale stačí,“ usmial sa. „Prijmeš moje pozvanie?“
Žena mu opätovala svoj úsmev: „Dobre teda. Jeden horúci čaj a zavoláš mi taxík.“
„Ďakujem,“ poďakoval a vtisol jej bozk na líce.
Z vrecka na hrubom tmavom kabáte vytiahol zväzok kľúčov a hneď prvým odomkol bránu. Tá sa so škripotom rozškľabila. Muž chytil ženu za ruku a ťahal ju dnu.
Viedol ju chodbou, v ktorej nesvietilo ani jedno svetlo.
„Ospravedlňujem sa, že je tu taká tma, ale jeden fušer mi už týždeň opravuje rozvody elektriny a vidíš.“
Chodba bola dlhá, široká asi dva metre, natretá nejakou tmavšou farbou. Tá dokonale pohltila aj ten kúsok svetla, ktorý sem prenikal z ulice cez bránu. Vládol tu rovnaký chlad ako vonku.
Muž opäť zaštrngotal zväzkom kľúčov a odomkol ďalšie dvere. Tieto boli omnoho ťažšie ako brána, musel sa do nich zaprieť. Miestnosť za nimi bola ponorená do rovnakej tmy ako chodba. Obaja vstúpili dnu. Šíril sa tu nepríjemný zápach. Bol to rozľahlý ateliér plný stojanov s obrazmi, ktorým sa dali rozoznať ledva obrysy.
„Anastazius, ani tu nejde svetlo?“ už trošku bojazlivým hlasom prehovorila žena. Muž zatvoril dvere a stlačil spínač umiestnený na stene. Nato sa zažali lampy po celom obvode miestnosti. Ich svetlo bolo červené a matné. Aj steny ateliéru boli natreté na tmavočerveno. Obrazy visiace na stojanoch, ale aj na stenách, ktoré si predtým nevšimla, odhalili svoje tajomstvo. Aj keď ich červené svetlo skresľovalo, podstata bola vyzradená. Zostala šokovaná. Boli to maľby nahých zakrvavených ženských tiel, často zohyzdené rôznymi spôsobmi.
Vystrašene sa obrátila k hostiteľovi: „Čo to má znamenať? To je otrasné! To nie je umenie! Ty si chorý, máš choré predstavy!“
Muž si pokojne a pomaly zobliekol kabát a hodil ho na podlahu. Chladne sa usmial: „To nie sú predstavy, ale realita. Rozkoš a utrpenie zvečnené v podobe obrazov. Si naozaj nádherná.“
Začala ustupovať. „Ty nie si normálny! Okamžite chcem ísť domov, počuješ?!“
Muž sa pomaly približoval: „Ja som ťa predsa nenútil sem prísť. Slušne som ťa pozval a ty si moje pozvanie prijala. Mala si možnosť voľby.“
„Keby som vedela, čo si zač…“
„Tak čo? Nešla by si? Klameš samú seba. Videl som na tvojich očiach, ako po mne túžiš. Počul som tlkot tvojho srdca, tvoje vzrušené dýchanie. A teraz naplním tvoju túžbu.“
Vrhol sa na ňu. Ona sa mu chcela vytrhnúť, metala sa ako ryba chytená v sieti. Smial sa, nechutne sa rehotal. Roztrhol jej šaty. Otvoril ústa a vyceril zuby. Odrazu mu v hlave zaznelo: Cítil si len to, čo som chcela, aby si cítil. Hlas bol celkom pokojný. Žena sa prestala metať. Nič viac, len to, čo som chcela ja. Bol to jej hlas, aj keď ústa mala zatvorené. Ten hlas bol priamo v jeho hlave. Viem, kto si, Anastazius Petrovescu, čo robíš, aj komu slúžiš. Je koniec.
Beštii zamrzol úsmev na tvári. Odstrčil ju od seba, aby jej pozrel do očí. Zrenice mala rozšírené a na perách jej hral pohŕdavý úsmev.
„Kde je?“ vyslovila otázku celkom pokojným hlasom.
„Kto si?“ zreval.
Ozval sa výstrel. Monštrum vykríklo od bolesti, guľka mu prevŕtala koleno. Žena zvierala v ruke zbraň.
„Kto do pekla si?“ zosunul sa k zemi.
„Kde je?“ celkom chladne zopakovala svoju otázku, mieriac naňho postriebrenou hlavňou pištole.
Začal sa silene rehotať, pridŕžajúc si krvácajúce miesto.
Ozval sa ďalší výstrel, ďalší výkrik bolesti.
„Doriti s posvätenými nábojmi! Skurvení Svätí!“ bolesť prekonala sebaovládanie.
„Tak už to vysyp. Kde ju máš?“ podvihla hlaveň, zacielila mu na pravé rameno a vystrelila.
„Kurva! Vyser si oko!“ zareval. Od bolesti sa triasol na celom tele. V tej chvíli si prial byť radšej nemŕtvym. Nemohol sa postaviť, ležal na podlahe, opierajúc sa chrbtom o chladné kovové dvere ateliéru. Z prestrelených kolien a ramena mu vytekala hustá tmavá krv.
Žena sa otočila, zasunula zbraň do puzdra a pristúpila k najbližšiemu obrazu. Zavrela oči, vystrela ľavú ruku a kopírovala ňou povrch plátna. Nič, odznelo jej v hlave. Prešla k ďalšiemu obrazu, urobila to isté. Nič.
Pálivá bolesť rán bola pre poskoka padlých neznesiteľná. Prvé dva posvätené náboje mu prešli cez kolenné kĺby ako cez maslo, tretia strela uviazla v ramennom svale. Ukrutne to pálilo. Jeho zrak zrazu spočinul na kabáte hodenom na podlahe. Skrýval v sebe nástroj pomsty – 35 milimetrovú beretu. Oči mu zasvietili, tenké pery sa skrivili do úsmevu. Nezranenou končatinou sa načiahol po zbraň. Veľmi to bolelo, ale vidina pomsty túto bolesť zmierňovala. Bledá žilovatá ruka nahmatala revolver, prsty ho ovinuli a zovreli ako pytón svoju obeť. Nechutne sa uškrnul, zdvihol zbraň a zacielil na ženu. Ona, akoby to pocítila, náhle roztvorila oči, rýchlo sa otočila, siahla po svojej zbrani, ale…
Bum, miestnosťou zadunel výstrel. Bol iný ako tie predtým, bol omnoho silnejší.
Bledá žilovatá ruka dopadla nevládne na podlahu.
Žena si zhlboka vydýchla. Jej zbraň však zostala zasunutá v puzdre. Ona nevystrelila. Kto potom?
Cez prestrelené dvere ateliéru vošiel muž odetý do kože. Na očiach mal okuliare s tmavými sklami. Pod krkom mu žiaril strieborný kolárik a na prsiach znak Lovcov. V ruke zvieral postriebrenú brokovnicu, z ktorej sa ešte dymilo. Stúpil do mláčky krvi.
„Job, vďakabohu“, uľavilo sa žene. „Ešte som ju nenašla.“
Muž otočil hlavu k mŕtvole, štuchol do nej hlavňou. Zohol sa nad ňu a stiahol jej golier košele. Pod ním sa skrýval vypálený symbol.
„Ardagelov klan,“ povedal mierne zachrípnutým hlasom a rozhliadol sa po miestnosti.
„Musíme sa poponáhľať,“ súrila a pokračovala v skúmaní obrazov. Oči sa jej zalievali slzami. Každý jeden Anastaziov výtvor bol poznačený utrpením, ukrutnou bolesťou a strachom, ktoré na ňom zostali ako odtlačky prstov. A ona ich dokázala čítať, bola jednou z Lovcov.
„Sme blízko, Job. Veľmi blízko. Tu!“ Zvalila jeden zo stojanov a odhrnula kusy baliaceho papiera váľajúce sa pod ním. Ukrývali poklop. Otvorila ho, nazrela dnu. Dolu viedlo niekoľko drevených schodov, ktoré sa strácali v tme. Obrátila sa na partnera. On si z koženej vesty odopol lampáš a hodil jej ho. Zoskočila dolu.
Priestor pod podlahou bol veľmi nízky a dlhý. Zem bola vysypaná čiernym pieskom, steny boli kamenné. Ako v celom ateliéri, aj tu vládol chlad a nepríjemný zápach pokazenej krvi. Lovkyňa mala na sebe tmavomodré spoločenské šaty, ktoré držali už len na čestnom slove. Bolo jej zima. V jednej ruke držala lampáš, osvetľovala si ním priestor pred sebou, druhú ruku si pritlačila pod nos, pretože pach v tomto podzemnom bunkri bol už neznesiteľný. Vysoké opätky sa jej zabárali do piesku, ktorý bol na niektorých miestach krvou premenený na hustú kašu.
Svetlo lampáša osvetlilo kút protiľahlej steny. Celkom nehybne sa tam chúlila nejaká postava. Pomaly sa k nej priblížila. Žiara lampáša odhalila zmrzačené ženské telo – ruky a nohy poviazané ostnatým drôtom prepleteným saténovou šatkou. Modriny a podliatiny prezrádzali surovosť zaobchádzania. Povrchové, ale aj hlboké rezné rany roztrúsené po celom tele umocňovali tú hrôzu.
„Našla si ju, Eve? Je tam?“ zavolal muž na partnerku a zoskočil otvorom v podlahe za ňou.
Lovkyňa kľačala pri zmrzačenom tele. „Neskoro. Prišli sme neskoro,“ zašepkala.
Muž k nej pristúpil. „Už je dobre. Už ju to nebolí,“ položil ruku na jej rameno.
„Skončí to niekedy?“ privrela oči.
„Neviem. Azda. Musíme veriť a dúfať.“ Kľakol si, brokovnicu položil do piesku a vo vzduchu urobil znak kríža. Z vrecka vytiahol ampulku s posväteným olejom a udelil mŕtvej posledné pomazanie.
Ulicu, po ktorej pred necelou hodinou kráčala lovkyňa v objatí nepriateľa, teraz osvetľoval mohutný požiar. Ateliér krutosti hltali plamene. Na miesto požiaru dorazil tím hasičov, policajti zabezpečovali miesto činu.
Oranžové plamene sa odrážali v tmavých Jobových okuliaroch. Obaja lovci stáli na streche náprotivného domu. Eve už nebola odetá do šiat, ale ako jej kolega, do čiernej koženej kombinézy so strieborným znakom na prsiach.
„Šesť mŕtvych žien, šesť ukradnutých ľudských životov. A to je len kvapka vody v oceáne zla. A polícia bude zas hľadať nejakého šialeného vraha,“ s trochou irónie v hlase poznamenala Eve.
„Pretože nepoznajú pravdu. Azda je to tak lepšie. Nepochopili by…“ zareagoval Job.
„Nie sme dosť silní. Ešte stále nie.“
„Ale budeme… určite… už čoskoro. Musíme veriť…“
„Dúfam, Job. Dúfam…“ zaúpela a zrak uprela do žiary ohňa. Po líci sa jej skotúľala slza. Ešte stále počula hlasy tých utrýznených žien. Ešte stále cítila ich strach a utrpenie. „Koľko takých Anastaziov musíme ešte zabiť, aby to skončilo? A skončí to vôbec niekedy?“
„Poďme, Eve.“ Muž sa otočil a vykročil do tmy.
Lovkyňa si utrela slzu a nasadila si tmavé okuliare. „Poďme. Máme pred sebou ešte veľa práce.“
© M. M. Mackovič, 2006
