Lovci Padlých Anjelov – Vzkriesenie kapitola III – časť 1
Posted by MMM | Filed under Lovci Padlých Anjelov, MMM
Pršalo. Maggie čupela pod mostom a plakala. Triasla sa na celom tele, bola do nitky premočená. Medzi ukazovákom a prostredníkom zvierala cigaretu. Druhou rukou si podopierala hlavu. Vlasy rozstrapatené, telo samá modrina, z nosa jej kvapká krv. Zas ju niekto zmlátil. Možno nejaký zákazník, alebo jej pasák… Maggie bola bitá často.
Poťahovala dym z cigarety, vdychovala ho hlboko do pľúc. Voľakedy to na zmiernenie bolesti postačovalo. Dnes sa musí naliať aj nejakým alkoholom. Tentoraz to bol gin.
Fľaša ležiaca vedľa nej bola už celkom prázdna. Maggie ju zdvihla pred oči zaliate slzami a zaostrila. Prázdna ako ja, pomyslela si.
Tresk! Fľaša sa rozletela na márne kúsky.
Všetko bolo ponorené do šera a hmly. Z neba pršal hustý ťažký dážď. Most ju pred ním chránil, ale to bolo málo. Pred bolesťou, ktorú cítila, ju neochránil. Ani most, ani nič iné.
Bola celkom sama. Nemala nikoho.
Cigareta dohorela, úlomky fľaše sa váľajú po dlažbe. A bolesť Maggie dusila. No nie tá vonkajšia súvisiaca s ranami na tele. Na tú si Maggie dávno zvykla. Bolesť, ktorá ju kvárila, pochádzala z vnútra. Tam horel požiar hltajúci všetky jej sny a túžby, požierajúci jej dušu. Neexistovalo nič, len ona a chlad daždivej noci. A tá ukrutná bolesť.
Tenká sinavá ruka načrela do koženej kabelky.
Štrngot kovu, šuchot papiera.
Vytiahla z nej revolver. Bol ťažký a Maggie veľmi vyčerpaná. Dnešok bol veľmi dlhý, najmä ten prekliaty večer.
Uchopila revolver oboma trasúcimi sa rukami. Čierne linky okolo očí mala úplne rozmazané, pery zvýraznené jasnočerveným rúžom sa krivili v nárek.
„Nevládzem ďalej. Už nemôžem,“ roztrasene, bolestne, šepky vyriekla Maggie pre seba. Bolo to ospravedlnenie činu, ktorý sa chystala vykonať. Možno len pred sebou samou, možno pred niekým, kto by ju mohol za tento čin neskôr súdiť.
A dážď padal z nebies a zmýval zo sveta všetku špinu.
„Nie, Maggie! Nerob to!“
Srhla sa, zrak obrátila smerom odkiaľ prišiel hlas. Revolver jej v rukách oťažel, vykĺzol z nich a spadol na zem.
Spoza dažďových nitiek visiacich z tmavých mračien vystúpila mužská postava zahalená v čiernom nepremokavom plášti, po ktorom sa kvapky kĺzali nadol a padali na čierne kožené topánky s hrubými podrážkami. Mužovu tvár ukrýval tieň, ktorý mu na ňu vrhal jeho plstený klobúk.
Maggie len s veľkou námahou zaostrila. Nielen pre slzy, ale najmä kvôli ginu, ktorý jej utlmoval všetky zmysly (ale bolesť neutlmil).
„Kto si?“
Muž k nej pristúpil, čupol si.
Vtedy ho Maggie spoznala: „Gabriel? Čo tu robíte?“
„Prišiel som po teba. A vidím, že v poslednej chvíli.“ Muž zdvihol revolver zo zeme a vložil ho do vrecka na kabáte.
„Ja to už nevydržím. Nevládzem,“ povedala. Ešte väčšmi sa rozplakala a skryla si tvár do dlaní.
„Stačilo. Pôjdeš so mnou a zmeníš svoj život. Začneš odznova. Kvôli sebe.“ Sňal si z hlavy klobúk.
„Nie! Drake ma nájde a zabije ma. Aj vás,“ plakala.
„Ešte pred chvíľou si sa chcela zabiť a teraz sa bojíš, že ťa zabije tvoj pasák?“ Chytil dievčaťu ruky, sňal jej ich z tváre a pokračoval: „Ty sa predsa smrti nebojíš, už dávno nie. Ty máš strach zo života.“ Vyzliekol si plášť, prehodil jej ho cez plecia a pohladil ju po ramenách.
Maggie zdvihla hlavu a zahľadela sa naňho. Vlasy mal celkom biele, začesané nabok. Na dohladka vyholenej tvári mu svietili oceľovomodré oči. Určite už mal cez šesťdesiat. Pod krkom mu z goliera čiernej rímskej košele vykúkal biely kolárik.
„Zaslúžiš si omnoho viac ako dostávaš, Maggie. Máš v sebe veľký dar, ktorý ti pomôžem odhaliť a využiť. Teraz pôjdeme spolu.“ Chytil ju pevne oboma rukami a pomohol jej vstať. Podoprel ju a ona sa k nemu pritúlila.
Malé mokré zúbožené dievčatko.
Maggie konečne cítila, že nie je úplne sama. Konečne sa mohla o niekoho oprieť. Vedela, že jej Gabriel pomôže.
Prečo to muselo zájsť až tak ďaleko? Prečo neprijala jeho pomocnú ruku už predtým? Ponúkal jej ju najmenej tisíckrát, preháňalo sa jej mysľou.
Musela stratiť všetko, aby pochopila… Aby našla cestu… Všetko okrem života…
Gabriel sa k nej obrátil: „Potrebujeme tvoju pomoc, Maggie. Ľudia ju potrebujú.“
Nechápala.
„Pst! Teraz sa nič nepýtaj. Všetko ti vysvetlím potom. Keď budeš silnejšia, keď budeš opäť čistá.“
Spolu vykročili do dažďa.
© M. M. Mackovič, 2007
