Lovci Padlých Anjelov – Vzkriesenie kapitola II – časť 4
Posted by MMM | Filed under Lovci Padlých Anjelov, MMM
Pred dvoma dňami prvýkrát nasnežilo. Teploty ešte neboli natoľko nízke, aby sa táto biela pokrývka mohla udržať, a tak už na druhý deň nebolo po nej ani stopy. Obloha bola sivá a celé mesto odrazu nabralo rovnaký odtieň. Jedine čínska štvrť vyzdobená množstvom farebných reklamných tabulí, vývesiek, bilbordov, zástaviek a neónových nápisov narúšala túto šeď. Pofukoval chladný decembrový vietor.
Desať minút ma delilo od konca nočnej služby. Myšlienkami som už bol v centre, kde sme večer mali rozdávať diplomy zverencom ako odmenu za abstinovanie. Traja z nich dnes mali centrum opustiť – ukončili liečenie. No a samozrejme, tešil som sa na posteľ, ako vždy po noci strávenej v robote.
Sedel som na lavici a díval sa na nástenné hodiny. Očami som tlačil minútovú ručičku. Nepomáhalo. Na chodbe nikoho nebolo. Rozhodol som sa dať si kávu z automatu. Vstal som teda, podišiel k nemu, ruku som strčil do vrecka nohavíc. Zalovil som v ňom, ale neúspešne. Nemal som pri sebe ani cent. Ani v skrinke, kde som mal odložené svoje veci, by som nič nenašiel. Všetky peniaze som už utratil na knihy a školné. Už aby bola výplata. Ešteže nemusím platiť nájomné. Pri tejto myšlienke sa mi pred očami zjavila usmiata tvár pátra Johna. Bez neho by som bol už zrejme dávno na ulici. Čelo som pritlačil o automat a na moment som privrel viečka. Prázdnou chodbou zaznel môj hlboký povzdych.
Odrazu niečo zahrmotalo. Striaslo ma. Chodba totiž spájala niekoľko oddelení, a hlavne, bola to cesta z príjmu na operačku. Obrátil som sa za zvukom. Už som začul aj hlasy, ale nebolo im dobre rozumieť. Blížili sa ku mne.
Keď sa rozrazili dvere, prešli nimi sanitári s lôžkom a službukonajúci personál z urgentu. Všetci boli zakrvavení. Jedni tlačili lôžko, ďalší držali infúziu a ďalší pacienta.
„Silné krvácanie, tlak klesá, pulz je slabý.“
„Zožeňte doktora Matieho a pripravte operačku.“
„Aká krvná skupina?“
„Neviem, tu máte vzorku,“ kričali hlasy na seba. Prefrčali okolo mňa bez toho, aby ma vôbec zaregistrovali. Len čo zmizli za náprotivnými dverami, na chodbu sa od príjmu vyrútil ďalší tím. Rovnako hrozivý pohľad. A za nimi ďalší.
Ten posledný zastavil v chodbe. Operačky boli plné. Pacienta prehodili na lôžko, stojace pri stene. Sestra doniesla resuscitator. Tím začal oživovanie.
„Raz, dva, tri, pozor!“
Elektrický výboj sa prehnal telom.
„Ešte raz. Zvýšte výkon!
„Nabité.“
„Pozor!“
Telom opäť poriadne trhlo.
„Ako dlho je mimo?“ zakričal lekár a pokračoval v oživovaní.
„Nabité.“
„Pozor!“
„K zástave došlo tesne pred príchodom k vám,“ odpovedal sanitár.
Lekár ešte dvakrát prikázal zvýšiť výkon, ale nepomohlo. Pozrel na hodiny.
„Smrť nastala o piatej hodine päťdesiatejsiedmej minúte,“ sucho skonštatoval.
Vtedy z operačky vybehla jedna zo zdravotných sestier: „Potrebujeme pomoc, doktor Evans.“
Doktor prikývol.
Každý si šiel po svojom.
„Vy, nestojte tu tak a odvezte to telo na nulku,“ prikázal mi doktor Evans, keď prechádzal popri mne. Nato sa stratil vo dverách operačky. Postupne tam zmizli aj ostatní z personálu.
Pomaly som podišiel ku lôžku. Ležala na ňom asi tridsaťročná žena. Ležala tam tak pokojne, akoby len spala. Tvár mala zastriekanú krvou. Napadlo mi hneď niekoľko príčin smrti. Mohlo jej pretrhnúť miechu, alebo slezinu, alebo jej rebrá prepichli pľúca. To by ale asi mala mať zakrvavené ústa. A nemala. Akú mala bledú pokožku. Zrazu som zatúžil dotknúť sa jej tváre. Aj som to urobil.
Všade sa rozhostilo ticho. Hodiny na stene zastali. Sekundová ručička znehybnela tesne pred dvanástkou. Do šiestej chýbala celá sekunda. Čas odrazu neexistoval. Priestor chodby sa prepadol do tmy. Steny, strop, podlaha, všetko zmizlo.
Stál som uprostred ničoho a končekmi prstov pravej ruky som sa dotýkal tváre mŕtvej ženy. Pocítil som v nich mravčenie. Celý som stuhol, telo mi oťaželo. Bledá tvár začala mraziť. Chcel som ruku odtiahnuť, ale nedalo sa. Brušká prstov ma začali štípať. Bol to presne taký pocit, ako keď vám od zimy krehnú údy. Najciteľnejšie je to na ušniciach – pália vás tak, až si ich prestávate cítiť. Bolo to na nevydržanie. Vtedy som pocítil presne to isté, čo pri Tinke. Akoby sa v mojom vnútri uvoľnila obrovská energia, prešla celým mojím telom, do tla ma spálila a vyrazila mi cez dlane do prázdna, ktoré ma obklopovalo.
Slezina.
Bola to prasknutá slezina.
Zahojila sa.
Na tvári som pocítil silný závan vetra. Ožiarilo ma ostré svetlo. Zovrelo mi hrdlo, srdce sa mi prudko roztĺklo. Chvíľu som mal pocit, že som na nástupišti metra, ktoré sa dáva do pohybu a stojím celkom blízko pri ňom. Pár milimetrov a dotkol by som sa jeho oceľového tela špičkou nosa. Cítim ako zrýchľuje, ako sa dáva do pohybu. Zvuk, ktorý pri tom vydával, je monotónny. Du-du, du-du… Du-du, du-du… Bol to tep srdca a zaplnil celý ten nekonečný priestor. Všetko explodovalo a mojím telom sa rozlialo príjemné teplo.
Tik. Sekundová ručička na nástenných hodinách sa pohla. Ja som stál na chodbe nad lôžkom s vystretou rukou a prstami som sa dotýkal bledej tváre. Bola taká krásna. Intuitívne som sa pokúsil nahmatať jej pulz.
Du-du, du-du… Du-du, du-du… Cítil som v končekoch prstov, ozývalo sa mi v hlave. Telom ženy trhlo.
„Žije. Ona žije,“ vtrhol som na operačku. Všetci na mňa vrhli ukrutné pohľady. Vyrušil som ich; neverili mi.
Na titulnej strane Večerného slova vyšiel článok s názvom Päť obetí tragickej autonehody a jeden zázrak.
S Lusy sme sa vracali z kina. Po štyroch rokoch sme sa konečne dočkali neplánovaného pokračovania dobrodružstiev kapitána Jacka Sparrowa. Obaja sme boli fascinovaní. Tvorcovia nadviazali na nenadviazateľné. Zdanlivé ukončenie trilógie sa razom zmenilo na oponu po dejstve, bezvýznamný strih.
„Tie zvieratá ma úplne dostali,“ smiala sa Lusy.
Scenáristi totiž celkom vtipne rozvili inak vedľajšie zvieracie postavy nemŕtvej opičky a hovoriaceho papagája. Aj mne sa to páčilo.
„Zájdeme do čajovne?“ opýtal som sa a hodil som na Lusy prosebný výraz.
„Mame som povedala, že budem doma do jedenástej.“ Zaváhala, ale napokon súhlasila: „No, dobre. Ale nebudeme dlho,“ pritisla sa ku mne, bolo jej zima. Z oblohy padali vločky.
„Au. Jau,“ doľahli k nám stony zo slepej uličky napravo od nás. Primiešali sa ďalšie hlasy. Nadávali a hundrali. Zastavili sme a pozreli sa vystrašene na seba.
„Idem sa pozrieť, čo sa deje. Ty radšej zostaň tu. Keby bolo treba, tu máš mobil a zavolaj políciu,“ strčil som Lusy do rúk svoj mobilný telefón.
„Nechoď, Michael. Nemiešaj sa do toho,“ zašepkala.
„Čo ak tam niekto potrebuje pomoc?“
„Tak zavolajme políciu hneď. Nechoď tam, prosím.“
„Neboj sa, nič sa mi nestane. Len tu zostaň.“ Pohladil som ju po vlasoch. Bála sa. Aj ja som sa bál. Naposledy som sa bil v sirotinci. Dúfam, že ak k tomu náhodou dôjde, zvládnem to. Sucho som prehltol a vykročil za zvukmi. Párkrát sa ozvali tlmené údery a stony. Na konci uličky som uvidel nejaké siluety. Svetla bolo málo, nedokázal som odhadnúť ich počet. Bolo mi ale jasné, že tam niekoho mlátia.
Hlboký nádych.
„Hej, čo robíte? Nechajte ho,“ zakričal som na postavy. Zmeraveli. Vošiel som hlbšie do uličky. Zdalo sa mi, že sú traja, či štyria.
„Zmiznite, lebo zavolám políciu“ zas som zakričal. Môj hlas znel rázne. Vo vnútri som sa však triasol. Urobil som ešte niekoľko krokov dopredu. Vtedy jeden z tlupy vykročil mojím smerom. Zostal som stáť na mieste. Muž podišiel až ku mne. Bol dosť vysoký, oblečený do tmavého kabátu. Na hlave mal klobúk, do očí som mu nevidel.
„Pianko, mladý. Nič sa nedeje. Len si tam vybavujeme svoje účty. Do toho teba nič.“ Jeho hlas bol pokojný, taký sebaistý.
„Ubližujete niekomu a do toho ma je niečo.“
„Si nejaký drzí, nie? Otoč sa a vypadni, lebo to schytáš aj ty.“
V duchu som sa začal modliť, aby sa niečo stalo.
A stalo sa. Spoza muža sa vynoril ďalší. Trochu menší a o dosť starší. Tiež bol oblečený do tmavého kabáta a na hlave mal klobúk.
„Mladý má pravdu. Ten smrad už aj tak dostal, čo si zaslúžil,“ zasipel. Rukou pokýval na ostatných, pritom sa mi celý čas pozeral do tváre. Z tmy vyliezli ďalší traja a jeden po druhom prešli okolo mňa. Vyzerali ako vystrihnutí z filmu o mafii.
Ten menší odstrčil toho väčšieho a podišiel ku mne celkom blízko. Načiahol ku mne ruku v čiernej koženej rukavici. „Volám sa Ariel Devon.“
Nechápal som, o čo tomu človeku ide. Kolená sa mi len tak podlamovali. V duchu som si hovoril: Vydrž, ešte chvíľu vydrž a bude po všetkom. Podal som mu teda ruku a predstavil som sa: „Michael Angelo.“
Mužovi zasvietili oči, mňa striaslo. Srdce sa mi rozbúchalo a mierne sa mi zatočila hlava. Potom ma do nej zasiahla prudká bolesť. Muž tiež nachvíľu strnul, akoby pocítil niečo podobné.
„Tešilo ma, pán Angelo,“ mierne sa uklonil a prstami si brnkol po klobúku. Pery sa mu zvlnili do kyslastého úsmevu.
„A čo tamten?“ Ukázal ten väčší chlap do tmy.
„S tým sme skončili. Vyzdvihneme si ho potom. Nikam nám predsa neutečie,“ zasmial sa dusivo a založil si ruky za chrbát. „Dovidenia, pán Angelo. Do skorého videnia,“ rozlúčil sa so mnou. Obaja odišli.
Vtedy ku mne dobehla Lusy. Bola vystrašená. „Bože, čo to boli za ľudia? Vyzerali ako nejakí výpaľníci. Ten starý na mňa tak škaredo zazeral… Bili niekoho? Mám zavolať záchranku?“
„Neviem, ešte som ho nevidel.“ Z toho starca som mal veľmi zlý pocit. Ariel Devon. To meno som už musel niekde počuť. Ale kde? „Hej, ste v poriadku?“ zakričal som do uličky. Nikto sa neozval. Pozrel som na Lusy.
„Choď,“ zašepkala.
Šiel som. Pri kontajneri ležal muž.
„Pane, ste v poriadku?“
Nereagoval. Ani sa nepohol.
Zohol som sa teda k nemu a zatriasol ním. Pokúsil som sa mu nahmatať pulz. Bol mŕtvy. A vtedy sa to stalo.
Všetko sa so mnou zakrútilo, zalial ma studený pot. Prsty, akoby sa mi boli vborili do mužovho hrdla a pocítil som ukrutný chlad. Nijaké svetlo, len tma. A v tej temnote ostré výkriky a nárek. Zmocnil sa ma strach. No nie taký, ako keď som vošiel do uličky. Ani taký, aký som pociťoval, keď som sa bál skúšky, či vyhrešenia od pátra. Toto bol omnoho väčší strach. Bol to strach z môjho sna o priepasti. Tá hlbočizná diera sa odrazu otvorila priamo podo mnou a ja som zas pocítil jej zápach.
„Niééé,“ zakričal som z plného hrdla.
Odhodilo ma.
Ležal som na vlhkej dlažbe slepej uličky, opretý o stenu. Zhlboka som vháňal čerstvý zimný vzduch do pľúc. Mohol som slobodne dýchať. Oproti mne ležal mŕtvy muž a ja som presne vedel, kde skončila jeho duša.
O dva dni vyšiel na titulnej strane miestneho plátku článok s názvom „Patológovia stratili ďalšiu mŕtvolu“.
© M. M. Mackovič, 2006
