Lovci Padlých Anjelov – Vzkriesenie kapitola II – časť 3
Posted by MMM | Filed under Lovci Padlých Anjelov, MMM
V nemocnici som si poležal ešte týždeň, ale lekári na príčinu mojej slabosti neprišli. Postupne sa mi vracali sily, mohol som chodiť aj na krátke prechádzky. Lusy a otec John ma pravidelne navštevovali.
Raz ma Lusy vzala na onkologické oddelenie, kde ležala spolužiačka jej malej sestry Any. Dievčatku zistili rakovinu krvi. Liečili ju chemoterapiou aj ožarovaním. Keď som ju videl v tom zúboženom stave, veľmi mi jej prišlo ľúto. Vypadali jej všetky vlasy. Pozerala na mňa z postieľky svojimi veľkými belasými očami. Jej oči boli ako nebesá, ale plné bolesti. Bože, aká tieseň sa vkradla do môjho srdca. Navliekli sme si ochranné obleky, na tvár natiahli rúška a vošli sme za ňou do izby.
Keď malá Tina uvidela Lusy, veľmi sa potešila. Rozškľabila ústa do úsmevu a zvýskla. Zaťapkala rukami a roztvorila náruč. Lusy ju objala a poriadne vystískala. Ja som zostal stáť pri dverách. Nevedel som, čo robiť.
„Toto je môj kamarát Michael,“ predstavila ma Lusy.
„Ahoj, Michael!“ pozdravila ma Tina. „Ja ša volám Tina,“ zašušlala.
„Ahoj, Tinka. Teší ma.“ Snažil som sa byť milý, ale stále ma sužoval ten zvláštny pocit. Ako sa k nej mám správať? Čo mám robiť?
„Tak čo, Pleško, páči sa ti?“ opýtala sa Lusy.
„Môže byť“, zasmialo sa dievčatko.
Fakt som nevedel, čo mám spraviť. Hádam som na ňu urobil dobrý dojem, ale čo teraz? Sadnem si na stoličku. Už som to chcel spraviť, keď Tina precedila cez štrbavý úsmev:
„Nešadaj ši tam, poď ku mne.“
„Michael sa ťa asi hanbí, Pleško,“ zabŕdla Lusy a tiež sa zasmiala. „No, poď k nám. Vieš aká super je táto posteľ?“ Zapérovala si na nej. Tinka sa jej hodila okolo hrdla a pobozkala ju na ústa.
Posadil som sa teda k nim. Vtedy som si spomenul na Lusyne slová, keď sme šli na oddelenie. Povedala mi, že lekári zháňajú pre Tinu novú kostnú dreň. Chemoterapia vraj nezaberá a vyzerá to zle. Dávajú jej tak pol roka.
Je to nespravodlivé, pomyslel som si. Prečo musí tak veľa trpieť? Prečo neexistuje účinný liek na jej uzdravenie? Prečo neexistuje liek pre všetky deti na tomto oddelení, pre deti na všetkých takýchto oddeleniach?
„Tina ťa chce objať, asi si na ňu zapôsobil,“ oznámila mi Lusy.
Prekvapilo ma to. Asi som naozaj na ňu urobil dobrý dojem. Nevedel som však, ako ju objať. Nechcel som jej nijako ublížiť.
Moju starosť vyriešila Tina. Ani som nestihol zareagovať a už mi visela na hrdle. Pozrel som na Lusy. Usmiala sa na mňa a pokývala hlavou. Tak som to spravil.
Jemne, veľmi opatrne som objal Tinkine telíčko. Bolo to krásne. Premkla ma túžba pomôcť jej a vyliečiť ju. Tá túžba mi rozpálila dlane. Tento oheň povstal z iskry v mojom vnútri. Vzbĺkol a ja som cítil jeho horúčosť. Zatvoril som oči, ktoré sa mi zaplnili slzami. V končekoch prstov som cítil tlkot jej srdiečka. Dlane ma začali páliť, tá bolesť sa šírila celým mojím telom. Tinine silné objatie mi však strácanú silu vracalo späť.
Zrazu to všetko prestalo. Ona ma pustila a pozrela mi priamo do očí.
„Ďakujem,“ povedala celkom vážne.
Mne sa zatočila hlava, prišlo mi nevoľno. Vzduch v izbe bol zrazu nedýchateľný. Vybehol som na chodbu. Rozbolel ma každý úd tela, musel som sa oprieť o stenu. Lusy vybehla za mnou.
„Je ti zle?“ opýtala sa.
„Áno. Bol tam ťažký vzduch. Prosím, odprevaď ma do postele, musím si oddýchnuť,“ poprosil som ju.
„Samozrejme. Poď. Bolo toho dnes na teba veľa.“ Vyzula mi návleky, vyzliekla ma z plášťa, ja som si odviazal rúško. Cez sklo dverí sme zakývali Tinke a odobrali sme sa do mojej izby. Cestou prišla na mňa taká slabosť, že ma Lusy musela podopierať, a keď som si ľahol do postele, hneď som zaspal.
Zobudil som sa na druhý deň ráno. Cítil som sa omnoho lepšie. Nevedel som sa dočkať Lusynej popoludňajšej návštevy. Celé dopoludnie som strávil v modlitbách. Modlil som sa za správne rozhodnutie. Čím ďalej – tým viac som si bol istejší, ako sa rozhodnem.
Boli tri hodiny popoludní, keď prišla. Na perách jej hral úsmev, ale v očiach mala slzy. Zaskočilo ma to.
Sadla si ku mne na posteľ a silno ma objala.
„Stalo sa niečo vážne?“ chytil som ju za ramená a zahľadel sa jej priamo do tváre. Plakala, teraz to bolo evidentné. Slzy veľké ako hrachy jej stekali po lícach. Od strachu som prestal dýchať.
„Čo sa deje? Prosím, povedz mi, čo sa stalo,“ naliehal som.
Zdvihla zrak, utrela si slzy a povedala: „Práve som stretla Tininho ošetrujúceho lekára.“
Zamrazilo ma.
„Všetky ranné testy sú negatívne. Po leukémii ani stopy. Stal sa zázrak, Michael, skutočný zázrak.“ Mocne ma objala.
Nedokážem opísať pocit, ktorý ma v tej chvíli ovládol, ale bolo to asi to najnádhernejšie, čo som doposiaľ cítil. Bol som skutočne šťastný. Vtedy som si spomenul na Johnove slová o tých daroch, ktoré mi boli dané a konečne som pochopil.
Sny – predzvesti boli oproti tomuto celkom nepatrné. Toto bol ten hlavný dar. Oživené vtáčatko, moje poranenia, ktoré sa vždy zázračne rýchlo zacelili, a teraz Tina. Môj dar spočíva v liečení. Boh ma obdaroval jedným z najväčších darov, darom uzdravovania. Nechal som si to ale pre seba. Mal som strach. A nemal som istotu. Ako by to prijali ostatní? A páter John, nech si radšej myslí, že sa zmýlil. Všetko to bolo ako zlý sen a chcel som na to zabudnúť. Trápila ma iná vec. Rozhodnutie, ktoré malo ovplyvniť moju budúcnosť.
Rozhodol som sa. Vystúpil som zo seminára a našiel som si prácu v nemocnici. Samozrejme, len ako pomocný personál. Nezarábal som veľa, ale stačilo to na to najnevyhnutnejšie. Aj keď sa moje rozhodnutie pátrovi Johnovi neveľmi páčilo, pomohol mi postaviť sa na vlastné nohy. Na tému Padlí, rád Lumeniánov a všetko s tým spojené sme viac spolu nehovorili. Nemal som záujem vracať sa k tomu a páter moju vôľu plne rešpektoval.
Predtým som býval v sirotinci a v seminári, teraz som nemal kam ísť. Aj v tomto mi pomohol páter. Uvoľnil mi jednu malú miestnosť priamo v našom centre, kde som vypomáhal po práci. V centre som viedol niekoľko skupín. Najkrajšia bola práca s mladými. Zároveň si to ale vyžadovalo veľkú trpezlivosť. Nie je ľahké ukázať mladému človeku novú cestu, lepšiu cestu. Vymaniť sa spod vplyvu gangu alebo drogy nie je vôbec jednoduché. Chce to veľa odvahy. Ja som mohol jediné – dodávať im ju.
S Lusy sme boli spolu každý deň. Začali sme si plánovať spoločnú budúcnosť. Obaja sme túžili ísť na univerzitu. Lusy chcela študovať psychológiu, ja som sa chcel stať lekárom. Ani jeden z nás však nemal dostatok peňazí. Nezostávalo nám nič iné, len ďalej pracovať, po troške si sporiť a snívať.
V jeden teplý júlový večer som zobral Lusy na strechu centra, kde som občas pozeral do neba a načerpával tak nové sily.
„Ešte nikdy som tu nebola a do centra chodím už šesť rokov. Šesť rokov,“ zamyslela sa. „Už je to šesť rokov. Ten čas ale uteká. Bože, veď ja už budem mať dvadsaťštyri.“
„Dvadsaťštyri? To si teda poriadne stará!“ chcel som Lusy podpichnúť. Vážne na mňa pozrela, ale potom sa rozchichotala.
„Zato ty si stále rovnaké decko.“
Lusy ovládala všetky moje slabiny. Bol to zásah do čierneho. Milovaná žena, pred ktorou chce chlap vyzerať ako najväčší hrdina, vás prirovná k decku. Moje ego sa otriaslo v základoch.
„No, no… Hádam sa nebudeme urážať,“ brnkla mi po nose a opäť sa zachichotala. Ja som sa snažil vyťažiť z tejto situácie čo najviac, a tak som sa tváril urazene. Dosť som tým zariskoval. Keby Lusy odmietla hrať so mnou túto hru, vyšiel by som z nej ako porazený. Ale ona ma dokonale poznala a rozhodla sa urobiť mi radosť. Zvážnela, uprela na mňa prosebný pohľad a na pery mi vtlačila jeden horúci bozk.
„Prepáč mi. Nechcela som ťa uraziť. Chcela som tým povedať, že ťa ľúbim ako malé bábo. Moje bábo. A budem sa s tebou maznať a stále ťa bozkávať.“ Silu svojho ospravedlnenia zmaximalizovala ďalším sladkým bozkom. No mohol som ďalej hrať urazeného? Aj keď, pravda, na moment mi napadlo, čo ešte by som tým mohol dosiahnuť, ale potom som radšej túto myšlienku odohnal. Obrátil som sa na Lusy a pohladil jej chrbát.
„Neurazila si ma. Máš pravdu, fakt som v mnohých veciach ako dieťa. Ale mám taký pocit, že už z toho nevyrastiem. Ale ak ti to prekáža, skúsim na tom popracovať. Nebol by som rád, keby si ma mala mať o to menej rada.“
„Hlupáčik,“ usmiala sa Lusy a prstami mi pohladila tvár. „Ľúbim ťa pre to, aký si. Práve pre to, aký si. Kvôli mne sa meniť nemusíš. Nikdy by som nemohla od nikoho, koho ľúbim, žiadať, aby sa kvôli mne zmenil.“
„Ľúbim ťa, Lusy,“ vyhŕklo zo mňa. Nemohol som tie slová nevysloviť. A mal som chuť povedať ich aj tisíckrát. Povedať? Zakričať som ich chcel. Do celého sveta. V kútiku srdca som dúfal, že mi to isté povie aj ona. Avšak len sa tíško ku mne privinula a zahľadela sa do oblohy.
„Takto by som tu vydržala byť celú večnosť. V tvojom objatí, pozerajúc sa na tú nádheru.“ Na chvíľu sa odmlčala, potom pokračovala. „Ale viem, že to nie je možné. Čas sa zastaviť nedá. Preto si musíme túto chvíľu navždy uchovať v pamäti. A v srdciach.“ Obrátila sa ku mne. „Sľúb mi, že na túto chvíľu nikdy nezabudneš. Sľúb mi to, Michael.“
Keď som sa teraz na ňu zahľadel a videl som ju ležať v mojom náručí, celkom odovzdane, keď som videl ako sa na mňa pozerá tými veľkými tmavými očami a svit mesiaca robí jej pleť ešte mäkšiu a jemnejšiu, nemohol som inak.
„Sľubujem, láska moja. Nikdy nezabudnem“, pobozkal som ju.
Keď sa naše pery konečne oddelili, Lusy zašepkala: „Ľúbim ťa, Michael Angelo. Naveky.“
Práve v tom okamihu nad našimi hlavami preletela kométa. Obaja sme zavreli oči a niečo sme si zaželali. Želanie každého z nás zostalo pre toho druhého tajomstvom. Ale tak to má byť – inak by sa neboli splnili.
© M. M. Mackovič, 2006
