Lovci Padlých Anjelov – Vzkriesenie kapitola II – časť 2
Posted by MMM | Filed under Lovci Padlých Anjelov, MMM
„Vstúpte,“ zaznelo spoza masívnych dverí pracovne pátra Johna.
Vošiel som dnu.
„A, Michael, vitaj,“ privítal ma páter. „Čože ťa za mnou privádza v túto neskorú nočnú hodinu?“ Sedel za svojím robustným tmavým pracovným stolom. Ako vždy ležali na ňom kôpky papierov a kníh.
„Otče, trápim sa,“ sadol som si do koženého kresla stojaceho priamo pod oblokom, ktorý bol zdobený farebnou vitrážou a vložil som tvár do dlaní.
Páter vstal od stola, sadol si do vedľajšieho kresla, naklonil sa ku mne a opýtal sa ma: „Čo ťa trápi, synu?“ Jeho hlas znel tak zmierlivo, tak pokojne.
„Ja… zamiloval som sa,“ odpovedal som do dlaní, akoby som ani nechcel, aby to počul. Ale počul.
„Do Lusy,“ skonštatoval bez najmenšieho náznaku prekvapenia.
„Áno, otče, do Lusy.“ Zatajil som dych. „Čo mám robiť?“
„Chceš vedieť či sa vzdať semináru, alebo Lusy?“
Zdvihol som hlavu a prosebne naňho pozrel: „Áno. Poraďte mi, John, prosím.“
Usmial sa a pokrútil hlavou: „Ja ale neviem, čo je pre teba lepšie. Pýtaš sa na nesprávnom mieste. Skús sa opýtať Boha.“
„Ale veď nič iné už týždne nerobím. Každý deň, každú minútu sa ho pýtam. Neodpovedá mi.“
Povzdychol si: „No, Michael, asi nadišiel čas povedať ti všetko.“ Vstal, podišiel ku knižnici, z police vytiahol dosť ošúchanú knihu. Posadil sa späť do kresla a začal rozprávať.
„Možno som čakal pridlho, možno som mal ešte počkať. Ktovie?“ V knihe nalistoval dvojstránku s nejakými obrázkami a položil ju predo mňa. „Poznáš tento znak?“
Sklonil som sa a zaostril na otvorenú dvojstranu. Boli tam viaceré znaky nakreslené tušom. Páter prstom ukazoval na jeden z nich.
Áno, ten znak som už videl, je mi známy. Ale odkiaľ? Blúdili mi hlavou myšlienky. Už to mám. Tento znak som videl v mojich snoch. V tých hrozných nočných morách, na ktoré som tak veľmi túžil zabudnúť.
„Čo sú to za symboly?“ opýtal som sa pátra.
„Sú to znaky z tvojich snov, o ktorých si mi rozprával,“ zahľadel sa na mňa. Potom pokračoval. „Vieš dobre, že tak ako existuje Boh a všetky bytosti Svetla, existujú aj zlí duchovia. Vieš aj to, že zlí duchovia boli predtým anjeli. Zradili však lásku svojho Stvoriteľa, a preto boli zvrhnutí. To ich veľmi hnevá. Rozhodli sa pomstiť Bohu, rozhodli sa zničiť ľudí.“
„To všetko viem, otče. Skúšajú nás každý deň, snažia sa zlomiť našu vieru, našu lásku k Bohu. Pokúšajú nás a dúfajú, že padneme, tak ako padli oni.“
„Nikdy nepadneme tak, ako oni. A oni to dobre vedia, preto nás tak nenávidia. Ale neprerušuj ma, prosím,“ zahriakol ma páter.
Zahanbil som sa. Ale keď toto všetko naozaj viem.
„Viem, že to vieš, Michael,“ usmial sa.
Čože? Pátrova poznámka ma prekvapila. Však som si to len pomyslel.
„Všetko ti vysvetlím, len buď trpezlivý.“ Na moment sa odmlčal, potom opäť pokračoval. „Démoni, zlí duchovia, padlí anjeli, je jedno ako ich nazývaš, stále je to o nich. Sú to duchovné bytosti. Ich sila je veľká a nenávisť ešte väčšia.“ Zľahka si zahryzol do spodnej pery a zúžil oči akoby hľadal správne slová – tú povestnú niť napínavého rozprávania. To trvalo len zlomok sekundy. Iskričky v jeho tmavých očiach prezrádzali, že mi chce povedať niečo pre neho veľmi vzrušujúce.
„Predstav si, že je medzi naším skutočným, hmotným svetom a duchovným svetom natiahnutá ochranná sieť. Samozrejme, našimi zmyslami je nepostrehnuteľná. Cez túto sieť môžu démoni načahovať svoje hnáty, tľapkať nás, upozorňovať na seba. Nad človekom však moc nemajú. Tá sieť je vlastne milosť posväcujúca, ktorá nás pred zlými duchmi chráni. My sami dbáme o jej pružnosť a celistvosť. Každé ľudské slobodné rozhodnutie pre zlo, ale túto sieť oslabuje. Diabli to vidia, preto ešte viac pokúšajú. Niektorí ľudia v nich jednoducho prestanú veriť, prestanú sa ich báť. Iní zas veria a vyznávajú ich. Práve tieto skupiny ľudí oslabujú ochrannú sieť najviac. Na určitých miestach sa oslabí natoľko, až sa pretrhne. Tak vzniká brána, prechod medzi naším a ich svetom. Tam vzniká problém.“
Znelo to ako jeden z príbehov, ktorými nás strašili sestričky v sirotinci, keď sme neposlúchali. Alebo ako nejaká komiksová story. Uškrnul som sa, a to som nemal.
„Takže ty mi neveríš?“ sčervenel páter. Očividne ho moja reakcia podráždila.
„Prepáčte, otče. Pokračujte, prosím,“ ospravedlnil som sa a dúfal, že mi bude odpustené.
Páter sucho preglgol a pokračoval vo svojom rozprávaní: „Démoni majú svoju hierarchiu, delia sa na klany. Každý klan má len jediného vodcu, majstra – pána. Prvý do nášho sveta preniká práve ten. Sprevádzajú ho sliediči, inak nazývaní aj strážcovia. Ich úlohou je v čo najkratšom čase nájsť pre majstra vhodného darcu telesnej schránky. Pre majstrov je telesná schránka v našom svete životne dôležitá. Len oni môžu nepozorovane ovládať živú bytosť a premiestňovať sa z jedného tela do druhého. Okrem tiel, ktoré sú v stave posväcujúcej milosti, samozrejme. A disponujú ešte veľkým množstvom iných zaujímavých schopností. To je ale teraz nepodstatné. V hierarchii démonov je veľa stupňov. Všetky pozná azda len sám Boh“, povzdychol si páter.
Teraz som začal naozaj pochybovať o čom to páter hovorí. Svoje pochybnosti som však nedal najavo, nechcel som ho zas podráždiť.
„Okrem majstrov a sliedičov existujú ešte ďalší, takzvaní paraziti. Voláme ich aj hlasy alebo duchovia. Tí sa delia podľa toho, koho a ako ovládajú – na čo sa „špecializujú“. Jedných nazývame nemŕtvi. Je to vlastne výkonná zložka klanu. Oni nedokážu ovládnuť živého človeka, hľadajú si mŕtve schránky. Tieto telá musia spĺňať niekoľko podmienok: musia mať neporušenú nervovú sústavu a nesmú mať posledné pomazanie alebo byť riadne pochované. Respektíve, pôvodná duša musí opustiť telo v stave ťažkého hriechu. Takéto telá sa najlepšie získavajú v nemocniciach a pohrebných ústavoch. Nemŕtvi robia majstrovi osobnú stráž a vykonávajú všetku špinavú prácu. Druhá skupina parazitov je omnoho početnejšia. Vstupujú do ľudí, ktorí im to výslovne dovolia. Ovládajú ich skryto, celkom nebadane. Ich duše sa paraziti snažia udržiavať v stave permanentného ťažkého hriechu. Tým ich postupne prevezmú pod svoju kontrolu. Týchto ľudí voláme otroci. Vzdali sa slobody a dobrovoľne sa rozhodli slúžiť Zlu. Otroci sú vlastne symbiotické stvorenia. Démon parazituje v človeku a vplýva na jeho myslenie. Jeho cieľom je odvrátiť človeka od Svetla, zastrieť jeho zrak. Ale pozor, neovládajú ich. To by nesplnilo účel. Ľudia musia zlo konať sami. Démoni ich k tomu môžu len postrkovať. Len tak môžu získať ich duše úplne. Najľahšie to ide cez ľudské ego prostredníctvom pýchy. Najspodnejší stupeň klanu tvoria bábky. Sú to ľudia, ktorí mnohokrát ani netušia, ako to naozaj funguje. Slúžia klanu, ale do jeho štruktúr nevidia. Hovoria si satanisti. A aj medzi nimi exituje mnoho variantov. Aby ťa to nepomýlilo, nie každý satanista je bábkou. Ani desatina. Myslím ozajstných satanistov, nie vyznávačov zla, alebo ľudí hľadajúcich možnosť vybúrenia sa, či rebélie.“ Páter sa zhlboka nadýchol a preglgol. Z toľkého rozprávania mu vyschlo v ústach. Pokračoval však ďalej.
„Niekedy sa paraziti snažia preniknúť do ľudí aj bez ich výslovného súhlasu. To sa podarí len tým najsilnejším a len pri ľuďoch, ktorí sú oslabení ťažkým hriechom. Občas sa rozhodnú trošku svet znepokojiť svojím vystrájaním – prejavmi posadnutosti alebo kliatby – pretože vzbudzovanie strachu má pre démonov rovnaký význam ako napríklad šírenie klamstiev – zastrieť ľuďom myseľ. To sa ale deje len v ojedinelých prípadoch, pretože sila démonov nespočíva v dokazovaní svojej prítomnosti, ale práve naopak, v jej popieraní. S týmito démonmi sa potom pasujú aj niektorí z našich bratov. Myslím bratov, ktorí vykonávajú exorcizmus,“ povedal páter tak, akoby odo mňa čakal súhlas.
Pokýval som teda súhlasne hlavou, ale v skutočnosti som sa už začal v jeho rozprávaní topiť. Nechápal som, ako to všetko súvisí s týmito znakmi, mojimi snami, so mnou.
„Vieš, Michael, nie všetko sa dá napraviť modlitbou. Boli časy, keď už bolo démonov tak veľa a začali tak vyvádzať, že sme sa im museli postaviť silou. Tak vznikol rád Lumeniánov – Ochrancov Svetla. Pred mnohými storočiami, dávno pred narodením nášho Spasiteľa.“
„Otče, nie som si istý, či vám rozumiem,“ prerušil som pátra. Začalo mi to zaváňať bludárčinou.
Páter pokračoval v rozprávaní: „Začal som, musím skončiť. Keby som ti to všetko nedorozprával, mohol by si zostať zmätený. Počúvaj ma, už to nebude dlho trvať.“
„Dobre,“ súhlasil som. Naozaj som sa začal cítiť zmätený. Popravde, neveril som, že mi pátrovo ďalšie rozprávanie vnesie do týchto vecí čo len o kúsok viac svetla.
„Rád Lumeniánov je najstarším rádom a má svojich stúpencov na celom svete. V jeho rámci fungovali špeciálne jednotky, ktoré boli vycvičené na priamy boj s démonmi, vlastne s ich klanmi. Boli to elitné jednotky exorcistov, ktorých členovia disponovali paranormálnymi schopnosťami. Tak sa to označuje teraz. Voľakedy ich ale nazývali darmi. Ty, Michael máš tiež tieto dary. Chápeš?“ chytil ma za rameno. Potom ukazovákom poklepkal po otvorených stránkach. „Tieto znaky sú znakmi dvoch strán. Tvoje sny boli videniami prichádzajúceho. Aj démoni majú o teba záujem.“
V mysli som si kládol otázky: Aké schopnosti môžem už len ja mať? Nočné mory z detstva? Aj keby, už sa mi prestali snívať, dávno. Všetko mi to pripadalo také čudné. Piaty rok som študoval v seminári, ale o starovekom ráde Lumeniánov som nikdy nepočul, ani som o ňom nikde nečítal. Majstri, nemŕtvi, sliediči, paraziti… Začal som sa o pátra báť. Čo je to vôbec za kniha, ktorú zviera v rukách? Čo mi to chce narozprávať a prečo?
„Michael, tie sny zastavila tvoja vôľa. Naučil si sa to ovládať. Zmizli, lebo si chcel, aby zmizli. Keď budeš chcieť opäť vidieť, uvidíš. – A čo to vtáčatko?“ nahol sa ku mne, v očiach mu opäť plápolalo vzrušenie. „To vtáčatko, čo si oživil.“
„Nebolo mŕtve.“
„Ver mi, bolo.“
„Otče, ja, mal by som ísť,“ postavil som sa tak prudko, až som pátrovi vyrazil z rúk knihu. Dunivo dopadla na podlahu. V hlave mi z toho začalo hučať.
„Michael, ty mi neveríš?“
Dunenie v hlave silnelo. Pocítil som v sebe horúčosť, na čelo mi vystúpil pot. Dlane oboch rúk ma začali neuveriteľne páliť. Pozrel som sa na ne, boli celkom červené.
„Michael, prijmi pravdu. Neboj sa jej. Si jeden z nás. Aj ty patríš do rádu. To je tvoja cesta,“ kričal páter. Aspoň mne sa zdalo, že kričí. Jeho hlas sa odrážal od stien miestnosti a dopadal na moju hlavu ako spŕška krúp.
Oblial ma studený pot a zatackal som sa. Už ma pálili nielen dlane, ale aj oči. Chcel som vykročiť k dverám, ale nevládal som. Okolo mňa sa rozšepotalo tisíc hlasov. Nerozumel som im. Miestnosť sa so mnou zatočila.
Páter John sa postavil, vystrel ku mne ruku, aby ma zachytil, ale ja som padal a padal do nedozerných hĺbok svojho vedomia. Prepadol som sa až na dno svojej duše.
© M. M. Mackovič, 2006
