Lovci Padlých Anjelov – Vzkriesenie kapitola II – časť 1
Posted by MMM | Filed under Lovci Padlých Anjelov, MMM
V rámci štúdia som vypomáhal otcovi Johnovi v centre, ktoré zriadil na predmestí. Slúžilo najmä mládeži, najviac sužovanej liberalizáciou spoločnosti. Páter John tu s pomocou vyškolených psychológov a pedagógov riešil problémy mládeže: alkohol, drogy, kriminalitu. Blackpoint, toto takmer stotisícové predmestie, kam správa mesta sťahovala všetkých neplatičov a „ťažko prispôsobivých“ občanov, bolo hniezdom mnohých podvratných živlov celej oblasti. Díleri odtiaľto riadili svoje obchody, gangy spravovali sféry svojho vplyvu. Nachádzali sa tu najvychytenejšie nočné bary, ktorých súčasťou menu boli aj mladučké dievčatá, či chlapci. Užívať si sem chodila celá zberba Nocturncity. Kto sa narodil do tohto bordelu, ten sa stal jeho súčasťou a naozaj len výnimkám podarilo sa tu aj nezomrieť.
Lusy viedla tretiu odvykaciu skupinu. Bolo to mladé dievča, vlastne skôr už žena. Predtým aj ona lietala v drogách. Ako každý začínala s marihuanou, skončila však pri kokaíne. Aby mala na dávky, začala predávať svoje telo – v jednom z tých slávnych blackpointských bordelov. Otec jej zomrel, keď bola ešte dieťa. Bývala s nezamestnanou matkou a ďalšími dvoma mladšími súrodencami v dvojizbovom byte. Takýto obraz rodiny tu nebol nijakou raritou. Práve naopak. Väčšina rodín tu žila bez otcov. Niektorí boli mŕtvi, iní ušli z mesta, ale väčšina sedela v base. Lusy sem chodila už tri roky. Páter John ju stiahol priamo z ulice. Teraz bola čistá. Začala viesť jednu zo skupín, dokonca sa opäť vrátila do školy. So smiechom občas volala otca Johna San Salvador a on sa pri tom zakaždým zapýril a vrhol na ňu pohľad takto nehovor, ale lichotí mi to.
Stál som pri pátrovi a čakal na ďalšie pokyny. Sťahovali sme jeho kanceláriu. Robotníci práve dokončili podkrovie a páter chcel uvoľniť priestory pre nový klub. Práve vtedy skončila Lusy svoje sedenie so skupinou a vyšla na chodbu, aby sa s každým zverencom rozlúčila.
Bola taká krásna. Tmavá, vysoká, štíhla hispánka. Nikdy predtým som takú krásnu ženu nevidel. Páter sa práve dorozprával so stavbyvedúcim a otočil sa na mňa, keď k nám Lusy podišla a s nádherným úsmevom na perách a zvonivým hlasom sa pátrovi pozdravila.
„Á, Lusyta, ako sa ti darí?“ rozžiarili sa pátrovi oči, že ju vidí.
„Ďakujem, dobre. Práve som skončila sedenie.“ Neustále sa usmievala.
„Ako sa má mama? A čo Alfredito a Anita?“ prejavil páter záujem o Lusyných súrodencov a matku.
„Už je to lepšie. Anita je už zdravá a mame aspoň ustúpila horúčka,“ uľavene vydýchla a pokračovala, „Alfredo sa dostal do školského basketbalového tímu. A konečne sa začal viac učiť.“
„To som naozaj rád, Slniečko,“ pohladil ju páter John po ramene. Zdvihla zrak na mňa. Ja som celkom zdrevenel. Celý čas som na ňu vyvaľoval oči, určite si to všimla. Cítil som sa dosť nepríjemne. Zovrelo mi žalúdok.
„Som ja ale nevychovanec,“ pokrútil hlavou. „Ani som vás nepredstavil. Hneď to napravím. Lusy, toto je Michael, môj duchovný syn. Michael, toto je Lusyta, moje Slniečko“, zasmial sa. Hneď mi podala ruku.
„Teší ma, Michael. Som rada, že ťa konečne spoznávam,“ uškrnula sa a mrkla na mňa. Cítil som sa veľmi trápne. Potom sa s nami rozlúčila, pretože sa ponáhľala domov.
„Milé dievča, veľmi milé. A hlavne dobré. Zaslúžila by si lepší život,“ poznamenal páter John a zložil si ruky za chrbát.
„Veľmi milé a veľmi pekné,“ súhlasil som a dodal som ja.
To bolo moje prvé stretnutie s Lusy. Potom sme sa stretli ešte mnohokrát. Začali sme spolu tráviť veľa času. Pomáhal som jej so skupinou, učil som sa s ňou. Vzniklo medzi nami silné priateľstvo. Prežíval som to najkrajšie obdobie života.
© M. M. Mackovič, 2006
