Lovci Padlých Anjelov – Vzkriesenie I – časť 2
Posted by MMM | Filed under Lovci Padlých Anjelov, MMM
Otec John začal so mnou tráviť mnoho času. Samozrejme, nie na úkor svojich povinností, ale voľna, ktoré sa mu kedy-tedy naskytlo. Keď tie hrôzostrašné sny začali, nechal ma presťahovať do izby vedľa svojej pracovne. Snažil sa chrániť mňa, a aj mojich spolubývajúcich. Na izbe nás predtým bývalo desať – dvanásť, moje nočné mory rušili spánok všetkým.
Bolo to pre mňa ťažké obdobie. Deti sa so mnou nechceli hrať, sestričky si odo mňa držali odstup. Vraj sa za mňa každý večer modlili. Jedine páter John sa odo mňa neodvrátil. Práve naopak. Osobne sa so mnou učil, modlil, veľa času sme strávili spoločnými rozhovormi. Doobeda som bol v kláštornej škole, poobede zas s pátrom Johnom. Pomáhal som mu pri bohoslužbách – miništroval som, ale aj v kláštornej záhrade a kôlničke, kde majstroval rôzne výrobky z dreva a kovu. Po večeroch mi čítal state z Biblie a okrem čítania, písania a počtov ma začal cvičiť aj v latinčine. Miloval ten jazyk a často mi hovoril, že ak anjeli rozprávajú nejakým jazykom, určite hovoria po latinsky. A smial sa pri tom.
Páter John mohol mať tak okolo päťdesiatky. Bol strednej postavy odetej zväčša do ošúchanej reverendy a sivého dokrčeného saka. Na nohách nosil veľké hnedé baganče, v ktorých azda aj spával. Pod hrubým čiernym obočím mu iskril pár malých hnedých očiek. Okrúhly nos mal často sfarbený do ružova. Ostatok tváre mu skrývala hustá čierna brada a fúzy. Keďže sa však veľmi rád smial, často sa mu v nich blýskali biele zuby. Vlasy mu vyrastali až niekde od pol hlavy, preto rád nosil baretku. Pátra Johna vždy sprevádzali dve vône: korenistá po kolínskej a kyslastá od vína. Raz prevládala jedna, inokedy druhá.
„Michael! Príď do mojej pracovne!“ zakričal na mňa otec John cez oblok. Ja som bol práve v kôlničke a stružlikal som niečo z dreva. Trhlo ma a porezal som si prst. Rýchlo som ho strčil do úst a poriadne pocmúľal. Potom som si ho obviazal vreckovkou a šiel som za pátrom.
„Poď ďalej, Michael,“ privítal ma otec John vo svojej pracovni. Nebol tam sám. Oproti v kresle sedel ďalší kňaz. Na rozdiel od pátra sa tváril celkom vážne. Premeral si ma chladnými oceľovomodrými očami.
„Pristúp bližšie, chlapče,“ prehovoril na mňa pokojným, zamatovým hlasom.
„Neboj sa, Michael, to je môj priateľ, otec Gabriel,“ posmelil ma páter John. Pristúpil som teda bližšie a úctivo som sa pozdravil. Gabriel ku mne vystrel ruku. Ja som sa najskôr pozrel na pátra. Keď som videl, že súhlasí, vystrel som ruku aj ja. Gabriel mi ju priateľsky stisol. Potom jeho zrak skĺzol nižšie – zbadal vreckovkou obviazaný prst na mojej druhej ruke.
„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa ma.
„Nič vážne, trošku som sa porezal,“ zahanbene som odpovedal. Takéto veci sa predsa stávajú len kypťošom.
„Ukáž,“ opatrne mi zdvihol ruku a odviazal vreckovku. Obaja sme zostali prekvapení. Krv na vnútornej strane vreckovky nestihla ešte zaschnúť, a po rane zostala len sčervenaná pokožka. Zacelila sa.
„Poď sa pozrieť,“ zavolal na pátra Johna.
„Určite si sa porezal?“ opýtal sa ma otec John. Ja som len súhlasne pokýval hlavou.
„Veď vidíš tú krv,“ podporil môj súhlas Gabriel. „To je úžasné.“ Gabrielovi zmäkla tvár, v očiach sa mu zaiskrilo. „Prosím ťa, John, teraz nás nechaj na chvíľu osamote,“ požiadal Gabriel. John prikývol a vyšiel na chodbu.
Gabriel ma vyšetril ako lekár. Zmeral mi tlak, pulz, skontroloval dýchanie, vlastne všetko. Posadil ma do kresla a napojil na všelijaké drôtiky. Na monitore, ktorý vytiahol z veľkého kufra a pripevnil k nemu tie drôtiky, niečo odsledoval a všetko si dôkladne zaznamenal do poznámkového bloku. Potom sa ma povypytoval na moje zlé sny, a aj na to oživené vtáčatko. Akoby o mne vedel všetko, len si to potreboval overiť. Trvalo to asi dve – tri hodiny.
Keď sme skončili, bol som veľmi unavený. Šiel som do svojej izby, ľahol som si na posteľ a tvrdo zaspal.
Zobudil som sa podvečer, ale to už bol Gabriel preč. Páter John mi povedal, že sa s ním určite ešte stretnem, keď príde správny čas.
Gabriel na mňa hlboko zapôsobil. Napriek tomu, že bol vážny, párkrát sa na mňa usmial. Jeho úsmev si budem pamätať navždy. Keď som sa pátra pýtal, či je lekár, alebo obyčajný kňaz, povedal mi, že ani jedno z toho a zároveň oboje. Nechápal som, ale videl som, že mi viac neprezradí. Viac som sa ho teda na otca Gabriela nepýtal.
© M. M. Mackovič, 2006
