Lovci Padlých Anjelov – Vzkriesenie I – časť 1
Posted by MMM | Filed under Lovci Padlých Anjelov, MMM
Večery už neboli také teplé, ako na začiatku mesiaca, ale ešte stále sa dalo vybehnúť von bez kabáta. Nočná obloha posiata miliónmi jagavých hviezd priam vyzývala na prechádzku pod svojou klenbou. Ani sestra Anna nemohla odolať. Prehodila cez seba tenký svetrík a vybehla na dvor, nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vtom večerné ticho preťal zvuk zvonca pripevneného nad vstupnou bránou. Začudovala sa, že niekto prichádza v takú neskorú hodinu, ale ponáhľala sa otvoriť. Otočila kľúčom, ktorý bol zastrčený v zámke, potiahla kľučku, otvorila dvere. Povraz visiaci zo zvonca sa ešte kýval, ale nikoho pri ňom už nebolo. Anna sa rozhliadla – asfaltová cesta ťahajúca sa popred kláštor bola prázdna. Pokrútila hlavou.
„Pekné žarty,“ zašomrala si popod nos a sklonila hlavu. Priamo pod jej nohami bol na kamennej dlažbe položený prútený košík a v ňom ležalo do deky zavité bábätko. Anna si čupla a jemne poodhrnula prikrývku. Dieťatko ani nezamrnčalo. „Aké krásne bábätko,“ pomyslela si a usmiala sa naň.
„Úbožiatko malé, ktože nám ťa to tu nechal? Kde máš mamičku?“ prihovorila sa Anna nemluvniatku, akoby čakala odpoveď. Nedočkala sa. Rukou pošmátrala pod dekou, či tam nenájde nejaký odkaz, ale nenašla. Zdvihla teda košík, ešte raz sa dôkladne rozhliadla po okolí a vošla do brány. Vo svetle lampy, ktorá osvetľovala dvor, sa na dieťatku niečo zablyslo. Siahla do košíka. Ten lesklý predmet bol z kovu, chladil. Povytiahla ho. Bol to medailón s vyobrazením anjela s ohnivým mečom v jednej a váhami v druhej ruke, dláviaceho hlavu diablovi. Bol to svätý Michal Archanjel, vodca nebeského vojska. Dieťatko ani nemuklo. Asi cítilo, že sa dostalo do dobrých rúk.
Tak som sa dostal do kláštorného sirotinca, kde mi rehoľné sestričky vymysleli meno a ešte v ten týždeň ma nechali aj pokrstiť. Volám sa Michael Angelo.
Bolo krásne letné dopoludnie. Deti sa hrali na dvore, rehoľné sestričky na ne dávali pozor. Malý Michael sa hral na pieskovisku spolu s ďalšími tromi deťmi. Stavali si hrad. Hĺbili jamy, z ktorých do formičiek načierali vlhký piesok. Vlhký piesok dobre drží tvar a hradné steny musia byť pevné.
Odrazu sa strhol. Pohľad upriamil na jedno z okien najvyššieho poschodia kláštora.
„Nie, vtáčik! Nie!“ zakričal z plného hrdla. Sestra Marianna, sediaca na lavičke, spozornela.
„Čo sa deje, Michael?“ opýtala sa.
„Tam,“ vystieral chlapček ruku a ukazoval prstom na okno, „vtáčik“. Sestra sa obzrela tým smerom, ale nič nevidela. Nijaký vtáčik tam nebol. V okne sa odrážalo iba oranžové slnko.
„Niečo sa ti len zdalo,“ sestra upokojovala chlapca.
Odrazu, bum!
Zarinčalo sklo.
Všetci sa pozreli tým smerom. Niečo padlo do trávy. Michael sa ihneď rozbehol k tomu miestu. Kľakol si a rukami šmátral pomedzi steblá a listy.
„Michael, ničoho sa nedotýkaj, môžeš sa porezať! Počuješ?“ kričala mníška na chlapca. Keď k nemu dobehla, zbadala, že medzi dlaňami stíska mŕtve vtáča. Deti tiež prerušili svoje hry a pribehli sa pozrieť.
„Pusti ho, Michael! Je mŕtve…,“ prikázala sestra Marianna chlapcovi. Ale on ju vôbec nepočúval. Kľačal v tráve medzi úlomkami skla, v rukách zvieral mŕtvolku a niečo si šepkal.
Zdvihol sa jemný vánok, všetkým oblizol tváre.
Sestra Marianna schmatla Michaela za ruku: „Tak ti nebudeš počúvať?!“
Michael uvoľnil zovretie a vtáča mu vyletelo z dlaní priamo do oblakov. Všetci za ním hľadeli v úžase.
Michael sa pozrel na sestru Mariannu, usmial sa a povedal: „Vtáčik ešte nezomrel. Musel som mu pomôcť.“
Sestra len pokrútila hlavou, nezmohla sa na jediné slovo. To ale netrvalo dlho.
O chvíľu ma už sestra Marianna viedla k pátrovi Johnovi, riaditeľovi sirotinca a cestou informovala o mojom malom kúsku celý kláštor.
Otec John bol veľmi múdry a dobrý muž. Pozorne si ju vypočul a potom ju poprosil, aby nás nechala osamote. Dlho sme sa spolu rozprávali, ale už si z toho rozhovoru nič nepamätám. Predsalen, bolo to dávno a ja som mal len štyri roky. Odvtedy sa mi ale otec John začal venovať osobne.
Dážď bubnoval na oblok, robil ho nepriehľadným. Izbu sem-tam presvetlil blesk, za ktorým nasledovalo mocné zaburácanie hromu. Vtedy všetky predmety akoby na zlomok sekundy ožili. Ich tiene nadobudli hrôzostrašné rozmery i tvary. Na stene visel mohutný drevený kríž, pod ktorým sa na posteli nepokojne prehadzoval malý Michael. Zas sa mu sníval nejaký zlý sen.
Celkom sám stojí nad bezodnou priepasťou, z ktorej stúpa horúčosť. Akoby Zem roztvorila svoje pažravé ústa uprostred nekonečnej pustatiny. Oranžové duny sa cez seba prevaľujú ako vlny. Prudký vietor víri zrnká piesku a ostreľuje nimi jeho tvár. Piesok sa tlačí do očí, nosa, úst, pľúc, všade. Hukot vetra zapĺňa sluch, búši do hlavy, všetko prehlušuje. Zem sa otriasa v základoch. Odrazu z priepasti vyšľahnú dlhočizné ohnivé jazyky a olížu mu tvár. Piesok okolo víri v kruhu a stúpa ku krvavému nebu. Telom preniká prudká pálčivá bolesť. Tlačí zvnútra i zvonka. Pľúca sa nedokážu dostatočne roztiahnuť, vzduch je príliš riedky. Dusí sa. Jazyky ho objímajú a vysávajú z neho silu. Z purpurových mračien padajú do piesku kvapky smoly. Čierne ťažké kvapky bombardujú zem.
Padá do kolien. Chrčí, nedokáže sa nadýchnuť.
Jeden jediný nádych.
Len jeden poriadny nádych.
Prsty kŕčovite vbára do rozžeraveného piesku, ktorý smola dopadajúca z neba mení na čiernu kašu.
Pľúca sú v zovretí. Namiesto toho, aby prišlo uvoľnenie, neviditeľné reťaze, ktoré ich zvierajú, sa ešte väčšmi stiahnu.
Nadýchnuť sa aspoň raz. Ale ako?
Nebeská klenba sa rúca a s mohutným rachotom klesá k zemi. Ohnivé jazyky zmenili sa na chápadlá, ktoré ho chcú stiahnuť do priepasti. Už ho lapili a on nemá síl sa vyrvať z ich zovretia.
Nedokáže sa ani hnúť, ale jeho myseľ bojuje. No strach mocnie a vyhráva.
Myseľ povoľuje, chápadlá nie.
Centimeter za centimetrom sa približuje ku okraju nenásytných úst podsvetia. Piesok spod jeho chodidiel sa zosypal do nezmerateľných útrob. O chvíľu ho bude nasledovať. Strach ho celkom sputnal.
„Nie!!!,“ vykríkol Michael. Nebesia sa roztvorili a všetko pohltila žiara.
„Neboj sa, Michael. Už je dobre. Bol to iba sen, len obyčajný zlý sen,“ páter John objal chlapca a pritisol si ho na prsia. Chlapec bol zadýchaný, triasol sa na celom tele. Izbu opäť ožiarilo svetlo blesku, potom nasledovalo mocné zaburácanie. Dážď neustále klopal na obločnice a v pramienkoch stekal po okne.
„Nechcem to, otče. Ja to nechcem,“ plakalo chlapča.
„Ja viem, viem. Som tu s tebou, ochránim ťa, neboj sa,“ utešoval ho páter, hoci sám neveril, že ho môže naozaj ochrániť.
© M. M. Mackovič, 2006
