Augustin – 6.časť

Tak sladko, ako túto noc, sa mi nespalo už dávno. Zrejme za to mohli endorfíny, ktoré zaplavili celé moje veľké telo. Konečne som sa zas miloval. Zámerne hovorím konečne miloval, pretože to, čo som robil ostatných desať rokov, sa milovaním nazvať nedá. Ale túto noc to bolo milovanie a bolo krásne. Bolo…
Keď som otvoril oko, zaostril ním na strop a pokúsil sa rukou nahmatať Nadinu hebkú pokožku, prsty sa mi zaborili do matraca. V tú sekundu sa mi srdce rozbúchalo, akoby mi chcelo vyskočiť z hrude. Načiahol som sa viac, zalovil som v prázdnote. Bola preč. Bez jediného slovka opustila moju náruč, posteľ, izbu. Zas som bol sám.
„Dievčatá, ale už okamžite spať!“ zakričal Adam Petrovič na svoje tri nezbedné dcéry, ktoré nie a nie dostať do postelí. Najskôr chceli, aby im pred spaním prečítal rozprávku. Potom ešte jednu a ešte jednu. Keď Adam odmietol prečítať aj štvrtú, odrazu všetky potrebovali ísť cikať. A potom zas boli smädné. Už-už sa zdalo, že sa uložia na spánok, keď Maja kopla do Xénie a tá jej to vrátila. Začali sa kopať a pridali aj buchnáty. Najmladšej Lene zasvietili očká a keby nebola taká drobná, určite by sa k sestrám pridala. Len sa stále nerozhodla, na čiu stranu.
v„Stačilo, Xeňa!“ odtrhol otec asi sedemročnú plavovlásku od svojej o rok mladšej sestry. „Pre teba to platí rovnako. Hospodin, prečo ste také zlé?! Prečo ma stále takto trápite?“
Dievčatá stíchli, zahanbili sa. Sadol si medzi ne a pohladil ich po vlasoch. „Keby to tak videla mama.“
„Ale mamička to vidí,“ zapišťala Lena.
Adamovi sa zaleskli oči. „Áno, anjelik, máš pravdu, mamička to vidí.“
Xeňa sa k nemu previnilo pritúlila. „Prepáč, tatko. Už budeme dobré. Nebuď smutný.“
Usmial sa a každej dal krížik na čelo. „Spinkajte už. Dobrú nôcku a sladké sníčky.“
„Aj tebe ocko.“

Adam sa posadil za veľký kuchynský stôl. Bol to najväčší kus nábytku, ktorý vo svojom skromnom príbytku rodina mala. Bol to svadobný dar od Adamovho otca. Ležali na ňom kusy zažltnutého papiera popísané čiernym atramentom. Adam vytiahol z vrecka malú kovovú päťcípu hviezdu. Držal ju vo svojich hrubých mozoľnatých prstoch a pohľadom sa vpíjal do jej sýtej červenej farby. Stál pred veľkým rozhodnutím. Buď podporí odboj a vystaví tým svoju rodinu nebezpečenstvu, alebo odmietne pomoc svojim bratom, svojim druhom, poslušne ohne chrbát a naďalej bude žiť v strachu pred budúcnosťou.
Bratstvo baníkov kolónie Dačka, do ktorého patril aj Adam, už dávno pripravovalo vzburu. Ich podmienky na život sa neustále zhoršovali. Pracovali veľmi tvrdo, aby sa mohli aspoň najesť. Všetci do jedného boli nevoľníkmi. A vraj malo byť ešte horšie. Hovorili o tom tí, ktorí medzi nich doniesli myšlienku rovnosti, myšlienku dávno zabudnutej demokracie – vlády ľudu. Hovorili o tom, že cár a jeho nobilita chcú všetkých ostatných zbaviť akýchkoľvek práv a uvrhnúť ich do absolútnej poroby. Hovorili o tom, že nadišla doba temna a je treba proti nej povstať. Mnohí ich počúvali, pretože hovorili veľmi zapálene. Poslovia svetla, ako sami seba nazývali, rozosievali medzi baníkmi semeno vzdoru. Hovorili o tom, že nijaký človek nemá právo zotročovať iných ľudí. Vyzývali na odboj, na revolúciu. Mnohých z nich však zatkli a viac už o nich nik nepočul. Ale nezostalo len pri posloch. Polícia zatkla a veľmi tvrdo vyšetrovala každého, o kom si myslela, že sa „infikoval“ tými „protištátnymi“ myšlienkami a mohol by byť pre systém hrozbou. A hrozbou pre systém sa začali stávať všetci.
Adam odtrhol zrak od pliešku, ktorý symbolizoval odpor proti vykorisťovateľom, a zahľadel sa na fotografiu visiacu na stene. Usmievali sa z nej dvaja mladí ľudia odetí do slávnostných šiat. Boli to muž a žena. Vyžarovalo z nich nekonečné šťastie. Lenže to šťastie nebolo nekonečné…
 Ó, Lena, tak veľmi mi chýbaš. Ani nevieš ako veľmi. Cítim sa taký osamotený, taký slabý. Strácam chuť žiť. Najradšej by som to skončil. Ale nemôžem. Čo by bolo s dievčatami? – Musím vydržať, tak ako všetci ostatní. Ale ako dlho ešte? Niekedy premýšľam, aká budúcnosť čaká naše deti. Budú žiť ako otroci, hrdlačiť od rána do večera, len aby prežili. Ale načo, načo prežívať v týchto putách? Oplatí sa žiť, keď nie je nádej na lepší zajtrajšok? – Cítim sa ako zbabelec, nie som pravý muž. Povinnosťou každého muža je predsa byť dobrým manželom a otcom, a ja nie som ani jedno z toho. Dovolil som, aby ťa zabila choroba. Nebol som schopný zaobstarať ti poriadnu lekársku starostlivosť. A pre dievčatá nie som schopný zaobstarať lepšiu budúcnosť. – Tebe už nepomôžem, ale dievčatám musím. Musím. Musím… 
Slaná kvapka okopírovala reliéf baníkovej chudej, bledej, zarastenej tváre. Červená hviezda naňho volala. Volala po obeti. Jej odraz sa mu zaleskol v očiach a prenikol do srdca. Rozhodol sa.
Vtom sa vonku poriadne zablyslo. Potom nasledoval ohlušujúci rachot až otriaslo stenami. Adam vybehol von. Prenikla ho hrôza. Polovica kolónie bola v plameňoch. Nad hlavou mu presvišťali atmosferické stíhačky – bombardéry. Baníci vybiehali z príbytkov, poväčšine len sporo oblečení – vytrhnutí zo spánku. Zem sa triasla, dunenie sa stupňovalo, do nočnej oblohy šľahali ohnivé jazyky. Ľudia kričali z plného hrdla, začala panika. Adam stál ako skamenený, nechápal, čo sa to deje. Odrazu sa odniekiaľ vyrojili uniformovaní ozbrojenci. Zo svojich pušiek pálili na všetko, čo sa pohlo. Nad kolóniou sa vzniesol hlas, akoby z nejakého megafónu. Vyzýval neklásť odpor a poslušne sa podrobiť Poriadkovým gardám Cárskej ríše.
Pochopil. Rýchlo vbehol dovnútra za dievčatami. Nespali. Prebudili ich záblesky a huriavk. Svoje veľké oči vypliešťali vystrašene na otca.
„Poďme, princezné, rýchlo! Musíme preč,“ vyťahoval pre ne zo skrine oblečenie a hádzal im ho. Snažil sa vybrať to najteplejšie. „Rýchlo sa oblečte, obujte a počkajte ma v kuchyni.“
Šiel zbaliť najpotrebnejšie veci. Vlastne, skôr ich len narýchlo nahádzal do koženého ruksaku. Nôž, lampáš, konzervy, deku a chlieb – všetko to natlačil dnu a mocne zatiahol. Ruksak si prehodil na chrbát.
„Princezné, už ste hotové?“
Dievčatá stáli uprostred kuchyne, poriadne naobliekané, akoby sa chystali na sánkovačku. Nechápali, čo sa to deje, ale neopýtali sa, pretože videli, aký je ocko nervózny. Možno ani sám nevie, čo sa to deje. 
Lenže ocko vedel, čo sa deje. Niekto zradil bratstvo a jeho plány na odboj.
„Pevne sa chyťte za ruky a mocne sa držte. Držte sa, čo by sa čo dialo. V žiadnom prípade sa nesmiete pustiť,“ sklonil sa k dcérkam a všetky mocne objal. Postavil sa a už-už chcel vybehnúť von, keď si spomenul. V momente sa otočil, pristúpil ku stolu a schmatol z neho všetky papiere. Z vrecka vytiahol zapaľovač a podpálil ich, potom hodil do drezu. Skoro by bol zabudol zlikvidovať dôkazy. Pri hospodinovi, ešte že som si spomenul. Pohľad mu spočinul na stene. Celkom opatrne, akoby manipuloval s tým najcennejším, čo mal, zvesil z nej svadobnú fotografiu a strčil si ju pod košeľu. V kúte pri dverách stál opretý čakan – Adamov pracovný nástroj. To bola posledná vec, ktorú si z domu vzal. Na obranu. V pravej ruke čakan, v ľavej Lenina rúčka. Vykročil von.
Všetkých ich oslepilo ostré biele svetlo. Adam si chcel prikryť oči, zdvihol pravú ruku. Čas sa zastavil. Všetko utíchlo. Pocítil tlak na hrudi, potom na bruchu, a na ďalších častiach tela. Body tepla sa začali rozlievať, až kým pohltili celé jeho telo. Odrazu ho to začalo bolieť. Príjemné teplo sa zmenilo na strašnú páľavu. Akoby sa doňho zabodávali šípy. Bolesť zostávala, no teplo sa vytratilo. Nahradil ho chlad. Ale ani to netrvalo dlho. Ostré svetlo nahradila tma.
Muži v uniformách zložili zbrane.
Tri malé dievčatká naobliekané v teplákoch a svetríkoch kľačali pri otcovom tele. Vedľa neho ležala zarámovaná svadobná fotografia s prasknutým sklom, po ktorom stekal pramienok hustej tmavej krvi. Nehybné baníkove prsty zvierali päťcípu hviezdu rovnakej farby.
Poriadkové gardy „vyčistili“ ďalšie ohnisko odboja.
S Naďou som sa stretol v „plánovačke“. Tak volali miestnosť, kde organizácia plánovala väčšinu operácií. Samozrejme, neboli sme tam sami, a tak sme si museli vystačiť s pohľadmi. Naďa podávala hlásenie o najnovších útokoch cárstva proti odboju.
„Podľa informácií, ktoré sme obdržali, sa nepriateľovi podarilo v priebehu niekoľkých hodín zaútočiť a zlikvidovať viacero cieľov.“
Čakal som, že vymenuje zopár mien. No jej správa ma celkom zaskočila. Zlikvidovanými cieľmi nebolo zopár ľudí, či jednotiek. Cárstvo zničilo celé osady, kolónie. Boli vymazané z povrchu planét.
Naďa pokračovala vo svojej správe. „Boli to Poriadkové gardy, konkrétne siedma, ôsma a trinásta divízia.“
 Čože? Divízie? To majú Poriadkové gardy toľko členov? Genadij hovoril pravdu. Spomenul som si na jeho slová, ktoré mi ešte včera pripadali ako trošku pritiahnuté za vlasy.
„Takmer všade použili rovnaký postup útoku i vyhladzovania. Ušetrili jedine deti do siedmych rokov. Tie odviezli so sebou na „prevýchovu“. Tak to oni volajú. Výchovné zariadenia sú roztrúsené po celej ríši a patria pod Ministerstvo čistoty.“ Nachvíľu sa odmlčala. Potom pokračovala. „Ešte jedna informácia,“ pozrela sa na mňa. „Ministerstvo začalo realizovať program zameraný na elimináciu postihnutých. Na zozname postihnutí, ktoré podliehajú tejto eliminácii, je aj syndróm lykantropie. Mrzí ma to, Augustin.“
Dosť ma to zaskočilo. Všetko. Celá Nadina správa. Ale rozhodol som sa trošku odľahčiť situáciu.
„Jeden dôvod navyše ísť po mne. Hádam si na to zvyknem,“ zavtipkoval som, ale nikto sa ani len neusmial. Až vtedy mi to došlo. Syndróm lykatropie, spôsobený genetickými mutáciami a dediaci sa po mužskej línii, mal v súčasnosti asi každý päťdesiaty občan cárstva, čo nebolo až tak veľa, ale rozhodne nie málo. Pri počte necelých desiatich miliárd obyvateľov ríše to robilo takmer dvesto miliónov. A ak to všetko bola pravda a ministerstvo sa bude snažiť program naplniť do bodky, budeme svedkami obrovskej genocídy. Teraz už začalo ísť naozaj o veľa.

Leave a Reply