Augustin – 5.časť
Posted by MMM | Filed under Augustín, MMM, Sci-fi
Pár sekúnd po tom, čo nás zasiahla ďalšia elektromagnetická strela, sa pred nami dokorán otvorila skoková brána. Uprostred štyroch mohutných pylónov sa odrazu rozliala oslepujúca žiara, ktorú o okamih nato pohltil svetelný vír. Tunel sa otvoril a my sme vhupli priamo do jeho stredu. Pravdupovediac ma to prekvapilo, pretože skokové brány boli riadené vždy zo základne a tam už dávno vyhlásili poplach. Odtiaľ bránu určite neotvorili. Ale kto potom?
Vrútili sme sa do tunela, za chrbtom sme mali päť stíhačov. Pálili po nás všetkým, čo mali k dispozícii. Nikdy som nebol nejako príliš veriaci, ale teraz som sa prežehnal. Hospodin, ochraňuj nás, pomyslel som si. Modul sa triasol, na jeho ochranný štít dopadal dážď striel. Dievča sa uškrnulo. Keď som sa pozrel na jeden z monitorov, pochopil som. Okrem nás a stíhačov sa tu objavil tucet ďalších objektov. Títo určite nepatrili k tumbuľskej obrane.
“To sú naši,” uvoľnila sa a decentne sa vzdialila od epicentra prebiehajúceho boja.
Z predátora sa stala korisť. Tumbuľskí stíhači boli absolútne nepripravení. Zneškodnili ich do niekoľkých sekúnd. Zvyšní dvaja odolávali tri minúty a podarilo sa im zostreliť jedného z našich obrancov. To však nestačilo. O chvíľu bolo po boji.
Letka záchrancov nás obklopila zo všetkých strán a zamierila s nami k náprotivnému ústiu tunela. Priestorový vír nás nepríjemne vymrštil na novom mieste.
“To je Visla,” oznámila Oľga. “Vítam ťa v domovskom hviezdnom systéme odboja. Už nás isto netrpezlivo očakávajú.”
“Kto nás očakáva?”
“Velitelia, celý štáb,” pozrela na mňa a zmyselne žmurkla.
Čím sme boli bližšie k miestu nášho pristátia, tým sa ma väčšmi zmocňoval veľmi čudný pocit. Z ničoho – nič sa mi zrýchlil tep, čelo mi orosil studený pot. Nebolo to však po prvýkrát, čo som takéto niečo zažil. Došlo mi, keď som pred sebou uvidel ten obraz – planétu, ktorá mala dve prirodzené družice – mesiace.
Oľga si všimla, že nie som v poriadku. Chytila ma za ruku.
“Parom – to je náš domov. A jeho strážkyne Lada a Morena. Však sú krásne? Neboj sa, o chvíľu to prejde, telo si zvykne.”
Jasné. Vie, že som homo likus a určite vie, čo to teda znamená, preblesklo mi hlavou. Žily na rukách som mal navreté a v ústach nepríjemnú pachuť.
“Modul s hosťom na palube žiada o pristátie,” spojila sa so základňou na planéte. Tá jej pristátie povolila. Modul si to namieril do hustej atmosféry.
Parom nebola veľká planéta, aj keď bola najväčšia zo všetkých asi siedmych planét sústavy. Ako jediná mala mesiace. Boli takmer dokonale guľaté a sfarbené dobelasa. Zaujímavé bolo, že obiehali nielen okolo planéty, ale aj okolo seba. Samozrejme, to som si počas príletu nestihol všimnúť, prezradila mi to Oľga. Povrch planéty nebol nijako výnimočný, aspoň sa nezdal. Bolo na ňom zopár obrovských jazier, ktoré domáci volali moria. Zrejme boli slané. Kde – tu sa objavili vrchy, korytá riek – niektoré už vyschnuté, zlomy, pukliny a krátery. Cez husté mračná atmosféry žiaľ, len v zlomkoch prenikalo slnečné žiarenie, takže tu bolo aj počas dňa pomerne temno.
Na to, že sme mali vyradený pravý pomocný motor, ktorý slúži na manévrovanie v atmosfére, sa mojej mladej pilotke podarilo pristáť jemne. Keď som stál nohami pevne na zemi, uľavilo sa mi. Konečne.
Na pristávacej plošine nás privítala ozbrojená stráž. Len niektorí muži mali na sebe uniformy. Samozrejme, bez cárskeho znaku. Všetci však boli obvešaní rôznymi zbraňami, a nie len našej výroby. Ich tváre prezrádzali veľkú nedôveru a ostražitosť. Pochopil som, všetko to boli odbojári a tí predsa nemôžu dôverovať nikomu. Ani jeden z ozbrojencov si ale nedovolil namieriť na mňa hlavňou.
Jeden z nich vykročil ku mne, stiahol si rukavicu a nastrčil mi dlaň. “Vitajte na Parome, domovskej planéte Hnutia odporu. Vitajte v centrále Organizácie, poručík Iwanov. Som vrchný veliteľ obrany Paromu, major Vitalij Orlov.” Veľké hnedé oči mu iskrili od vzrušenia.
Poručik? Tak ma už dávno nik neoslovil. Znelo mi to tak cudzo, neosobne… Orlov… odkiaľ je mi len toto meno známe? Major Orlov… snažil som sa vybaviť si aspoň nejakú maličkosť viažucu sa k tomuto menu, ale márne. Podal som mu teda ruku a poďakoval za milé privítanie.
Potom sa major obrátil na Oľgu. Vymenili si veľavravné pohľady, no tváre im zostali kamenné. “Výborne, desiatnička Kutuzová, naozaj dobrá práca,” pochválil ju a úctivo sklonil hlavu. Opäť sa pohľadom vrátil ku mne. “Prosím, teraz ma nasledujte, pôjdeme na štáb.” Piati vojaci zostali strážiť modul, ostatní šli ako sprievod s nami.
Konečne uvidím na vlastné oči sídlo Hnutia a možno sa stretnem aj s jeho hlavnými vodcami. Tieto predstavy ma príjemne dráždili.
Sedel som na posteli vo svojej izbe. Pridelili mi ju hneď po skončení stretnutia. Cítil som sa, akoby ma niekto poriadne vyfackal. Snažil som sa zoradiť myšlienky. V hlave mi stále rezonoval ohnivý príhovor ministra centrálneho riadenia. Pred očami som mal televízne zábery zaplneného Námestia svornosti, tváre plné očakávania.
S najvyššími predstaviteľmi odboja, takzvanou Radou som sa napokon nestretol. Podľa toho, čo mi bolo povedané, je členovia sa zdržujú na utajených miestach v rôznych kútoch cárstva, niektorí dokonca aj za jeho hranicami. Predstúpil som pred hlavný štáb, ktorý je výkonným orgánom odboja a podlieha priamo Rade. Za masívnym stolom sedeli štyria muži, piate kreslo bolo prázdne. Jedným z tých štyroch mužov bol major Orlov. Keď som vošiel do miestnosti, zdvorilo mi ponúkol miesto priamo oproti nim. Predstavil ma svojim spolusediacim a potom naopak. Po majorovej ľavici sedel plukovník Jurij Petrovič Voľkov, hlavný stratég pozemného odboja. Na veľkej hlave mal až po oči zarazenú čapicu, telo mu zvierala našpanovaná kaki uniforma. Jedinou jej ozdobou boli výložky hodnosti a znak Hnutia odporu. Insígnie cárstva boli postŕhané. Vedľa plukovníka sedel zahalený do čiernej pilotskej kombinézy s tmavými zastrihnutými fúzikmi a veľmi ostrým nosom veliteľ letectva admirál Valerij Alexejevič Čukotkin. Pri ňom sediaci blondín s prenikavým pohľadom a neustále si píšuci niečo do bločka bol veliteľ rozviedky Armin Armajev. O všetkých týchto pánoch som už niečo počul. Vedel som, že boli veľmi dobrí v tom, čo robili a rýchlo postupovali nahor. No potom, po niekoľkých ťaženiach proti odboju ich cárstvo prehlásilo za zradcov a kolaborantov a uvrhlo ich do nemilosti. Mali byť popravení, no podarilo sa im ujsť a zachrániť sa. Podľa oficiálnej verzie toľko šťastia nemali, boli „úspešne“ popravení. Samozrejme, Tajná polícia a Vojenská kontrarozviedka po nich neustále pátrajú a snažia sa o naplnenie oficiálnej verzie.
Po tom, čo sme boli navzájom predstavení, sa slova ujal robustný plukovník. „Poručík Iwanov, ospravedlňujeme sa, že sme vás sem pozvali takým nevyberaným spôsobom, ale vyžiadala si to situácia. Neviem, čo všetko viete o odboji, ale predpokladám, že väčšina z toho sú informácie, ktoré o nás šíri cárstvo, takže určite nebudú pozitívne a ani pravdivé. Všetci ako tu sedíme sme vojaci a prisahali sme vernosť našej domovine a cárovi. Rovnako ako vy. A napriek tomu, že to vyzerá tak, že sme svoju prísahu porušili, nie je to pravda.“ Na moment sa odmlčal, položil ruky na stôl a preplietol si prsty. „Aby som prešiel rovno k veci. Prečo ste tu? Vybrali sme si vás na veľmi dôležitú misiu. Poznáme vašu minulosť, vieme, že ste veľmi lojálny a spoľahlivý. Vieme, že ste dobrý vojak… A potom, sú tu aj iné okolnosti, ktoré ovplyvnili náš výber. Otázka teda znie, ste ochotný pridať sa k odboju, pomôcť nám pri záchrane ľudu a celého cárstva? Stanete sa veliteľom špeciálnej jednotky?“
Vtom do miestnosti vošla žena. „Už je to tu, páni,“ ovládačom zapla veľkú plazmovú obrazovku na náprotivnej stene.
Ten hlas mi bol známy, silueta tiež. Svetlo obrazovky odkrylo ženinu tvár. Neveril som vlastným očiam. Bola to Naďa. Zostarla, ale určite to bola ona. Celá miestnosť zmĺkla, pohľady prítomných sa zabodli do obrazovky. Minister centrálneho riadenia vyhlasoval nadobudnutie účinnosti Zákona o čistote. Za účasti ďalších ministrov, politikov, polície i armády, za skandovania ľudu vyhlásil základné body nového „sociálneho“ zákona. Ten mal zaistiť vyčistenie spoločnosti od podvratných živlov, od príživníkov, od tých, ktorí môžu za zhoršujúce sa ekonomické ukazovatele. Mnoho vzletných fráz a sľubov zaobalilo podstatu, ešte väčšmi narastajúci útlak. Zákon o čistej ríši chcel vytvoriť utópiu, avšak nie pre všetkých obyvateľov, ale len pre určitú skupinu – tých najbohatších, najprivilegovanejších. Najvyšší radca a komisár ospravedlnil neprítomnosť cára na slávnosti zo zdravotných dôvodov, ale v jeho mene pozdravil všetok svoj ľud. Napokon vyhlásil zriadenie nového ministerstva a menoval do funkcie jeho šéfa. Stal sa ním Michajl Arkanziev Iwanov. A vtedy som pochopil, prečo si Rada vybrala práve mňa.
Sedel som na posteli, keď tu zrazu niekto zaklopal na dvere.
„Vstúpte,“ zakričal som. Dvere sa so syčaním otvorili. Vošla cez ne Naďa. Ešte sa poobzerala, či ju na chodbe nikto nevidel a buchla po červenom tlačidle na zárubni, dvere sa zatvorili.
„Veliteľka!“ postavil som sa a zasalutoval.
„Prestaň, Augustin, nerob si srandu,“ zamračila sa.
„Prestať s čim, veliteľka?“
„Na čo sa to hráš, Augustin?“ podišla ku mne. Díval som sa na stenu za ňou. Pocítil som jej parfém. Nezmenila ho. Prešli už roky a mne jeho vôňa zostala v pamäti. Pripomenula mi krásne, ale veľmi dávne okamihy.
„Ešte stále si mi neodpustil?“ priblížila sa celkom blízko a položila si ruku na moju hruď. Zrak mala sklopený, šepkala. „Netušíš ako mi je ľúto, že som odišla. Nevieš si predstaviť, aké ťažké to pre mňa bolo. Naozaj si myslíš, že to bola pre mňa iba hra?“
Stála tak blízko, že som cítil vôňu jej vlasov, jej krásnych hustých, dlhých vlasov, ktoré vždy nosila zviazané do vrkoča. Rozpletala si ich len pred spánkom, alebo…
„Nevieš ma pochopiť? Musela som to spraviť, musela som odísť. Ale teraz sme zas spolu,“ pozrela sa na mňa svojimi veľkými modrými očami olemovanými dlhými čiernymi riasami. Aj ja som sa na ňu pozrel, naše pohľady sa stretli. „Odpusti mi, prosím. Som taká osamotená. Celý čas som na teba myslela.“
„Tak prečo si za mnou neprišla? Prečo si mi aspoň nezavolala, alebo nenapísala? Ušla si bez jediného slovka.“
„Viem a chcem to napraviť. Chcem, aby sme si všetko vynahradili. Keď zvíťazíme… Keď sa všetko dobre skončí.“
„Ó, Naďa, ani si nevieš predstaviť ako veľmi som po tebe túžil, ako veľmi som si prial ešte raz ťa stretnúť a…“
Prstami mi nežne prešla po jazve na tvári. Cítil som sa pred ňou ako nahý.
„Keď sme boli spolu naposledy, videl si ma ešte oboma očami, Augustin. Hľadel si na mňa láskyplne, tak nežne. Skús to zas a nehanbi sa. Nahraď to jedno oko ostatnými zmyslami,“ rozopla si golier a stiahla gumičku z vlasov. Pevný tvar vrkoča povolil a začal sa rozpletať.
Chytil som jej tvár do dlaní. Všimol som si, že jej pribudlo zopár vrások. Stále však bola krásna. Ako pred desiatimi rokmi. Jej nádherné pery sa vlnili v slastnom úsmeve, privrela oči. Pobozkal som ju, a potom ešte raz a zas… Pokračoval som na krku, začala rýchlejšie dýchať.
„Vezmi si ma, Augustin,“ zašepkala.
„Naďa, láska moja,“ opatrne som ju položil na lôžko a prikryl svojím telom.
