Augustin – 4.časť
Posted by MMM | Filed under Augustín, MMM, Sci-fi
Od zastávky metra k hotelu to nebolo ďaleko. Nikde som sa nezastavoval, snažil som sa čo najrýchlejšie dostať na izbu. Mal som však zlý pocit. Akoby ma niekto sledoval. Obzrel som sa, ale nič podozrivé som nevidel. Ale ten blbý pocit neustával. Pridal som radšej do kroku. Keď som sa blížil k hotelu, nezamieril som ku vchodu, ale šiel som ďalej. Rozhodol som sa použiť vchod pre zamestnancov.
Práve cezeň vychádzali dve ženy. Jedna staršia kyprých tvarov, druhá mladšia a podstatne chudšia. Obe v hotelierskej rovnošate. Iste to boli chyžné. Staršia tej druhej niečo rozohnene rozprávala a pritom náramne gestikulovala. Pritisol som sa o stenu a v momente, keď sa dvere začali zatvárať, som cez ne prekĺzol. Aj keby ma niekto sledoval, mal smolu. Striasol som sa ho. A možno len na mňa doľahli Genadijove prognózy. Určite. Pousmial som sa nad svojou paranojou. Na konci chodby som odbočil ku výťahom. Postavil som sa na senzor, privolal výťah. V momente, keď výťah dorazil, ma niečo prinútilo ohliadnuť sa. Takéto momenty nazývam osudovými – proste sa im nemôžete vyhnúť. Presne tak, ako ja rane do tváre, ktorá ma zasiahla. Bola to šupa. Oči mi zaslzili, zaspätkoval som. Trvalo pár sekúnd, kým mi došlo, že zásah prišiel z výťahu. Ja blbec, že som ho neskontroloval! Bum, druhá rana. Nestihol som vôbec zareagovať. Rýchlo som si rukami zakryl tvár, aby som ju uchránil pred prípadným ďalším úderom. Ten prišiel, ale trochu nižšie. Takto ma dostať… Ako nejakého zelenáča… Zdvihol som ruku.
„Stačilo, prestaň,“ zaprosíkal som. Vytrel som si slzy, nosa som sa radšej nedotkol, aj tak poriadne bolel. Ako som neskôr zistil, našťastie nebol zlomený. Zdvihol som zrak. Pozeral som rovno do hlavne plazmovej pištole.
„Dobre, dobre, len pokojne,“ dal som si ruky za hlavu. Keď sa mi konečne podarilo zaostriť na agresora, neveril som vlastným očiam. T 20-ku – najbežnejšiu ručnú plazmovú pištoľ béčkovej triedy – zvierala mladá žena v čiernych šatách s ramienkami. Krátky zostrih čiernych vlasov s ofinou padajúcou do očí. Nádherne krojené pery natreté leskom. Drobný noštek. A tie oči. Veľké oceľovomodré oči. Toto žieňa mi bolo ledva po prsia. Nechápal som, odkiaľ sa v nej nabrala taká sila. Tie údery boli fakt tvrdé.
„Chcete ma zastreliť?“ opýtal som sa. Až teraz som si všimol, že je veľmi nervózna. Ruky mala pevné, zbraň v nich zvierala bez pohnutia. Prezradili ju oči. Rozšírené zrenice jej behali hore-dolu.
„Vy ste Augustin Iwanov?“
„Predpokladám, že to viete. V opačnom prípade by ste na mňa asi nemierili tou hračkou.“ Snažil som sa byť trošku vtipný.
„Ste Iwanov?“ Zopakovala dievčina už nervóznejšie.
„Áno, som. S kým mám tú česť?“ Nechcel som riskovať, že ju vytočím a ona náhodou potiahne kohútik.
„Musíte ísť okamžite so mnou. Na nič sa nepýtajte. Všetko vám vysvetlím potom.“
„Veľmi rád pôjdem s vami, ale prestaňte na mňa mieriť,“ spustil som ruky. Nenamietala.
„Prepáčte, ale musíme sa ponáhľať. Idú po vás.“
„Kto? Kam sa chcete ponáhľať? Všetky veci mám na izbe, musím ísť po ne.“
„Na to už je neskoro. Na izbu už nemôžete. O chvíľu tam budú. Musíme odtiaľto vypadnúť.“
„Slečna, vy ma asi nechápete. Na izbe mám všetko, batožinu, doklady, peniaze.“ Trošku som zaklamal, peniaze som si ešte vybrať nestihol.
„Vy asi nechápete situáciu. Posiela ma váš šéf. Urýchlene musíte zo stanice.“
„Čo? To nemyslíte vážne! A ako asi?“
„To nechajte na mňa. Poďte už.“ Konečne zložila zbraň a vložila ju do puzdra ukrytého pod sukňou. Chytila ma za ruku a potiahla.
„Poďte, prosím.“
Vtom sa ozvalo ohromujúce dunenie, steny sa otriasli.
„Už nemáte izbu, rozmetala ju nálož. Nezostane po vás ani stopa.“
Zostal som ohromený. Ničomu som nerozumel. Kto je táto žena? Čo odo mňa chce? Prečo zničila všetky moje veci? Kam ma chce odvliecť?
Vtedy sa na mňa otočila:
„Počúvajte, pán Iwanov. Dostala som úlohu dostať vás z tejto stanice živého a odviesť na bezpečné miesto. Ak nebudete spolupracovať, ohrozíte nielen moju misiu, ale aj svoj život. Nerobte drahoty a poďte už.“ Napriek tomu, že sa snažila pôsobiť profesionálne, videl som jej vzrušenie. Srdce jej tak búšilo, že som ho počul aj ja. Nemal som na výber. Nechcel som, aby sa mi tam zosypala. Šiel som.
Vyšli sme tými istými dverami, ktorými som pred niekoľkými minútami vošiel dnu. Keď som zdvihol zrak na budovu hotela, videl som, ako z nej stúpa hustý čierny dym. Musela to byť poriadna nálož. Určite vypiekla celé poschodie. K hotelu sa blížili oddiely hasičov.
My sme však bežali preč. Zbehli sme do nejakého podchodu a odbočili do dlhej tmavej chodby. Na jej konci sme preliezli cez niečo ako vetraciu šachtu a ocitli sme sa v medziúrovňovej spájačke. Mladá odpálila príklop a po železnom rebríku sme zliezli dole. Tam odpálila ďalší a zliezli sme ešte nižšie. Takto to išlo asi päť či šesťkrát. Bolo mi jasné, že to senzory zachytia a štvalo ma, že som vôbec nepoznal jej plán. Ak nás chytia po tomto všetkom, skončili sme. Podľa záznamov zistia, že nálož rozmetala moju izbu. Prihlásený som bol pod svojím menom. Ak ma do rúk dostanú tajní, bude to tvrdé.
„Doriti, kam ma to ťaháš?! Kam sa to serieme?“ zastal som.
„Rýchlo, nesmieme zastavovať. Už sme blízko.“
„Neurobím už ani krok, ak mi nepovieš, aký máš plán. Tu sa nemáme kam skryť. Určite zablokujú všetky lety a prehľadajú každý kút stanice. Nemáme šancu.“
„Dobre,“ dychčala presne ako ja, „poviem ti aký mám plán.“
„To som rád,“ odpľul som si. Dávno som tak nebežal.
„Ak sa dostaneme na úroveň päť, je to v suchu.“
„Čo je úroveň päť?“
„Privátne doky veľvyslancov. V doku trinásť na nás čaká odvoz.“
„Čože? Odvoz kam?“
„To ti zatiaľ stačí vedieť. Poďme už.“ Rozbehla sa po chodbe. Utekal som za ňou. Začal som ľutovať tie vodky, ktoré som vypil s Genadijom. Nejako mi zaťažili žalúdok.
Pri vstupe do dokov bola stráž. Museli sme ju zneškodniť. Podarilo sa. Ozlomkrky sme sa ponáhľali do trinástky. Medzičasom sa spustil alarm. Na stanici vyhlásili poplach. Všade to začalo blikať a húkať.
Nastúpili sme na loď. Bol to malý dopravný modul. Ale ako som neskôr zistil, poriadne upravený. Čiernovláska si sadla za konzolu a nakopla motory. Loď sa zatriasla a vyrazila z doku. Len čo sme opustili stanicu, všetky doky centrálne uzavreli. Stihli sme to v poslednej minúte.
Čiernovláska sa na mňa obrátila. „Prepáčte za ten nos. Volám sa Oľga. Som z organizácie,“ usmiala sa a podala mi ruku.
„Ja som Augustin, ale to už viete. Vlastne, čo o mne viete, Oľga?“
„Skoro všetko. Vlastne, prekvapilo by ma, keby bolo niečo, čo by som o vás nevedela,“ zaškľabila sa. Pozorne sledovala všetky indikátory a priestor pred sebou. Zato ja som sa sústredil len na ňu. Bola taká krásna. Ešte stále dýchala vzrušene. Hrudník zdobený malými prsíčkami sa jej nadvihoval v rýchlom tempe. Nosné dierky rozširovala a vháňala cez ne vzduch do svojho úzkeho nošteka. Usmievala sa.
Odrazu prudko trhlo celým našim plavidlom. Modul sa otriasol, rozblikali sa kontrolky a rozpípal sa ochranný alarm.
„Dopekla, majú nás,“ rozohnila sa Oľga, oči jej kmitali po všetkých tých kontrolkách a tlačidlách, prsty ich usilovne stláčali.
„Čo sa deje?“
„Zavesili sa na nás stíhači. Doparoma!“
Opäť nami otriaslo. Oľga vybičovala turbomotory na maximum. Mierili sme priamo k najbližšej skokovej bráne. Ďalší zásah vyradil jeden z pomocných motorov.
„Sú tam traja. Toto nezvládneme, doriti!“
