Augustin – 2.časť
Posted by MMM | Filed under Augustín, MMM, Sci-fi
Let na Tumbuľu trval večnosť. Náš kozmoplán patril k tým najpomalším a technicky najzaostalejším (vo verejnej doprave takmer samozrejmosť). Naviac sa nám podarilo vychytať azda všetky zápchy pred skokovými bránami. A o samotných skokoch škoda niečo hovoriť. Zakaždým nás vytriaslo ako v šejkri. Jediným svetlým bodom na celom lete boli nádherné letušky. Vysoké, štíhle, dlhonohé, v obtiahnutých bielych blúzkach. Stále sa vypytovali, či si niečo neželám, či mi môžu ponúknuť niečo na jedenie, alebo na pitie. A ja som neodmietol. Na druhej strane, keď si už človek zaplatí prvú triedu (alebo keď mu už zaplatia), tak prečo sa obmedzovať?
Po neviem koľkom poháriku päťhviezdičkového gruzínskeho koňaku, ma už priestorové skoky absolútne netrápili. O to viac vzrástol môj záujem o krásne letušky. Zas sa vo mne prebúdzalo zviera. V duchu som sa napomenul: To ti nestačila Táňa? Však po tých číslach by si mal mať dosť aspoň na mesiac. Alebo aspoň na týždeň. Alebo… Moje myšlienky sa začali uberať iným smerom: Čo by si tak robil s týmito krasotinkami? Aké asi sú?
Dosť.
Dal som si priniesť ešte jednu fľašu. Vyprázdnil som ju a potom som zaspal. Radšej.
Neviem ako dlho som spal, ale keď som sa zobudil, náš kozmoplán práve pristával (aj keď tu by sa dalo povedať, že skôr zakotvoval) v jednom z tridsiatich dokov vesmírnej pohraničnej základne Tumbuľa. Celkový pohľad na stanicu mi unikol. Prespal som ho. Popravde, neprekážalo mi to.
Celý stŕpnutý som sa vytrepal von, kde ma čakal môj „milovaný“ bioskener. Informoval o mojej osobe obslužný personál, preveril mi všetky životné funkcie (pritom nezabudol upozorniť na zvýšený obsah alkoholu v krvi) a odsúhlasil môj vstup na základňu. Kamenné tváre ozbrojencov, príslušníkov staničnej bezpečnosti, značili, že mám dočinenia s profesionálmi, možno tiež bývalými vojakmi. Bol som posledný pasažier. Staničný delegát stojaci pri bráne mi vrazil do rúk vstupnú kartu, ktorá obsahovala všetky moje údaje a zároveň plnila aj platobnú funkciu. Chlapík ma upozornil, že mi bol zriadený vnútrostaničný účet, a že by som si mal naň previesť potrebný finančný obnos. Platiť sa dá len prostredníctvom tohto účtu, resp. vstupnej karty, ktorú mi práve doručil. Potom ma úctivo pretlačil cez bránu a dlaňou tresol po tmavočervenom tlačidle na zárubni. Brána za mnou sa so syčaním zatvorila. Príjemný ženský hlas ma navigoval až ku výdaju batožiny, ktorý bol, samozrejme, plnoautomatický. Vstupnú kartu som pretiahol cez čítačku. Vo veľkej plechovej skrini zahrkotalo, otriaslo ňou, potom sa ozvalo ešte zopár čudesných zvukov, aby sa v nej napokon zjavili moje dva kufre. Ženský hlas sa ma opýtal, či si prajem odviezť batožinu. Ja som súhlasil. Opäť som musel použiť kartu. Na obrazovke, ktorá sa znenazdajky rozblikala priamo predo mnou, sa objavil číselný výpis, ktorý komentoval ženský hlas. Cena služby je jeden tumbuľský kredit, čo je v prepočte jeden cársky rubeľ. Stav na vašom interstaničnom účte je mínus jeden tumbuľský kredit. Možný debet je do výšky dvadsať tumbuľských kreditov. Prosím, čo najskôr si dobite vašu kartu. Hlas doznel, obrazovka zhasla.
„Človek nestačí ani poriadne prísť a už musí cvakať,“ zafrľal som si. Ale bol som rád, že sa nemusím naťahovať s tou batožinou ja.
Ubytoval som sa v jednom z troch staničných hotelov. Prostredie veľmi príjemné, hotelová izba priam luxusná. Aspoň teda pre mňa, bývalého legionára, ktorý väčšinu svojho života prežil v rôznych kasárňach, barakoch a v teréne. A ani po odchode z armády som si nežil v lepšom.
Keďže som neobdržal ďalšie inštrukcie, nezostávalo mi nič iné, len čakať. Rozvalil som sa teda na posteli a zadriemal som. Mimochodom, spánok, chľast a ženy, to je moje.
Skoro ako vždy, prebudil ma teleterminál. S mojím kontaktom sme sa mali stretnúť v jednom z hotelových barov. Samozrejme, nie v tom mojom.
Naprieč celou stanicou sa tiahla promenáda, rozhodol som sa ňou prejsť. Kľudne som mohol využiť metro, ale mal som dosť času i energie. Cestou som postretal množstvo veľmi zaujímavých ľudí. Niektorí boli zaiste členmi tých najvýznamnejších aristokratických rodov. Svedčilo o tom nielen ich oblečenie, ale hlavne počet služobníctva v ich sprievodoch. Väčšinou to boli hrdí občania Hviezdnej Rusi, ale našli sa medzi nimi aj mnohí cudzinci. Presne som vedel, ktorí sú ktorí. Tumbuľa je totiž aj sídlom mnohých veľvyslanectiev a ambasád. Napriek tomu, nepozdával sa mi počet ozbrojencov. Bolo ich nejako priveľa. Okrem staničnej bezpečnostnej služby sa tu premávalo veľa príslušníkov Cárskej armády. Ani v civile maskovaných agentov Tajnej polície nebolo málo. Vzduchom sa šírilo akési napätie. A na to ja mám veľmi dobrý nos.
V hoteli s názvom Orlica som si našiel ten najzašitejší podnik. Vedel som, že môj kontakt si ho vyberie tiež. Sadol som si k stolu v rohu miestnosti. Okrem mňa tu skoro nikoho nebolo. Objednal som si dvojitú vodku. O chvíľu barman predo mňa postavil dva poháre.
„Chcel som len jednu,“ oboril som sa na chlapa.
„Lebo myslíš len na seba,“ ozval sa spoza neho iný mužský hlas. Ten hlas mi bol známy, veľmi známy. Kontaktné osoby bývajú zakaždým nové. Spravidla neznáme. Ale tohto som ja poznal.
„Genadij, kamarát! Ty žiješ?“ zostal som ako obarený.
„Som to ja, ty starý vlk, živý a zdravý!“ prisadol si ku mne a zodvihol jeden z pohárov. Štrngli sme si a vypili na jeden dúšok. S Genadijom sme slúžili v rovnakej jednotke. To už ale bolo dávno.
„Ako je to možné? Myslel som, že si mŕtvy. Čo sa vlastne stalo?“ vyzvedal som.
Genadij si povzdychol a kývol na barmana. Objednal ešte jednu rundu.
„Augustin, máš veľké šťastie, že si to schytal. Nemáš ani len predstavu, čo sa s nami dialo potom.“
„Tak mi to povedz,“ naliehal som. „Snažil som sa k vám vrátiť, ale nikto mi nič nechcel prezradiť. Všetci vraj zahynuli v boji.“
„Kiežby,“ uškrnul sa, „kiežby sme tam radšej boli zgegli.“ Obrátil do seba obsah pohára.
„Ale si živý a zdravý. To je najdôležitejšie. A čo ostatní?“
„Ostatní? Dopadli rovnako alebo ešte horšie. Deň po tom, čo ťa zranili a odviezli, sme narazili na silný odpor. Odrezali nás od zálohy a doslova zmasakrovali. Nažive nás zostalo len niekoľko. Potom nás roztriedili, takže o ostatných už neviem naozaj nič. Pri mne zostal len Zacharias, Timur a Alex.“
„Takže aj oni prežili?“ zaradoval som sa. Predčasne.
„Nie. Nevydržali ani prvý týždeň zajatia. Tie svine nás mučili. Bolo to peklo.“
Videl som, že sa Genadijovi o tom ťažko rozpráva. Nechal som to tak.
„A odkedy robíš toto?“ opýtal som sa.
„Hneď, ako som sa dostal zo zajatia a dali ma dokopy.“
„Som taký šťastný, že ťa opäť vidím, kamarát,“ potľapkal som Genadija po pleci. On sa pousmial a súhlasne pokýval hlavou. Prežrel a nahol sa ku mne ponad stôl.
„Máme problém. Všetci,“ zašepkal. „Onedlho začne teror. Vláda udrie a veľmi tvrdo.“
Nechápal som.
„Pripravuje zákon, ktorý pošle všetkých ako si ty, či ja do pekla. Dnes ho cár zverejní a zajtra vstúpi do platnosti.“
„O akom zákone to hovoríš?“
„Zákon o čistej ríši. A nejedná sa tu o poriadok.“
„Čo to znamená?“ netušil som, o čom to Genadij hovorí.
„Čistá ríša, bez špinavostí – bez problémov. Bez ľudí, ktorí by mohli ohroziť cárstvo. Bez takých, ako sme my dvaja. Už chápeš?“ zdrapil ma za kabát. „Zajtrajškom začne oficiálne fungovať Ministerstvo čistoty. Ale určite sa nebude zaoberať čistotou ulíc. V rámci jeho pôsobenia vzniknú nové organizačné útvary. Jedným z nich majú byť Poriadkové gardy. Do nich má prestúpiť niekoľko divízií Cárskej armády. A budú to tí najostrieľanejší chlapci.“
„A ako sa to týka nás?“
„Pri hospodinovi, ešte ti to stále nedochádza? Tí chlapci budú robiť čistky a začnú pekne odspodu.“
„Podľa čoho budú ľudí deliť na čistých a tých druhých – problematických?“
„Podľa minulosti, podľa postojov k cárstvu, možno podľa ksichtu… Ja neviem. Ale viem, že už majú zoznamy a aj my sme na nich.“
„My? A… Ako sme sa na nich ocitli?“
„Nerieš to! Dôležité je, že si zdrhol z Nového Kyjeva. Teraz sa musíme dostať do úkrytu. Potrebujeme ťa.“
„Kto ma potrebuje?“
„Organizácia.“ Genadijovi sa zaiskrilo v očiach. „Opäť musíme začať bojovať!“
