Peter a Lucia
Posted by MMM | Filed under MMM, Nezaradené
Diskotéka, na ktorú sa tak veľmi tešila partia kamarátov – Johny, Mayo, Nemo a Peter, dopadla ab-solútnym fiaskom. Je chladná aprílová noc, niečo po jednej a „kamaráti z mokrej štvrte“ kráčajú nahor asfaltovým chodníkom. Vracajú sa domov. Prví traja trošku nachmelení, čo im značne rozväzuje jazy-ky. Zdieľajú sa v pocitoch.
Mayo sa na diskotéke rozišiel s dievčaťom. Pre jeho hlúposť. Pre jeho „sviňa povahu“, ako to on rád hovorí. Balil čašníčku a jeho priateľka Ivana mu zato dala kopačky. Johny a Nemo ho teraz cestou domov utešujú.
Peter s rukami vo vreckách, zaostávajúc za ostatnými, kráča bez slova, premýšľa. V hlave si pre-hráva celý večer. Aj on má zážitok, ktorý si však necháva pre seba. Peter si mnohé veci necháva pre seba. Nechce zaťažovať iných svojimi problémami.
Na diskotéke sa zoznámil s Ivaninou spolužiačkou Luciou, ktorú z videnia pozná už roky. Lucia patrí medzi najkrajšie dievčatá sídliska. Má osemnásť a študuje tretí ročník gymnázia. Sadli si k baru, popíjali a rozprávali sa. Luciin iskrivý pohľad rozihral Petrove srdce. Imponoval mu najmä jej záujem o neho. Zavalila ho množstvom otázok. Len čo sa však Peter uvoľnil, prekazil ich rozhovor miestny frajer Boris. Akoby tam Peter ani nebol, objal Luciu, pobozkal ju a napokon aj odviedol niekam von. Najskôr do svojho veľkého čierneho auta. Pre Petra to bola facka. Možno silnejšia ako tá, ktorú práve v tej istej chvíli dostal na opačnej strane miestnosti Mayo. Ale on si ju zaslúžil.
Peter miništruje v miestnom kostole. Každý deň. Pokiaľ má prednášky až do večera, chodí na ran-né omše. V sobotu a v nedeľu dokonca dvakrát. Na sídlisku je totižto obrovský deficit miništrantov. Po večernej omši sa vždy ponáhľa za partiou. Rovnako aj dnes.
Chalani sedia na lavičke. Johny a Mayo fajčia cigarety, Nemo sa hrá s mobilom. Keď k nim príde Peter, zvítajú sa. Nemo na moment odbehne telefonovať s jednou zo svojich „chat-priateliek“.
„Kedy s tým už skončíš?“ opýta sa Mayo Petra. „Že ťa to ešte baví.“
„Prečo by som s tým mal skončiť?“
„Jasné, jasné. Mayo ťa len podpichuje, lebo závidí, že sa ti to chce,“ postaví sa na Petrovu stranu Johny.
„Ty máš čo hovoriť. Ty si tiež prestal, tak čo vŕtaš,“ prhlí sa Mayo.
„Veď hej, nehádam sa. Ja len, že by si ho mohol povzbudiť a nie odradzovať. Kto by to tam ťahal, ak nie on?“
„Dobre, kašlite na to. Sorry, akože som nič nepovedal,“ potiahne si Mayo z cigarety.
Prichádza Nemo a bez jediného slova sa posadí k chalanom. Tiež si zapáli.
„Čo je, Nemko, nejaký si nám prišiel zničený,“ zarýpe Mayo.
„Stalo sa niečo?“ opýta sa Johny.
„Ja tie ženské nepochopím. Proste mi položila a viac nezdvihla. Nechápem.“
„Čo si jej povedal?“
„Práveže nič také.“
„Kašli na ňu. Aj tak bola až z Kamčatky. Večer sadneš za komp a na chate si nájdeš novú. Len skús nejakú z bližšia, lebo vzťahy na diaľku sú dosť neperspektívne,“ poradí Mayo s jemnou dávkou irónie.
„Počujte, chlapi, pôjdeme na ten jarmok?“ preskočí na inú tému Johny.
„Ja by som šiel,“ Mayo súhlasí.
„V pohode, aspoň sa trošku odreagujem,“ pridá sa Nemo.
„Už teraz cítim vôňu pečenej klobásky a sladkastú chuť burčiačiku na jazyku,“ vetrí a mľaská Ma-yo.
„Stopro tam bude kvantum ženských. A krpci ich budú mlátiť varechami po zadkoch. A ja tých sopľošov budem odháňať a tie sliepočky mi budú vďačné,“ zasníva sa Nemo.
„Páni, páni, také prízemné chúťky. Ja sa najviac teším na narážacie autíčka. Konečne sa budem môcť poriadne vyšantiť. A samozrejme, určite musíme ísť na centrifúgu. To vám je dúfam, úplne jas-né.“
„No jasné, Johny. Centrifúga musí byť,“ rozrehoce sa Mayo a s ním všetci.
Mesto prikryla noc, do ktorej bliká nespočetné množstvo svetielok – žiariviek a neónových nápi-sov. Kolotoče sa krútia, vrtia, trasú, hlasitá hudba, z každého páru reproduktorov iná, reve do priestoru. Smiech a vreskot mladých, detí, ale aj tých starších ozýva sa v nárazových vlnách. Chalani stoja pri jednom z mnohých stánkov s občerstvením a napchávajú sa klobáskami, ktoré zalievajú burčiakom. Teda až na Petra, ktorý alkohol pije len výnimočne. O chvíľu sú už naprataní v narážacích autíčkach a nemilosrdne sa navzájom prenasledujú. Mayo so svojimi takmer dvoma metrami vtesnanými v autíč-ku vyzerá ako poriadne odrastené dieťa. Johny je zas ako malá dotieravá mucha, útočiaca zo všetkých strán. No a o niekoľko minút už naša partia z plného hrdla kričí pritlačená o steny centrifúgy. Nemo mení farby ako chameleón. Jeho bledá pokožka zozelenie. Potom nasleduje kontrola obsahu žalúdka. Ostatní sa mu na plné ústa rehocú.
V ten večer sa partia poriadne vyšantila. Na neúspešnú diskotéku si ani nespomenuli. Život je predsa ako húsenková dráha. Raz idete nahor, inokedy dolu a nikdy neviete, ako sa to zvrtne.
Peter často navštevuje mestskú knižnicu. Aj teraz hľadá v jej širokých policiach nejakú zaujímavú knižku. Vtom sa za vedľajším regálom zosypú knihy. Nakukne. Nad kôpkou popadaných kníh čupí Lucia. Dvíha ich. Peter sa v duchu pousmeje. Nie zo škodoradosti. Ale, že sa mu naskytá možnosť pomôcť. Zohne sa.
„Aj mne sa to už stalo. Tá polica má zlý sklon,“ prihovorí sa. Lucia je prekvapená, trošku zahan-bená.
„Ja som grambľavá. Ďakujem.“
„Hľadáš niečo konkrétne?“ opýta sa Peter.
„Hej. V škole preberáme svetovú medzivojnovku a musím zohnať knihu od jedného Francúza. Bo-že, teraz mi vypadlo jeho meno. Ale znie podobne ako meno Ronalda.“
„Jasné,“ uškrnie sa, „to bude zaiste Romain Rolland.“ Načiahne sa a z police vyberie drobnú kniž-ku. „Toto sa ti bude určite páčiť.“
„Peter a Lucia? Veď to sa volá ako my dvaja.“
„Presne tak. Je to príbeh veľkej lásky.“
„Pch, lásky. To budú zas nejaké romantické šplechy. To ja veľmi nemusím. Ale čo už, keď nás to učka núti prečítať. Aspoň že je toho málo. Tak dík.“
Peter sa na chvíľu odmlčí, díva sa na ňu. Je taká krásna. Zhlboka sa nadýchne.
„Čo keby sme zašli spolu na zmrzlinu? Trebárs zajtra poobede?“ dostane zo seba. Vnútorne sa pri-pravuje na odmietnutie, keď tu Lucia prikývne.
„Dobre. Zajtra o tretej pred zmrzkou.“
Lucia meškala. Peter už chcel odísť, keď celá zadychčaná dobehla. Ospravedlnila sa a hneď si aj objednala trojitú zmrzlinu. Spoločne sa prechádzali a popritom sa o všeličom rozprávali. Obaja mali pocit, akoby sa poznali už roky.
Zvečerilo sa. Naši mladí sedia v tráve. Lucia sa pritisne k Petrovi, zahľadí sa naňho.
„Teraz by si ma mal pobozkať.“
„Nemôžem, máš predsa chalana.“
„Chalana? Myslíš Borisa? Nie, nie… My už spolu nechodíme. Je to debil.“
„Ako povieš…“
„Nebavme sa o ňom.“
„A o čom sa chceš baviť?“
„O ničom. Teraz budeme chvíľu ticho.“
„Keď chceš?“
„Chcem.“ O chvíľu však sama preruší tichosť večera. „Ktovie koľko ľudí sleduje tento západ slnka s nami?“
„Zopár sa ich hádam nájde. Ale musia byť v rozmedzí nášho poludníka,“ zamudruje Peter.
„Joj, tak som to nemyslela.“
„Tak prepáč.“
„V pohode,“ prijme ospravedlnenie a ešte viac sa mu zahniezdi mu v náruči. „Radšej len ticho sle-duj a zhlboka dýchaj. Žime pre túto chvíľu.“
Je jeden z pohodových podvečerov. Presne taký, ako bolo tých x pred ním. A presne taký, akých ešte mnoho príde po ňom. Chalani v bare popíjajú pivko a kofolu. Nemo ako vždy ťuká do mobilu, Mayo, pozerajúc na televízor nad barovým pultom, si slamkou odstraňuje bublinky z piva. Peter sa rozpráva s Johnym.
„Ako bolo v robote?“
„Ale, ako vždy, nafigu.“
„Čo sa ti zas nepáči?“
„Keby si vedel s akými starými nadržancami robím. Fuj, takí chlipníci.“
„Tak ich ignoruj.“
„A stále do človeka rýpu. Raz chcem skončiť skôr a hneď hundrú. Ale to, že oni chodia stále ne-skoro a potom nič nestíhajú, to im nevadí. Keby mi aspoň viac zaplatili.“
„Však neboj. Skončí sa ti skúšobka a dajú ti viac.“
„To dúfam.“
Ozve sa Nemo: „Čo furt vzdycháš?! Ja som mal zas šesťtisícovú faktúru a zaťažujem vás tým?“
„Už sa stalo,“ bráni sa Johny. „A nestaraj sa. Teraz sa rozprávam s Petrom.“
„Hej, ale tvoje lamentovanie počuť až ku baru.“
„Vieš čo? Ty si radšej píš smsky a buď ticho! Ty si za svoje účty môžeš sám. Je to len tvoja sprostosť.“
Nemo sa nahne nad stôl: „Ty si taký…“
„Kľud, chlapci. Hádam sa tu nejdete biť pre také somariny,“ skočí do ich roztržky Peter a posadí Nema.
Mayo sa na nich obráti: „Čo vám dopekla chýba? Pozrite tam,“ ukáže prstom na obrazovku, „tá posratá vojna na Blízkom východe – to je problém. Ľudia zomierajúci od hladu – to je problém. Ten zasratý individualizmus, ľudský egoizmus – to sú problémy!“ Roztiahne pred tvárou päťdesiatkoru-náčku. „Sme natoľko sprostí, že sa pre tieto papieriky hádame a zabíjame. Čo je to s nami?!“ Hodí bankovku na stôl, postaví sa, a bez ďalšieho slova odíde.
„Šibe mu?“ nechápe Nemo.
„Ale, Viktorovi predĺžili misiu a Mayo je z toho hotový,“ vysvetľuje Johny.
„A prečo o tom nič neviem? Ty hej, Peter?“
„Nie, ani mne nič nepovedal.“
„Ja by som o tom tiež nevedel, keby mi to nepovedala mama. Tá sa to dozvedela od poštárky. Však viete, ako to chodí.“
„Počujte, chalani, nič sa ho nebudeme pýtať a akože o ničom nevieme. Možno sa s tým potrebuje vysporiadať sám. Keď bude chcieť, určite nám to povie. Takže na túto tému už ani slovo. A platí to hlavne pre teba,“ pozrie Peter na Nema.
„Chceš tým povedať, že mám veľkú hubu?“ ten sa ohradí.
Peter urobí veľavravnú grimasu, Johny sa len uškrnie.
„Veď dobre, dobre,“ na okamih sa Nemo zahanbí. Zakrátko sa mu však kútiky úst roztiahnu a cez široký úsmev precedí: „Nedáme si ešte kolo?“
Keď sa Lucia vrátila domov zo školy, vyzeralo to tam ako po bombardovaní. Matka čupela nad črepinami rozbitých fliaš a zmetala ich na umelohmotnú lopatku. Otec ju opäť zbil. Teraz leží v obývačke na gauči, opitý zaspal. V Lucii vzkypí zlosť. V tej chvíli chce otca zabiť. Mama ju upoko-juje a ospravedlňuje jeho správanie tým, že sa mu nedarí nájsť robotu. Sľubuje, že sa to viac nestane. Lucia tento sľub počula toľkýkrát, že mu už neverí. Jej hnev nepominie, stupňuje sa. Nie je nahnevaná len na otca, ale aj na matku. Hnevá sa, že sa mu nedokáže postaviť na odpor. A hnevá sa aj na seba, lebo nedokáže mame pomôcť, obrániť ju. V takýchto chvíľach radšej ujde a prespí u kamarátky.
Tentoraz šla Lucia za Petrom. Prechádzajúc sa po ulici, mu všetko vyrozprávala. Poradil jej, aby otca prehovorila na protialkoholické liečenie. Už to vraj skúšali a vždy to odmietol. Nechce si priznať, že je alkoholik.
„Čo tak sa za vyriešenie tejto situácie modliť?“ navrhne Peter.
„Čo?“ zarazí sa Lucia. „Ja nežartujem, naozaj potrebujem pomoc.“
„Ani ja nežartujem. Myslím to vážne. Ty asi neveríš v Boha, však?“
„Neviem. Podľa mňa neexistuje. Boha si vymysleli farári, aby mali čo robiť.“
Peter zastane. „Podľa teba je to výmysel?“
„No, Boh možno je, ale ktovie aký? A možno nie je žiadny. Ja neviem. Ale všetko okolo toho sú podľa mňa len výmysly cirkvi.“
„Keď ti poviem, že ja tomu verím?“
„Čudujem sa ti. Ty, taký múdry chalan. Ale je to tvoja vec. No mne to problémy nevyrieši.“
„A čo keby sme urobili takú malú dohodu? Ty skúsiš uveriť a ja vyriešim tvoj problém.“
Lucii to príde smiešne. „A ako prosím ťa?“
„To nechaj na mňa. Urobíme takú zmluvu?“
„A nebudeš do mňa hustiť nejaké morálne zákony a tak?“
„Nebudem. Len mi sľúb, že mi daruješ svoj voľný čas. Počas nasledujúcich troch mesiacov.“
„Fú, to je more času. A potom sa akože tie moje problémy vyriešia?“
„Presne tak.“
„A čo ak nie? Čo ak sa ti to nepodarí? Ani jedno, ani druhé. Ani neuverím, ani mi nepomôžeš.“
„Tak potom navždy zmiznem z tvojho života.“
„Nie. Potom sa nasťahujem k tebe a budem žiť s tebou. Dobre?“ Obaja sa rozosmejú.
„Platí teda,“ Lucia nastaví dlaň. „Tľapnime si na to.“
Peter jej tľapne po ruke. Ona ho schytí, pritiahne k sebe a začne ho bozkávať. On sa odtiahne.
„Nie, Lucka. Toto nie.“
„Nepáči sa ti to?“
„Nejde o to. Ale… Ešte jeden dodatok k našej dohode. Čo ako veľmi by sme chceli, v priebehu tých troch mesiacov nebude medzi nami viac ako pusa na líce, dobre?“
Lucia nechápe. Nie je Peter náhodou teplý? To asi nie. To by určite vycítila.
„Tak čo, Lucka, môžeš mi to sľúbiť?“
„Dobre, platí. Ja to vydržím. Som zvedavá, či aj ty,“ opäť sa zasmeje.
Peter aj Lucia v tú noc zaspávajú s rovnakými myšlienkami. Rozmýšľajú o sebe a svojej dohode. Tri mesiace je dlhý čas. Čo bude na ich konci? Spánok im však zatlačí viečka a ponorí ich do snov.
„Ahoj, Lucka, ako bolo v škole?“ opýtal sa Peter.
„No, nie moc dobre. Vytiahla ma anglinárka a písali sme z bioly. Nevidím to ružovo. Nebavme sa, prosím, o škole. Kam pôjdeme?“
„Pôjdeme tam, kde sme spolu ešte neboli,“ usmeje sa.
„Prekvapenie? To mám rada. Je to ďaleko?“
„Nie. Je to miesto, ktoré je pre mňa výnimočné. Poď.“
„Som zvedavá.“
Keď sa zastavia pred sídliskovým kostolom, Lucia zostane trošku sklamaná. Ani vo sne by ju ne-napadlo, že ju Peter vezme do kostola.
„To nemyslíš vážne, Peťo.“
„Prečo? Bola si tam už niekedy?“
„Nie, ale ani po tom veľmi netúžim. Myslela som, že sa pôjdeme prejsť niekam na nejaké zvláštne miesto.“
„Ale aj toto je zvláštne miesto.“
„Možno pre teba. Ja na tomto nič zvláštne nevidím. Ešte keby to tak bola historická stavba, ale to-to. Mne to dokonca nepripadá ani ako kostol.“
Peter chytí Luciu za ruky a uprene sa na ňu zahladí.
„Chrám nie je chrámom pre to, ako vyzerá. Je ním preto, lebo v ňom prebýva Pán. A stretávame sa v ňom všetci, ktorí v neho veríme.“
„Tak ja tam potom nemôžem,“ usmeje sa Lucia.
„Boh nerobí rozdiely medzi ľuďmi. Do jeho domu smú všetci. Prosím, Lucka, poď aspoň raz. As-poň jediný raz.“
Keď Lucia vidí jeho prosebný pohľad, keď pocíti jeho túžbu podeliť sa o to, čo je pre neho také nesmierne dôležité, neodmietne. Stratiť nemôže predsa nič. Súhlasí. Peter ju usadí v lavici, potom sa ide prezliecť do sakristie. Keď ho Lucia vidí stáť za oltárom v súperke, v duchu sa rozosmeje. Na dru-hej strane si uvedomí, že Peter je druhý najdôležitejší po kňazovi a je naňho hrdá. Omšu celebruje mladý kňaz. Vo svojej kázni rozoberá Podobenstvo o márnotratnom synovi. Hovorí o tom, že Boh miluje všetky svoje deti rovnako a cez jeho nekonečnú lásku môže každý získať odpustenie.
„Každý človek je hriešny. Dokonca aj tí, ktorí nám slúžia ako príklad, boli hriešni. Mojžiš zabil. Matúš a Zachej tunelovali. Mária Magdaléna bola prostitútka. No všetci oľutovali. Do neba môžu všetci, okrem tých, ktorí sú pyšní. Pretože pýcha je matkou všetkých hriechov. Pýcha je opakom poko-ry. A pokora je pravda. Preto je nebo plné prúserárov, ale pokorných. A peklo? Sú tam všelijakí per-fektní ľudia. Staval katedrály? Z pýchy. Pomáhal stavať domy pre siroty? Z pýchy. Hore nenájdete pyšného a dole pokorného,“ zakončil svoju kázeň kňaz.
Lucia o tom všetkom premýšľa. Obzerá sa. Okolo seba vidí samých starých ľudí. Mladých v jej veku dokáže zrátať na prstoch jednej ruky. Prečo je to tak? Možno tým, že starí ľudia poznajú hodnotu života. Možno naozaj existuje nejaká vyššia moc. Možno sa jej naozaj raz bude musieť zodpovedať každý človek. Ukáže mu celý jeho život ako pokladničný blok a vyráta mu cenu. A on uvidí, že je na tom bloku len užívanie si, pôžitkárstvo, egoizmus a pýcha. Kde potom takýto človek skončí? Peklo je možno tá nekonečná výčitka za nepochopenie hodnoty života.
Omšou Lucia nič nestratila. Naopak, asi niečo získala.
Čas plynie. Prvá omša nebola Luciinou poslednou. Peter ju vezme aj na pravidelné stretnutia far-skej mládeže. Spoznáva tam nových ľudí, nové názory, nový spôsob života. Veľa sa spolu rozprávajú a o všetkom. Veľmi na ňu zapôsobí stretnutie s bývalou členkou spoločenstva Mirkou, ktorá otvorene hovorí o svojej minulosti, o tom, ako často sa opíjala, ako striedala chalanov, viedla neviazaný život. Potom ale poznala pravdu. Začala chodiť do spoločenstva, urobila si prvé sväté prijímanie i birmovku. Spoznala samú seba a zmenila svoj život. Ako ona hovorí, do jej života zasiahol Boh. Na stretnutí so Svätým Otcom v Toronte spoznala úžasného chalana. Ich vzťah napokon vyvrcholil do manželstva. Po celý čas partnerstva žili v čistote. To, čo prišlo po sobáši, bolo vraj to najnádhernejšie, čo kedy prežila. A podľa jej slov, prežila toho dosť. Prítomných vyzvala, aby si chránili svoje panenstvo / panictvo ako ten najväčší dar pre svojho životného partnera.
Lucia si Mirkine slová vzala k srdcu. Celkom ju prenikli. Keď videla, aká je Mirka s manželom šťastná, keď videla ich krásne dieťatko, zlomila sa v nej tá obruč, ktorá putnala jej ducha. Vtedy mož-no po prvýkrát zatúžila zmeniť svoj život. Takýchto svedectiev na stretnutiach zažila ešte veľa a všetky jej pomohli.
Zvoní telefón. Mayo „vykvasený“ na posteli počúva hudbu. Cez presklenné dvere vidí matkinu si-luetu dvíhať slúchadlo. Chvíľu tam stojí, potom sa priblíži k dverám a otvorí ich.
„Mayko, Vito volá,“ pozýva ho k telefónu.
„Nechcem s ním hovoriť,“ odbije ju.
„Mayo, to nemyslíš vážne. Vito ťa chce počuť. Veď vieš, aké je ťažké dovolať sa odtiaľ. Nebuď zlý, poď.“
„Ale ja ho počuť nechcem. Daj mi pokoj.“
Mama posmutnie, zatvorí dvere. Do telefónu sa ospravedlňuje, že Mayo nie je doma, že asi niekam vybehol a ani jej nepovedal kam. Ale to už Mayo nepočuje, pretože zvýši hlasitosť na veži. V skutoč-nosti by sa s bratom veľmi rád rozprával. Chce mu však dať príučku. Hnevá sa naňho, pretože pred polrokom odišiel dobrovoľne na misiu do Iraku.
Viktor je vojak. Pokračoval v otcových stopách. Ten zomrel, keď mal Viktor desať a Mayo sedem. Pre oboch, vlastne pre všetkých troch, vrátane matky, to bola ohromná strata. Viktor musel predčasne dospieť a nahradiť hlavu rodiny. A Mayo na ňom celkom visel. Potom sa jedného dňa rozhodol ísť na Vojenskú akadémiu. Po jej skončení ho odvelili na opačnú stranu štátu. Najskôr bol Mayo na brata veľmi hrdý, všade sa ním pýšil. Viktor mu nosil fasované vojenské veci. Jeho návštevy však ustávali, chlapci sa začali odsudzovať. Mayo so svojím pacifistickým zmýšľaním vnútorne tvrdo odsúdil ofen-zívu amerických vojsk do Iraku a keď sa dozvedel, že sa jej zúčastní aj slovenská jednotka, do ktorej sa dobrovoľne prihlásil Viktor, postavil sa proti tomu. Chcel ho od toho odhovoriť, ale nepodarilo sa. Viktor argumentoval najmä možnosťou nabrať cenné skúsenosti a zarobiť veľký balík peňazí.
V ten večer, keď sa Viktor prišiel pred odletom rozlúčiť, sa ukrutne pohádali. Odvtedy sa nevideli. A ani nepočuli, pretože Mayo všetky bratove telefonáty odignoroval. V jeho srdci zavládol hnev. Vo vnútri si stanovil podmienku. Pozhovára sa s bratom, ale až keď sa vráti. Možno sa mu aj ospravedlní za ten výstup, ale až zoči-voči.
Prišli letné prázdniny. Peter navrhne Lucii, aby šla s ním ako animátorka na farský detský tábor a ona súhlasí. Tu si po prvýkrát všimne Petrovu trpezlivosť a starostlivosť. Akoby bol otcom všetkým tým drobcom. A porovnáva ho so svojimi doterajšími chlapcami. Ani jeden by nevstal v noci ku Kub-kovi, ktorého morila horúčka. Keď Miška nevládala na výlete, vzal ju na plecia. A potom počas oddy-chu vozil ako koník aj ostatné deti. Ku všetkým bol pozorný a ochotný.
Jedného večera zostali sedieť pri plápolajúcom ohníku osamote. Ostatní si už šli ľahnúť. Možno od únavy, možno, aby im dopriali súkromie.
Peter na ražni opeká narezaný špekáčik. Pozerá do ohňa a mlčí. Lucia hľadí na jeho tvár, ktorá je nasvietená oranžovou. V očiach im blikocú odrážajúce sa plamene.
„Už si bol zamilovaný?“ opýta sa Lucia.
„Pravdaže,“ stručne odpovie Peter.
„Ale tak ozajsky?“
„Čo je to ozajsky?“
„Takou pravou láskou.“
„Tak to nie. Pravú lásku som ešte nestretol. Zatiaľ to bolo všetko len platonické.“
„Takže si ešte panic?“
Petra táto otázka zarazí. V prvej chvíli nevie, či má na ňu odpovedať.
„Bohužiaľ, už nie.“
Ani nevedela prečo, ale túto odpoveď nečakala.
„Ľutuješ to?“
„Ľutujem. A veľmi.“
„A prečo?“
„Lebo to nebolo z lásky. Nemiloval som tú ženu. Vlastne, som ju ani dobre nepoznal. Bolo to už dávno, na diskotéke. Hanbím sa za to.“
Lucia si vtedy uvedomila, že ona to po prvýkrát robila z lásky. Alebo teda skôr zo zaľúbenosti. Jej chlapec to strašne chcel a vyčítal jej, že len ona je taká, čo nechce „dať“. Napokon podľahla jeho ná-tlaku. Ani nie o dva týždne sa s ňou rozišiel. Potom to už išlo ako lavína. Jeden chalan za druhým. Možno z pomsty, možno z hnevu, že bola taká sprostá. Prestala si vážiť samu seba, prestali si ju vážiť aj chalani. Kupovali jej drahé drinky, darčeky, na ktoré by jej rodičia nikdy nemali, nabíjali jej kredit na mobile, vozili ju vo svojich autách. A všetko len preto, aby ju dostali. Presne ako hovorila Mirka: Ale žiaden by ju nechcel za manželku, za matku pre svoje deti.
„Sklamal som ťa?“ pretne Peter ticho.
„Nie, Peťo. Len ma to zarazilo. Netušila som to. Myslela som si… Vieš, že ešte nevieš, čo a ako. Všetky kamošky sme si to o tebe mysleli.“ Peter sa na ňu pozrie a usmeje sa.
“To vážne? A ja som zas dennodenne bojoval sám so sebou, aby som to pri tebe vydržal bez poru-šenia nášho sľubu. Toľkokrát som po tebe túžil.“
„Aj ja po tebe Peťo,“ nahne sa k nemu.
„Nie, Lucka. Sľúbili sme si tri mesiace. Polovicu už máme za sebou, nepokazme to. Obaja musíme byť silní.“
Hlavu si oprie o jeho rameno a povzdychne si: „Vieš, Peťo, veľmi sa mi páčilo to Mirkine svedec-tvo. Spoznala som v ňom svoj život. Dúfam, že aj mne sa podarí nájsť také šťastie. Len ma mrzí, že nebudem môcť venovať manželovi svoje panenstvo. Ten, ktorý ho dostal, to ani neocenil. Ani neviem, kde teraz je.“
„Tak to nie si sama. Ja som tú ženskú tiež odvtedy nevidel. Ale mám pre teba dobrú správu,“ usmeje sa na ňu. „Vieš, aký má ešte význam slovo panna v hebrejčine či v aramejčine?“
„Netuším.“
„Celá dušou. Byť celá pre jediného muža. Takže, keď sa rozhodneš byť jedinou pre jediného, všet-ko sa zmaže. Veď aj Boh odpúšťa, tak prečo si neodpustiť sami?“
„To si povedal tak krásne. Prečo si neodpustiť, keď nám odpustí Boh?“ Na moment sa zamyslí. Do nočného ticha sa ozýva praskot ohňa.
„A aká je to podľa teba pravá láska?“ spýta sa Lucia.
„No, to viem presne. Dones, prosím ťa, Bibliu a lampáš.“
„Nájdi Prvý list Korinťanom, trinástu hlavu. Pamätáš si, ako sa to hľadá?“
„Samozrejme. Prvý Korinťanom, trinásť,“ listuje v Biblii, stránky osvetľuje bielym svetlom lampá-ša. „Mám. Hymnus na lásku.“
„Presne. Prečítaj ho.“
Lucia ho nahlas číta. Keď sa dostane k štvrtému veršu, Peter sa k nej pridá – on však hovorí spa-mäti. Spoločne odriekajú slová: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevy-statuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne…“
Prestane čítať, zdvihne zrak a zahľadí sa na svojho spoločníka. Celkom tichým hlasom povie: „Krásne. Je tam naozaj všetko. Presne takáto by mala byť pravá láska. Takúto lásku chcem aj ja.“
„Pros Boha a on ti takú lásku určite zošle. Ja to tak robím.“
„Peťo…“
„Áno, Lucka?“
„Chcem sa dať pokrstiť.“
„Myslíš to vážne?“ Jej slová ho prekvapia.
„Smrteľne. Chcem sa stať kresťankou. A chcem ísť aj na prijímanie. Chcem zmeniť svoj život.“
Peter sa zahľadí do Luciiných očí a zľahka sa dotkne jej ruky.
„Už si ho zmenila.“
Na nebi svieti miliarda hviezd.
Po návrate z detského tábora boli Peter a Lucia spolu každý deň. Chodievali sa kúpať na kúpalisko, hrávali volejbal, podnikali rôzne túry peši i na bicykloch.
Peter až doposiaľ nepovedal chalanom o Lucii. Oni nič netušia. Ešte počas akademického roka do-ňho začali dobiedzať, keďže už s nimi nestíhal tráviť každý deň, a vyšetrovali, či s niekým nezačal chodiť. Ale Peter im statočne čelil a zakaždým ich odbil stručnou odpoveďou, že nemá žiadnu frajer-ku. Určite by ich ani len vo sne nenapadlo, že sa spriatelil práve s Luciou, najkrajším a najžiadanejším dievčaťom sídliska.
Ako každý rok aj tento si chalani naplánovali stanovačku. Tentoraz na Richňave. Podľa Nema, radšej pri prameni ako na suchu. Keďže on sa plávaniu úspešne vyhýba, skôr mal na mysli dievčatá a ženy v plavkách, chytajúce bronz na augustovom slnku.
Johny a Nemo si vzali dovolenku, Mayo a Peter majú prázdniny. O tom, že s nimi pôjde aj Lucia, Peter mlčí. Keď ich uvidia prichádzať na vlakovú stanicu spolu, neveria vlastným očiam.
„Moje nervy, vidím dobre?“ čuduje sa Nemo.
„To, to, akože čo je?“ zajachtá Johny.
„Lula. Mňa asi vystrie. Tak toto už hej, to bude stanovačka,“ zaškerí sa Mayo.
„Tak, toto je Lucka a toto sú Johny, Nemo a Mayo, moji verní druhovia.“
„Lucia, teší ma,“ podáva všetkým ruku. Chlapci pridajú aj bozky na líca. „Vás dvoch poznám zvi-denia. Maya aj osobne,“ urobí veľavravnú grimasu. „Mimochodom, dosť si to vtedy pokašľal. Mohol si sa Ive aspoň ospravedlniť.“
„Ty si tá posl…“ chce Mayo odbiť výčitku, Peter ho však zastaví.
„Čo bolo, bolo, nie? Teraz ideme na stanovačku a musíme spolu vydržať celý týždeň, tak sa obaja snažte.“
„Však v pohode. Len nech to na mňa nevyťahuje. Inak, a nemala to byť pánska jazda?“ opýta sa.
„Bude ti vadiť, ak nebude?“
„Mne teda určite nie,“ ozve sa Nemo. Chytí Luciu okolo ramien a odvedie ju na perón.
„Ani mne,“ pridá sa Johny a odbehne za nimi.
Peter a Mayo na seba pozerajú.
„Máš niečo proti nej?“ opýta sa Peter.
„Ja len, či vieš, s kým si si začal. Vieš, akú má povesť!“
„Sám si to teraz povedal, povesť. Lenže ja ju poznám, viem aká je naozaj. Ty nie. A nemal by si tak hľadieť na povesť, pretože ani tá tvoja nie je najlepšia. Napriek tomu, patríš medzi mojich najlep-ších priateľov. Skús človeka najskôr spoznať, kým ho odsúdiš.“
Mayo sklopí zrak, zahanbí sa.
„Určite si budete rozumieť. Prosím, daj tomu šancu,“ potľapká ho po ramene.
„Prepáč, Peťo. Som ja ale turbáč,“ ospravedlní sa. „Veď ja som rád, že tam budeme mať aj babu.“
Johny a Nemo sa po celý čas Lucii vtierajú do priazne. Ponúkajú ju cukríkmi, malinovkou, pomá-hajú s batohom. Petrovi, ale aj Lucii samej, je to až smiešne. Jediný Mayo si drží odstup. Ale aj jemu sa Lucia páči a veľmi. Jej povesť ho stále prenasleduje. V mysli sa mu zahniezdil hriešny nápad a on ho potajme živí.
Stany si partia rozložila na malej čistinke obklopenej lesíkom, niekoľko metrov od brehu jazera. V jednom stane Mayo s Nemom, v druhom Peter a Johny a v treťom Lucia. Celé dni sa vyhrievajú na slnku alebo sa bláznia v jazere. Johny vzal so sebou aj dve udice, takže jedno celé popoludnie strávia rybárčením. Vo vzduchu už cítia pečenú rybacinu, no napokon si musia vystačiť so špekáčikmi. V jeden večer dokonca navštívia kemp vzdialený asi hodinu cesty pešo, kde na chate domáci urobia tanečnú zábavu. Naši mladí sa tam poriadne vybláznia. Lucia ich všetkých utancuje. Cestou späť sa Mayovi podarí poraniť si nohu. Našťastie nie vážne. Studená voda v jazere pomôže a ďalšie dva dni strávi na lehátku pred stanom.
Na tretí deň sa chalani rozhodnú ísť do dediny doplniť si proviant. Aby Mayo nebol sám, spoloč-nosť mu zostane robiť Lucia. Vyzlečie sa do plaviek a na deke sa opaľuje. Mayo pocuckáva pivo a pozoruje ju. Chvíľu len tak, bez nejakého zámeru. No v mysli sa ohlási už dlhoživený nápad. Postaví sa z lehátka, podíde k Lucii a sadne si k nej na deku.
„Nevadí ti?“
Lucia otvorí oči, potom ich prižmúri: „V pohode, neva.“ Zas ich zavrie a pokračuje nerušene v opaľovaní. Mayo sa díva na jej telo, ktoré už chytilo krásny zlatistý nádych. Krikľavozelené dvoj-dielne plavky zvýrazňujú všetky jej prednosti. A slnko pečie, nielen na jej potom orosené telo, ale aj na chlapcovu hlavu. Zatúži po nej a urobí to, o čom tak dlho premýšľal. Zohne sa a pobozká ju na pery. Lucia sa strhne, otvorí oči a odstrčí ho.
„Čo blázniš?“
„Áno, z teba. Chcem ťa, Lula,“ zaiskrí mu v očiach, vrhne sa na ňu.
Ona sa mu vyšmykne, odstrčí ho a postaví sa: „Nerob somariny, Mayo.“
„Čo, ty si to so mnou nechceš rozdať? Neverím. Alebo kefuješ s Petrom? O tom pochybujem. Mu-síš byť nadržaná ako kobyla,“ zdvihne sa zo zeme a postaví sa pred ňu. „Viem, že to máš rada, tak prečo nie?“
„Lebo si hrubý, arogantný, nadržaný idiot. Kto si, že ma takto urážaš?“
„A nie je tak? Na čo sa to tu hráš? Obaja vieme, čo si zač. Hore-dolu jeden chlap, ktorému dáš. Ne-rob drahoty.“ Načiahne sa, chce ju chytiť. Lucia však urobí šikovný úskok a postrčí ho. On stratí rov-nováhu, šmykne sa a už letí do vody.
„Schlaď sa ty somár,“ zakričí za ním. Oblečie sa a ujde preč.
Mayo sa radšej zbalí a opustí tábor.
Lietadlo, ktorým sa navracala domov celá Viktorova jednotka, zostrelili povstalci nad irackým ú-zemím. Nikto neprežil. Druhá vojenská letecká katastrofa za posledné tri roky. Celá krajina je otrase-ná. Priamy prenos zádušnej svätej omše. Príhovory prezidenta, premiéra, i ministra obrany. Okamžité stiahnutie všetkých slovenských vojakov z irackej aj afgánskej misie. Plačúce ženy – matky, manžel-ky, dcéry – medzi nimi aj Mayova matka. Viktora, vlastne jeho pozostatky, pochovajú na mestskom cintoríne. Mayo je z toho zrútený. Jeho starší brat sa už nikdy domov nevráti. Už nikdy ho neuvidí zoči-voči. Nebude mu môcť povedať prepáč. Len pre svoj hnev prepásol túto možnosť. Pre svoj hnev a hlúpu pýchu. A pýcha predchádza pád. Keby sa to všetko dalo vrátiť späť. Lenže to sa nedá.
Na pohreb prišli všetci kamaráti. Prišla tam aj Lucia. Pri podávaní ruky a priatí úprimnej sústrasti, sa k nej Mayo nahne:
„Prepáč mi to, Lula. Ak môžeš, odpusti mi,“ ospravedlní sa pokorným hlasom so slzami v očiach. Myslí to úprimne. Jeho ľútosť vychádzala priamo z jeho zranenej duše.
„Už v ten deň som ti odpustila, Mayo,“ povie Lucia a pobozká ho na líce.
Johny na pohreb prišiel aj so svojou priateľkou Milkou. Je to čašníčka z bistra, neďaleko nemocni-ce, kde Johny robí. Spoznali sa celkom náhodne, keď si tam bol sadnúť s jednou zdravotnou sestrič-kou, ktorú chcel zbaliť. Všetko sa však vyvinulo inak. Sestrička si o ňom myslela, že je doktor a keď zistila, že je len pomocný obslužný personál, vysmiala ho a proste odišla. To Johnyho tak zobralo, že si objednal niekoľko rúnd vodky. A keďže už dávno nepil tvrdé, veľmi rýchlo sa opil na mol. Milka sa nad ním zmilovala a po záverečnej ho vzala prespať k sebe domov. Ráno sa Johny hanbil ako pes. O týždeň už spolu oficiálne chodili. Nemo sa zas objavil s velikánskym monoklom pod okom. Ten mu zanechala päsť chlapíka, ktorému sprostredkoval koncesiu na predaj cez internet. Chlapík na tom pre-robil prachy, ako aj ostatní, a vlastne ako aj sám Nemo. Do roka mal mať nielenže vrátené náklady, ale aj zarobené na auto. Nič z toho sa nestalo. Na krku mu zostal dlh a niekoľkí rovnako oklamaní známi, ktorých by radšej nikdy nepoznal. Keby mohol, chodil by kanálmi. Nuž, stalo sa.
Mladý pár sedí v tráve na kopci, tak ako na svojom prvom rande. Sedia tu v spoločnom objatí a rekapitulujú ostatné tri mesiace. Čo všetko zažili, čo všetko sa zmenilo. Pre oboch to bol čas pozna-nia. Poznali samých seba, svoje túžby, svoju cestu. Lucia spoznala svoju hodnotu. Zistila, že človek musí upratať svoje vnútro, aby mohol slobodne žiť. Zistila, že sloboda nie je v možnosti rozhodnúť sa, ale v rozhodnutí darovať sa. Zistila, že žiť pre druhých ľudí je viac, ako žiť pre seba. Čo je najdôleži-tejšie, cez toto všetko spoznala Boha. Alebo skrze Neho spoznala toto všetko?
Pred dvomi týždňami, po poslednej bitke, bola matka u lekára a konečne aj na polícii. Lucia bola s ňou. Stála pri nej a podporila ju. Neutiekla. A matka nabrala silu. Podala žiadosť o rozvod. Otcovi konečne došlo. Až toto manželkino vzoprenie ho donútilo prehodnotiť svoj život, priznať si svoju cho-robu. Rozhodol sa podstúpiť protialkoholické liečenie.
Lucia sa na Petra blažene usmeje: „Ďakujem ti, Peťo, že si mi pomohol zmeniť môj život. Ako si to dokázal?“
„Ja? To všetko si predsa dokázala ty,“ usmeje sa.
„Ale ako si mohol vedieť, že to dokážem?“
„Nevedel som. Len som veril. Veril som ti a prosil som Boha.“ Zhlboka sa nadýchne. „Vieš, Luc-ka, ale ty nie si jediná, s kým som urobil dohodu.“
Lucia sa zháči.
„Nie, neboj sa, so žiadnou inou,“ zasmeje sa a pohladí ju po vlasoch. „Už dlhší čas rozmýšľam o mojom ďalšom živote. Vlastne, začalo to ešte pred tým, než som ťa stretol. Končím s informatikou.“
„Neblázni, veď už máš za sebou dva ročníky. Tento rok si spravíš bakalára a potom… Bola by to škoda. Sám si hovoril, že chceš vysokú.“
„Stále chcem. Len inú.“
„Akú?“
„Tie tri mesiace s tebou mi pomohli sa rozhodnúť. Dlho som nevedel odpovedať na volanie. Neve-del som, čo mám odpovedať. Ale už viem.“
„Odpovedať na čo?“
„Na volanie. A moja odpoveď je fiat.“ Na moment sa Peter odmlčí. Potom pokračuje. „Urobil som dohodu s Pánom. Sľúbil som mu, že ak mi pomôže zmeniť aspoň jeden život k lepšiemu, zasvätím mu ten svoj.“
„Peťo, to si nemal. Nie kvôli mne.“
„Ale ja to predsa nerobím pre teba. Nerobím to pre nikoho. Robím to preto, lebo to túžim urobiť. A ty A kvôli komu, ak nie pre teba? Prežil som s tebou to, čo ešte s nikým. Bolo to to najkrajšie, čo som mohol prežiť. Si úžasná žena, taká silná.“
„Ale kdeže, čo to hovoríš. Silu zmeniť sa som čerpala od teba. Bez teba by som to nedokázala. Ty si ten, ktorý ma stále ťahal, tlačil, pomáhal. Zamilovala som sa do teba bez jediného bozku.“ Pritúli sa k nemu, zatvorí oči a po líci jej steká slza. Tuší, čo príde.
„Aj ja ťa ľúbim, Lucka. Ale viem, že moja životná cesta nemá viesť manželstvom. Od septembra idem študovať teológiu do seminára.“
Ona ho ešte väčšmi objíme a ešte silnejšie zovrie vo svojej náruči.
„Ďakujem, za všetko. Kiež by si takto mohol pomôcť každému, ktorý to potrebuje.“ Lucia zdvihne hlavu. „Neverím, ale viem, že Boh je a že v tebe získa veľkého kňaza.“
Prešlo šesť rokov a celá partia sa opäť zišla. Johny, Nemo, Mayo a Lucia, pekne jeden vedľa dru-hého, stoja v zadnej lavici sídliskového kostola. Ona v krásnych šatách, oni v oblekoch. Na perách im hrajú úsmevy.
A čo Peter?
Samozrejme, stojí za oltárom. Tentoraz ale nie je oblečený v miništrantskom. Odetý do bieleho, zlatom vyšívaného ornátu, s rozpaženými rukami vzdáva vďaku Pánovi. Slúži svoju primičnú svätú omšu.
Kňazstvo sa stalo Petrovým povolaním, vyvolením. Vedel, že je to cesta plná obety a sebazdieľania. Vedel, že je to cesta pravej lásky.
© M. M. Mackovič 2007
