Ako som sa stal hrdinom
Posted by MMM | Filed under Horor, MMM
Čerň oblohy vpila všetko svetlo a rozliala sa všade navôkol. Jej pahltné ústa pohltili nielen žiaru pouličného osvetlenia, ktoré aspoň úchytkom odhaľovalo nejasné kontúry predmetov, ale aj akékoľvek zvuky – zavládlo absolútne ticho. A v tom absolútnom tichu bolo počuť iba môj dych. Krátky, dusivý, chrčiaci.
Takmer nehybne som ležal na kamennej dlažbe chodníka vo svojich vlastných zvratkoch, močovine a lepkavej krvi. Tá mi bublinkovala v hrdle a vytekala ústami. No nielen nimi.
Prsty na rukách som mal zmeravené, vlastne ako celé telo. Aj keď som veľmi chcel, nedokázal som sa ani pohnúť. Na hrudi som cítil veľký tlak, vo vnútri bodavú bolesť.
Stal som sa hrdinom. Konečne.
Keď som bol pred dvomi týždňami na diskotéke v jednom mestskom bare, strhla sa tam bitka. Podľa mňa je to bar ako každý iný. Len sa tam zrejme častejšie vyskytujú indivíduá, ktoré mali ťažké detstvo, málo lásky a niekde hlboko v sebe ukrývajú pocit menejcennosti. Takých ľudí nie je ťažké spoznať, napriek tomu alebo možno práve preto, že sa snažia o sebe vytvárať celkom opačný dojem – tvária sa ako absolútni „kápovia“. Ak sa posadia, tak poriadne naširoko, ak sa oprú o barový stôl, tak aby ich každý videl. Či už majú nejakú ofinu, alebo nie – zväčša žiadne vlasy – zazerajú po každom a po všetkom. V svalnatej ruke zvierajú fľašu alebo pohár, z ktorého si blahosklonne pochlipkávajú. A hľadajú objekt svojej „túžby“, na ktorom by si mohli dokázať svoju „silu“. Oni proste túžia ukázať, kto je v miestnosti najsilnejší. A bohužiaľ slabučký intelekt podľahne zvieraciemu egu, ktoré víťazí a svojho hostiteľa zakaždým presvedčí o tom, že sila sa môže dokázať iba agresiou. Veď aj otec to tak dokazoval. Aj starší brat.
Tá barová bitka mala viacero veľmi smutných aspektov. Začnem asi od toho, ktorý sa mňa priamo nedotýkal. Ako hovorí stará francúzska múdrosť, za všetkým hľadaj ženu.
Všetko naznačovalo tomu, že aj príčinou tejto bitky boli ženy. Ale to by nebolo až také výnimočné, veď koľko svetových konfliktov bolo začatých práve pre ženu. Výnimočnosť tejto bitky spočívala v tom, že sa ženy do nej aktívne zapojili. Vlastne, nech mi ženy – tá nádherná a úžasná časť ľudského pokolenia – odpustia, že som tie stvory nazval ženami, pretože sa tak vonkoncom nesprávali a sprznili by toto pomenovanie. Takže tieto stvory nielenže sa medzi sebou hrubo urážali, nadávali si a vyhrážali sa, ale napokon sa aj fyzicky napadli. Popravde, neboli triezve, ale ani táto skutočnosť ich neospravedlňuje. A vyhadzovačovi, ktorý si ako napotvoru práve vtedy niekam odbehol, poriadne zavarili. Ani som netušil, akým veľkým problémom môže byť pre stokilového chlapiska spacifikovať dve opité a hysterické stvory. Jedna z nich ho dokonca v zápale boja obliala nejakým z nápojov, ktoré mala po ruke a ktoré jej pôvodne mali slúžiť ako munícia na zneškodnenie svojej nepriateľky. Napokon ich ale vyhadzovač vyviedol, vlastne vyniesol von.
To však bola len dohra niečoho, čo sa odohralo tesne predtým. Začiatok som nanešťastie nepostrehol, takže naozaj neviem, v čom tkvela príčina toho súboja. Aj keď slovo súboj je v tomto prípade nehodiace sa, pretože to, čo sa dialo, má od vznešenosti pravého súboja veľmi ďaleko.
Niekde tam na začiatku bol teda podnik plný baviacich sa mladých ľudí, medzi ktorými som bol aj ja a moji kamaráti a kdesi tam sa objavil aj chlapík s istou dávkou nálady, ktorý tancoval na parkete ako drak. Kozia briadka, takmer nebadateľné čírko, náušnice v oboch ušniciach, pírsing, tetovanie. Holý do pol pása, troška svalov, troška tuku. Taký typ, ktorého by človek nechcel naštvať. Aspoň tak sa mi javil. Ale bavil sa výborne. Dokonca sa pri tanci poriadne smial. Potom sa tam objavili aj dvaja ďalší chalani. Musím povedať, že chalani, pretože jedného z nich som poznal zvidenia a vedel som, že je o pár rokov mladší, takže nemohol mať viac ako dvadsať. Dokonca som si spomenul aj na jeho meno a ako ho raz jeden môj známy priniesol so sebou na volejbal; ale do hry sa nezapojil, rovnako ako môj známy. Už vtedy som vedel, že chalana viac-menej vychováva ulica a že je problémový typ. Svoju postavičku skrýval pod našuchoreným bomberom, čo jasne poukazovalo, akým smerom sa uberá. No a teraz, po niekoľkých rokoch, tá postavička zmenila proporcie a značne nabrala na svalovej hmote. Avšak čierne tričko s jasnočervenými germánskymi rúnami na hrudi prezrádzalo, že svoju orientáciu nezmenil.
Ako som už povedal, boli dvaja. Ani neviem, ako sa to strhlo, len som si všimol, že ten s rúnami sa postavil do prechodu vedúceho od parketu k sedačkám a zatarasil tak cestu prípadným narušiteľom toho, čo sa dialo za jeho chrbtom. A tam sa teda diali veci.
Jeho kamarát začal vyskakovať do toho chlapíka s čírom. Ten bol síce starší a aj vyzeral tvrdšie, ale mal značne vypité a bolo evidentné, že o nijakú bitku nestojí. Agresor si vybral svoju obeť a rozhodol sa ukázať, čo dokáže. Tresol chlapíka do hlavy. Ten sa posadil a neurobil absolútne nič. Ani sa len nebránil. Agresor začal do neho kričať a snažil sa ho vyprovokovať k odvete. Tresol mu druhýkrát. Chlapík zdvihol ruky dlaňami k agresorovi na znak, že sa nechce biť. Odpoveďou bola ďalšia rana do hlavy. Chlapíkove partnerky z parketu, pre ktoré zrejme aj konflikt začal, no stále mi nebolo jasné prečo, sa snažili k nemu dostať. No tam už úlohu zohrával druhý „nácek“. Odstrkoval ich preč, že je to len medzi nimi dvoma, nech si to vyriešia. Vtedy spozorneli všetci. So zatajeným dychom sledovali, čo sa to vlastne deje. Medzičasom chlapík dostal ešte asi zo dve poriadne buchnáty a obaja mi zmizli zo zorného uhlu. Zrazu sa ozvalo zarinčanie skla a agresor zaspätkoval s rukou na spánku. Chlapík ho trafil popolníkom, krvácal. To ho nachvíľu ochromilo. No aj chlapík bol už poriadne zmätený. Konečne si to všimol barman a rýchlo dal zohnať vyhadzovača, ktorého úlohou je nielen takéto veci riešiť, ale predchádzať im. Napríklad nevpustením takýchto indivíduí na diskotéku.
A to boli tie sekundy, za ktoré sa hanbím doteraz. Stál som na parkete a so mnou ďalších aspoň šesť, sedem chlapov. A nikto z nás nedokázal zasiahnuť. Ani ja. Nedokázal som sa postaviť medzi tých dvoch a zabrániť tak tomu náckovi, aby sa odbavoval na tom pripitom chudákovi. Mal som chuť sa tam vrhnúť a zastať si ho. Cítil som to ako svoju povinnosť. Chcel som byť ako nejaký komiksový hrdina, ktorý prekoná sám seba a postaví sa na stranu dobra. No neurobil som to. Stál som ako skamenený a pozeral sa. A v duchu sa modlil, aby tam čím skôr nabehol vyhadzovač a ukončil to. Strach zvíťazil nad hrdinstvom.
Vyhadzovač nabehol, ukľudnil to, agresorov vypoklonkoval z diskotéky, hoci bolo vidieť, že sa poznajú. Vtedy sa do toho zamiešali tie stvory, určite kamarátky náckov a vyleteli po dievčatách, ktoré tam boli s tým chlapíkom. Ale aj to napokon vyhadzovač vyriešil. Ten chlapík ešte minimálne polhodinu len tak sedel na sedačke a spamätával sa z útoku na svoju osobu. Nám táto akcia celkom pokazila náladu. A myslím, že sme neboli jediní, ktorí ten bar opustili.
Ležal som v kaluži samého seba. Telo ma už dávno neposlúchalo a myseľ sa neustále krútila okolo toho rozhodnutia, ktoré som urobil pred zhruba štvrťhodinou. Už ma nič nebolelo, len mi začalo byť zima. A ťažko, veľmi ťažko sa mi dýchalo. Keby som mal viac sily, určite by som volal o pomoc. Ale nedokázal som to. Len som stále vypľúval krv, ktorá mi stekala po brade.
Človeku sa vraj, keď zomiera, premietne celý jeho život. Vraj si spomenie, na každého, s kým bola jeho duša prepletená. Očakával som teda, že budem myslieť na svoju matku, starú matku, na zosnulého otca, na spolužiaka Tomáša, na svoju nenaplnenú lásku – moje Svetielko… No ja som v tej chvíli nemyslel na nič, len na seba a na svoje rozhodnutie, ktoré ma sem dostalo – na studený, vlhký kamenný chodník.
Bola chladná jesenná noc niečo po polnoci a ja som sa vracal domov z diskotéky. Keďže tentokrát kamaráti nešli so mnou, kráčal som sám. Robil som dlhé kroky, aby som bol čím skôr doma. Chvíľu som rozmýšľal nad tým, či si vezmem taxík, ale napokon som sa rozhodol nemíňať zbytočne peniaze. Veď domov som to nemal až tak ďaleko, hovoril som si, že za polhodinku to určite zvládnem. V hlave som si prehrával ostatné chvíle z parketu, kde som sa konečne po dlhom čase poriadne vyšantil.
Odrazu som niečo začul. Boli to nejaké stony a do toho hundranie mužských hlasov. Keď som napol sluch, rozoznal som zreteľné tupé údery a plač. Vtedy mi to došlo. Niekoho tam bijú. Poobzeral som sa dookola, ale ako naschvál nikde nikoho nebolo. Vykročil som teda oproti tým pazvukom. A v duchu som sa modlil, nech je to nejaké nedorozumenie.
Pred sebou som uvidel skupinku asi piatich mužov. Agresori. Zas sa odbavovali na niekoho účet. Ani jednému z nich som nevidel do tváre, ich mohutné postavy zahaľovali čierne bombery.
Ísť ďalej – odignorovať to alebo sa postaviť neprávosti? Aké mám šance? Opäť ma ovládol strach. Siahol som do vrecka po mobil. Dostal som totiž nápad, že zavolám 112-ku. Vtedy som si uvedomil, že som si ho nechal doma na nabíjačke. Čo budem robiť?
V tej chvíli mi hlavou prebehlo niekoľko citátov z mojich obľúbených historických filmov. Všade zaznieval odkaz, že so zlom nemôžeme súhlasiť a musíme sa mu postaviť. Že len ten, kto sa pokúsi zmeniť svet, môže sa nazývať skutočným mužom. Že všetci muži zomrú, ale nie každý aj skutočne žil. A že sme len tieň a prach. A vtedy som si spomenul na svojho najlepšieho spolužiaka z výšky, na môjho „brata“, s ktorým sme päť rokov tvorili nerozlučnú dvojicu a zažili množstvo príhod a ktorý… Vtedy som mal pocit, že je so mnou, že stojí priamo pri mne… a uvedomil som si, že neexistuje nič horšie ako smrť… A potom sa rozostrie závoj z hmly a odhalí hladinu číru ako zrkadlo, po ktorej sa človek vydá na druhý breh, kde to bude už len lepšie.
„Hej, nechajte ho. Zavolal som políciu,“ zamieril som k tlupe mužov.
Práve som možno zachránil jeden ľudský život. Chlapec, ktorého bili, im ušiel. Ja nie.
Dolámali mi prsty, rebrá, rozbili ústa a nos, zlomili obe predlaktia, vybili tri zuby. Kopali do mňa tak dlho, kým som sa nepovracal. Povolili mi zvierače a pomočil som sa. Jeden z nich ma vystrelovacím nožom pichol do brucha. Poranil mi slezinu. Hneď potom utiekli – asi sa zľakli.
Ale ja som sa nebál. Prekonal som svoj strach.
Teraz ležím na studenom kamennom chodníku a nevládzem už ani kričať o pomoc. A vlastne načo aj. Zatváram oči, už ich nevládzem mať otvorené. Prestávam vnímať chlad aj bolesť. Je mi tak príjemne. Ktovie, či teraz uvidím ten povestný svetelný tunel.
Stal som sa hrdinom. Konečne.
© M. M. Mackovič, 2008
