Dokonalý džentlmen
Posted by MMM | Filed under MMM, Nezaradené
Neónový nápis, reklama na nealko-holický nápoj, bliká nad barom krvavočervenou a popritom vydáva monotónny bzukot. Za barovým pultom stojí Fred a so zapálenou cigaretou v ústach utiera práve umyté poháre. Popritom neartikulovane hodnotí hokejový zápas odohrávajúci sa na televíznej obrazovke umiestnenej v kúte na pravo od neho. Jozef, aj keď sa snaží pôsobiť dojmom, že Freda počúva, myšlienkami je na štadióne, a tak len automaticky pritakáva. Fredovi to nepre-káža. Dôležité je, že sa môže vy-rozprávať. Celý deň načúval vylievajúcim sa dušiam zákazníkov, ale už stačilo. Teraz bude hovoriť on. Práve preto sa postavil ku Jozefovi. Ten po celodennej šichte v autobazári ani nemukne. Aj pivo si objednal iba lusknutím.
Lusknutím… Na iného zákazníka, respektíve jeho lusknutie, by Fred prinajmenšom nereagoval, ak by mu dokonca jednu nevrazil. Avšak Jozef je pre neho zákazník číslo jeden. Chodí sem už bezmála päť rokov. Každý večer si objedná dve-tri pivá a mĺkvo hľadí do televízora (ak je pustený), alebo na Freda. A počúva. Možno…
Skupina mladíkov hrá v kúte kalčeto, popíja nealkoholické pivo a hlasito sa rehoce. Rad-radom kŕmia ho žetónmi, ktoré im Fred pri bare zamieňa za peniaze. Jeden žetón desať korún. Za dnešný večer už každý z nich takto „prečejndž-oval“ aspoň jedného „Metoda“.
Spoza vysokých poloprázdnych krígľov vykúkajú niekde prešedivelé, niekde sivé a inde celkom lysé hlavy hokejmajstrov a zízajú na televízor.
„Gól!“ Vykríkol komentátor a s ním aj celý hostinec. To už aj mladíci od kalčeta vrhli pohľady na hypnotizujúcu „debničku“.
„Gól!“ Kričia opäť hokejmajstri pri opakovanom zábere gólu, štrngajú si krígľami, pripíjajú si a tľapkajú sa, akoby ten gól dali oni sami. Smejú sa a vychvaľujú svojich šikovných chlapcov.
Tri nevyužité šance, jeden gól od súpera a zo šikovných chlapcov sa stávajú „lemry“, darmožráči, kripli. Hokejmajstri zatínajú päste, bohujú, a potom si zase poštrn-gajú a zapijú zlosť.
Čašníčka Andrea práve skončila službu, prišla ju vystriedať kolegyňa, Eva. Kým pre Andreu príde taxík, ešte si zapáli.
„Aký bol deň?“ opýtala sa Eva svojím všedným podpichovačným tónom.
„Výborný, ako vždy. Už sa teším na sprchu,“ nedala sa Andrea a zapálila si ciga-retu. Eva vystrúhala kyslú grimasu a šla si odložiť veci dozadu. Andreine prsty zdobené bordovo nalakovanými nechtami sa pohrávali so zápalkovou škatuľkou. Tmavá farba laku prezrádzala, že je Andrea v depresii. Takmer naisto bola táto jej nálada, alebo skôr stav spôsobený nedávnym rozchodom s jej priateľom. Veľmi jej chýba, ale musela sa s ním rozísť. Podviedol ju… S jej najlepšou kamarátkou. Aj tak im to v posledných mesia-coch neklapalo. Určite príde niekto lepší.
Vo chvíli, keď sa Andrea začala v mysli poihrávať s touto myšlienkou, vošiel do-vnútra muž. Nikto na jeho príchod nezareagoval. Ani Andrea nie, veď premýšľala. Po-maly si poťahovala z cigarety a jej omamné výpary vháňala do pľúc. Mladíci sústredene hrali kalčeto, hokejmastri a Jozef uprene hľadeli na televíznu obrazovku. Fred sa venoval utieraniu pohárov a komentovaniu zápasu, ktorý vlastne vôbec nesledoval.
Muž si to nasmeroval priamo k baru. Fred odlepil zrak od pohára, rozfúkol dym stúpajúci z cigarety, ktorú zvieral medzi perami, a zaostril na muža. Potom položil pohár zabalený v utierke na drez a vykročil k hosťovi pozdĺž baru. Z cigarety si odklepol po-pol, nahol sa k mužovi a s úsmevom na tvári sa možno už po milióntykrát opýtal: „Čo vám naliať?“
Muž si odkašľal a objednal si dvojitú vodku s ľadom.
„Dvojitá vodečka s ľadom. Hneď to bude,“ zopakoval Fred mužovu objednávku a presunul sa k hore dnom visiacim fľašiam s rôznym alkoholickým obsahom. Objed-návky Fred opakoval už automaticky. Robil to preto, aby ho zákazník v prípade zlého porozumenia opravil. Samozrejme, ešte sa mu to nestalo.
Andrea si nechtom palca pravej ruky nervózne poklepkávala po zuboch. Zdvihla pred oči zápästie a pozrela na hodinky, ktoré sa jej zošuchli do polovice predlaktia.
Kde toľko trčí?, pomyslela si. Čakala na kamaráta, taxikára. Vašo ju vždy po práci vozil domov, zadarmo. Nie však nezištne. Bol do Andrei zaľúbený. Nikdy jej to však ne-povedal. Ani nemusel, Andrea to dobre vedela. Tak trošku to využívala. Vaša brala ako veľmi dobrého a spoľahlivého kamaráta, ale len ako kamaráta. Nič viac.
Vtom pribehla Eva. Vlasy mala vyčesané dozadu, zopnuté krikľavozelenou gum-kou. Pery si poriadne narúžovala, a aby pôsobila ešte vyzývavejšie, blúzku si nechala do polovice rozopnutú, ukazujúc tak svoju plnú dekoltáž. Zastala si pred Andreou a s úsmevom od ucha k uchu sa na ňu vyškierala a gúľala svojimi veľkými zelenými očami. Dlhé riasy jej mávali akoby chceli uletieť. Andrei to pretrhlo myšlienky.
„Čo je?“ opýtala sa nervózne. „Čo chceš?“
„Kto je to?“ odpovedala Eva otázkou a jemne hodila hlavou doprava.
„Čo kto?“ nechápala Andrea a opäť si potiahla z cigarety.
„No ten chlapík, predsa.“ Eva zasa kývnutím hlavy naznačila smer, ktorým sa mala Andrea pozrieť a zaklipkala očami. Andrea obrátila hlavu a naozaj. O dve miesta vedľa sedel pri bare chlapík v tmavomodrom baloniaku, s klobúkom na hlave a s pohárom nejakého bezfarebného alkoholu v rukách.
„No, čo povieš?“ zabŕdala Eva. Jednou z jej mnohých slabostí boli chlapi. Najmä, keď boli v tom najlepšom veku a s plnou peňaženkou na mužných prsiach. Väčšinou sa jej dostávalo len jedného. Buď mala mladého a krásneho, alebo zabezpečeného. Ona chcela oboje.
„Celkom milý. Má pekné ruky,“ skonštatovala Andrea.
„Pekné ruky? Nádherné ruky, veľké ruky…“, rozplývala sa Eva. „Keby som mu tak videla do očí.“
„Tak choď k nemu a nazri mu do nich,“ rozosmiala sa Andrea a opäť si potiahla z cigarety.
„A veru pozriem!“ odsekla Eva a už aj mierila k mužovi.
Len čo sa však nadýchla, pristúpil k nej Fred a precedil cez svoje riedke zuby:
„Si v službe, tak sa podľa toho správaj. Choď sa trošku schladiť k drezu.“
Eva naňho zagá-nila, ale poslúchla bez jediného slova. Andrea sa na tom dobre zabavila. Dofajčila ciga-retu a zas pozrela na hodinky. Potom vybrala z kabelky mobil a zavolala Vašovi. Ten ju ubezpečil, že do desiatich minút príde. Vrátila teda mobil do kabelky a z bielo-modrej škatuľky vytiahla ďalšiu cigaretu. Vložila ju medzi svoje mäsité pery a už-už chcela škrtnúť zápalkou, keď jej niekto strčil zapálený zapaľovač priamo pred nos. Vlastne, pred cigaretu. Ani sekundu nezaváhala a párkrát silno potiahla, aby sa cigareta rozho-rela. Potom si ju uchytila do svojich dlhých tenkých prstov a obrátila zrak na darcu ohňa.
„Ďakujem,“ poďakovala sa a jemne zvlnila pery.
„Kerry. Peter Kerry,“ predstavil sa muž v modrom baloniaku, sňal si klobúk a prisadol si k nej. Vlasy mal husté, tmavé, mierne zvlnené a starostlivo zastrihnuté. Začesané boli nabok, a tak len ľavá strana prezrádzala, že je mužovo čelo pomerne vy-soké. Pod tmavým a veľmi pekne tvarovaným obočím mu žiaril pár modrých očí. Boli to prenikavé oči muža plného energie, silného a múdreho, ale zračilo sa v nich aj niečo tajomné. Andrea to nevedela nijako identifikovať. Smútok? Možno. Pod baloniakom muž ukrýval oblek. Postriebrený zapaľovač, ktorým Andrei pripálil cigaretu, sa mu takmer celkom stratil v ruke. Mal ich naozaj veľké. Ale určite to neboli ruky robotníka. Neboli ani hrčavé, ani zrohovatené. Nechty mu akiste ošetroval profesionál. A čo bolo pre Andreu najpodstatnejšie, nemal obrúčku.
„Ja som Andrea“, predstavila sa a vystrela k nemu ruku. Nasledoval krátky stisk rúk a bozky na líca.
Tento chlapík manuálne nepracuje, má príliš jemné ruky. Ach, aké ich má len jemné a ako príjemne vonia. Tak korenisto…, preletelo Andrei mysľou.
„Smiem vám objednať drink?“ prehovoril muž. Jeho hlas bol taký, ako jeho ruky, či vôňa. Lahodil zmyslom, v tomto prípade sluchu. Andrea sa opäť pozrela na hodinky.
„Jeden drink by som hádam ešte stihla. Viete, čakám na taxík. Čochvíľa tu bude.“
„Kým príde, zvlažíte si hrdlo.“
Bola to taká zaujímavá formulácia, taká nezvyčajná, taká… básnická. Možno je bás-nik, pomyslela si Andrea. Ktovie, čo robí?
„Tak teda, čo vám môžem objednať?“ opýtal sa muž a zmyselne sa usmial.
„Dám si jahodový džús s vodkou,“ odpovedala a opätovala mužovi úsmev.
Veľmi živý rozhovor, ktorý spolu nadviazali Andrea a Peter, prerušilo zvonenie mobilného telefónu. Keďže bola práve prestávka v hokejovom zápase, hokejmajstri sa rozbľabotali. Zas štrngali krígľami, na dnách ktorých sa prevaľovala viac-menej už len pena. Objednali si teda ďalšie. Mladíci medzičasom opustili hostinec, pobrali sa na ne-ďaleký internát. Jozef pocuckával svoje tretie pivko a Fred doňho stále hustil. Eva utie-rala umyté poháre, nepekne zazerajúc na Andreu.
„Prosím,“ zakričala Andrea do mobilu, pretože pre hluk, ktorý vytvárali hokejmaj-stri, dobre nepočula. „Áno, čakám. – Ti ďakujem… – Kašli na to, pôjdem busom, alebo si zavolám iný taxík. – Nehnevám… – Určite.“ Andrea vyplazila na mobil jazyk a vopchala ho späť do kabelky. Obrátila sa na prísediaceho, ktorý ju mlčky pozoroval s úškrnom na perách. „Taxík nepríde, dostal defekt na druhej strane mesta. Čo už…“
„Ale to je predsa výborné,“ reagoval Peter.
Ona sa naňho nechápavo pozrela: „Nerozumiem.“
„Nechápte ma, prosím, zle. Samozrejme, že sa neteším z nešťastia druhého, ale pri-znávam, z čisto sebeckej pohnútky ma táto vaša správa potešila. Budeme mať pre seba viac času. Viete, veľmi dobre sa mi s vami rozpráva a… keďže tu nemám nijakého zná-meho…“
Začervenala sa. „Som veľmi rada, že sa vám moja spoločnosť páči. Aj mne je s vami príjemne.“ Dopila nápoj a ospravedlnila sa.
Ako zliezala z barovej stoličky zakopla o obrovský kufor, v ktorom zarinčalo sklo, a ona takmer spadla.
Peter ju ale zachytil: „Opatrne, nieže si ublížite. Nerád by som bol strojcom vášho zranenia.“ Usmial sa a pritiahol kufor bližšie k baru, aby tak veľmi neza-sahoval do uličky.
„To je váš kufor?,“ opýtala sa. „Ani som si ho predtým nevšimla. Dúfam, že som vám v ňom niečo nepoškodila.“
„Aj ja dúfam,“ zaškľabil sa. „Možno ste si ho nevšimli preto, že je taký drobný,“ poznamenal ironicky. „Ale nie, prepáčte mi tú poznámku, nemohol som si ju odpustiť. Veď som vám hovoril, že som sa chcel ubytovať v hoteli, ktorý je hneď vedľa, tak som si zobral batožinu so sebou.“
„Áno, áno. Ja len, že je naozaj obrovský a napriek tomu som si ho nevšimla. Čo v ňom skrývate – mŕtvolu?“ zavtipkovala.
On to však zjavne za vtip nepovažoval. Zmraštil tvár, prehĺbili sa mu vrásky. Oči mu zaiskrili a ústa sa pretiahli do kyslastého výrazu. „Nie, mŕtvolu nie,“ odbil stroho Andreu a jedným dúškom dopil svoju vodku.
Zahanbila sa, cítila sa trápne. Tá jej poznámka asi vôbec nebola vtipná. Ale veď – mŕtvola v kufri – to je vtipné… Alebo nie? Skôr absurdné. Radšej to už viac nekomentovala a odobrala sa na toaletu. Eva utekala rýchlo za ňou.
„Tak hovor, kto to je?“ vrhla Eva na Andreu svoju zvedavú otázku. Andrea za-buchla dvere na kabínke. Eva sa o ne oprela. „No tak von s tým. Čo naňho povieš? Aký je? Čo robí? Povedz mi všetko!“ naliehala.
„Dovolíš mi aspoň sa vycikať?“ nervózne sa ozval z kabínky Andrein hlas.
Eva sa obrátila k veľkému zrkadlu a začala sa upravovať. „Si pohni! Horím nedo-čkavosťou.“
O chvíľu Andrea spláchla a vyšla z kabínky. Umyla si ruky, ale keď si ich chcela utrieť, Eva jej zastala cestu.
„Už ma toľko nenaťahuj a spusti!“
Andrea sa usmiala, kolegyňu obišla a utrela si ruky. Potom sa na ňu obrátila.
„Je úplne skvelý. Je obchodný zástupca firmy T… . Jeho auto sa poškodilo, a tak tu zostane na noc. Chce sa ubytovať v „Dojči“. Na moment sa odmlčala, akoby sa zasnívala, potom pokračovala. „Ale je fakticky úžasný. Taký galantný, múdry, zábavný a nenásilný. Dobre sa mi s ním rozpráva. Všetko robí s takou nonšalantnosťou.“
„S čím?!“ Eva evidentne neporozumela.
„Ale, nič! Kašli na to…“ odvrkla Andrea a ponorila sa späť do svojich myšlienok. „Vie tak krásne, nevtieravo lichotiť. Hovorí tak presvedčivo. A, predstav si, ešte stále si vykáme. Je to ozajstný džentlmen.“
„Tak predsa ešte nevyhynuli,“ zavtipkovala Eva, ale vo vnútri ju začalo trošku škrieť, že si ho neulovila ona. „No a čo bude ďalej, pozveš ho k sebe?“
„Čo ja viem? Je pohľadný a veľmi milý, ale poznáme sa sotva polhodinku.“
„No bože, sotva polhodinku… Ja by som…“
„Ja viem,“ Andrea skočila Eve do reči, „ty by si s ním šla hneď do postele.“
„Tak zoschni!“ urazila sa Eva. „Ak ho nechceš ty, ja ho beriem. Skončím službu a pôjdem za ním na hotel. Alebo ma možno počká, kým skončím…“
„Moja zlatá, už len na teba by on čakal,“ utrúsila Andrea pichľavú poznámku a vyšla z toalety.
„Mrcha!“ zakričala za ňou Eva a vrátila sa za pult.
Andrea si sadla na svoje miesto, Peter sa na ňu milo usmieval.
„Už som si myslel, že ste mi ušli.“
„Prečo by som mala utekať?“
Peter na otázku neodpovedal, len sa jej zahľadel do očí. „Máte krásne oči, Andrea. Viete o tom? Naozaj krásne.“
Zalichotilo jej to. Tak toto mi už dlho nikto nepovedal. Chlapi mi vždy pochvaľujú zadok, nohy, prsia… To áno, ale oči…, pomyslela si. Určite je iný, ako sú tí ostatní.
„Mám pre vás návrh. Vlastne, dva,“ vystrelila zo seba.
„Počúvam,“ vrhol na ňu ďalší zo svojich očarujúcich úsmevov.
„Potykajme si a…,“ zasekla sa, čakala na reakciu.
„A ?“ usmial sa.
„A, môžeme zájsť ku mne. Pozývam vás na večeru,“ dostala zo seba Andrea.
„S tým potykaním súhlasím, ale musíme si pripiť šampanským,“ podmienil jej ponuku. Prikývla a Peter ihneď objednal vychladený zlatistý mok. Doniesla ho Eva a div ju nešlo roztrhnúť od jedu.
„Na zdravie, Andrea,“ podvihol pohár, v ktorom bublinky stúpali na povrch a praskali do vzduchu.
„Na zdravie, Peter,“ štrngla svojím pohárom o jeho pohár. Na líca jej vy-stúpil rumenec, srdce sa jej roztĺklo.
Vtedy jej vtlačil na pery dlhý nežný bozk.
„Poďme teda,“ preťala ticho. „Vieš, ťahala som dvanástku, takže by som rada zmenila prostredie. Trošičku som hladná a mám obrovskú chuť osprchovať sa. Zavolám nám taxík.“
„Nie, nevolaj,“ zľahka ju chytil za ruku a uprene sa na ňu zahľadel. „Pôjdeme na hotel, je to len kúsok. Môžeš sa tam osprchovať a ja zatiaľ objednám nejakú dobrú večeru. Nebudeš musieť variť,“ usmial sa. „Urobíme si krásny romantický večer. Čo povieš?“
Tvár sa jej rozžiarila. Je to také krásne. Je to ako z rozprávky alebo nejakej telenovely. Konečne prežijem nádherný večer. A možno aj noc.
Obaja sa postavili. Pomohol jej do vetrovky, zaplatil účet, pričom nechal Fredovi vysoké prepitné. Hoci za sebou ťahal svoj obrovský cestovný kufor, pred-behol ju a galantne otvoril dvere. Vyšli na ulicu.
Hotel nebol ďaleko, ale keďže kráčali pomaly, ich cesta trvala dosť na to, aby ju vyplnili rozhovorom. Peter sa vypytoval na Andrein súkromný život. Chcel vedieť, či má nejakého priateľa, či s niekým býva, odkiaľ pochádza a kde žije jej rodina. Bol veľmi zvedavý. Andrei to vôbec neprekážalo, práve naopak. Lichotilo jej, že sa o ňu tak zaujíma.
Bol neskorý večer, pofukoval studený vietor, ktorý prečesával nahé koruny stromov. Chlad a možno aj významný hokejový zápas spôsobili, že všetci ľudia boli zalezení vo svojich príbytkoch, alebo v „zábavných“ podnikoch. Ulice stíchli a spustli, len kde tu prešlo nejaké auto, či chodec, ponáhľajúci sa do tepla domova (hostinca?). Žlté svetlo kandelábrov sa rozlievalo po asfalte a dávalo veciam aké-také tvary. Na oblohe blikali hviezdy.
Hotel s názvom Deutschland mal dobrú povesť a vzťahovalo sa naňho porekadlo: Dobrého veľa nebýva. Bol to jediný hotel na tejto periférii, ktorej dominovali zábavné podniky typu Fredov bar. Nachádzal sa tu obchodný dom, študentský internát aj autobusová stanica. Ústila tu ulica, ktorá sa smerom hlbšie do centra rozširovala a menila na bulvár s rôznymi obchodíkmi a butikmi. Teraz už boli zatvorené.
Keď zastali pred hotelom, pribehol k ním poslíček v modro-zlatej rovnošate a automaticky siahol na Petrov kufor.
„Príjemný dobrý večer prajem, vítajte v hoteli Deutschland,“ privítal hostí.
„Nedotýkajte sa toho kufra!“ vyštekol na poslíčka Peter, oči mu zaiskrili. Poslíček zmeravel s úľakom na tvári. „Nemusíte mi pomáhať, zvládnem to sám,“ zmiernil tón a prihodil aj úsmev. Dokonca vtisol poslíčkovi do dlane bankovku. Ten sa úctivo uklonil a ponáhľal sa otvoriť im dvere.
Petrova reakcia Andreu trošku zaskočila. Ktovie, čo má v tom kufri? Určite niečo cenné, keď ho nechce pustiť z ruky ani na moment. Podľa zvuku, ktorý spôsobila, keď oň v bare zakopla, usudzovala, že tam budú nejaké sklenené predmety. Možno tam má nejakú vzácnu súpravu pohárov, alebo… Ktovie čo?
Peter objednal apartmán na druhom poschodí. Miestnosti boli veľké a veľmi vkusne zariadené. Recepčný mu s úškrnom prezradil, že vedľajší apartmán je prázdny, takže celé poschodie patrí len im. On sa však robil, že si túto nevhodnú poznámku nevši-mol. Večeru si objednali na izbu a odobrali sa nahor.
„Krásny apartmán. Luxusný,“ ocenila Andrea prácu architektov a dizajnérov. Peter si vyzliekol baloniak, a aj s klobúkom ich zavesil na vešiak. Pristúpil k nej, chytil ju za ramená a uprene sa na ňu zahľadel.
„Si veľmi krásna, naozaj. Máš také nádherné oči, také čarovné oči. Túžim po nich, chcem ich mať.“ Povedal to s takou vážnosťou, s takým oduševnením.
Bola unesená. Je taký romantický, tak krásne romantický. Túži po mojich očiach, túži po mne. A ja mu dám všetko, dám mu svoju dušu i telo – dám sa mu celá. Hneď teraz. Vrhla sa mu okolo hrdla, pritisla sa mu na hruď a vášnivo ho pobozkala. On jej bozk opätoval.
Po niekoľkosekundovom bozku sa sladko usmiala a zašepkala: „Idem sa osviežiť do sprchy. Budem sa ponáhľať.“ Nepovedal ani slovko. Ona ho ešte raz nežne pobozkala a zamierila do kúpeľne.
Keď sa Andrea osprchovala, v spálni ju privítalo prítmie, omamná vôňa éterického oleja, jedlo naservírované na jedálenskom stolíku a Peter odetý do bieleho bavlneného županu. Pri nočnej lampe stála sklenená dóza naplnená nejakou priehľadnou tekutinou. Slastne sa na ňu usmieval, bola celkom nahá. Podišla k nemu a začali sa vášnivo bozkávať. V objatí padli na lôžko. Obaja hlasno dýchali od vzrušenia, ktorého príčiny však boli u každého odlišné. Andrea zatvorila oči, úplne sa Petrovi odovzdala. Bol to jej vysnívaný princ.
Peter prstami ľavej ruky zľahka kopíroval Andreinu tvár, zastavil na jej horúcich perách. Pravú ruku vnoril do vrecka županu a niečo z neho vytiahol. Potom jej dlaňou zakryl ústa a pritlačil. Andrea otvorila oči. Usmieval sa. Tentoraz bol však jeho úsmev iný.
Andrea konečne pomenovala tajomnosť Petrových očí – bolo to ŠIALENSTVO. Neskoro. Na hrdle pocítila chladivý dotyk kovu. Vo svetle nočnej lampy sa v Petrovej ruke zablysol skalpel. Vytreštila oči, on zosilnel zovretie.
„Pst! Neboj sa, nebude to bolieť,“ zašepkal.
Do sklenenej dózy postavenej na nočnom stolíku včľupli dve rôsolovité guľôčky veľkosti stolnotenisovej loptičky.
Ráno muž v modrom baloniaku opustil hotel sám. Predtým ešte upozornil recepčného, že si chce dáma dlhšie pospať, aby ju dopoludnia nikto nevyrušoval. Zaplatil za apartmán, recepčnému nechal prepitné a pomaličky, celkom pokojne odkráčal na autobusovú stanicu, ťahajúc za sebou obrovský čierny kufor, ktorý sa za noc stal opäť o čosi plnší.
© M. M. Mackovič 2006
