Vyvolená…
Posted by Savitri | Filed under Horor, Savitri
Jemne sa dotkla svojej pokožky a pousmiala sa. Pod jej prstami rástla husia koža a chĺpky vstávali dupkom. Bruškami prstov jemne poklepkávala po svojom predlaktí. Sústreďovala sa na vlastné pocity. Na hranicu medzi jej prstami a rukou. Prsty na chvíľu oddialila a pozorovala ako jej vlastná ruka baží po dotyku. Privrela unavené viečka a vytvorila si pred očami čistú tmu. Tma je najlepší spôsob harmónie. Tma pohltí všetky rušiace prvky spôsobujúce ruch a chaos. Tma pohlcuje farby a pocity. Tma vytvára chladné ticho. Tma kontrastuje s bielymi stenami na okolo. Tma dodáva bezpečie. Ale len vtom prípade, ak nemáte z tmy strach. Tma môže byť zdroj energie a úkryt. Udržať zatvorené viečka a vyhnať okolitý svet. Jedine takto môže prežiť. Alebo časom umrieť. V tomto kľude a tichu sa dá nájsť odpoveď na smrť a život. Ak ste v tejto harmónii dlhší čas. Pochopíte a môžete odísť…
„Mami, ten pán si myslí, že je autobusár? Veď to je nástupište pre autobusy. Prečo zaparkoval autom tu? On má tú chorobu? Schízu?“ Bystré očičká žmurkali proti diaľkovým svetlám auta, ktoré zaparkovalo oproti nim. Ona si len mlčky dieťa k sebe prisunula povzdychla si.
„Mami, on si naozaj myslí, že niekto k nemu príde a nastúpi? Že si to myslí… Veď tu tak stáva i včera i predtým i zajtra tu určite bude. Že?“ Odohnala si rúčkou spred očí snehovú vločku a zahľadela sa na mamu.
„Mami, povedz prečo tu stáva. Včera si mi to sľúbila…“ Uprene sa zahľadela na auto pred nimi. Bolo také veľké.
v„Zajtra ti to všetko vysvetlím…“ Ticho zašepkala a zamračila sa na hodinky.
„Náš autobus zas mešká?“ Malá matku rýchlo napodobnila a zamračila sa na svoje hodinky.
„Mami, kedy budem mať ozajstné hodinky?“
„Babička ti také kúpi ak pôjdeš na Sväté prijímanie…“
„Ja nechcem byť kresťanka…Chcem byť ateistka… Akého Boha vyznávajú ateisti, mami?“
Mama sa zahľadela na tmavé predné sklo na aute. Rozsvietili sa svetlá a motor začal priasť.
„Vstávaj, ide nám autobus.“ Zašepkala unaveným hlasom.
„Mami, prečo mu nenastúpime do auta. Nech má radosť, nech si myslí, že je autobusár.“
„Chodí na opačný smer…“ Matka sa pohla smerom k nástupišťu. Dcérka sa rozbehla za ňou a chytila sa jej kabáta. Za ruku nemohla. Mama ju mala poranenú.
„On chodí doprava, však?“
„Doľava zlatko…doľava…My chodíme doprava…“ Matka vytiahla z vrecka obviazanú ruku a s tichým vzlykom chytila malú rúčku. Uvedomovala si blízku prítomnosť smrti. Chytila malú, akoby v nej videla život.
Zavzlykala a utrela si spotené čelo. Slzy sa jej drali prúdmi z očí. V hrdle sa jej zasekol horúci kameň. Drhol ju a syčal, keď pregĺgala riedke sliny. Chcel ju zadusiť, jej vlastné telo sa vzpieralo voči jej vôli a chcelo ju zabiť. Rukou zovrela krvou presiaknutú handru a drhla dlaždice. Keby sa dal smrad zhmotniť do oblakov, mala pocit, že tieto by už spustili krvavú búrku. Čas hral akoby proti nej. Zniekadiaľ už stihli vyletieť čerstvo vyliahnuté mušky. Slepo poletovali po miestnostiach, vrážali navzájom do seba a hľadali silné lákadlo, aby uspokojili svoje hladné brušká. Prvé veľké a skutočné sústo na tomto svete. V byte vládlo šero. Akurát cez pár medzier medzi bordovými závesmi prenikalo mesačné svetlo. Každý prúd tohto svetla sa zrodil ako strieborný a čistý. Bol to jeho osud, že má osvietiť stopy po živote. Smrť totiž nezanecháva stopy. Smrť je nehmotná. To život odíde a zanechá hnijúce stopy. Tak ako teraz zanechal mladé telo a krv. S obrovskou námahou natlačila mladé telo do igelitu na odpadky. Ruky sa jej lepili na zakrvavenú kožu dievčiny. Mŕtve vlasy sa zamotávali do jej prstov a ju popadla akási hystéria. Ovládol ju strach z mŕtveho života. Z pomsty mŕtvych. Po tele jej opakovane prebiehali zimomriavky. Odvrátila pohľad, keď privierala viečka na ešte detskej tváričke. Opätovne ju zaliali slzy, keď zatlačila jej hlávku do igelitu. Krvavými rukami si utierala slzy a rozmazávala si po tvári červené fľaky. Nemotorne zviazala čierny igelit a dotlačila ho k balkónu. Roztvorila dvere a ju osvietil mesačný svit. Vtom svetle vyzerala ako anjel smrti. Krv, ktorá jej stekala po tvári a rukách vyzerala ako slzy. Ako slzy smútku, slzy smrti. Hneď pod balkónom bol pripravený kontajner. Napriek tomu, že dievča bolo pomerne ľahké, jej telo sa triaslo a s veľkými ťažkosťami ho prevrhla z balkóna. Telo sa zaborilo do odpadkov nasiaknutých benzínom. Zatvorila oči, zapálila zapaľovač a spustila. Akoby zázrakom počas letu nezhasol a vznietil obsah kontajnera. Zlovestný dym jej udrel do očí. Oslepená sa vtackala do izby a zatvorila za sebou dvere. Dôkladne zastrela závesy. Kľakla si a pokračovala v umývaní dlážky. Telo jej stále plakalo, ale ona si zvykla, že sa tak zbavuje výčitiek svedomia. V duchu už neplakala. Naopak nadávala na svoju nešikovnosť. Nie len že sa nechala poraniť, ale navyše jej preťala tepnu. Z rýchlej akcie sa stali zbytočné krvavé jatky. To všetko pre jej mladosť. Nik ju nepripravil na skutočnosť, že jej obeť je len o pár rokov staršia než jej vlastná dcéra. Zbadala jej anjelsky modré oči… Stratila pokoj a prestala sa ovládať. Keď to tu umyje môže zapísať, že úloha bola splnená. V hĺbke duše sa jej zrodil strach z usvedčenia. Strach, ktorý jej šéf nazýva Strach z upálenia. Ak vás usvedčia, všetci vás opustia, nik nedosvedčí, že ste chránili budúcnosť. Upáliť…
„Mami, dnes sa ma učiteľka pýtala, že kde pracuješ a ja som nevedela, čo povedať…Kde pracuješ?“ Dcérka potápala lyžičkou piškóty do kakaa.
„Budem ťa učiť sama…Odhlásim ťa zo školy…“ Matka zvierala v zdravej dlani telefón a v duchu vyťukávala dookola jedno číslo.
„Mami! To nie! Mám tam kamarátky!“ Zvolala vzdorovito.
„Sú to len malé deti, ktoré chcú mať vplyvného kamaráta pre svoj osobný prospech.“
Zamrmlala a opäť vyťukala v hlave to číslo.
„Mami, to je hlúposť!“ Malá uchopila hrnček a udrela s ním o stôl.
„Ak si dojedla choď do izby…“ Zachrčala matka.
„Pôjdem k ockovi!“ Zvolala a skúmavo sa zahľadela na mamu. Matka zodvihla pohľad a zabodla ho na malý bod na stene. Do minulého roku tam visela spoločná fotka ich rodiny.
„Ak si dojedla choď do izby…“ Zopakovala chladne svoju požiadavku.
„Si zlá! Tak ako povedala učiteľka!“ Zakričala a vstala od stola.
„Vypadni do svojej izby, inak ťa za tvojím ocinkom naozaj pošlem…“ Zavrčala a pevne zovrela telefón. Dievča pochopilo varovanie svojej matky a roztrasene odišlo do svojej izby. Ešte stále si cítila drobné jazvičky, ktoré jej svietili na chrbátiku. Boli to doživotné prejavy nehy od jej otca. Zavzlykala sama pre seba a zatvorila za sebou dvere.
Skrehnutou rukou vytiahla z vrecka zapaľovač a pripálila si cigaretu. Žiadostivo potiahla a zahľadela sa do tmy. Čisté snehové vločky sa ako anjelské perie vznášali v povetrí. Sledovala ako krehké vločky miznú v bahnitých kalužiach. Pred očami sa jej mihali predstavy peria ako sa lepí o husté kaluže krvi. Ako ho tá mŕtva krv dusí a ničí. Videla ako jemné páperie narúša povrch krvi. Tak nevinné a krehké. Ako rada by ho uchránila tej bolesti. Z temných predstáv ju vyrušili ťažké kroky. Pravidelný čľapot si razil cestu tichom a spôsoboval zimomriavky. Privrela viečka a uvoľnila pery. Cigareta jej vypadla zo zovretia úst. Ešte cítila jej dym, keď uhlík zasyčal v kaluži. Zo zvyku pripučila už aj tak vyhasnutý ohorok. Nedbala na bahnitú vodu, ktorá jej vsiakla cez plátenné tenisky a zaplavila jej prsty. Viečka privrela ešte tuhšie, akoby nechcela vidieť nasledujúce okamžiky. Ruky skryla do vrecák, aby neprezradila svoju zlosť. V bezpečí vrecák zovrela ruky v päsť. Ranenú ruku zalialo čerstvé teplo, opäť raz pretrhla chrastu. Opäť raz si pripomenula posledný neúspech. V tej chvíli si želala, aby to bol posledný neúspech v jej živote. Radšej vlastnú smrť… Kroky sa približovali a ona načúvala ich sile. Nemusela nič vidieť a cítila pod kožou veľkú a neúprosnú silu. Desivú a mlčanlivú.
„Nik na teba nič nenašil… Nakoniec sa to vyriešilo…“ Hlas prichádzal z nebezpečnej blízkosti a pretínal jej tmu a ticho.
„Čo s otcom… Stále na ňu čakáva…“ Zašepkala.
„Tvoja ďalšia úloha…“
Zvraštila obočie a zavzlykala. Prsty tískala k dlani. Krv sa jej valila z rany prúdmi.
„Veď už je mŕtva… Už nemá dôvod vymýšľať ten liek… už nezachráni žiadne svoje dieťa…“
Odvrátila od neho tvár. Ich rozhovory prebiehali roky rovnako. Ona nemohla zniesť pohľad do jeho tváre a on si ticho vychutnával jej krehkú prítomnosť. Spôsobovalo mu slasť mučiť už aj tak skrehnutú ženu. Vždy sa stretli v rovnakej situácii. Po a pred smrťou. Vždy tie isté plátenky a zovreté viečka.
„Dobre vieš ako funguje osud…To čo sa má stať sa stane…Vyvinie ten liek, akurát kvôli niekomu inému…“
„Kto iný? Veď s nikým nekomunikuje! Koho iného s AIDS by mohol stretnúť?“
Zaúpela a zahryzla si do pery. Bol to osvedčený spôsob ako držať hubu. Na jazyku zacítila pachuť krvi. Započula hlboký povzdych a cítila ako jej telom prechádzali opätovné zimomriavky. Krv presakovala cez kabát a stekala jej po stehnách. Ako ju hreje vlastná krv. Táto predstava ju nesmierne desila. Aby jej vlastná bolesť spôsobovala radosť.
„Vieš, je to chúlostivé… On zachráni teba…Kvôli tebe vymyslí liek…Vieš, ty jediná sa zľutuješ nad chorľavým autobusárom…Či ako ho to volá tvoja malá…“
Táto skupina spolu súvisiacich slov jej akoby vytrhla vnútro. Po prvý krát od ich prvého stretnutia roztvorila oči. Jej vydesené zreničky sa zaleskli od nočnej lampy.
„Ty ma už sleduješ?“ Zvolala.
„Poznáš postupy. Si podozrivá. Ty si dôvod… Ak sa nakazíš… Ak ťa nezabijeme my… On zničí celú populáciu… Vieš, že osud zostáva… Liek bude chybný… Musel som ti to oznámiť…“ Povzdychol si a vystrel sa. Do svetla sa predrali črty jeho tváre. Tváre, ktorú z duše nenávidela. Tvár bez očí. Tvár mrzáka. Tiene, ktoré sa vytvorili na dvoch priehlbinách, ktoré kedysi vypĺňali očné buľvy ju opäť vydesili ako po prvý krát. Okamžite zatvorila oči a mimovoľne sklonila hlavu.
„Videla si ma opäť, však? Chápem tvoje zdesenie…už od začiatku… Vrátim sa k téme. Máš dva dni, aby si si dala všetko do poriadku. Za tvoje úspechy ťa zabijú ticho, bezbolestne…Počas spánku…“ Ruky vytiahla z vrecák a priložila k tvári. Prstami tlačila na spánky. Ranená ruka ju zaliala krvou a ona vdychovala krvavú paru. Len malá hranica ju delila od zvracania a celkového zrútenia sa.
„Čo bude s malou…Nevezmite ju k sebe. Radšej ju zabite alebo to spravím sama. Všetko je lepšie než zabíjať pre lepšiu budúcnosť…“ Poslednú vetu povedala s veľkým odporom. Prekvapila samú seba ako jednoducho dokázala stvoriť myšlienku, že malú zabije radšej sama. Veď… To už nie je problém… Hranicu zabíjania prekročila a pred pár dňami zabila dieťa o niečo staršie než jej vlastné.
„Chcel by som ti pomôcť…“
„Tak ju nechaj na pokoji… A natáraj jej také tie rozprávky, že som nezvestná, alebo som uhorela, či som šla do neba… Ale nehovor jej to ty… Nesmie mať z tvojej odpornej tváre nočné mory…“ Pach krvi vraj vybičuje ducha k vraždám a šialenstvu. Poznala túto extázu dôverne. Prsty jej skĺzli z očí a ona sa mu zahľadela uslzenými očami do tváre.
„Ty si nikdy necítil smrť…Nikdy si si nemáčal dušu v krvi… To nás si nazýval Vyvolenými…“
Ústa skrivila do šialeného poloblúka a dlane mu pritlačila k tvári. Cítila ako sa strhol, ale nevyhol sa jej. Pritláčala krvavé prsty do jeho líc… Vtláčala mu palce na viečka a cítila prázdnotu pod nimi. Pritláčala a mala pocit, že má tú moc prasknúť celú lebku. A on zostal. Neuhol. Pritláčala viac a pociťovala nadvládu. Cítila ako ho môže ovládať a vyniesť nad ním rozsudok. Ale vtom momente pochopila niečo úplne odlišné. Pach krvi a blízkosť smrti jej akoby prerazil nosom a prečistil myseľ. Pochopila aký je tento mrzák veľký taktik. Čaká na smrť a verí, že ona si ulahodí. Čaká na vykúpenie smrťou. Večné rozplynutie. Neuhol, lebo dúfa v zabitie. Ruky uvoľnila a odsunula od jeho tváre.
„Nie… Takú radosť ti nespravím, aby si si oddýchol a ešte mojimi rukami…Pekne sa raz zabi sám…“ Odstúpila od neho. Jej hlboko zakorenený odpor vyrástol na povrch. Otočila sa mu chrbtom a nechala ho tam stáť. Pochopila, že chce zomrieť. To majú vojaci budúcnosti spoločné. Akurát si nesmú vziať život sami. To im zaručí opätovné narodenie do tejto vizionárskej úlohy a opäť ochutnajú chuť vlastnej krvi. A on si to zaslúži… opäť sa smažiť vo vlastnej šťave. Vydýchla a odišla. Nechala ho v tme. Počula ako žalostne padol do kolien a rozplakal sa.
Tma pohlcuje obrázky. Tma pohlcuje vzlyky a plač, či smiech. Tma pomáha prekrviť telo a zmazať svedomie. Cíti sa ako vyrovnaná bytosť. Ulahodila svojmu hnevu. Je ľahká, lebo rozprávala o svojom živote. Chĺpky na tele sa vlnia v chladnom vánku, ktorý prichádza spod dverí. Z malej škáročky znamenajúcej celý svet. Tma leží na jej bruchu a tlačí na žalúdok. Srdce pomaly pumpuje krv a ústa sa usmievajú. Ako vojak budúcnosti baží po vlastnom konci napriek jemnej láske k dieťaťu. Ale tá láska už nie je… Vlastne je, ale dieťa zmizlo…Odsúdili ju na smrť za vraždu vlastnej dcéry. Krkavčie matky sa trestajú horšie ako hromadní zabijaci. Jemná pokožka na lebke sa lepí na kamenné dlaždice a ona počuje volanie smrti. V duchu si želá nech už to má za sebou… Veď smrť za trest, za jej zločiny voči ľudstvu pre lepšiu budúcnosť jej zaručia opätovný život. Iný, lepší. Narodí sa ako normálna osoba. Žiadna abnormálnosť, žiadne vízie. Obyčajná ako plátenky presiaknuté jesenným dažďom. Zomrela jej jediná radosť. Jediný lúč mesačného svetla, ktorý jej osvetľoval život. Počuje ako jej nakladajú na plecia obvinenia a ona ticho súhlasí. Keď ju už vraj chytili pri ťažkom zločine. Aspoň sa prizná pred smrťou i k ostatným. Pisári zhrozene zapisujú strany a rozpisujú do podrobností postupy. Ona otvorila ústa a vypustila hnilobu života, ktorú dennodenne skrývala. Vie si predstaviť ako ju ľudia preklínajú. Ako si to nemohli všimnúť skôr? Veď stále bola nejaká divná… A to malé chúďatko malo život pred sebou…Len mi naložte zlosti, aspoň si uľavíte a ja sa nebudem musieť zabiť sama… Vôbec necítim vašu zlobu, vôbec nepočujem vaše zhrozené výkriky… Už som čistá, už mi všetko uletelo inam…Vzbĺklo v popol a ja sa zrodím ako čistý Fénix…
Keď našla jej nevládne anjelské telíčko v posmrtnom kŕči popraskal v nej posledný život. Z očí jej vybehla krv a plakala tak ako plačú madony za svojimi deťmi. Privinula si ju na hruď a stískala. Jej dažďom zmáčané vlasy omotávali maličké telíčko a splietali dve telá. Hladila jej porcelánovú tváričku. Opantávala ju únava a bolesť bola neznesiteľná. Zadupal v nej poslednú radosť a to nepočkal ani do jej smrti.
„Ja ťa nezabijem aj keď si to želáš…“ Vyšli z nej tiché slová. Jej telo sa jemne rozkolísalo. Nepotrebovala oči nato, aby videla jeho siluetu. Poznal ju toľké roky a nepochopil, že najväčšia pomsta pre ňu bude nechať ho žiť. Vojak budúcnosti môže umrieť len svojou rukou alebo rukou druha silnejšieho než je on sám. Vedela, že ona je posledná obdarená silou, ktorá by ho mohla zniesť zo sveta. On vedel, že kvôli budúcnosti ona musí zomrieť, že jej duša sa zaplietla do hry osudu. Zákon vojaka budúcnosti je jasný. Videl ako mu uniká možnosť vykúpenia a čaká ho večný život. Desil sa toho, že ak ho ona nezabije do svojej smrti, bude musieť siahnuť na svoj život. Nenávidel toto rozhodnutie, ale ona bola posledná svojho druhu, schopná ukončiť jeho stáročia dlhú a hnilobnú existenciu. Strategicky jej odstránil rodinu, aby skončila závislá na ňom a nakoniec zabil jej anjela, len aby v nej vznietil pomstychtivý hnev.
„Želám ti dlhý život… Odpúšťam ti všetko čo si napáchal a verím, že nenájdeš večné vykúpenie v živote smrteľníka…“ Vstala. Trasúce telo dovliekla k telefónu a vyťukala konečne to číslo. Vypočula si milý hlas mladej asistentky a pribila si klinec do rakvy.
„Zabila som svoju dcéru… Príďte si po mňa…“ Vražda vlastného dieťaťa je istá smrť.
Nadiktovala adresu. Zložila slúchadlo a vzala zo zeme telíčko dievčatka. Pritúlila si ho k sebe. Naposledy sa pozrela jeho smerom a víťazoslávne sa usmiala.
„Už som očistená…Narodím sa ako človek s možnosťou vykúpenia, už nikdy nebudem žiť s týmto bremenom…“ Zabuchla za sebou dvere a vedela, že vyhrala.
